Najvyšší súd
2Sžo/28/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa
Milučkého, v právnej veci žalobcu: ppor. I. B., zastúpeného JUDr. E. B., advokátkou, proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. p. SLV-76/PK-2009 z 24. augusta 2009, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. apríla 2011, č. k. 4S/203/2009-41, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. apríla 2011, č. k. 4S/203/2009-41 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 15. apríla 2011, č. k. 4S/203/2009-41 podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-76/ PK-2009 z 24. augusta 2009, ktorým žalovaný ako správny orgán zamietol rozklad žalobcu
a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej
republiky č. 12 z 26. januára 2005, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“) prepustený
zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu, že podľa odborného posudku
služobného klinického psychológa Nemocnice s poliklinikou Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky číslo NsP-09/2005 z 24. januára 2005, PhDr. E. B., CSc., ktorá vypracovala
odborný posudok so záverom, že žalobcove osobnostné vlastnosti
sú problematické a nezlučiteľné s výkonom štátnej služby, nie je duševne spôsobilý na výkon
štátnej služby.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že 10. januára 2005 požiadal
plk. JUDr. P. O., zástupca riaditeľa a súčasne riaditeľ Úradu justičnej a kriminálnej polície
Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III o vykonanie kontrolného psychologického
vyšetrenia žalobcu. V žiadosti podľa príslušného tlačiva, ktorým požiadavku odôvodnil,
okrem iného uviedol, že výkon služby a plnenie služobných povinností žalobcu považuje
za neprimerané, žalobca je slabo iniciatívny, jeho vzťahy s nadriadenými a vystupovanie v služobnom styku hodnotí na zlej úrovni, správanie je neprimerané jeho funkcii
a postaveniu, porušuje služobnú disciplínu, za čo bol disciplinárne riešený, svojím konaním
vyvolal sťažnosti zo strany občanov a zaznamenal uňho nárast a zvýšenú intenzitu
negatívnych prejavov.
V zápisnici o vypočutí z 25. júna 2007 uvedená osoba potvrdzuje, že psychologické
vyšetrenie nariadil len na základe nápadnosti zmien v správaní žalobcu, o ktorej sa dozvedel
služobným postupom od svojich podriadených. Z vyjadrenia pplk. JUDr. T. Č., riaditeľky
odboru skráteného vyšetrovania Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ v Bratislave III,
ako aj zo zápisnice o vypočutí por. M. M., staršieho referenta OSV Bratislava Nové mesto –
západ, odboru skráteného vyšetrovania Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ v
Bratislave III nepochybne vyplýva, že dôvody, pre ktoré plk. JUDr. P. O. nariadil žalobcovi
zúčastniť sa 11. januára 2005 kontrolného psychologického vyšetrenia v nemocnici s
poliklinikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky u PhDr. E. B. CSc., boli dané. V rámci
tohto posudku bol stanovený záver, že žalobca nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej
služby, nakoľko boli u neho zistené zmeny v správaní s porušovaním etických zásad a
služobnej disciplíny príslušníka policajného zboru.
Krajský súd poukázal na to, že správne orgány postupovali v intenciách rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Sž-o-KS170/2005 z 28. septembra 2006,
a za účelom náležitého zistenia skutkového stavu doplnili konanie tak, že vypočuli
služobného klinického psychológa. Zo zápisnice z 28. mája 2007, obsahom ktorej je výsluch
(dopočutie) vo veci odborného posudku vyplýva, že PhDr. E. B. CSc., bola oboznámená s
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj s námietkami žalobcu a uviedla, že
v plnej miere zotrváva na výsledku a závere kontrolného psychologického vyšetrenia žalobcu,
ktorý podala k 24. januáru 2005 v odbornom posudku NsP-09/2005, pričom skutočnosti, ktoré
zakladajú uvedený záver, sú obsiahnuté v náleze pod hore uvedeným číslom. K samotnému
kontrolnému psychologickému vyšetreniu bližšie uviedla, že pri hodnotení poznávacích
procesov, intelektu a pamäti žalobcu, na zistenie ktorých sa štandardne používajú výkonové
testy, neboli zistené výkyvy. Túto skutočnosť oznámila aj žalobcovi. Problematické a
nezlučiteľné s výkonom štátnej služby v policajnom zbore boli vlastnosti osobnosti žalobcu,
pre ktoré bol vyhodnotený ako duševne nespôsobilým pre výkon štátnej služby v služobnom
pomere príslušníka PZ. K samotnému vyšetreniu uviedla, že toto vyšetrenie nemá povahu
štandardného vyšetrenia. Ide o kontrolné psychologické vyšetrenie, v rámci ktorého sa
metódy volia podľa individuálnych indikácií vyšetrovanej osoby. V podmienkach policajného
zboru možno o štandardných vyšetreniach hovoriť napríklad u vodičov služobných cestných
vozidiel, ktoré sa vykonávajú pravidelne v stanovených časových úsekoch.
Z ďalšieho dopočutia vykonaného podľa záznamu zo 7. augusta 2007 vyplýva,
že k záveru, že žalobca nie je duševne spôsobilý vykonávať štátnu službu v služobnom
pomere príslušníka PZ dospela PhDr. E. B., CSc., na základe vyšetrenia metódami: ROR-
projektívne vyšetrenie osobnosti, APM I., a II.,- neverbálne vyšetrenie intelektových
schopností, KVIT- skúška verbálneho intelektu, BDI- dotazník emotívne-afektívneho
prežívania a reagovania a anatomický dotazník.
Krajský súd zdôraznil, že podľa § 3 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
číslo 199/1994 Z. z. o psychologickej činnosti a Slovenskej komore psychológov
(ďalej len zákon č. 199/1994 Z. z.“), psychológ je povinný zachovávať mlčanlivosť
o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s psychologickou činnosťou s klientom.
Skutočnosti, ktoré sú obsahom psychologického posudku nie je možné zverejniť ani v prípade
súhlasu klienta, pretože by to bolo v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 zákona
č. 199/1994 Z.z., podľa ktorého povinnosti mlčanlivosti môže zbaviť psychológa len klient
alebo jeho zákonný zástupca. Ak by to malo byť na škodu klienta, psychológ dodrží princíp
mlčanlivosti aj napriek súhlasu na jeho porušenie. Krajský súd preto zaujal ten názor, že pokiaľ žalobcovi bolo odmietnuté oboznámiť sa s obsahom nálezu, ktorý tvoril podklad
pre záver kontrolného psychologického vyšetrenia žalobcu, ktorý podala k 24. januáru 2005
v odbornom posudku menovaná psychologička, potom tak bolo učinené v súlade s citovanými
ustanoveniami a zrejme v prospech žalobcu.
Krajský súd ďalej poukázal na to, že z administratívneho spisu, z výpovedí
nadriadených, ani z posudku, respektíve z výpovede klinického psychológa, nezistil žiadne
rozpory, či diametrálne odlišné závery, a preto námietky žalobcu v tomto smere pokladal
za nedôvodné. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol oboznámený
s obsahom spisu, mohol sa oboznámiť s výpoveďami nadriadených, aj klinického psychológa
ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia, a to 10. augusta 2009, kedy bol doň nahliadať,
zároveň mu bolo umožnené, aby v lehote do 14. augusta 2009 doručil prípadné doplnenie
svojho podaného odvolania, čo však nevyužil. Preto námietky žalobcu o porušení jeho
procesných práv v konaní pred správnymi orgánmi vyhodnotil krajský súd ako
neopodstatnené.
Na základe zistených skutočností, po preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutí
správnych orgánov, dospel krajský súd v záveru, že tieto sú v súlade so zákonom, a preto
žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal prostredníctvom právneho zástupcu,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu, zrušil rozhodnutie žalovaného
a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie.
Podľa jeho názoru, rozhodnutie krajského súdu vychádza z neúplného skutkového
stavu, nakoľko krajský súd nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na objektívne zistenie
rozhodujúcich skutočností podľa § 221 ods. 1 písm. c) OSP.
Rovnako ako v žalobe tvrdil, že odborný posudok vypracovaný klinickým
psychológom nie je objektívny a jeho závery sú diametrálne odlišné od verbálneho
a písomného stanoviska, a preto sa opakovane domáhal konfrontácie svedka a účastníka
v súdnom konaní. Podľa jeho názoru posudok neuvádza, aké iné nedostatky v správaní
žalobcu klinický psychológ spozoroval, a preto sa žalobca domnieva, že posudok bol
vypracovaný účelovo. Podľa jeho názoru krajský súd ani žalovaný nepostupoval dôsledne
podľa záverov vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
keď nenariadili kontrolné vyšetrenie duševnej spôsobilosti žalobcu na výkon štátnej služby,
nenariadili výsluch klinického psychológa a žalobca sa k tvrdeniam klinického psychológa
nemohol relevantne vyjadriť.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu z 27. júna 2011 navrhol napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K veci uviedol, že krajský súd sa v dostatočnom
rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a rozhodol v súlade
so zákonom, keď žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný v súlade so zákonom
a po riadnom zistení skutočného stavu veci.
Zotrval v plnom rozsahu na svojich vyjadreniach k žalobe, pretože podľa jeho názoru
žalobca uvádza v odvolaní proti rozsudku tie isté dôvody ako v žalobe.
Zdôraznil, že problematické a nezlučiteľné s výkonom štátnej služby v policajnom
zbore boli vlastnosti osobnosti žalobcu, pre ktoré bol vyhodnotený ako duševne nespôsobilý
pre výkon štátnej služby v služobnom pomere príslušníka policajného zboru. Pri prepustení
príslušníka policajného zboru zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona
o štátnej službe príslušníkov PZ, je podkladom pre takéto rozhodnutie posudok služobného
klinického psychológa so záverom, že policajt nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej
služby. Správny orgán nie je oprávnený preskúmavať pravdivosť takéhoto znaleckého
posudku a nemá dôvod spochybňovať jeho objektívnosť.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že boli porušené jeho procesné práva v rámci
správneho konania, žalovaný označil tieto námietky za účelové, nakoľko z administratívneho
spisu vyplýva, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom a umožnil žalobcovi využiť
všetky procesné práva, ktoré mu zákon o štátnej službe príslušníkov PZ garantuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 OSP,
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov
odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia
pojednávania podľa § 250ja ods.2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým,
že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk, a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol
verejne vyhlásený 19. októbra 2011 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP.
Podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ policajt sa
prepustí zo služobného pomeru, ak podľa posudku služobného klinického psychológa nie je
duševne spôsobilý na výkon štátnej služby
Podľa § 194 ods. 1 rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne a musí byť
v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné.
Podľa § 233 ods. 1 oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol
presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie
potrebné podklady.
Podľa ods. 2 oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti
bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
Podľa § 241 ods. 1 rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí
vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 199/1994 Z. z. psychológ je povinný zachovávať mlčanlivosť
o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s psychologickou činnosťou s klientom.
Podľa ods. 2 povinnosti mlčanlivosti môže zbaviť psychológa len klient alebo jeho
zákonný zástupca. Ak by to malo byť na škodu klienta, psychológ dodrží princíp mlčanlivosti
aj napriek súhlasu na jeho porušenie.
Podľa § 8 ods. 5 zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov, spracúvanie
osobných údajov o psychickej identite fyzickej osoby alebo o jej psychickej pracovnej
spôsobilosti môže vykonávať len psychológ alebo ten, komu to umožňuje osobitný zákon.
Predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného
č. p. SLV-76/PK-2009 z 24. augusta 2009, ktorým žalovaný ako správny orgán zamietol
rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz ministra vnútra
Slovenskej republiky č. 12 z 26. januára 2005, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods.1 písm. c)
zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov PZ prepustený zo štátnej služby
príslušníka policajného zboru.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok
krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotožňuje v celom
rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť nasledovné:
Postup pri vykonávaní kontrolného psychologického vyšetrenia príslušníkov
policajného zboru na zistenie duševnej spôsobilosti podľa § 14 ods. 1 písm. d) a ods. 4 zákona
o štátnej službe príslušníkov PZ v roku 2005 upravovalo v tom čase platné nariadenie ministra
vnútra Slovenskej republiky č. 19/2001 o vykonávaní psychologických vyšetrení. Podľa
článku 9 tohto nariadenia cieľom kontrolného vyšetrenia policajta je posúdenie rozsahu zmien
v jeho psychickej spôsobilosti na výkon štátnej služby. Kontrolné psychologické vyšetrenie sa
vykonáva na základe požiadavky nadriadených kontrolovanej osoby, pri zistení negatívnych
prejavov, napríklad pri opakovaných sťažnostiach na nevhodné správanie sa policajta. Podľa
prílohy č. 1 uvedeného nariadenia, v ktorej sa ustanovil zoznam psychologických pracovísk
oprávnených vykonávať psychologické vyšetrenia, kontrolné psychologické vyšetrenia
príslušníkov PZ vykonáva výhradne klinický psychológ Nemocnice s poliklinikou
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Ako vyplýva z administratívneho spisu, kontrolnému psychologickému vyšetreniu
sa žalobca podrobil na psychologickom pracovisku Nemocnice s poliklinikou Ministerstva
vnútra SR na základe žiadosti nadriadeného, ktorý zaznamenal zmeny v jeho správaní.
Na základe odborného posudku, v ktorého záveroch bolo skonštatované, že žalobca nie je
duševne spôsobilý na výkon štátnej služby príslušníka PZ, žalovaný vydal napadnuté
rozhodnutie, ktorým žalobcu prepustil zo služobného pomeru.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že pri prepustení príslušníka
policajného zboru zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ, je podkladom pre takéto rozhodnutie posudok služobného klinického
psychológa so záverom, že policajt nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej služby. Správny
orgán nie je oprávnený preskúmavať pravdivosť takéhoto znaleckého posudku a po jeho
vyhotovení nemá inú možnosť ako postupovať podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej
službe príslušníkov PZ.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že posudok je neobjektívny, odvolací súd poukazuje na to,
že pre takéto tvrdenie nepredložil jediný dôkaz. Naopak, okrem samotného psychologického
posudku, aj z iných dôkazov založených v administratívnom spise, napr. korešpondencia
žalobcu určená dvom osobám ženského pohlavia v septembri 2004, je zrejmé, že tieto mohli
viesť k dôvodným pochybnostiam o žalobcových osobnostných predpokladoch potrebných
pre výkon štátnej služby príslušníka PZ.
Pokiaľ ide o samotný odborný posudok, odvolací súd má za to, že po doplnení
dokazovania výsluchom klinického psychológa PhDr. E. B., CSc., ktorá vysvetlila postupy
a metódy, ktoré použila pri psychologickom vyšetrení žalobcu a postupujúc podľa zák. č.
199/1994 Z. z. uviedla, že problematické a nezlučiteľné s výkonom štátnej služby v PZ sú
vlastnosti osobnosti žalobcu, zmeny v správaní s porušovaním etických zásad a pracovnej
disciplíny, pre ktoré bol vyhodnotený ako nespôsobilý pre výkon štátnej služby v služobnom
pomere príslušníka PZ, bol tento dostatočným podkladom pre odôvodnenie záveru, že žalobca
nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej služby.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu, uvádzanie podrobností z psychologického
vyšetrenia by bolo nielen porušením vyššie uvedeného zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane
osobných údajov a zák. č. 199/1994 Z. z. o psychologickej činnosti a Slovenskej komore
psychológov, ale predstavovalo by zásah do osobnostných práv žalobcu.
Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,
je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so všetkými
námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo
preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak
ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti
ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru
odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu
správnym orgánom a správne právne posúdené.
Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho
orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor
považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré
žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom
ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy
nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 19. októbra 2011
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová