Najvyšší súd  

2Sžo/30/2011

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa

Milučkého v právnej veci žalobcu: R. B., nar. X., bytom S., zastúpeného advokátkou  

JUDr. Jankou Vasiľovou, AK so sídlom v Humennom, Kudlovská 1, proti žalovaným:  

1) Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova 8,

2) Personálny úrad štábu pre podporu operácií generálneho štábu, so sídlom

v Ružomberku, o preskúmanie zákonnosti postupu a personálneho rozkazu riaditeľa

personálneho úradu č. 3702 zo dňa 10. júna 2010, konajúc   o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 256/2010 – 35   zo dňa 8. apríla 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 4S 256/2010 - 35 zo dňa 8. apríla 2011   p o t v r d z u j e.

Žalovaný v druhom rade je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho

konania vo výške 130,99 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Janky Vasiľovej vedený

v S., a.s., pobočka H., č. účtu X. do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 4S 256/2010 - 35 zo dňa  

8. apríla 2011 podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku zrušil

personálny rozkaz č. 3702 zo dňa 10. júna 2010 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie;

žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 582,39 € v lehote troch dní  

od právoplatnosti rozsudku. Personálny rozkazom č. 3702 zo dňa 10. júna 2010 bol žalobca

- odvolaný dňom 10. júna 2010 z funkcie výkonný poddôstojník (G10)/Strážna jednotka

(TK)/Jednotka ISAF/Generálny štáb/Ozbrojené sily SR (podľa § 58 ods. 1 písm. a/

zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov – ďalej len „zákon  

č. 346/2005 Z. z.“),

- dňom 10. júna 2010 bolo žalobcovi ukončené vyslanie na plnenie úloh mimo územia

Slovenskej republiky vo vojenskej operácii ISAF v Afganistane (podľa § 66 ods. 8

zákona č. 346/2005 Z. z.),

- dňom 11. júna 2010 bolo zmenené miesto výkonu štátnej služby žalobcu z doterajšieho miesta výkonu štátnej služby vo vojenskej operácii ISAF v Afganistane

do miesta výkonu štátnej služby Michalovce (podľa § 57 ods. 1 zákona č. 346/2005  

Z. z.), a

- žalobca bol dňom 11.júna 2010 ustanovený do funkcie veliaci poddôstojník

/vodič/(G20)/Palebná čata/Palebná batéria 155 SHKH/Samohybný delostrelecký

oddiel/2. Mechanizovaná brigáda/Pozemné sily/Ozbrojené sily SR (podľa § 53 ods. 1

písm. b/ zákona č. 346/2005 Z. z.).

Krajský súd sa zaoberal pasívnou legitimáciou Ministerstva obrany Slovenskej

republiky a Personálneho úradu štábu pre podporu operácií generálneho štábu, ktorí boli

v žalobe žalobcu označení ako žalovaní. Krajský súd uviedol, že podľa § 2 ods. 6 zákona  

č. 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon č. 321/2002 Z. z.“) štát v konaní pred súdmi vo veciach ozbrojených síl

zastupuje Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, preto ho akceptoval ako žalovaného.

V prípade Personálneho štábu pre podporu operácií generálneho štábu, Ružomberok, ide len

o organizačnú zložku Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ktorá v jeho mene koná v určitých veciach a krajský súd jeho označenie vnímal ako spresnenie žalovaného. Námietky

žalovaného ohľadom jeho pasívnej legitimácie sa vyskytujú pomerne často a boli predmetom

množstva rozhodnutí prvostupňového alebo odvolacieho súdu, z ktorých vyplýva, že procesne

spôsobilým subjektom je v danom prípade Ministerstvo obrany Slovenskej republiky

a krajský súd je oprávnený preskúmať napadnuté rozhodnutia v súlade s § 82 ods. 4 zákona  

č. 346/2005 Z. z.

Krajský súd poukázal na § 81, § 82 zákona č. 346/2005 Z. z. Personálny rozkaz vydal

Personálny úrad, ktorého riaditeľom je plk. gtš. Ing. P. D. V personálnom rozkaze však nie je

uvedené, o personálny úrad ktorého rezortu ide, tak aby nebol zameniteľný s iným

personálnym úradom iného rezortu. Ustanovenie zákona upravujúce náležitosti personálneho

rozkazu podľa § 82 ods. 5 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z. z. nemožno vykladať tak, že

postačuje označiť menom a hodnosťou fyzickú osobu bez špecifikácie personálneho úradu,

ktorého je vedúcim. Označenie uvedené v napadnutom rozhodnutí je z tohto dôvodu neurčité

a nejasné. Krajský súd poukázal aj na to, že náležitosťou personálneho rozkazu je aj

odôvodnenie, ktoré musí spĺňať všeobecné kritériá vzťahujúce sa na všetky správne konania.

Okrem iného sa do odôvodnenia uvádza aj právne posúdenie veci, teda, že správny orgán

subsumuje zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, medzi

právnym posúdením a skutkovými zisteniami musí byť logický vzťah. Právne posúdenie musí

obsahovať konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán  

vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal a z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie.

Nestačí len citácia príslušného ustanovenia, ale je žiaduce, aby sa vyložil aj obsah právnej

normy. Žalovaný podľa § 66 ods. 8 zákona č. 346/2005 Z. z. ukončil vyslanie žalobcu  

na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky vo vojenskej operácii v Afganistane  

bez náležitého odôvodnenia, ktoré bolo potrebné vykonať v súlade so zásadami upravenými

v § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) v spojení s § 82 ods. 7 zákona č. 346/2005 Z. z. Rozbor, z ktorého

by bolo zrejmé, v čom spočíval záujem služobného úradu o ukončenie misie žalobcu

v Afganistane, mal byť súčasťou odôvodnenia personálneho rozkazu, nestačil len odkaz  

na príslušné zákonné ustanovenie. Podľa názoru krajského súdu odôvodnenie personálneho

rozkazu nie je dostatočné a ani preskúmateľné v rozsahu splnenia kvalifikačného predpokladu

žalobcu na ustanovenie do funkcie: veliaci poddôstojník/vodič/(G20)/Palebná čata/Palebná

batéria 155 SHKH/Samohybný delostrelecký oddiel/2.Mechanizovaná brigáda/Pozemné sily/Ozbrojené sily SR. Žalovaný neuviedol ani služobný predpis, podľa ktorého žalobcu

považoval za kvalifikovaného na danú funkciu.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol

rozsudok krajského súdu zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť. Žalovaný namietal svoju

pasívnu legitimáciu. Uviedol, že predmetom sporu je personálny rozkaz č. 3702, ktorý vydal

riaditeľ Personálneho úradu ako fyzická osoba a nie Ministerstvo obrany Slovenskej

republiky a ani Personálny úrad. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky z hľadiska

hmotného práva zastupuje štát v konaní pred súdmi vo veciach ozbrojených síl (§ 2 ods. 6

zákona č. 321/2002 Z. z.), nie je však v žiadnom právnom vzťahu k žalobcovi ani

k Personálneho úradu. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 346/2005 Z. z. ide o vzťah profesionálneho

vojaka pri vykonávaní štátnej služby k Slovenskej republike a nie k Ministerstvu obrany

Slovenskej republiky, čím je podľa žalovaného založená vecná legitimácia (aktívna aj

pasívna) okruhu účastníkov podľa § 90 Občianskeho súdneho poriadku. Ak je účastníkom

konania štát, návrh musí obsahovať označenie štátu (§ 79 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku) – teda správne mal byť žalovaný označený ako Slovenská republika – zastúpená

Ministerstvom obrany Slovenskej republiky. Nakoľko Ministerstvo obrany Slovenskej

republiky nevydalo napadnutý personálny rozkaz č. 3702 z 10. júna 2010, nemôže byť

žalovaným (§ 250 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku), a preto namieta nedostatok

pasívnej legitimácie Ministerstva obrany Slovenskej republiky a z toho dôvodu žiada žalobu

zamietnuť. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

sp. zn. 2Sžo/400/2009.

Žalovaný namietal pasívnu legitimáciu aj Personálneho úradu štábu pre podporu

operácií generálneho štábu, ktorý nie je orgánom verejnej správy, orgánom štátnej správy, ani

orgánom územnej samosprávy, záujmovej samosprávy ani právnickou alebo fyzickou osobou.

Nie je teda orgánom, rozhodnutia ktorého môžu súdy preskúmavať. Personálny úrad nie je

organizačnou zložkou Ministerstva obrany Slovenskej republiky, a preto nemôže  

(bez osobitného splnomocnenia) konať v jeho mene, a teda nemôže ísť o spresnenie

žalovaného. Samostatné pôsobenie Personálneho úradu vyplýva aj z § 5 ods. 1 písm. b/

zákona č. 346/2005 Z. z. Minister vydal služobný predpis Hlavného služobného úradu  

pre štátnu službu profesionálnych vojakov č. 55/2007 o určení služobných úradov, o určení

rozsahu rozhodovania vedúcich služobných úradov a o určení rozsahu pôsobnosti veliteľov pri vykonávaní štátnej služby profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Služobný predpisov č. 55/2007“). Právomoc

rozhodovať vo veciach služobného pomeru profesionálneho vojaka služobný predpis zveril

vedúcemu služobného úradu, nie služobnému úradu, preto žalovaným môže byť len fyzická

osoba – vedúci služobného úradu. Personálny rozkaz č. 3702 z 10. júna 2010 vydaný

riaditeľom Personálneho úradu je konečný a nemožno sa proti nemu odvolať. Preto

žalovaným nemôže byť Personálny úrad štábu pre podporu operácií generálneho štábu, ale len

riaditeľ Personálneho úradu. Na základe toho žalovaný žiada zamietnuť žalobu žalobcu aj

proti Personálnemu úradu pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie.

Žalovaný zároveň tvrdí, že personálny rozkaz nie je rozhodnutím v oblasti verejnej

správy, ale rozhodnutím v rámci pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom

a zamestnávateľom.

Žalovaný nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, že personálny rozkaz má obsahovať

odôvodnenie. Žalovaný poukázal na § 81, § 82 ods. 7 zákona č. 346/2005 Z. z., z ktorých

podľa jeho názoru vyplýva, že Správny poriadok sa nevzťahuje na právne vzťahy

profesionálneho vojaka v prípadoch uvedených v odseku 3 písm. b/, teda aj v prípade

personálneho rozkazu žalobcu. Z odôvodnenia personálneho rozkazu vyplýva, prečo bolo

žalobcovi skončené vyslanie na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky v operácii

ISAF v Afganistane – k skončeniu vyslania žalobcu došlo v záujme služobného úradu, ktorý

spočíva v ustanovení žalobcu na Samohybnom delostreleckom oddiele v Michalovciach,  

na ktorú žalobca spĺňa kvalifikačné predpoklady.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok krajského

súdu ako vecne správny potvrdiť; uplatnil si náhradu trov konania vo výške 130,91 €

(písomné vyhotovenie odvolania v sume 123,50 + režijný paušál 7,41 €). Žalobca poukázal

na to, že v predmetnej veci ide o konanie vo veci právneho vzťahu profesionálneho vojaka

k Slovenskej republike, a teda o konanie vo veci ozbrojených síl, v ktorom zákon zveruje

zastupovanie Slovenskej republiky Ministerstvu obrany Slovenskej republiky. Pasívna

legitimácia Ministerstva obrany Slovenskej republiky vyplýva priamo z ustanovenia § 2  

ods. 6 zákona č. 321/2002 Z. z.

Žalobca poukázal na ustanovenie § 82 ods. 5 písm. i/ zákona č. 346/2005 Z. z.,

z ktorého vyplýva právomoc súdu preskúmať personálny rozkaz. Riaditeľovi personálneho

úradu je zverená funkčná príslušnosť na rozhodovanie vo veciach právnych vzťahov

profesionálnych vojakov na základe príslušných ustanovení zákona v spojení s interným

predpisom č. 55/2007. Tvrdenie žalovaného, že odôvodnenie personálneho rozkazu nemusí

spĺňať všeobecné kritériá, nie je pravdivé. Riadne odôvodnenie rozhodnutia je základným

ústavným právom každého účastníka konania na presvedčivé rozhodnutie podľa § 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky. Aj keď podľa § 82 ods. 7 zákona č. 346/2005 Z. z. sa na právne

vzťahy profesionálneho vojaka v prípadoch uvedených v odseku 3 písm. b/ nevzťahujú

ustanovenia Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť vždy riadne odôvodnené.

Z rozhodnutia nie je zrejmé, v čom mal spočívať záujem služobného úradu na ukončení misie

žalobcu v Afganistane a jeho ustanovením do novej funkcie. Žalobca spĺňal podmienky účasti

na plnení Cieľov síl v roku 2010 už v mesiaci apríl a máj 2010, teda pred ukončením jeho

misie vo vojenskej operácii ISAF v Afganistane. Takisto žalovaný v odôvodnení

nekonkretizoval osobitné kvalifikačné predpoklady, ktoré mal žalobca ako profesionálny

vojak spĺňať na výkon funkcie, do ktorej bol ustanovený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá

veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie

je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2

Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku), s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne

päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk (§ 156 ods. 3

v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa primárne zaoberal otázkou pasívnej legitimácie

žalovaných v prvom a druhom rade, ktorú namietal žalovaný v prvom rade.

Pasívne legitimovaným subjektom (žalovaným) v správnom súdnictve je správny

orgán, ktorý vo veci rozhodol v poslednom stupni, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 250

ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Pasívna legitimácia žalovaného sa musí zakladať

predovšetkým na právnej subjektivite subjektu. V predmetnej veci v prvom a poslednom stupni rozhodoval riaditeľ personálneho úradu (ktorý nebol v personálnom rozkaze bližšie

špecifikovaný); žalobca označil za žalovaného v druhom rade Personálny úrad štábu  

pre podporu operácií generálneho štábu. Táto situácia (teda vzťah: riaditeľ personálneho

úradu a personálny úrad) je obdobná ako napríklad pri ústredných orgánoch štátnej správy,

kedy je žalovaným napríklad ministerstvo, aj keď rozhodnutie vydal minister, ktorý stojí  

na čele ministerstva. Právnu subjektivitu má ministerstvo, ktoré je definované ako právnická

osoba (§ 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov). Minister nie je sám osebe správnym

orgánom, ale osobou stojacou v čele tohto správneho orgánu. Svedčí o tom napríklad aj

judikatúra Najvyššieho správneho súdu Československej republiky – nález z 23. októbra 1947

č. 302/46-7 publikovaný v Bohuslavovej zbierke nálezov Najvyššieho správneho súdu  

vo veciach administratívnych pod č. Boh. A 1729/47 30296 – podľa ktorého ministerstvo  

je úradom predstavujúcim súhrn osobných a vecných prostriedkov zorganizovaných  

do jedného celku za účelom výkonu určitého vymedzeného úseku verejnej správy.

Ministerstvo je organizované monokraticky; vedené je členom vlády menovaným

prezidentom na návrh predsedu vlády. Na základe týchto skutočností pojmy minister a ministerstvo je možné považovať za pojmy identické; nejde preto o prekážku brániacu

rozhodnutiu vo veci. Aj v predmetnej právnej veci v správnom konaní rozhodol riaditeľ

personálneho úradu a za žalovaného bol označený Personálny úrad, čo nepredstavuje

prekážku brániacu súdu konať a rozhodnúť vo veci, pretože subjektivitu má personálny úrad.

Argument žalovaného v prvom rade v tejto časti je preto bezpredmetný. Navyše, krajský súd

správne poukázal na to, že Personálny úrad štábu pre podporu operácií generálneho štábu  

je možné považovať za organizačnú zložku, pretože v personálnom rozkaze je pri právomoci

riaditeľa personálneho úradu priamy odkaz na ustanovenie § 6 ods. 2 písm. b/ zákona  

č. 346/2005 Z. z., v ktorom je upravené postavenie vedúceho služobného úradu, ktorým  

je organizačná zložka ozbrojených síl určená podľa § 5 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona

(podľa ktorého „služobným úradom na účely tohto zákona je organizačná zložka ozbrojených

síl určená ministrom pre profesionálnych vojakov ozbrojených síl, pre profesionálnych

vojakov, ktorí majú byť dočasne vyčlenení podľa § 60 ods. 1, a pre profesionálnych vojakov,

ktorým sa skončilo dočasné vyčlenenie podľa § 60 ods. 2; to neplatí, ak ide o profesionálnych

vojakov organizačných zložiek Vojenského spravodajstva a Vojenskej polície“). Zároveň sa tu

nachádza odkaz na Služobný predpis č. 55/2007, ktorý v čl. 1 ods. 1 ustanovuje kompetenciu

vedúceho služobného úradu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 346/2005 Z. z., teda aj vedúceho služobného úradu, ktorým je organizačná zložka ozbrojených síl. Z čl. 3 písm. b), čl. 6 ods. 1

vyplýva, že riaditeľ Personálneho úradu štábu personálneho manažmentu generálneho štábu

je vedúcim služobného úradu, ktorým je organizačná zložka. Právomoc riaditeľa

Personálneho úradu je ďalej stanovená v čl. 6 a v Prílohách č. 5, č. 6 k služobnému predpisu

č. 55/2007. Právomoc riaditeľa Personálneho úradu vydať personálny rozkaz vo veciach

podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 66 ods. 8, § 57 ods. 1 a § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 346/2005

Z. z. vyplýva z bodov 28, 35, 36 a 50 Prílohy č. 5 a je preto kompetentný vydať personálny

rozkaz aj v predmetnej právnej veci. Na základe uvedeného Personálny úrad štábu  

pre podporu operácií generálneho štábu je pasívne legitimovaným subjektom v zmysle § 250

ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, § 82 ods. 2, ods. 4, § 6 ods. 2 písm. b/, § 5 ods. 1

písm. b/ zákona č. 346/2005 Z. z. a čl. 6 Služobného predpisu č. 55/2007.

K pasívnej legitimácii žalovaného v prvom rade odvolací súd uvádza, že v zmysle § 2

ods. 6 zákona č. 321/2002 Z. z. štát v konaní pred súdmi vo veciach ozbrojených síl zastupuje

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. V dôvodovej správe k citovanému ustanoveniu  

je uvedené, že sa ním vytvára zákonná úprava procesného zastupovania Slovenskej republiky

(ktorá v konaní pred súdom vystupuje ako účastník konania) Ministerstvom obrany

Slovenskej republiky, ak predmetom konania sú veci týkajúce sa ozbrojených síl.

Predmetným ustanovením sa teda rieši otázka zastúpenia a nie otázka účastníctva Ministerstva obrany Slovenskej republiky v súdnom konaní. V predmetnej veci síce ide

o záležitosti týkajúce sa ozbrojených síl, ale predpokladom pre zastupovanie účastníka

konania Ministerstvom obrany Slovenskej republiky je, aby účastníkom konania bola

Slovenská republika ako napríklad v občianskoprávnych sporoch, v sporoch o náhradu škody

a podobne, ktorá by bola zastúpená v konaní Ministerstvom obrany Slovenskej republiky.

V správnom súdnictve je okruh účastníkov konania upravený osobitne a odlišne  

od všeobecného postavenia účastníka konania v občianskom súdnom konaní. V správnom

súdnictve je presne definovaný okruh účastníkov konania v ustanovení § 250 Občianskeho

súdneho poriadku – žalobca (§ 250 ods. 2 ods. 3), žalovaný (§ 250 ods. 4), prokurátor

v konaní o žalobe prokurátora (§ 250 ods. 6), ďalší účastník (§ 250 ods. 1 druhá veta).

Žalovaným je správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Teda ak je správne konanie

dvojstupňové, žalovaným je druhostupňový správny orgán, a ak je správne konanie

jednostupňové, žalovaným je správny orgán, ktorý rozhodol v prvom a zároveň v poslednom

stupni. V predmetnej veci je žalovaným len Personálny úrad (prípadne jeho riaditeľ – bližšie pozri výklad vyššie), ktorý rozhodol v prvom a zároveň v poslednom stupni v personálnej

veci žalobcu. Ministerstvo obrany v predmetnej veci môže vystupovať len ako zástupca

Personálneho úradu, ktorý možno v širšom slova zmysle považovať za subjekt – služobný

úrad – zastupujúci štát v oblasti štátnej služby profesionálnych vojakov.

Štruktúra služobných úradov v oblasti štátnej služby profesionálnych vojakov  

je špecifická, nakoľko tu existuje jeden nadriadený služobný úrad, t.j. hlavný služobný úrad

pre štátnu službu profesionálnych vojakov, ktorým je Ministerstvo obrany Slovenskej

republiky (§ 4 zákona č. 346/2005 Z. z.), a potom ďalšie, jemu podriadené, služobné úrady,

ktoré sú uvedené v § 6 citovaného zákona, teda ministerstvo, organizačné zložky ozbrojených

síl, Vojenská kancelária prezidenta Slovenskej republiky, organizačná zložka Vojenského

spravodajstva, Vojenská polícia a vojenská vysoká škola. Hlavný služobný úrad je služobným

úradom pre náčelníka generálneho štábu, riaditeľov organizačných zložiek Vojenského

spravodajstva, riaditeľa Vojenskej polície a rektora vojenskej vysokej školy. Služobným

úradom ostatných profesionálnych vojakov je služobný úrad uvedený v § 6 citovaného

zákona. V predmetnej veci nebola daná rozhodovacia právomoc hlavnému služobnému úradu,

ale služobnému úradu uvedenému v § 6 ods. 2 písm. b/, preto žalovaným môže byť len ten

správny orgán, ktorý vo veci konal a rozhodoval v poslednom stupni (§ 250 ods. 4

Občianskeho súdneho poriadku) a jeho právoplatné rozhodnutie, resp. personálny rozkaz,

vydaný v právnych vzťahoch profesionálnych vojakov uvedených v odseku 3  

je preskúmateľný súdom, pričom v konaní pred súdom nemožno odložiť vykonateľnosť

personálneho rozkazu (§ 82 ods. 4 zákona č. 346/2005 Z. z.). V prípade, že krajský súd

označil za žalovaného ministerstvo obrany a žalovaného v druhom rade chápal ako

organizačnú zložku žalovaného v prvom rade, ide síce o nesprávne označenie žalovaného, ale

nespôsobuje v tomto prípade nemožnosť preskúmania rozhodnutia žalovaného v druhom rade,

nakoľko krajský súd so žalovaným v druhom rade konal, doručoval mu žalobu a vyzýval ho

na vyjadrenie k nej. Žalovaný v druhom rade krajskému súdu oznámil, že výzvu na vyjadrenie

k žalobe postúpil žalovanému v prvom rade, ktorý zastupuje záujmy Ministerstva obrany

Slovenskej republiky, Ozbrojených síl Slovenskej republiky a Generálneho štábu Slovenskej

republiky pred súdmi. Preto ako žalovaný mal byť označený Personálny úrad, zastúpený

Ministerstvom obrany Slovenskej republiky.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného v prvom rade, že personálny rozkaz nie je rozhodnutím v oblasti verejnej správy, ale rozhodnutím v rámci

pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Personálny rozkaz  

je rozhodnutím v oblasti verejnej správy, pretože sa ním upravuje právny vzťah medzi

profesionálnym vojakom a jeho služobným úradom, resp. štátom v rámci výkonu štátnej

služby profesionálneho vojaka, ktorá je vykonávaná vo verejnom záujme, teda v záujme celej

spoločnosti a štátu a je zameraná na obranu a ochranu spoločnosti a štátu. Personálny rozkaz

je preto vydaný v oblasti verejnej správy a je preskúmateľný súdom v správnom súdnictve,

tak ako to expressis verbis ustanovuje § 82 ods. 4 zákona č. 346/2005 Z. z.

V žalobcovom prípade bolo v personálnom rozkaze č. 3702 z 10. júna 2010

rozhodnuté podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 66 ods. 8, § 57 ods. 1 a § 53 ods. 1 písm. a/ zákona

č. 346/2005 Z. z. (teda v právnych vzťahoch uvedených v § 82 ods. 3 písm. b/ citovaného

zákona).

Na konanie vo veciach služobného pomeru profesionálneho vojaka sa vzťahujú

všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 81 zákona  

č. 346/2005 Z. z.). Inak je ustanovené v § 82 ods. 7 tohto zákona, podľa ktorého na právne

vzťahy profesionálneho vojaka sa v prípadoch uvedených v odseku 3 písm. b/ nevzťahujú

všeobecné predpisy o správnom konaní, okrem § 14 až § 17, § 47 ods. 6 a § 62 až § 69.

Personálny rozkaz minimálne v časti rozhodnutia podľa § 66 ods. 8 (rozhodnutie o skončení

vyslania profesionálneho vojaka na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky) musel

spĺňať kritériá a náležitosti rozhodnutia podľa § 47 a nasl. Správneho poriadku. Navyše, aj

zákon č. 346/2005 Z. z. v ustanovení § 82 ods. 5 písm. g/ vyžaduje, aby personálny rozkaz

obsahoval odôvodnenie (pozri napríklad aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 3 Sžo 18-20/2011 z 2. júna 2011). Teda aj keď sa v ostatných troch častiach

personálneho rozkazu, v ktorých sa rozhodlo podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 57 ods. 1 a § 53

ods. 1 písm. a/, neaplikoval Správny poriadok, bolo potrebné personálny rozkaz odôvodniť

v zmysle § 82 ods. 5 písm. g/ zákona č. 346/2005 Z. z. a argumentačne podoprieť tak, aby

bolo zrejmé, prečo došlo k rozhodnutiu, teda k vydaniu personálneho rozkazu. V opačnom

prípade ide o svojvoľné (arbitrárne) rozhodnutie, v ktorom absentujú základné argumentačné

prvky odôvodňujúce vydanie rozhodnutia vo veci samej. Odôvodnenie personálneho rozkazu

o premiestnení žalobcu tým, že skončenie vyslania profesionálneho vojaka je v záujme

služobného úradu podľa § 66 ods. 8, je nedostatočné, pretože ide len o citáciu právneho predpisu; rovnako tak poukaz na vnútorný predpis, ktorý nie je súčasťou rozhodnutia, a preto

kvalifikačné predpoklady, ktoré mal žalobca splniť, nie je možné verifikovať. Založenie

vnútorného predpisu žalovaného do administratívneho spisu síce predstavuje možnosť pre súd

preskúmať takýto personálny rozkaz, ale nezbavuje to služobný úrad povinnosti uviesť

konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu personálneho rozkazu, do odôvodnenia

personálneho rozkazu. Uvedené platí najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že vnútorné

predpisy správnych orgánov podliehajú zmenám, zrušeniu a podobne, a preto sa kvalifikačné

predpoklady môžu v priebehu konania zmeniť. Krajský súd teda správne poukázal na potrebu

odôvodnenia personálneho rozkazu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 256/2010 - 35 zo dňa 8. apríla 2011, pretože  

je vo výroku vecne správny (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Nesprávnosť

v označení žalovaného v rozsudku krajského súdu nie je prekážkou takej intenzity, ktorá by

bránila vecnému prejednaniu veci, najmä s ohľadom na skutočnosť, že krajský súd  

so žalovaným v druhom rade konal a sám žalovaný v druhom rade krajskému súdu oznámil,

že vec postúpil žalovanému v prvom rade na ďalší postup.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania

vo výške 130,99 €. Celková výška náhrady trov konania bola určená podľa § 11 ods. 4, § 14

až § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) a pozostáva z nasledovných úkonov právnej služby:

- vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v prvom rade z 27. júla 2011 – 123,58 € (§ 14  

ods. 1 písm. b/ vyhlášky),

- režijný paušál – 7,41 € (§ 15 písm. a/ vyhlášky).

Odvolací súd zaviazal na zaplatenie náhrady trov konania žalovaného v druhom rade, pretože

tento správny orgán je jediným pasívne legitimovaným subjektom v predmetnej právnej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 30. mája 2012

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth