Najvyšší súd  

2Sžo/28/2011

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Aleny Poláčkovej PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa

Milučkého, v právnej veci žalobcu: ppor. I. B., zastúpeného JUDr. E. B., advokátkou, proti

žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. p. SLV-76/PK-2009 z 24. augusta 2009, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. apríla 2011, č. k. 4S/203/2009-41, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave   z 15. apríla 2011, č. k. 4S/203/2009-41 p o t v r d z u j e.  

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 15. apríla 2011, č. k. 4S/203/2009-41 podľa  

§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa

žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-76/ PK-2009 z 24. augusta 2009, ktorým žalovaný ako správny orgán zamietol rozklad žalobcu

a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej

republiky č. 12 z 26. januára 2005, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona  

č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“) prepustený  

zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu, že podľa odborného posudku

služobného klinického psychológa Nemocnice s poliklinikou Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky číslo NsP-09/2005 z 24. januára 2005, PhDr. E. B., CSc., ktorá vypracovala

odborný posudok so záverom, že žalobcove osobnostné vlastnosti  

sú problematické a nezlučiteľné s výkonom štátnej služby, nie je duševne spôsobilý na výkon

štátnej služby.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že 10. januára 2005 požiadal  

plk. JUDr. P. O., zástupca riaditeľa a súčasne riaditeľ Úradu justičnej a kriminálnej polície

Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III o vykonanie kontrolného psychologického

vyšetrenia žalobcu. V žiadosti podľa príslušného tlačiva, ktorým požiadavku odôvodnil,

okrem iného uviedol, že výkon služby a plnenie služobných povinností žalobcu považuje  

za neprimerané, žalobca je slabo iniciatívny, jeho vzťahy s nadriadenými a vystupovanie   v služobnom styku hodnotí na zlej úrovni,   správanie je neprimerané jeho funkcii  

a postaveniu, porušuje služobnú disciplínu, za čo bol disciplinárne riešený, svojím konaním

vyvolal sťažnosti zo strany občanov a zaznamenal uňho nárast a zvýšenú intenzitu

negatívnych prejavov.

V zápisnici o vypočutí z 25. júna 2007 uvedená osoba potvrdzuje, že psychologické

vyšetrenie nariadil len na základe nápadnosti zmien v správaní žalobcu, o ktorej sa dozvedel

služobným postupom od svojich podriadených. Z vyjadrenia pplk. JUDr. T. Č., riaditeľky

odboru skráteného vyšetrovania Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ v Bratislave III,

ako aj zo zápisnice o vypočutí por. M. M., staršieho referenta OSV Bratislava Nové mesto –

západ, odboru skráteného vyšetrovania Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ v

Bratislave III nepochybne vyplýva, že dôvody, pre ktoré plk. JUDr. P. O. nariadil žalobcovi

zúčastniť sa 11. januára 2005 kontrolného psychologického vyšetrenia v nemocnici s

poliklinikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky u PhDr. E. B. CSc., boli dané. V rámci

tohto posudku bol stanovený záver, že žalobca nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej

služby, nakoľko boli u neho zistené zmeny v správaní s porušovaním etických zásad a

služobnej disciplíny príslušníka policajného zboru.

Krajský súd   poukázal na to, že správne orgány postupovali v intenciách rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Sž-o-KS170/2005 z 28. septembra 2006,  

a za účelom náležitého zistenia skutkového stavu doplnili konanie tak, že vypočuli

služobného klinického psychológa. Zo zápisnice z 28. mája 2007, obsahom ktorej je výsluch

(dopočutie) vo veci odborného posudku vyplýva, že PhDr. E. B. CSc., bola oboznámená s

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj s námietkami žalobcu a uviedla, že

v plnej miere zotrváva na výsledku a závere kontrolného psychologického vyšetrenia žalobcu,

ktorý podala k 24. januáru 2005 v odbornom posudku NsP-09/2005, pričom skutočnosti, ktoré

zakladajú uvedený záver, sú obsiahnuté v náleze pod hore uvedeným číslom. K samotnému

kontrolnému psychologickému vyšetreniu bližšie uviedla, že pri hodnotení poznávacích

procesov, intelektu a pamäti žalobcu, na zistenie ktorých sa štandardne používajú výkonové

testy, neboli zistené výkyvy. Túto skutočnosť oznámila aj žalobcovi. Problematické a

nezlučiteľné s výkonom štátnej služby v policajnom zbore boli vlastnosti osobnosti žalobcu,

pre ktoré bol vyhodnotený ako duševne nespôsobilým pre výkon štátnej služby v služobnom

pomere príslušníka PZ. K samotnému vyšetreniu uviedla, že toto vyšetrenie nemá povahu

štandardného vyšetrenia. Ide o kontrolné psychologické vyšetrenie, v rámci ktorého sa

metódy volia podľa individuálnych indikácií vyšetrovanej osoby. V podmienkach policajného

zboru možno o štandardných vyšetreniach hovoriť napríklad u vodičov služobných cestných

vozidiel, ktoré sa vykonávajú pravidelne v stanovených časových úsekoch.

Z ďalšieho dopočutia vykonaného podľa záznamu zo 7. augusta 2007 vyplýva,  

že k záveru, že žalobca nie je duševne spôsobilý vykonávať štátnu službu v služobnom

pomere príslušníka PZ dospela PhDr. E. B., CSc., na základe vyšetrenia metódami: ROR-

projektívne vyšetrenie osobnosti, APM I., a II.,- neverbálne vyšetrenie intelektových

schopností, KVIT- skúška verbálneho intelektu, BDI- dotazník emotívne-afektívneho

prežívania a reagovania a anatomický dotazník.

Krajský súd zdôraznil, že podľa § 3 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

číslo 199/1994 Z. z. o psychologickej činnosti a Slovenskej komore psychológov  

(ďalej len zákon č. 199/1994 Z. z.“), psychológ je povinný zachovávať mlčanlivosť  

o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s psychologickou činnosťou s klientom.

Skutočnosti, ktoré sú obsahom psychologického posudku nie je možné zverejniť ani v prípade

súhlasu klienta, pretože by to bolo v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 zákona  

č. 199/1994 Z.z., podľa ktorého povinnosti mlčanlivosti môže zbaviť psychológa len klient

alebo jeho zákonný zástupca. Ak by to malo byť na škodu klienta, psychológ dodrží princíp

mlčanlivosti aj napriek súhlasu na jeho porušenie. Krajský súd preto zaujal ten názor,   že pokiaľ žalobcovi bolo odmietnuté oboznámiť sa s obsahom nálezu, ktorý tvoril podklad

pre záver kontrolného psychologického vyšetrenia žalobcu, ktorý podala k 24. januáru 2005  

v odbornom posudku menovaná psychologička, potom tak bolo učinené v súlade s citovanými

ustanoveniami a zrejme v prospech žalobcu.

Krajský súd ďalej poukázal na to, že z administratívneho spisu, z výpovedí

nadriadených, ani z posudku, respektíve z výpovede klinického psychológa, nezistil žiadne

rozpory, či diametrálne odlišné závery, a preto námietky žalobcu v tomto smere pokladal  

za nedôvodné. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol oboznámený  

s obsahom spisu, mohol sa oboznámiť s výpoveďami nadriadených, aj klinického psychológa

ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia, a to 10. augusta 2009, kedy bol doň nahliadať,

zároveň mu bolo umožnené, aby v lehote do 14. augusta 2009 doručil prípadné doplnenie

svojho podaného odvolania, čo však nevyužil. Preto námietky žalobcu o porušení jeho

procesných práv v konaní pred správnymi orgánmi vyhodnotil krajský súd ako

neopodstatnené.

Na základe zistených skutočností, po preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutí

správnych orgánov, dospel krajský súd v záveru, že tieto sú v súlade so zákonom, a preto

žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal prostredníctvom právneho zástupcu,

aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu, zrušil rozhodnutie žalovaného

a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Podľa jeho názoru, rozhodnutie krajského súdu vychádza z neúplného skutkového

stavu, nakoľko krajský súd nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na objektívne zistenie

rozhodujúcich skutočností podľa § 221 ods. 1 písm. c) OSP.

Rovnako ako v žalobe tvrdil, že odborný posudok vypracovaný klinickým

psychológom nie je objektívny a jeho závery sú diametrálne odlišné od verbálneho  

a písomného stanoviska, a preto sa opakovane domáhal konfrontácie svedka a účastníka  

v súdnom konaní. Podľa jeho názoru posudok neuvádza, aké iné nedostatky v správaní

žalobcu klinický psychológ spozoroval, a preto sa žalobca domnieva, že posudok bol

vypracovaný účelovo. Podľa jeho názoru krajský súd ani žalovaný nepostupoval dôsledne

podľa záverov vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,  

keď nenariadili kontrolné vyšetrenie duševnej spôsobilosti žalobcu na výkon štátnej služby,

nenariadili výsluch klinického psychológa a žalobca sa k tvrdeniam klinického psychológa

nemohol relevantne vyjadriť.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu z 27. júna 2011 navrhol napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K veci uviedol, že krajský súd sa v dostatočnom

rozsahu vysporiadal   so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a rozhodol v súlade  

so zákonom, keď žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný v súlade so zákonom

a po riadnom zistení skutočného stavu veci.

Zotrval v plnom rozsahu na svojich vyjadreniach k žalobe, pretože podľa jeho názoru

žalobca uvádza v odvolaní proti rozsudku tie isté dôvody ako v žalobe.

Zdôraznil, že problematické a nezlučiteľné s výkonom štátnej služby v policajnom

zbore boli vlastnosti osobnosti žalobcu, pre ktoré bol vyhodnotený ako duševne nespôsobilý

pre výkon štátnej služby v služobnom pomere príslušníka policajného zboru. Pri prepustení

príslušníka policajného zboru zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona

o štátnej službe príslušníkov PZ, je podkladom pre takéto rozhodnutie posudok služobného

klinického psychológa so záverom, že policajt nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej

služby. Správny orgán nie je oprávnený preskúmavať pravdivosť takéhoto znaleckého

posudku a nemá dôvod spochybňovať jeho objektívnosť.  

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že boli porušené jeho procesné práva v rámci

správneho konania, žalovaný označil tieto námietky za účelové, nakoľko z administratívneho

spisu vyplýva, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom   a umožnil žalobcovi využiť

všetky procesné práva, ktoré mu zákon o štátnej službe príslušníkov PZ garantuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 OSP,

preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov

odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia

pojednávania podľa § 250ja ods.2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým,

že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred  

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk, a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol

verejne vyhlásený 19. októbra 2011 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá OSP.

Podľa §   192 ods. 1 písm. c)   zákona o štátnej službe príslušníkov PZ policajt sa

prepustí zo služobného pomeru, ak podľa posudku služobného klinického psychológa nie je

duševne spôsobilý na výkon štátnej služby

Podľa § 194 ods. 1 rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne a musí byť  

v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné.

Podľa § 233 ods. 1 oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol

presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie

potrebné podklady.

Podľa ods. 2 oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti

bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 241 ods. 1 rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí

vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 199/1994 Z. z. psychológ je povinný zachovávať mlčanlivosť

o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s psychologickou činnosťou s klientom.

Podľa ods. 2 povinnosti mlčanlivosti môže zbaviť psychológa len klient alebo jeho

zákonný zástupca. Ak by to malo byť na škodu klienta, psychológ dodrží princíp mlčanlivosti

aj napriek súhlasu na jeho porušenie.

Podľa § 8 ods. 5 zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov, spracúvanie

osobných údajov o psychickej identite fyzickej osoby alebo o jej psychickej pracovnej

spôsobilosti môže vykonávať len psychológ alebo ten, komu to umožňuje osobitný zákon.

Predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť postupu a rozhodnutia   žalovaného  

č. p. SLV-76/PK-2009 z 24. augusta 2009, ktorým žalovaný ako správny orgán zamietol

rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz ministra vnútra

Slovenskej republiky č. 12 z 26. januára 2005, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods.1 písm. c)

zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov PZ prepustený zo štátnej služby

príslušníka policajného zboru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok

krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotožňuje v celom

rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť nasledovné:

Postup pri vykonávaní kontrolného psychologického vyšetrenia príslušníkov

policajného zboru na zistenie duševnej spôsobilosti podľa § 14 ods. 1 písm. d) a ods. 4 zákona

o štátnej službe príslušníkov PZ v roku 2005 upravovalo v tom čase platné nariadenie ministra

vnútra Slovenskej republiky č. 19/2001 o vykonávaní psychologických vyšetrení. Podľa

článku 9 tohto nariadenia cieľom kontrolného vyšetrenia policajta je posúdenie rozsahu zmien

v jeho psychickej spôsobilosti na výkon štátnej služby. Kontrolné psychologické vyšetrenie sa

vykonáva na základe požiadavky nadriadených kontrolovanej osoby, pri zistení negatívnych

prejavov, napríklad pri opakovaných sťažnostiach na nevhodné správanie sa policajta. Podľa

prílohy č. 1 uvedeného nariadenia, v ktorej sa ustanovil zoznam psychologických pracovísk

oprávnených vykonávať psychologické vyšetrenia, kontrolné psychologické vyšetrenia

príslušníkov PZ vykonáva výhradne klinický psychológ Nemocnice s poliklinikou

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.  

Ako vyplýva z administratívneho spisu, kontrolnému psychologickému vyšetreniu  

sa žalobca podrobil na psychologickom pracovisku Nemocnice s poliklinikou Ministerstva

vnútra SR na základe žiadosti nadriadeného, ktorý zaznamenal zmeny v jeho správaní.  

Na základe odborného posudku, v ktorého záveroch bolo skonštatované, že žalobca nie je

duševne spôsobilý na výkon štátnej služby príslušníka PZ, žalovaný vydal napadnuté

rozhodnutie, ktorým žalobcu prepustil zo služobného pomeru.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že pri prepustení príslušníka

policajného zboru zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe

príslušníkov PZ, je podkladom pre takéto rozhodnutie posudok služobného klinického

psychológa so záverom, že policajt nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej služby. Správny

orgán nie je oprávnený preskúmavať pravdivosť takéhoto znaleckého posudku a po jeho

vyhotovení nemá inú možnosť ako postupovať podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej

službe príslušníkov PZ.

Pokiaľ žalobca tvrdil, že posudok je neobjektívny, odvolací súd poukazuje na to,  

že pre takéto tvrdenie nepredložil jediný dôkaz. Naopak, okrem samotného psychologického

posudku, aj z iných dôkazov založených v administratívnom spise, napr. korešpondencia

žalobcu určená dvom osobám ženského pohlavia v septembri 2004, je zrejmé, že tieto mohli

viesť k dôvodným pochybnostiam o žalobcových osobnostných predpokladoch potrebných

pre výkon štátnej služby príslušníka PZ.

Pokiaľ ide o samotný odborný posudok, odvolací súd má za to, že po doplnení

dokazovania výsluchom klinického psychológa PhDr. E. B., CSc., ktorá vysvetlila postupy

a metódy, ktoré použila pri psychologickom vyšetrení žalobcu a postupujúc podľa   zák. č.

199/1994 Z. z. uviedla, že problematické a nezlučiteľné s výkonom   štátnej   služby v PZ sú

vlastnosti osobnosti žalobcu, zmeny v správaní s porušovaním etických zásad a pracovnej

disciplíny, pre ktoré bol vyhodnotený ako nespôsobilý pre výkon štátnej služby v služobnom

pomere príslušníka PZ, bol tento dostatočným podkladom pre odôvodnenie záveru, že žalobca

nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej služby.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, uvádzanie podrobností z psychologického

vyšetrenia by bolo nielen porušením vyššie uvedeného zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane

osobných údajov a zák. č. 199/1994 Z. z. o psychologickej činnosti a Slovenskej komore

psychológov, ale predstavovalo by zásah do osobnostných práv žalobcu.

  Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,

je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so všetkými

námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo

preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak

ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti

ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

  Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu

správnym orgánom a správne právne posúdené.  

  Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor

považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.  

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu   neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré

žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.  

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom

ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy

nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 19. októbra 2011

  JUDr. Alena Poláčková, PhD., v.r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová