Najvyšší súd
2Sžo/252/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom
z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci
žalobcu: JUDr. J. K., bytom R., zastúpený advokátom: JUDr. M. H., AK
so sídlom K., proti žalovanému: Najvyšší súd Slovenskej republiky,
Župné nám. č. 13, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2010,
č.: Spr. 453/2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 10. augusta 2010, č. k. 3S/185/2010-43, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu
v Bratislave z 10. augusta 2010, č. k. 3S/185/2010-43 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. augusta 2010,
č. k. 3S/185/2010-43, podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného z 31. marca 2010, č.: Spr. 453/2010, ktorým
predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil žalobcovi
povolenie na výkon funkcie sudcu v domácom prostredí z dôvodu, že
žalobca si nesplnil povinnosti sudcu riadne a včas.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že porušenie
povinností sudcu videl žalovaný v tom, že v trestnej veci
s medzinárodným prvkom vedenej pod sp. zn. 5 To 2/2009 žalobca ako
predseda senátu do dňa vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného
nevyhotovil rozhodnutie o prepustení obžalovaného z väzby na slobodu
z 10. septembra 2009. Preto z dôvodov uvedených v § 41 ods. 2 a 3
zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch“), po vyžiadaní
vyjadrenia Sudcovskej rady NS SR, stanoviska predsedu trestnoprávneho
kolégia a po prerokovaní so sudcom, žalobcovi zrušil povolenie
vykonávať funkciu sudcu v domácom prostredí. V dôvodoch rozhodnutia
žalovaný argumentoval tým, že povinnosti sudcu si žalobca neplní riadne
a včas, v pridelenej veci nekonal plynulo a bez zbytočných prieťahov čím
porušuje základné ústavné ľudské právo I. T. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, jeho právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote a zároveň konaním žalobcu dochádza k odmietnutiu spravodlivosti
pre I. T..
Z predloženého administratívneho spisu mal krajský súd
za preukázané, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom ako aj
s Dohodou o zásadách povoľovania práce sudcov v domácom prostredí
z 1.februára 2009 (ďalej len „Dohoda“), keď svoj zámer zrušiť žalobcovi
povolenie na výkon povinností sudcu v domácom prostredí prerokoval
s predsedom kolégia, samotným žalobcom a predložil ho aj na rokovanie
Sudcovskej rady NS SR.
Podľa názoru krajského súdu predmetné rozhodnutie žalovaného
je potrebné považovať za akt riadenia a správy súdu, v rámci ktorej
je povinnosťou riadenia a správy súdov vytvárať súdom Slovenskej
republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti
personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať
na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených
zákonom (§ 32 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov – ďalej len „zákon o súdoch“).
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že obsah riadenia súdov je možné charakterizovať ako súbor práv a povinností zverený orgánom riadenia
správy súdov, resp. súhrn činností vykonávaných týmito orgánmi, ktoré
bezprostredne súvisia s výkonom rozhodovacieho procesu súdu a ktoré sú
realizované za účelom skvalitnenia tohto procesu, najmä z hľadiska
odbornosti, profesionality, včasnosti rozhodovania a efektivity konania.
Z ústavnej a zákonnej zodpovednosti orgánov riadenia a správy súdov
vyplýva, že úlohy riadenia súdov nemožno zúžiť len na samotné hmotné
zabezpečenie súdov, ale že týmto orgánom musia byť dané i prostriedky
na zabránenie tomu, aby sudcovská nezávislosť nebola zneužívaná
neodôvodnenými prieťahmi súdneho konania a rozhodovania alebo
porušovania zásad dôstojnosti súdneho konania a sudcovskej etiky.
Krajský súd preto skonštatoval, že rozhodnutie o zrušení povolenia
vykonávať prácu v domácom prostredí je individuálny správny akt
organizačno-riadiacej povahy, ktorým žalovaný ako orgán riadenia
a správy súdu realizuje svoju povinnosť zabezpečiť riadny chod súdu.
V danom prípade žalovaný prerokoval zrušenie povolenia výkonu
funkčných povinností sudcu v domácom prostredí so všetkými
zainteresovanými subjektmi. Aj napriek tomu, že Sudcovská rada
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky navrhla zvážiť skutočnosť, že sa
v uvedenom prípade jedná o nevyhotovenie jedného rozhodnutia
žalobcom, ktorý skutok je navyše aj predmetom disciplinárn eho návrhu,
a preto odporučila predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pristúpiť k rozhodnutiu o zrušení povolenia vykonávať funkčné
povinnosti sudcu v domácom prostredí v závislosti od výsledku
disciplinárneho konania, krajský súd považoval postup žalovaného
za legitímny a v súlade so zákonom ako aj v súlade s Dohodou.
Toto rozhodnutie je podľa názoru krajského súdu individuálnym
správnym aktom organizačno-riadiacej povahy a preto zrušenie povolenia
vykonávať funkciu sudcu v domácom prostredí nie je postihom a nemá
sankčný charakter a taktiež vydaním napadnutého rozhodnutia
nedochádza k porušeniu zásady prezumpcie neviny.
Vzhľadom na uvedené považoval krajský súd preskúmavané
rozhodnutie žalovaného za vecne správne, pričom poukázal na to, že
správny orgán sa v danom prípade riadil správnou úvahou, ktorá sa
neprieči zákonu a nevybočuje z jeho medzí a v rámci ktorej patrí do jeho
právomoci vyhodnotenie okolností, ktoré boli podkladom pre jeho
rozhodnutie.
Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil vec správnemu orgánu
na nové konanie a rozhodnutie, resp. aby zrušil rozsudok krajského súdu
a jemu vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie.
Podľa jeho názoru je výrok napadnutého rozsudku nepreskúmateľný
pre nedostatok dôvodov, vecne nesprávny a keďže ide o vec zásadného
právneho významu, žiadal, aby odvolací súd vyslovil vo výroku
prípadného potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania podľa § 238
ods. 3 OSP.
Uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu
je nepresvedčivé, nakoľko prvostupňový súd sa vôbec nevenoval opisu
vlastných úvah a použitých myšlienkových postupov, neuvádza výkladové
metódy, ktoré použil, k akým záverom dospel, nevysporiadal sa s otázkou,
či pri zrušení povolenia na výkon funkčných povinností sudcu je potrebné
postupovať analogicky, ako pri jeho udelení, v dôsledku čoho
je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne a neumožňuje žalobcovi uplatniť
jeho právo na podanie odvolania, keďže ani netuší, ako prvostupňový súd
pri rozhodovaní uvažoval a ktoré jeho úvahy a argumenty treba podrobiť
„testu správnosti“.
Tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 1SžoKS/48/2005 z 24. apríla 2007, v ktorom v obdobnom prípade
o nepovolení výkonu funkcie sudcu v domácom prostredí najvyšší súd
dospel k záveru, že súdy sú v našich podmienkach reprezentantom súdnej
moci, pričom predseda súdu vo vzťahu k uvedenému prípadu vystupuje
ako predstaviteľ orgánu štátnej správy a vo vzťahu k prejednávanej veci
sa jedná o právomoc predsedu súdu ako predstaviteľa štátnej správy,
ktorého realizácia má povahu i formu správneho úkonu. Všeobecný súd
Slovenskej republiky, resp. jeho predseda vystupuje ako správny orgán
tam, kde sú súčasne splnené dve podmienky, a to keď výkon danej
právomoci je viazaný zákonom a keď jeho rozhodnutie pri výkone danej
právomoci zasahuje do verejných subjektívnych práv konkrétnych osôb.
S uvedenými argumentmi, naviac podporenými rozhodovacou činnosťou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa podľa názoru žalobcu krajský
súd vôbec nevysporiadal a aj preto dospel k nesprávnemu právnemu
záveru.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalovaný pri rozhodovaní
o zrušení povolenia výkonu funkcie sudcu v domácom prostredí musí
vychádzať striktne zo zásad povoľovania výkonu funkčných povinnost í sudcu v domácom prostredí tak, aby bola zachovaná právna istota
a predvídateľnosť postupu správneho orgánu v súlade so zákonom
stanovenými podmienkami, a k podmienkam v zákone stanoveným nesmie
pripojovať ďalšie podmienky, resp. vykladať podmienky stanovené
zákonom v neprospech žalobcu, pretože takéto voľné rozširovanie
či zužovanie podmienok nad rámec zákona by bolo ľubovôľou orgánu
verejnej moci a bolo by aj v rozpore so zásadou zákazu analógie
v neprospech dotknutej osoby. Správny orgán nemôže prekročiť
právomoc zverenú mu zákonom alebo na základe zákona.
Podľa jeho názoru jednoznačne preukázal, že v danom prípade išlo
o nevyhotovenie jedného rozhodnutia a pretože v Dohode je uvedený
plurál, z logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že nenaplnil
skutkovú podstatu uvedenú v čl. V bod 1. Dohody.
Na záver uviedol, že rozhodovanie žalovaného, prostredníctvom
ktorého realizuje svoju právomoc zrušiť povolenie výkonu funkcie sudcu
v domácom prostredí, má povahu správneho úkonu, predseda súdu pritom
vystupuje ako správny orgán sui generis. V danej veci vystupuje ako
orgán štátnej správy, ktorý autoritatívne aplikačne rozhoduje v oblasti
právne garantovaných a taktiež determinovaných subjektívnych práv
subjektov so záväznými právnymi dôsledkami pre tieto subjekty.
Dopadom takýchto rozhodnutí ako i ďalších aktov pri výkone jeho
oprávnenia povoliť resp. odňať prácu sudcom v domácom prostredí, musí
v právnom štáte nutne patriť rovnaká právna ochrana, ako dopadom
rozhodnutia či iných aktov alebo úkonov iných právnych orgánov.
Prvostupňový súd napriek uvedeným argumentom a listinným dôkazom
založeným v spise v rozhodnutí ustálil, bez primeraného zdôvodnenia, že
žalovaný postupoval v súlade so zákonom. Pritom musel mať jednoznačne
preukázané, že zákonom stanovené podmienky v spojení s Dohodou
splnené neboli.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním z 19. novembra
2010, v ktorom žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny
potvrdiť. Poukázal na to, že vo veci žalobcu postupoval v súlade
so zákonom, nakoľko povinnosť sudcu vykonávať svoje povinnosti
svedomito, v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných
prieťahov a povinnosť plniť svoje povinnosti riadne a včas aj v prípade
povolenia práce v domácom prostredí, ustanovená v § 30 ods. 4 veta
pred bodkočiarkou a v odseku 5 zákona o sudcoch, sa vzťahuje na každú jednotlivú vec. Výklad žalobcu, podľa ktorého článok V ods. 1 písm. a)
Dohody umožňuje zrušiť povolenie len ak sudca v zákonnej lehote
nevyhotovuje rozhodnutia, resp. všeobecne len v prípade viacnásobného
alebo opakovaného neplnenia povinností sudcu, nie je podľa názoru
žalovaného správny. Takáto interpretácia by nielenže reálne
znemožňovala vykonávanie riadenia a správy súdu, ale je napríklad
i v rozpore s § 42 ods. 3 zákona o súdoch, ktorý predsedom súdov ukladá
povinnosť dohliadať na dodržiavanie povinností ustanovených sudcom
týmto zákonom a osobitnými zákonmi a v prípade dôvodného podozrenia
z ich porušovania povinnosť vykonať opatrenia nevyhnutné na zistenie
skutkového stavu, odstránenie zistených nedostatkov a vyvodenie
disciplinárnej zodpovednosti alebo trestnej zodpovednosti. Podľa tohto
výkladu žalobcu by predseda súdu nemal možnosť zasiahnuť v prípade
porušovania povinností sudcami, ktorých nápad je aj vzhľadom
na náročnosť vecí minimálny. Preto musí vykonávať svoje povinnosti
aj vtedy, ak zistí porušenie povinnosti čo i len v jednej veci.
Vzhľadom na uvedené je nepodstatnou aj námietka žalobcu, že
žalovaný vydaním napadnutého rozhodnutia prekročil právomoc, ktorú
mu ustanovuje zákon.
Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalobcu, žalovaný poukázal na svoje
vyjadrenie k žalobe z 25. júna 2010.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2
v spojení s § 250s OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja
ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň
verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk, a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
vyhovieť.
Rozsudok bol verejne vyhlásený 21. septembra 2011 podľa § 156 ods. 1
a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Predmetom súdneho preskúmania v danom prípade je rozhodnutie
predsedu Najvyššieho súdu SR podľa § 41 ods. 2 OSP, ktorým žalobcovi
zrušil povolenie vykonávať funkciu sudcu v domácom prostredí, nakoľko
podľa jeho názoru žalobca tým, že nevyhotovil rozhodnutie o prepustení
obžalovaného z väzby na slobodu porušil povinnosti sudcu.
Podľa § 41 ods. 1 zákona o sudcoch v znení účinnom v rozhodnom
období, ak tento alebo osobitný zákon neustanovuje inak, sudca vykonáva svoju
funkciu v úradných miestnostiach súdu. Sudcovi môže predseda súdu na základe
jeho žiadosti písomne povoliť, aby plnil svoje funkčné povinnosti v domácom
prostredí, a to v rozsahu určenom zásadami prijatými súdnou radou po dohode
s ministrom. Ak predseda súdu nerozhodne o žiadosti do 60 dní od jej podania,
považuje sa žiadosť za schválenú. Ak predseda súdu žiadosti sudcu nevyhovie,
musí svoje rozhodnutie odôvodniť.
Podľa ods. 2 v prípade nedostatočného výkonu funkcie sudcu alebo
pre porušenie sudcovských povinností zruší predseda súdu písomne povolenie
podľa odseku 1 s uvedením dôvodu.
Podľa ods. 3 k rozhodnutiu podľa odsekov 1 a 2 si predseda súdu vyžiada
vyjadrenie sudcovskej rady a vezme do úvahy aj stanovisko príslušných
predsedov senátov a predsedov kolégií.
V odvolaní žalobca predovšetkým namieta, že krajský súd svoje
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keďže pri informovaní o vlastných
myšlienkových postupoch a úvahách postupoval „extrémne minimalisticky“,
čím porušil jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
V zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pre po súdenie
arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval odvolací súd
za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje
rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané,
úlohou najvyššieho súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných
zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie,
vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo
ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly
v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (mutatis mutandis
II. ÚS 127/07).
Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR
(napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia
a výklad príslušných ustanovení zákona o sudcoch nie je popretím ich
zmyslu. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského súdu, ktorá
vychádza z konkrétnych faktov je logická, a preto aj legitímna a žiadne
znaky arbitrárnosti nevykazuje.
Skutočnosť, že sa žalobca s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07 -10).
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a najvyšší
súd sa s tým v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne
konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,
IV. ÚS 112/05).
Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo
k porušeniu práva žalobcu na prístup k súdu a nebola mu ani odňatá
možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ ide o vecné námietky uvádzané v odvolaní, § 41 ods. 2 a 3 OSP
dostatočným spôsobom upravuje postup predsedu súdu v prípade zrušenia
povolenia na výkon funkčných povinností sudcu, a preto podľa názoru
odvolacieho súdu nie je potrebné riešiť otázku, či v prípade zrušenia
takéhoto povolenia je potrebné postupovať analogicky, ako pri jeho
udelení.
V odvolaní žalobca citoval rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 1SžoKS/48/2005 z 24. apríla 2007 a dovolával sa
analogického postupu krajského súdu. Tu odvolací súd poukazuje na to,
že uvedená citácia sa týkala vyriešenia otázky, či rozhodnutie predsedu
súdu podľa § 41 ods. 1 zákona o sudcoch podlieha resp. nepodlieha
súdnemu prieskumu, nakoľko túto námietku vzniesol v konaní
1SžoKS/48/2005 účastník konania. Keďže v danom prípade takáto
námietka vznesená nebola a judikatúra najvyššieho súdu sa vyvíja v tom
smere, že aj takéto rozhodnutia súdnemu prieskumu podľa piatej čast i
OSP podliehajú, nebolo potrebné túto otázku opätovne riešiť aj v tomto konaní. Navyše, z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že považoval
predmetné rozhodnutie predsedu súdu za individuálny správny akt orgánu
riadenia súdu, a preto túto časť námietok žalobcu považoval odvolací súd
za irelevantnú.
Žalobca ďalej namietal prekročenie právomoci žalovaného,
nedodržanie zákona a Dohody, nepredvídateľnosť postupu správneho
orgánu a domáhal sa rovnakej právnej ochrany ako pri rozhodnutiach
a právnych úkonoch iných orgánov.
Tieto námietky odvolací súd vyhodnotil ako účelové, nakoľko
z ustanovenia § 41 ods. 2 zákona o sudcoch jednoznačne vyplýva oprávnenie
predsedu súdu zrušiť sudcovi v prípade nedostatočného výkonu funkcie sudcu
alebo pre porušenie sudcovských povinností povolenie, aby plnil svoje funkčné
povinnosti v domácom prostredí.
Posúdenie otázky, či si konkrétny sudca svoje povinnosti plní riadne, resp.
či funkciu sudcu plní dostatočne, je na predsedovi súdu, ktorý je povinný
zo zákona vyžiadať si pre svoje rozhodnutie vyjadrenie sudcovskej rady a vziať
do úvahy aj stanovisko príslušných predsedov senátov a predsedov kolégií.
Aj napriek tomu, že v danom prípade Sudcovská rada NS SR odporučila
predsedovi vyčkať na rozhodnutie disciplinárneho senátu a poukázala na to, že
išlo o jedno nevyhotovené rozhodnutie, toto stanovisko nebolo podľa zákona
o sudcoch pre predsedu súdu záväzné a konečné rozhodnutie o postupe
v konkrétnom prípade bolo na ňom. Tento postup predseda súdu dodržal.
Pokiaľ ide o „plurál“ v čl. V ods. 1 písm. a) Dohody a žalobcovu
námietku o jedinom nevyhotovenom rozhodnutí, ktoré podľa jeho názoru ani
nebolo potrebné vyhotoviť, odvolací súd upozorňuje na to, že v čl. V ods. 1
Dohody nejde o taxatívny výpočet prípadov, kedy môže predseda súdu zrušiť,
alebo primerane obmedziť vykonávanie funkčných povinností sudcu
v domácom prostredí, ak si sudca neplní riadne svoje povinnosti, preto podľa
názoru odvolacieho súdu počet nevyhotovených rozhodnutí nie je pre posúdenie
porušenia povinností sudcu rozhodujúci.
V danom konkrétnom prípade išlo o vyhotovenie písomného rozhodnutia
o prepustení odsúdeného z väzby na slobodu s viac ako päťmesačným
oneskorením, ktoré žalovaný v súvislosti so zákonom uloženými povinnosťami
sudcu vykonávať svoju funkciu svedomito, v pridelených veciach konať
plynulo, bez zbytočných prieťahov a povinnosť plniť si svoje povinnosti riadne
a včas (§ 30 ods. 4 a 5 zákona o sudcoch) vyhodnotil ako porušenie týchto
povinností, nakoľko týmto postupom žalobca podľa názoru žalovaného porušil
základné ústavné ľudské právo odsúdeného na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
a zároveň došlo k odmietnutiu spravodlivosti.
Podľa názoru odvolacieho súdu takéto vyhodnotenie a posúdenie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, jeho závery
zodpovedajú zásadám logického myslenia a podklady pre takýto úsudok
boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Preto nie je možné
súhlasiť s názorom žalobcu, že žalovaný prekročil svoju právomoc,
rozhodol v rozpore so zákonom a Dohodou a jeho rozhodnutie a postup
boli nepredvídateľné.
Pokiaľ sa žalobca v odvolaní domáhal rovnakej právnej ochrany ako
pri rozhodnutiach a právnych úkonoch iných orgánov, odvolací súd
poukazuje na to, že aj táto námietka žalobcu je nedôvodná, nakoľko
rozhodnutie predsedu súdu bolo podrobené súdnemu prieskumu
v dvojinštančnom konaní podľa piatej časti OSP pri zachovaní všetkých
práv, ktoré žalobcovi v tejto súvislosti zo zákona vyplývajú.
Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému
so záverom správneho orgánu a rozhodol, že preskúmavaným
rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených
záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov
uvedených vyššie, za správny.
Pokiaľ žalobca v odvolaní žiadal, aby v prípade, že odvolací súd rozsudok
krajského súdu potvrdí, pripustil zároveň možnosť podať dovolanie, nakoľko ide
o otázku zásadného významu, odvolací súd dáva žalobcovi do pozornosti § 246c
ods. 1 OSP, podľa ktorého pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto
zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.
Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok
nie je prípustný. Preto v danom prípade nie je možné pripustiť dovolanie,
nakoľko podľa uvedeného ustanovenia OSP takýto postup konanie podľa piatej
časti OSP nepripúšťa.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu
žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného
prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 250k ods. 1 OSP, neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal
a žalovanému náhrada trov konania neprináleží.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný
prostriedok.
V Bratislave, dňa 21. septembra 2011
JUDr. Alena Poláčková PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth