Najvyšší súd  

2 Sžo 197/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: K. D., zastúpenej M. s.r.o., proti žalovanému: Mestská časť Bratislava – Záhorská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 2007/25046/B/42/Ry zo

dňa 19. decembra 2007, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave č. k. 4 S 127/2009-53 zo dňa 2. júla 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave  

č.k. 4 S 127/2009-53 zo dňa 2. júla 2010 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave konanie vo veci zastavil,  

keď dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú splnené zákonom stanovené

podmienky pre súdny prieskum podľa piatej časti hlavy druhej O.s.p. Poukázal na to,  

že uznesením krajského súdu bola žalovanému uložená povinnosť doručiť napadnuté

rozhodnutie žalovaného žalobkyni, pričom túto povinnosť si žalovaný splnil. Žalobkyňa

prevzala rozhodnutie žalovaného dňa 12.01.2010, avšak nepodala voči predmetnému

rozhodnutiu žalovaného v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Proti uzneseniu krajského súdu podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa

a žiadala, aby Najvyšší súd SR uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Poukázala na to, že nespochybňuje, žeby jej nebolo doručené napádané

kolaudačné rozhodnutie, a to dňa 12.01.2010, avšak stavebný úrad, hoci vyhovel

uzneseniu krajského súdu zo dňa 10.12.2009, vložil do obálky pôvodné rozhodnutie,

ktoré jej zaslal a z jeho obsahu nijako nevyplýva, žeby bolo adresované žalobkyni, žeby

žalobkyňa bola v ňom uvedená ako účastníčka konania, ktorá má právo podať opravný

prostriedok a žeby ju o týchto jej právach žalovaný poučil. V úvode kolaudačného

rozhodnutia žalovaného sa uvádza, že sa povoľuje užívanie stavby stavebníkovi P. P.

a v závere sa uvádza, že sa doručuje len jemu, a preto žalobkyňa absolútne zo zaslaného

kolaudačného rozhodnutia nemohla vytušiť, že je určené jej (okrem skutočnosti, že jej

bolo zaslané v obálke na jej meno) a už vôbec nie, že by sa voči nemu mala odvolať.

Takáto skutočnosť nevyplýva ani z uznesenia krajského súdu zo dňa 10.12.2010, ktorý

len žalovanému uložil povinnosť, aby žalobkyni toto rozhodnutie doručil. Nepoučil však

žalobkyňu, že po doručení tohto rozhodnutia je povinná sa voči nemu odvolať, inak že

konanie zastaví.

Žalovaný správny orgán sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení  

s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnuté

rozhodnutie krajského súdu (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku)  

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne  

nie je dôvodné, a preto napadnuté uznesenie krajského súdu ako súladné so zákonom

v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy.

Úlohou odvolacieho súdu v predmetnej veci bolo posúdiť z hľadiska dôvodov

odvolania žalobkyne, či právny názor krajského súdu o tom, že v preskúmavanej veci

neboli splnené zákonné podmienky pre súdny prieskum podľa piatej časti hlavy druhej O.s.p., pre ktoré krajský súd konanie vo veci zastavil, je alebo nie je v súlade  

so zákonom.  

Ako vyplýva zo spisového materiálu Krajského súdu v Bratislave je nesporné,  

že na základe žalobného návrhu žalobkyne uložil krajský súd žalovanému povinnosť,

aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia krajského súdu doručil žalobkyni

rozhodnutie, ktoré vydal pod č. 2007/25046/B/42/Ry zo dňa 19.12.2007. Krajský súd

svojim pôvodným rozhodnutím – uznesením č.k. 4 S 127/2009-42 zo dňa 10.12.2009

rozhodol o povinnosti žalovaného doručiť predmetné kolaudačné rozhodnutie žalobkyni,

keď mal za to, že správny orgán mal konať i so žalobkyňou ako s účastníčkou

kolaudačného konania.

Na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 S 127/2009-42 zo dňa

10.12.2009 žalovaný doručil žalobkyni predmetné kolaudačné rozhodnutie, ktoré

žalobkyňa nesporne prevzala dňa 12.01.2010, ktorá skutočnosť vyplýva z doručenky

nachádzajúcej sa v súdnom spise.

V zákonom stanovenej lehote žalobkyňa odvolanie proti rozhodnutiu žalovaného

č. 2007/25046/B/42/Ry zo dňa 19.12.2007 nepodala.

Tú skutočnosť, že žalobkyňa odvolanie proti doručenému jej rozhodnutiu

žalovanému nepodala nerozporuje, avšak tvrdí a na svoju obranu argumentuje tým,  

že z doručovaného jej kolaudačného rozhodnutia žalovaným nemohla tušiť, žeby sa voči

tomuto rozhodnutiu mala odvolať, že o tomto ju nepoučil prakticky ani krajský súd  

a že v závere kolaudačného rozhodnutia sa uvádza, že sa doručuje len stavebníkovi,  

t.j. Petrovi Požgayovi.

Odvolací súd vychádzajúc z tvrdení žalobkyne v jej odvolaní dospel k záveru,  

že jej tvrdenia o tom, že nevedela a ani nemohla tušiť, a že ani krajský súd ju nepoučil

o tom, žeby sa mala voči kolaudačnému rozhodnutiu odvolať, považuje za tvrdenia

účelového charakteru.

Podľa § 247 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom

konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy (druhá hlava piatej časti O.s.p.),   aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré  

sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Vzhľadom na uvedené ustanovenie § 247 ods. 2 O.s.p. zákonodarca vyžaduje,

aby išlo o rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť až po povinnom využití riadneho

opravného prostriedku v správnom konaní, teda ide o taký prostriedok

v administratívnom konaní, ktorým sa napáda prvostupňové rozhodnutie správneho

orgánu (v danom prípade odvolanie). Zásadne sa svojich práv žalobou proti rozhodnutiu

správneho orgánu nemôže domáhať ten, kto v správnom konaní proti rozhodnutiu

správneho orgánu prvej inštancie nepodal odvolanie.

V danom prípade pokiaľ žalobkyňa argumentuje tým, že mala byť poučená o tom,

že mala podať voči nemu (rozhodnutiu žalovaného) odvolanie, či už zo strany správneho

orgánu, resp. krajského súdu, tak takéto tvrdenia žalobkyne sú právne irelevantné.  

Je totiž právom toho komu bolo doručené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,

proti ktorému sa pripúšťa odvolanie, či toto svoje zákonné oprávnenie využije.

Požiadavka žalobkyne o tom, že ju mal krajský súd poučiť o povinnosti odvolať

sa voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, že inak konanie zastaví, je právne

irelevantná, pretože pokiaľ by krajský súd bol uvedeným želaným postupom žalobkyne

postupoval, bol by tým porušil zákon, pretože porušil by zásadu rovnosti účastníkov

konania a neoprávnene by tým zvýhodnil jedného účastníka konania vo vzťahu k inému

účastníkovi.

Pre úplnosť veci Najvyšší súd SR uvádza, že Krajský súd v Bratislave nemohol

uložiť žalovanému povinnosť doručiť žalobkyni obsahovo iné rozhodnutie žalovaného,

než ktorého sa žalobkyňa domáhala, že jej nebolo doručené a že práve v tom konaní mal

s ňou žalovaný konať ako s účastníčkou konania. Bolo preto na žalobkyni, ktorá bola  

na prvom stupni pred správnym orgánom opomenutá, aby podala proti rozhodnutiu

správneho orgánu, ktoré jej bolo doručené, odvolanie, kde by tvrdila svoje účastenstvo

a vyčkala by, aby odvolací orgán o ňom meritórne rozhodol, a v takom prípade by mala

možnosť rozhodnutie o odvolaní napadnúť, avšak už „normálnou žalobou“, pretože

meritórnym rozhodnutím by účastenstvo žalobkyne správny orgán „uznal“.

Ustanovenie § 247 ods. 2 O.s.p. dovoľuje všeobecným súdom, aby v správnom

súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmali len tie rozhodnutia, ktoré

nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov a preto krajský

súd, keď konanie vo veci zastavil, neporušil základné právo žalobkyne ako fyzickej

osoby podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, ak zastavil konanie podľa § 250d ods. 3 O.s.p.,  

t.j. kvôli tomu, že žalobkyňa sa v správnom súdnictve domáha preskúmania

administratívneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť inak ako v dôsledku

vyčerpania riadnych opravných prostriedkov.  

Účelom čl. 46 ods. 2 Ústavy SR je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí,  

že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Prístup k súdu

sa nezaručuje kedykoľvek ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva

zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy SR vymedzuje zákon.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti za danej skutkovej a právnej situácie i podľa

názoru odvolacieho súdu nemohol krajský súd rozhodnúť inak, než konanie vo veci

zastaviť v zmysle ustanovenia § 250d ods. 3 O.s.p.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto Najvyšší súd SR napadnuté rozhodnutie

krajského súdu ako súladné so zákonom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1

O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p., keď žalobkyňa v odvolacom konaní

úspech nemala a žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli. Preto žiadnemu

z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 20. októbra 2010

JUDr. Elena Kováčová, v. r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová