Najvyšší súd

2Sžo/252/2010

 

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom

z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci

žalobcu: JUDr. J. K., bytom R., zastúpený advokátom: JUDr. M. H., AK

so sídlom K., proti žalovanému: Najvyšší súd Slovenskej republiky,

Župné nám. č. 13, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2010,

č.: Spr. 453/2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 10. augusta 2010, č. k. 3S/185/2010-43, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu

v Bratislave z 10. augusta 2010, č. k. 3S/185/2010-43   p o t v r d z u j e .  

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. augusta 2010,  

č. k. 3S/185/2010-43, podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného z 31. marca 2010, č.: Spr. 453/2010, ktorým

predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil žalobcovi

povolenie na výkon funkcie sudcu v domácom prostredí z dôvodu, že

žalobca si nesplnil povinnosti sudcu riadne a včas.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že porušenie

povinností sudcu videl žalovaný v tom, že v trestnej veci

s medzinárodným prvkom vedenej pod sp. zn. 5 To 2/2009 žalobca ako

predseda senátu do dňa vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného

nevyhotovil rozhodnutie o prepustení obžalovaného z väzby na slobodu

z 10. septembra 2009. Preto z dôvodov uvedených v § 41 ods. 2 a 3  

zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch“), po vyžiadaní

vyjadrenia Sudcovskej rady NS SR, stanoviska predsedu trestnoprávneho

kolégia a po prerokovaní so sudcom, žalobcovi zrušil povolenie

vykonávať funkciu sudcu v domácom prostredí. V dôvodoch rozhodnutia

žalovaný argumentoval tým, že povinnosti sudcu si žalobca neplní riadne

a včas, v pridelenej veci nekonal plynulo a bez zbytočných prieťahov čím

porušuje základné ústavné ľudské právo I. T. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, jeho právo na prerokovanie veci v primeranej

lehote a zároveň konaním žalobcu dochádza k odmietnutiu spravodlivosti

pre I. T..

Z predloženého administratívneho spisu mal krajský súd  

za preukázané, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom ako aj

s Dohodou o zásadách povoľovania práce sudcov v domácom prostredí

z 1.februára 2009 (ďalej len „Dohoda“), keď svoj zámer zrušiť žalobcovi

povolenie na výkon povinností sudcu v domácom prostredí prerokoval

s predsedom kolégia, samotným žalobcom a predložil ho aj na rokovanie

Sudcovskej rady NS SR.

Podľa názoru krajského súdu predmetné rozhodnutie žalovaného  

je potrebné považovať za akt riadenia a správy súdu, v rámci ktorej  

je povinnosťou riadenia a správy súdov vytvárať súdom Slovenskej

republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti

personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať

na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených

zákonom (§ 32 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene  

a doplnení niektorých zákonov – ďalej len „zákon o súdoch“).

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že obsah riadenia súdov je možné charakterizovať ako súbor práv a povinností zverený orgánom riadenia

správy súdov, resp. súhrn činností vykonávaných týmito orgánmi, ktoré

bezprostredne súvisia s výkonom rozhodovacieho procesu súdu a ktoré sú

realizované za účelom skvalitnenia tohto procesu, najmä z hľadiska

odbornosti, profesionality, včasnosti rozhodovania a efektivity konania.

Z ústavnej a zákonnej zodpovednosti orgánov riadenia a správy súdov

vyplýva, že úlohy riadenia súdov nemožno zúžiť len na samotné hmotné

zabezpečenie súdov, ale že týmto orgánom musia byť dané i prostriedky

na zabránenie tomu, aby sudcovská nezávislosť nebola zneužívaná

neodôvodnenými prieťahmi súdneho konania a rozhodovania alebo

porušovania zásad dôstojnosti súdneho konania a sudcovskej etiky.

Krajský súd preto skonštatoval, že rozhodnutie o zrušení povolenia

vykonávať prácu v domácom prostredí je individuálny správny akt

organizačno-riadiacej povahy, ktorým žalovaný ako orgán riadenia

a správy súdu realizuje svoju povinnosť zabezpečiť riadny chod súdu.  

V danom prípade žalovaný prerokoval zrušenie povolenia výkonu

funkčných povinností sudcu v domácom prostredí so všetkými

zainteresovanými subjektmi. Aj napriek tomu, že Sudcovská rada

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky navrhla zvážiť skutočnosť, že sa

v uvedenom prípade jedná o nevyhotovenie jedného rozhodnutia

žalobcom, ktorý skutok je navyše aj predmetom disciplinárn eho návrhu,

a preto odporučila predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pristúpiť k rozhodnutiu o zrušení povolenia vykonávať funkčné

povinnosti sudcu v domácom prostredí v závislosti od výsledku

disciplinárneho konania, krajský súd považoval postup žalovaného  

za legitímny a v súlade so zákonom ako aj v súlade s Dohodou.

Toto rozhodnutie je podľa názoru krajského súdu individuálnym

správnym aktom organizačno-riadiacej povahy a preto zrušenie povolenia

vykonávať funkciu sudcu v domácom prostredí nie je postihom a nemá

sankčný charakter a taktiež vydaním napadnutého rozhodnutia

nedochádza k porušeniu zásady prezumpcie neviny.

Vzhľadom na uvedené považoval krajský súd preskúmavané

rozhodnutie žalovaného za vecne správne, pričom poukázal na to, že

správny orgán sa v danom prípade riadil správnou úvahou, ktorá sa

neprieči zákonu a nevybočuje z jeho medzí a v rámci ktorej patrí do jeho

právomoci vyhodnotenie okolností, ktoré boli podkladom pre jeho

rozhodnutie.  

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd

zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil vec správnemu orgánu

na nové konanie a rozhodnutie, resp. aby zrušil rozsudok krajského súdu

a jemu vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie.  

Podľa jeho názoru je výrok napadnutého rozsudku nepreskúmateľný

pre nedostatok dôvodov, vecne nesprávny a keďže ide o vec zásadného

právneho významu, žiadal, aby odvolací súd vyslovil vo výroku

prípadného potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania podľa § 238

ods. 3 OSP.

Uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu  

je nepresvedčivé, nakoľko prvostupňový súd sa vôbec nevenoval opisu

vlastných úvah a použitých myšlienkových postupov, neuvádza výkladové

metódy, ktoré použil, k akým záverom dospel, nevysporiadal sa s otázkou,

či pri zrušení povolenia na výkon funkčných povinností sudcu je potrebné

postupovať analogicky, ako pri jeho udelení, v dôsledku čoho  

je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne a neumožňuje žalobcovi uplatniť

jeho právo na podanie odvolania, keďže ani netuší, ako prvostupňový súd

pri rozhodovaní uvažoval a ktoré jeho úvahy a argumenty treba podrobiť

„testu správnosti“.

Tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. 1SžoKS/48/2005 z 24. apríla 2007, v ktorom v obdobnom prípade

o nepovolení výkonu funkcie sudcu v domácom prostredí najvyšší súd

dospel k záveru, že súdy sú v našich podmienkach reprezentantom súdnej

moci, pričom predseda súdu vo vzťahu k uvedenému prípadu vystupuje

ako predstaviteľ orgánu štátnej správy a vo vzťahu k prejednávanej veci

sa jedná o právomoc predsedu súdu ako predstaviteľa štátnej správy,

ktorého realizácia má povahu i formu správneho úkonu. Všeobecný súd

Slovenskej republiky, resp. jeho predseda vystupuje ako správny orgán

tam, kde sú súčasne splnené dve podmienky, a to keď výkon danej

právomoci je viazaný zákonom a keď jeho rozhodnutie pri výkone danej

právomoci zasahuje do verejných subjektívnych práv konkrétnych osôb.

S uvedenými argumentmi, naviac podporenými rozhodovacou činnosťou

Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sa podľa názoru žalobcu krajský

súd vôbec nevysporiadal a aj preto dospel k nesprávnemu právnemu

záveru.

Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalovaný pri rozhodovaní

o zrušení povolenia výkonu funkcie sudcu v domácom prostredí musí

vychádzať striktne zo zásad povoľovania výkonu funkčných povinnost í sudcu v domácom prostredí tak, aby bola zachovaná právna istota

a predvídateľnosť postupu správneho orgánu v súlade so zákonom

stanovenými podmienkami, a k podmienkam v zákone stanoveným nesmie

pripojovať ďalšie podmienky, resp. vykladať podmienky stanovené

zákonom v neprospech žalobcu, pretože takéto voľné rozširovanie  

či zužovanie podmienok nad rámec zákona by bolo ľubovôľou orgánu

verejnej moci a bolo by aj v rozpore so zásadou zákazu analógie

v neprospech dotknutej osoby. Správny orgán nemôže prekročiť

právomoc zverenú mu zákonom alebo na základe zákona.

Podľa jeho názoru jednoznačne preukázal, že v danom prípade išlo

o nevyhotovenie jedného rozhodnutia a pretože v Dohode je uvedený

plurál, z logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že nenaplnil

skutkovú podstatu uvedenú v čl. V bod 1. Dohody.  

Na záver uviedol, že rozhodovanie žalovaného, prostredníctvom

ktorého realizuje svoju právomoc zrušiť povolenie výkonu funkcie sudcu

v domácom prostredí, má povahu správneho úkonu, predseda súdu pritom

vystupuje ako správny orgán sui generis. V danej veci vystupuje ako

orgán štátnej správy, ktorý autoritatívne aplikačne rozhoduje v oblasti

právne garantovaných a taktiež determinovaných subjektívnych práv

subjektov so záväznými právnymi dôsledkami pre tieto subjekty.

Dopadom takýchto rozhodnutí ako i ďalších aktov pri výkone jeho

oprávnenia povoliť resp. odňať prácu sudcom v domácom prostredí, musí

v právnom štáte nutne patriť rovnaká právna ochrana, ako dopadom

rozhodnutia či iných aktov alebo úkonov iných právnych orgánov.

Prvostupňový súd napriek uvedeným argumentom a listinným dôkazom

založeným v spise v rozhodnutí ustálil, bez primeraného zdôvodnenia, že

žalovaný postupoval v súlade so zákonom. Pritom musel mať jednoznačne

preukázané, že zákonom stanovené podmienky v spojení s Dohodou

splnené neboli.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním z 19. novembra

2010, v ktorom žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdiť. Poukázal na to, že vo veci žalobcu postupoval v súlade  

so zákonom, nakoľko povinnosť sudcu vykonávať svoje povinnosti

svedomito, v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných

prieťahov a povinnosť plniť svoje povinnosti riadne a včas aj v prípade

povolenia práce v domácom prostredí, ustanovená v § 30 ods. 4 veta  

pred bodkočiarkou a v odseku 5 zákona o sudcoch, sa vzťahuje na každú jednotlivú vec. Výklad žalobcu, podľa ktorého článok V ods. 1 písm. a)

Dohody umožňuje zrušiť povolenie len ak sudca v zákonnej lehote

nevyhotovuje rozhodnutia, resp. všeobecne len v prípade viacnásobného

alebo opakovaného neplnenia povinností sudcu, nie je podľa názoru

žalovaného správny. Takáto interpretácia by nielenže reálne

znemožňovala vykonávanie riadenia a správy súdu, ale je napríklad

i v rozpore s § 42 ods. 3 zákona o súdoch, ktorý predsedom súdov ukladá

povinnosť dohliadať na dodržiavanie povinností ustanovených sudcom

týmto zákonom a osobitnými zákonmi a v prípade dôvodného podozrenia

z ich porušovania povinnosť vykonať opatrenia nevyhnutné na zistenie

skutkového stavu, odstránenie zistených nedostatkov a vyvodenie

disciplinárnej zodpovednosti alebo trestnej zodpovednosti. Podľa tohto

výkladu žalobcu by predseda súdu nemal možnosť zasiahnuť v prípade

porušovania povinností sudcami, ktorých nápad je aj vzhľadom  

na náročnosť vecí minimálny. Preto musí vykonávať svoje povinnosti  

aj vtedy, ak zistí porušenie povinnosti čo i len v jednej veci.  

Vzhľadom na uvedené je nepodstatnou aj námietka žalobcu, že

žalovaný vydaním napadnutého rozhodnutia prekročil právomoc, ktorú

mu ustanovuje zákon.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalobcu, žalovaný poukázal na svoje

vyjadrenie k žalobe z 25. júna 2010.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2

v spojení s § 250s OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení  

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja  

ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň

verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred  

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky www.nsud.sk, a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné

vyhovieť.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 21. septembra 2011 podľa § 156 ods. 1

a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Predmetom súdneho preskúmania v danom prípade je rozhodnutie

predsedu Najvyššieho súdu SR podľa § 41 ods. 2 OSP, ktorým žalobcovi

zrušil povolenie vykonávať funkciu sudcu v domácom prostredí, nakoľko

podľa jeho názoru žalobca tým, že nevyhotovil rozhodnutie o prepustení

obžalovaného z väzby na slobodu porušil povinnosti sudcu.

Podľa § 41 ods. 1 zákona o sudcoch v znení účinnom v rozhodnom

období, ak tento alebo osobitný zákon neustanovuje inak, sudca vykonáva svoju

funkciu v úradných miestnostiach súdu. Sudcovi môže predseda súdu na základe

jeho žiadosti písomne povoliť, aby plnil svoje funkčné povinnosti v domácom

prostredí, a to v rozsahu určenom zásadami prijatými súdnou radou po dohode  

s ministrom. Ak predseda súdu nerozhodne o žiadosti do 60 dní od jej podania,

považuje sa žiadosť za schválenú. Ak predseda súdu žiadosti sudcu nevyhovie,

musí svoje rozhodnutie odôvodniť.

Podľa ods. 2 v prípade nedostatočného výkonu funkcie sudcu alebo  

pre porušenie sudcovských povinností zruší predseda súdu písomne povolenie

podľa odseku 1 s uvedením dôvodu.

Podľa ods. 3 k rozhodnutiu podľa odsekov 1 a 2 si predseda súdu vyžiada

vyjadrenie sudcovskej rady a vezme do úvahy aj stanovisko príslušných

predsedov senátov a predsedov kolégií.

V odvolaní žalobca predovšetkým namieta, že krajský súd svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keďže pri informovaní o vlastných

myšlienkových postupoch a úvahách postupoval „extrémne minimalisticky“,

čím porušil jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

V zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pre po súdenie

arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval odvolací súd

za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje

rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané,

úlohou najvyššieho súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných

zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie,

vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo

ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly  

v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (mutatis mutandis

II. ÚS 127/07).

Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR

(napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len  

v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia

a výklad príslušných ustanovení zákona o sudcoch nie je popretím ich

zmyslu. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského súdu, ktorá

vychádza z konkrétnych faktov je logická, a preto aj legitímna a žiadne

znaky arbitrárnosti nevykazuje.

Skutočnosť, že sa žalobca s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva  

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07 -10).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a najvyšší

súd sa s tým v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali  

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že  

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne

konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,

IV. ÚS 112/05).

Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo

k porušeniu práva žalobcu na prístup k súdu a nebola mu ani odňatá

možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ ide o vecné námietky uvádzané v odvolaní, § 41 ods. 2 a 3 OSP

dostatočným spôsobom upravuje postup predsedu súdu v prípade zrušenia  

povolenia na výkon funkčných povinností sudcu, a preto podľa názoru

odvolacieho súdu nie je potrebné riešiť otázku, či v prípade zrušenia

takéhoto   povolenia je potrebné postupovať analogicky, ako pri jeho

udelení.

V odvolaní žalobca citoval rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. 1SžoKS/48/2005 z 24. apríla 2007 a dovolával sa

analogického postupu   krajského súdu. Tu odvolací súd poukazuje na to,

že uvedená citácia sa týkala vyriešenia otázky, či rozhodnutie predsedu

súdu podľa § 41 ods. 1 zákona o sudcoch podlieha resp. nepodlieha

súdnemu prieskumu, nakoľko túto námietku vzniesol v konaní

1SžoKS/48/2005 účastník konania. Keďže v danom prípade takáto

námietka vznesená nebola a judikatúra najvyššieho súdu sa vyvíja v tom

smere, že aj takéto rozhodnutia súdnemu prieskumu podľa piatej čast i

OSP podliehajú, nebolo potrebné túto otázku opätovne riešiť aj v tomto konaní. Navyše, z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že považoval

predmetné rozhodnutie predsedu súdu za individuálny správny akt orgánu

riadenia súdu, a preto túto časť námietok žalobcu považoval odvolací súd

za irelevantnú.

Žalobca ďalej namietal prekročenie právomoci žalovaného,

nedodržanie zákona a Dohody, nepredvídateľnosť postupu správneho

orgánu a domáhal sa rovnakej právnej ochrany ako pri rozhodnutiach

a právnych úkonoch iných orgánov.

Tieto námietky odvolací súd vyhodnotil ako účelové, nakoľko

z ustanovenia § 41 ods. 2 zákona o sudcoch jednoznačne vyplýva oprávnenie

predsedu súdu zrušiť sudcovi v prípade nedostatočného výkonu funkcie sudcu

alebo pre porušenie sudcovských povinností povolenie, aby plnil svoje funkčné

povinnosti v domácom prostredí.

Posúdenie otázky, či si konkrétny sudca svoje povinnosti plní riadne, resp.

či funkciu sudcu plní dostatočne, je na predsedovi súdu, ktorý je povinný  

zo zákona vyžiadať si pre svoje rozhodnutie vyjadrenie sudcovskej rady a vziať

do úvahy aj stanovisko príslušných predsedov senátov a predsedov kolégií.  

Aj napriek tomu, že v danom prípade Sudcovská rada NS SR odporučila

predsedovi vyčkať na rozhodnutie disciplinárneho senátu a poukázala na to, že

išlo o jedno nevyhotovené rozhodnutie, toto stanovisko nebolo podľa zákona

o sudcoch pre predsedu súdu záväzné a konečné rozhodnutie o postupe

v konkrétnom prípade bolo na ňom. Tento postup predseda súdu dodržal.

Pokiaľ ide o „plurál“ v čl. V ods. 1 písm. a) Dohody a žalobcovu

námietku o jedinom nevyhotovenom rozhodnutí, ktoré podľa jeho názoru ani

nebolo potrebné vyhotoviť, odvolací súd upozorňuje na to, že v čl. V ods. 1

Dohody nejde o taxatívny výpočet prípadov, kedy môže predseda súdu zrušiť,

alebo primerane obmedziť vykonávanie funkčných povinností sudcu

v domácom prostredí, ak si sudca neplní riadne svoje povinnosti, preto podľa

názoru odvolacieho súdu počet nevyhotovených rozhodnutí nie je pre posúdenie

porušenia povinností sudcu rozhodujúci.

V danom konkrétnom prípade išlo o vyhotovenie písomného rozhodnutia

o prepustení odsúdeného z väzby na slobodu s viac ako päťmesačným

oneskorením, ktoré žalovaný v súvislosti so zákonom uloženými povinnosťami

sudcu vykonávať svoju funkciu svedomito, v pridelených veciach konať

plynulo, bez zbytočných prieťahov a povinnosť plniť si svoje povinnosti riadne

a včas (§ 30 ods. 4 a 5 zákona o sudcoch) vyhodnotil ako porušenie týchto

povinností, nakoľko týmto postupom žalobca podľa názoru žalovaného porušil

základné ústavné ľudské právo odsúdeného na prerokovanie veci  

bez zbytočných prieťahov, jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

a zároveň došlo k odmietnutiu spravodlivosti.  

Podľa názoru odvolacieho súdu takéto vyhodnotenie a posúdenie

nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, jeho závery

zodpovedajú zásadám logického myslenia a podklady pre takýto úsudok

boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Preto nie je možné

súhlasiť s názorom žalobcu, že žalovaný prekročil svoju právomoc,

rozhodol v rozpore so zákonom a Dohodou a jeho rozhodnutie a postup

boli nepredvídateľné.

Pokiaľ sa žalobca v odvolaní domáhal rovnakej právnej ochrany ako

pri rozhodnutiach a právnych úkonoch iných orgánov, odvolací súd

poukazuje na to, že aj táto námietka žalobcu je nedôvodná, nakoľko

rozhodnutie predsedu súdu bolo podrobené súdnemu prieskumu

v dvojinštančnom konaní podľa piatej časti OSP pri zachovaní všetkých

práv, ktoré žalobcovi v tejto súvislosti zo zákona vyplývajú.  

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému  

so záverom správneho orgánu a rozhodol, že preskúmavaným

rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených

záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov

uvedených vyššie, za správny.

Pokiaľ žalobca v odvolaní žiadal, aby v prípade, že odvolací súd rozsudok

krajského súdu potvrdí, pripustil zároveň možnosť podať dovolanie, nakoľko ide

o otázku zásadného významu, odvolací súd dáva žalobcovi do pozornosti § 246c

ods. 1 OSP, podľa ktorého pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené  

v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto

zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.

Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok

nie je prípustný. Preto v danom prípade nie je možné pripustiť dovolanie,

nakoľko podľa uvedeného ustanovenia OSP takýto postup konanie podľa piatej

časti OSP nepripúšťa.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu

žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného

prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219

ods. 1 OSP potvrdil.  

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 v spojení

s § 250k ods. 1 OSP, neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal

a žalovanému náhrada trov konania neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný

  prostriedok.

V Bratislave, dňa 21. septembra 2011

JUDr. Alena Poláčková PhD., v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth