Najvyšší súd

2Sžo/36/2011

 

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej  

a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: JUDr. V. H.,   nar. X., občan SR,

bytom J., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia

verejnej správy, so sídlom Drieňová 22, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. SVS-230-2009/01954/TJH z 8. septembra 2009,

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 1/10-35

z 18. mája 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 2 S 1/10-35 z 18. mája 2011, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 S 1/10-35 z 18. mája 2011,

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného  

č.   SVS-230-2009/01954/TJH z 8. septembra 2009, ktorým bolo podľa § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Správny poriadok“) zmenené prvostupňové rozhodnutie Obvodného úradu

Michalovce, odboru všeobecnej vnútornej správy, č. AM/2009/02377 z 9. júna 2009

tak, že žalobca bol uznaný vinným zo spáchania priestupkov na úseku podnikania

podľa § 24 ods. 1 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), ktorých sa dopustil tým, že dňa  

13. mája 2008 poskytol za úhradu vo výške 33,19 € právne služby A.. B., dňa  

28. augusta 2009 poskytol za úhradu vo výške 49,79 € právne služby A.. B. a dňa  

9. novembra 2007 poskytol za úhradu vo výške 298,75 € právne služby M. K., za čo

mu uložil sankciu 150 € a povinnosť nahradiť trovy konania.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že s ohľadom  

na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo krajskému súdu posúdiť, či postup

správnych orgánov v prejednávanej veci bol v medziach zákona a či bol žalobcovi

v konaní vytvorený dostatočný priestor pre uplatnenie v žalobe namietaných

procesných práv. Z postupnosti úkonov správneho orgánu prvého stupňa krajský súd

ustálil, že žalobca sa mohol vyjadriť k veci už v štádiu objasňovania priestupku

a zhromažďovania podkladov príslušným policajným orgánom. O začatí

priestupkového konania a jeho predmete bol riadne upovedomený a dvakrát bol

predvolaný na ústne prejednanie priestupku. Z celého priebehu konania vyplýva, že

žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré mu boli kladené za vinu,

podávať návrhy a navrhovať dôkazy tak písomnou formou, ako aj na ústnom

pojednávaní. Svoje práva účastníka konania a obvineného z priestupku však

nevyužil. Krajský súd zdôraznil, že vyjadriť sa k prejednávanej veci, predkladať

správnemu orgánu tvrdenia o rozhodujúcich skutočnostiach a navrhovať dôkazy  

na podporu týchto tvrdení je právom účastníka priestupkového konania, nie jeho

povinnosťou. Pokiaľ obvinený z priestupku zostane v konaní pasívny, môže správny

orgán vec prejednať a rozhodnúť aj bez meritórneho vyjadrenia obvineného, a to  

na základe ostatných zhromaždených podkladov a dôkazov. Krajský súd bol toho

názoru, že konajúci správny orgán postupoval v prejednávanej priestupkovej veci

v súlade so zákonom, keď vec prejednal a rozhodol dňa 9.6.2009 bez prítomnosti riadne predvolaného žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní

neospravedlnil včas a dôležitými dôvodmi. Správne orgány oboch stupňov dostatočne

vo veci zistili skutkový stav, tento po právnej stránke správne posúdili a svoje závery

o vine i uloženej sankcii náležite odôvodnili.

Pokiaľ ide o v konaní viackrát opakované tvrdenia žalobcu o vecnej a miestnej

nepríslušnosti správneho orgánu prvého stupňa a o jeho zaujatosti, stotožnil sa

krajský súd s názorom žalovaného, že na základe námietok účastníka konania možno

pre zaujatosť vylúčiť z prejednávania veci len zamestnancov konajúceho správneho

orgánu, u ktorých sú pre to dané zákonné dôvody, nie správny orgán ako taký.

Krajský súd taktiež zaujal názor, že v prvostupňovom i v odvolacom konaní

prejednali žalobcov priestupok vecne a miestne príslušné správne orgány. Príslušnosť

Obvodného úradu Michalovce na prejednanie priestupku vyplynula z ustanovení § 52

ods. 1   a § 55 ods. 1 zákona o priestupkoch, funkčná pôsobnosť jeho organizačných

útvarov je daná vnútroorganizačným členením úradu stanoveným internými

predpismi. Vecná príslušnosť na rozhodovanie v odvolacom priestupkovom konaní

prešla na žalovaného dňom 1. októbra 2007 po zrušených krajských úradoch  

(zák. č. 254/2007 Z. z.) v súvislosti s reorganizáciou štátnej správy. Ostatné tvrdenia

žalobcu v žalobe s prejednávanou vecou nesúvisia, preto sa nimi krajský súd

nezaoberal.

Krajský súd sa napokon zaoberal aj písomným podaním žalobcu doručeným

súdu 18. mája 2011 o 08.25 hod., v ktorom požiadal žalobca o odročenie

pojednávania a o zmenu miesta vykonania pojednávania na Okresný súd

v Michalovciach, čo odôvodnil svojimi osobnými, majetkovými a zárobkovými

pomermi. Uviedol, že je osobou v hmotnej núdzi a nemá na to, aby cestoval  

do Bratislavy a späť, avšak pojednávania sa chce osobne zúčastniť, dokazovať

a argumentovať pred zástupcom žalovaného. Krajský súd poukázal na to, že uvedené

podanie bolo senátu predložené až po vyhlásení rozsudku, preto nebolo možné naň

prihliadať. Krajský súd je však toho názoru, že ak by mu aj toto podanie bolo

doručené včas,   nebol by na jeho základe dôvod odročovať pojednávanie a už vôbec

neexistoval zákonný podklad pre žalobcom navrhované presunutie miesta pojednávania z vecne a miestne príslušného Krajského súdu v Bratislave na Okresný

súd v Michalovciach. Na záver krajský súd dodal, že ani v uvedenom podaní,

rovnako ako v celom doterajšom priebehu konania, sa žalobca ku spáchaniu

priestupkov, z ktorých bol uznaný vinným, nijako vecne nevyjadril, ich spáchanie

nepoprel a znovu len osočoval zamestnancov správnych orgánov, ktorý jeho

priestupok prejednali.  

Na základe zistených skutočností, po preskúmaní zákonnosti postupu

a rozhodnutí správnych orgánov, dospel krajský súd v záveru, že tieto sú v súlade  

so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Včas podaným odvolaním, ktoré žalobca zároveň označil ako podnet

Ústavnému súdu SR, sa žalobca domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil, nakoľko konanie súdu 1. stupňa trpí inými vadami uvedenými

v § 120 ods. 1 a § 115a OSP a krajský súd vec pojednával a rozhodol v neprítomnosti

žalobcu len preto, že ani nechcel, aby žalobca vo veci niečo osobne dokazoval,

osobne konal pred súdom. Vo zvyšnej časti je možné odvolanie považovať  

za irelevantné vo vzťahu k prejednávanej veci, nakoľko obsahuje súhrn výrokov

o rôznych osobách a skutočnostiach s vecou nesúvisiacich.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu z 28. júla 2011 žiadal rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, pričom zdôraznil, že krajský súd sa

v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu

a že žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by bolo

potrebné sa vyjadriť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 OSP,

preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov

odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia

pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP

s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred   na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk, a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 21. marca 2012 podľa   § 156 ods. 1 a 3 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa ods. 3 rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi

v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú

oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo

dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho

práva ide.

Predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť postupu a rozhodnutia

žalovaného   č.   SVS-230-2009/01954/TJH z 8. septembra 2009, ktorým bolo podľa  

§ 59 ods. 2 Správneho poriadku zmenené prvostupňové rozhodnutie Obvodného

úradu Michalovce, odboru všeobecnej vnútornej správy, č. AM/2009/02377 z 9. júna

2009 tak, že žalobca bol uznaný vinným zo spáchania priestupkov na úseku

podnikania podľa § 24 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch.

Podľa § 24 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch, priestupku na úseku podnikania sa

dopustí ten, kto neoprávnene vykonáva obchodnú, výrobnú alebo inú zárobkovú činnosť.

Podľa ods. 2 za priestupok podľa odseku 1 písm. a) možno uložiť pokutu do 165 eur,

za priestupok podľa odseku 1 písm. b) a c) pokutu do 331 eur a za priestupok podľa odseku 1

písm. d) pokutu do 3.319 eur. Zákaz činnosti až do jedného roka možno uložiť za priestupok

podľa odseku 1 písm. a) až c).

Podľa § 51 ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa  

na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 52 ods. 1 priestupky prejednávajú obvodné úrady, ak zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 55 ods. 1 na prejednanie priestupku je miestne príslušný správny orgán,  

v ktorého územnom obvode bol priestupok spáchaný.

Podľa § 73 ods. 2 obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým

skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti  

a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani  

k priznaniu ho nemožno donucovať.

Podľa § 74 ods. 1 o priestupku koná správny orgán v prvom stupni ústne

pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa

odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví  

bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok

krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotožňuje v celom

rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť nasledovné:

Jediný relevantný dôvod uvedený v odvolaní, ktorým sa mohol odvolací súd zaoberať,

nakoľko ostatné skutočnosti a výroky žalobcu týkajúce sa osočovania rôznych zamestnancov

prvostupňového správneho orgánu nie sú pre posúdenie veci rozhodujúce, bolo tvrdenie

žalobcu, že krajský súd porušil svojím postupom § 120 ods. 1 a § 115a OSP.

Podľa § 115a ods. 1 OSP na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať

pojednávanie, ak to nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci  

s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva  

na verejné prejednanie veci vzdali.

Podľa ods. 2 súhlas účastníkov s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania

alebo výslovné vzdanie sa práva na prejednanie veci sa vzťahuje aj na odvolacie konanie.  

O tejto skutočnosti musia byť účastníci konania poučení.

Podľa § 120 ods. 1 účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné  

pre rozhodnutie vo veci.

Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, porušenie ktorej povinnosti zakotvenej

v týchto ustanoveniach mal žalobca na mysli, nakoľko vo veci bolo nariadené

pojednávanie, na ktoré sa žalobca bez ospravedlnenia nedostavil a ako vyplýva

z celého spisového materiálu, tak v konaní pred správnymi orgánmi, ako aj v konaní

pred prvostupňovým súdom, žalobca nenavrhol jediný dôkaz, ktorý by preukazoval

jeho nevinu, dokonca spáchanie priestupkov, za ktoré bol potrestaný ani nepoprel.  

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis

žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite

vyporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom

administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite

vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd

nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by

mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa

názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného

skutočného stavu správnym orgánom a správne právne posúdené.  

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom

správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím

žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov

žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie,

za správny.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.  

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli v podstatnej časti nespôsobilé

spochybniť rozsudok krajského súdu, nakoľko sa predmetnej veci netýkali.  

  Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.  

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení  

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom konaní

nemal úspech a žalovanému sa náhrada trov konania zo zákona nepriznáva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 21. marca 2012

JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.  

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth