Najvyšší súd  

2 Sžo 280/2008

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky   senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD.   a JUDr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing. V. Š., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou K. a P., s.r.o., proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. UŠS-13284/2005 zo dňa 24.08.2005, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 414/2005-65 zo dňa 2. októbra 2008, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu Bratislave č. k. 1 S 414/2005-65 zo dňa 2. októbra 2008 p o t v r d z u j e.  

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia predsedu Úradu pre štátnu službu č. UŠS-13284/2005 zo dňa 24.08.2005, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie č. OÚ-33-44/1-PR-2005 zo dňa 08.06.2005 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu podľa § 40 ods. 2 písm. c) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z dôvodu, že rozhodnutím Úradu pre štátnu službu č. 11368/2005 zo dňa 01.06.2005 (ktoré bolo následne potvrdené rozhodnutím č. UŠS-12419/05 zo dňa 29.06.2005) bol žalobca na návrh ministra vnútra SR odvolaný z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 10 ods. 11 písm. d) a § 27 písm. e) zákona o štátnej službe a nebol zaradený na iné štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby   a na tú istú funkciu z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá a so žalobcom sa nedohodol inak.

Krajský súd mal v prejednávanej veci nesporne preukázané, že žalobca bol odvolaný v zmysle ust. § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra SR. Následne mu bolo ponúknuté iné miesto toho istého odboru štátnej služby na jedno z troch voľných štátno- zamestnaneckých miest, na ktoré však žalobca nereagoval. Na základe tejto skutočnosti žalovaný postupoval v súlade s vtedy platným znením ust. § 40 ods. 2 písm. c) a so žalobcom ukončil štátnozamestnanecký pomer. Krajský súd   v Bratislave sa stotožnil so záverom správneho orgánu a po preskúmaní jeho rozhodnutia ako aj postupu, ktorý mu predchádzal, dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov konania.

Žalobca zhodne s podanou žalobou poukázal na skutočnosť, že vydanie napadnutého rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sa uskutočnilo vo väzbe na predchádzajúce rozhodnutie o odvolaní z funkcie vedúceho služobného úradu, ktoré je predmetom preskúmavania v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S 369/2005. Bez vydania rozhodnutia o odvolaní z funkcie vedúceho služobného úradu nie sú naplnené predpoklady pre vydanie rozhodnutia   o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Žalobca pritom považuje rozhodnutie   o odvolaní z funkcie vedúceho služobného úradu za rozhodnutie vydané v rozpore   s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Žalobca ďalej uviedol, že uznesením zo dňa 30.07.2007 v súlade s § 109   ods. 1 písm. b) O.s.p. krajský súd prerušil konanie sp. zn. 1S 369/2005 z dôvodu,   že dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, na základe ktorého bol žalobca odvolaný z funkcie vedúceho služobného úradu, je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca zdôraznil, že k uvedenému záveru nedospel len žalobca, ale aj krajský súd. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 53/1999, podľa ktorého „prerušiť konanie podľa druhej vety ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo   s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania.“

Uznesením č. PL ÚS 13/2008 zo dňa 9. apríla 2008 Ústavný súd SR konanie o návrhu krajského súdu zastavil s poukazom na ust. § 41a ods. 4 zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, pretože v čase doručenia návrhu Ústavnému súdu SR bolo namietané ust. § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe už zrušené, t.j. stratilo platnosť a účinnosť. V súvislosti s tým však žalobca vyslovil názor, že z logického výkladu ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. možno vyvodiť, že otázka, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nie je otázkou, ktorú by súd v konaní nebol oprávnený riešiť. Práve posúdenie tejto otázky je nevyhnutným predpokladom pre to, aby návrh mohol byť postúpený Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Toto svoje tvrdenie žalobca oprel aj o názor prezentovaný v odbornej literatúre, podľa ktorého „Dúvodem pro přerušení řízení však není rozpor zákona s ústavním zákonem nebo mezinárodní smlouvou, která má přednost před zákonem, jestliže je návrh na zrušení zákona nebo jeho jednotlivých ustanovení v řízení před Ústavním soudem nepřípustný, protože zákon již pozbyl platnosti. V tomto případě, jakožto i v případě zastavení řízení před Ústavním soudem podle   § 67 UsSouzZ, je podle našeho názoru oprávněn posoudiť soulad zákona s ústavním zákonem nebo mezinárodní smlouvou, která má přednost před zákonem, soud   při rozhodování věci.“ (Bureš, Drápal, Mazanec, Občanský soudní řád. Komentář, C. H. Beck, Praha 2000.)

Podľa žalobcu vyvodením záveru, že súd nie je oprávnený riešiť otázku rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý sa týka veci, s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, v prípade ak bolo konanie pred Ústavným súdom SR zastavené, by bolo odmietnutím výkonu spravodlivosti, keďže pre súd by bolo možné vôbec sa nezaoberať skutkovým a právnymi zisteniami, ktoré považuje za preukázané a návrh bez ďalšieho zamietnuť.

Žalobca poukázal aj na znenie čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Ako vyplýva z výkladu tohto ustanovenia, je neprípustné, aby súlad zákona s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná nebol riešený súdom v prípade ak sa táto otázka bezprostredne týka predmetu sporu a Ústavný súd SR k tejto veci nezaujal stanovisko.

Záverom žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie v tejto veci prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. až do právoplatného skončenia konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1S 369/2005, predmetom ktorého je preskúmanie rozhodnutia Úradu pre štátnu službu č. UŠS- 12419/2005 zo dňa 29.6.2005, na základe ktorého bol žalobca odvolaný z funkcie vedúceho služobného úradu, nakoľko rozhodnutie o tejto otázke ma rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Odmietol tvrdenie žalobcu, že krajský súd posúdil konanie žalovaného ako konanie v rozpore s ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republiky viazaná, pretože z rozsudku krajského súdu naopak jednoznačne vyplýva, že konaním správnych orgánov nedošlo k porušeniu zákona. V tejto súvislosti sa žalovaný pridržiaval svojich doterajších vyjadrení v prejednávanej veci.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) prejednal vec podľa   § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 v spojení s § 246c O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

Predmetom preskúmavania v tomto konaní je rozhodnutie Úradu pre štátnu službu č. ÚŠS 13284/2005 zo dňa 24.8.2005, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Ministerstva vnútra SR č. OÚ 33-44/1-PR-2005 zo dňa 8.6.2005 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu podľa§ 40 ods. 2 písm. c) zákona o štátnej službe.

Podľa § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe (účinného v čase vydania napadnutého rozhodnutia) predseda odvolá vedúceho úradu, ktorý nemá nadriadený služobný úrad, ak minister predloží predsedovi písomný návrh na odvolanie vedúceho úradu v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo.

Podľa § 40 ods. 2 písm. c) cit. zákona v prípravnej štátnej službe, v stálej štátnej službe alebo v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí

štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z týchto dôvodov: nezaradenia odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu   (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá a so štátnym zamestnancom sa nedohodne inak, pričom sa mu poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu.

Z obsahu predložených spisov odvolací súd zistil, že na základe návrhu ministra vnútra SR zo dňa 01.06.2005 predseda Úradu pre štátnu službu rozhodnutím   č. 11368/2005 zo dňa 01.06.2005 podľa ust. § 10 ods. 4 a ods. 11 písm. d) a § 27 písm. e) zákona o štátnej službe odvolal žalobcu z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra SR k 2.6.2005. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím č. UŠS-12419/2005   zo dňa 29.06.2005 tak, že odvolanie žalobcu bolo zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. Nakoľko rozhodnutie o odvolaní z funkcie vedúceho služobného úradu nemalo v zmysle § 137 ods. 6 zákona o štátnej službe odkladný účinok, Ministerstvo vnútra SR vykonalo dňa 6.6.2005 so žalobcom pohovor,   pri ktorom mu z dôvodu nemožnosti zaradenia na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu, nakoľko služobný úrad takéto miesto nemá, navrhlo s účinnosťou od 07.06.2005 preloženie na jedno z troch voľných štátnozamestnaneckých miest. Listom zo dňa 7.6.2005 žalobca oznámil,   že návrh na trvalé preloženie považuje za bezpredmetný, nakoľko rozhodnutie o jeho odvolaní z funkcie vedúceho služobného úradu nie je právoplatné a vykonateľné. Následne Ministerstvo vnútra SR vydalo dňa 8.6.2005 rozhodnutie č. OÚ 33-44/1- PR-2005, ktorým ukončilo so žalobcom štátnozamestnanecký pomer dňom 08.06.2005. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Úrad pre štátnu službu rozhodnutím zo dňa 24.08.2005 pod č.k. ÚŠS 13184/2005, ktoré potvrdilo odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie.

Z uvedeného je podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrejmé, že pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bol správnymi orgánmi dodržaný zákonný postup a preto Najvyšší súd SR konštatuje, že právne posúdenie prejednávanej veci krajským súdom je správne a nie sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku.

Najvyšší súd zároveň poukazuje na dôvody uvádzané žalobcom v odvolaní, kde sa žalobca nezameral na vyvrátenie právnej argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku, ale zdôvodňoval potrebu a povinnosť krajského súdu rozhodnúť o súlade ustanovení zákona o štátnej službe s ústavou v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 1S 369/2005, kde predmetom preskúmania je rozhodnutie Úradu pre štátnu službu č. UŠS-12419/2005 zo dňa 29.06.2005, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o odvolaní žalobcu z funkcie vedúceho služobného úradu. V tejto súvislosti preto Najvyšší súd SR žalobcu odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Sžo 306/2008 zo dňa 21.10.2009, v ktorom sa týmto námietkam žalobcu podrobne venuje.

Na základe vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení   s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Neúspešnému žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalovanému správnemu orgánu nevznikol zákonný nárok na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

V Bratislave dňa 21. októbra 2009

JUDr. Elena Kováčová, v. r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová