2Sžo/27/2013

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: O.. H. E., bytom U. XX, T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Nosko & Partners, s.r.o., nám. SNP 16, Bratislava, proti žalovanému: Univerzita Komenského v Bratislave, Šafárikovo nám. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OŠV 2942/2010 D III/2 z 10. augusta 2010, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 319/2010-178 z 15. februára 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 319/2010-178 z 15. februára 2013, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Rozsudkom č. k. 4S 319/2010-178 z 15. februára 2013 Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 2 písm. b/, c/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. OŠV 2942/2010 D III/2 z 10. augusta 2010 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie dekana Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave č. ŠO 2553/2010 DIII/1 zo 16. júla 2010, ktorým rozhodol o neprijatí žalobcu na vysokoškolské štúdium v akademickom roku 2010/2011 s odôvodnením, že kapacitné možnosti fakulty neumožňujú prijatie formou prestupu z inej vysokej školy.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní spisového materiálu a oboch rozhodnutí správnych orgánov dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nepreskúmateľnosť spočíva v nedostatku dôvodov skutkových a je takou vadou, ktorá bráni súdu vecnému preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia nie je náležite vecne opísaná skutočnosť, ktorá bola dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, teda akým spôsobom, a či bolovykonané dokazovanie ohľadom kapacitných možností fakulty, najmä zdôvodnenie, prečo nemohol byť žalobca prijatý, ak sa na štúdium zapísalo menej študentov, ako bol určený počet prijatých uchádzačov. Rozhodnutie neobsahuje údaje preukazujúce, že v príslušnom akademickom roku počet študentov presiahol stanovené kapacitné možnosti fakulty. Neobsahuje odkaz na príslušné ustanovenie vnútorného predpisu, kritériá ktorého žalobca nesplnil, tak ako to vyžaduje študijný poriadok. Podľa krajského súdu z rozhodnutia taktiež nie je zrejmé, či žiadosť žalobcu o preloženie obsahovala náležitosti interného predpisu, a to súhlas dekana fakulty, z ktorej chce byť prijatý a vyjadrenie rektora pred vydaním rozhodnutia dekana o prijatí z inej vysokej školy a ako sa s týmito okolnosťami žalovaný vysporiadal.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že aj napriek tomu, že sa na konanie vo veciach študijných práv a povinností študenta nevzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), nemožno neprihliadať na skutočnosť, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému a je potrebné, aby aj vnútorný predpis, ktorý zakotvuje pravidlá a zásady pre rozhodovanie vo veciach študijných práv a povinností bol v súlade s princípmi dobrej správy.

Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne, prípadne aby ho zmenil tak, že zruší aj prvostupňové rozhodnutie žalovaného. Namietal, že žalobca nemôže mechanicky stotožňovať počet prijímaných študentov a kapacitné možnosti fakulty, pretože pri určovaní počtu prijímaných študentov sa vopred počíta s tým, že mnohí študenti sa na štúdium nezapíšu. V odvolaní ďalej uviedol, že napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo trpí vadou, ktorá spočíva v tom, že súd preskúmaval napadnuté rozhodnutia nad rámec žalobných dôvodov, nakoľko žalobca nenamietal rozpor napadnutého rozhodnutia s internými aktmi Univerzity Komenského. Podľa jeho názoru súd žalovaného tlačí k rozhodnutiu o prijatí žalobcu, pretože zrušil iba druhostupňové rozhodnutie aj napriek tomu, že súd konštatoval vady prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca v čase vydania rozhodnutí nebol študentom študijného odboru, teda nespĺňal podmienky na prijatie a ani v súčasnosti ním nie je, pretože právo ukončil na Paneurópskej vysokej škole.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s odvolacím dôvodom žalovaného, že napadnuté rozhodnutie nie je nepreskúmateľné. Žalobca sa nestotožňuje ani s námietkou žalovaného, že súd rozhodoval nad rámec žalobných dôvodov, pretože podľa jeho názoru ide o výnimku zo zásady iudex ne eat ultra petita partium, nakoľko rozhodnutie trpí takými vadami, na ktoré musí konajúci súd prihliadať bez ohľadu na to, či žalobca takýto nedostatok rozhodnutia namietal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16. apríla 2013 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Predmetom preskúmania v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného č. OŠV 2942/2010 D III/2 z 10. augusta 2010, ktorým žalovaný v prvom rade zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. ŠO 2553/2010 DIII/1 zo 16. júla 2010 žalovaného v druhom rade, ktorým nebol žalobca prijatý na 3-ročné štúdium bakalárskeho študijného programu „právo“ v študijnom odbore právo externou formou štúdia v akademickom roku 2010/2011 formou prestupu z inej vysokej školy. Rozhodnutie bolo odôvodnené kapacitnými možnosťami fakulty.

Žalovaný rozhodol o neprijatí žalobcu na vysokoškolské štúdium z dôvodu nedostatku kapacitných možností fakulty. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že je objektívnou skutočnosťou, že fakulta má kapacitný problém najmä pokiaľ ide o externú formu štúdia. Kapacitné možnosti fakulty sa menia v súvislosti s tým, aké predmety sú v danom akademickom roku otvárané a vyučované. Tieto skutočnosti podľa názoru žalovaného dokáže fakulta, resp. jej dekan objektívne posúdiť, keďže sú mu známe z jehokaždodennej úradnej činnosti.

V rozhodnutí žalovaného chýba odôvodnenie, prečo nemohol byť žalobca prijatý, ak sa na štúdium zapísalo menej študentov, ako bol určený počet prijatých uchádzačov. Rozhodnutie neobsahuje údaje preukazujúce, že v príslušnom akademickom roku počet študentov presiahol stanovené možnosti fakulty, ani odkaz na príslušné ustanovenie vnútorného predpisu, kritériá ktorého žalobca nesplnil.

Námietka žalovaného, že rozsudok sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci, nepovažuje odvolací súd za dôvodné. V odôvodnení rozhodnutia nie je náležite vecne opísaná skutočnosť, ktorá bola dôvodom pre vydanie rozhodnutia.

Najvyšší súd nemôže súhlasiť ani s námietkou žalovaného, že krajský súd preskúmal správne rozhodnutie nad rámec vymedzený v žalobe nakoľko žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného v otázke pasívnej legitimácie v tomto konaní, odvolací súd poukazuje na to, že zo žaloby nezameniteľne vyplýva označenie správneho orgánu, ktorý rozhodoval v poslednom stupni, a s ktorým má súd ako s účastníkom konania konať. Úvahy, ktorými sa krajský súd riadil pri svojom rozhodnutí považuje odvolací súd za nesprávne a v súvislosti s tým dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžo/19/2011 z 13. júla 2011, podľa ktorého nesprávne označenie žalovaného v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nebráni súdu, aby konal so správne identifikovaným žalovaným, pokiaľ táto skutočnosť vyplýva zo samotnej žaloby. V tomto prípade však žalobca správne označil žalovaného, teda rektora verejnej vysokej školy a krajský súd následne v rozhodnutí nesprávne označil ako žalovaného verejnú vysokú školu. Táto skutočnosť však nemala vplyv na výrok rozhodnutia krajského súdu a na základe toho odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 OSP rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Z vyššie uvedených dôvodov sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím krajského súdu, keď dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, napadnutý rozsudok krajského súdu, ako vecne správny podľa § 219 OSP. potvrdil.

Úlohou žalovaného je postupovať v intenciách rozsudku krajského súdu, dostatočne odôvodniť rozhodnutie o neprijatí na vysokoškolské štúdium, najmä uviesť údaje preukazujúce, že v príslušnom akademickom roku počet študentov presiahol kapacitné možnosti fakulty a zároveň uviesť príslušné ustanovenie vnútorného predpisu, kritériá ktorého žalobca nesplnil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 v spojení § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.