Najvyšší súd  

2Sžo/185/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: Ing. T. Š., proti odporcovi: Mesto Košice, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu  

č. A/2009/ 12620-2 zo dňa 16.septembra 2009, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Sp/74/2009-22 zo dňa 23.marca 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č.k. 5Sp/74/2009-22 zo dňa 23.marca 2010 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e.

Po právoplatnosti uznesenia bude vec   p o s t ú p e n á   Ministerstvu vnútra

Slovenskej republiky ako orgánu, do právomoci ktorého patrí.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom č.k. 5 Sp 74/2009-22 zo dňa

23.marca 2010 podľa ustanovenia § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil

rozhodnutie odporcu č. A/2009/12620-2 zo dňa 16.septembra 2009, ktorým bol žalobca

uznaný vinným z priestupku podľa ustanovenia § 7 ods. 2 písm. b/ zákona č. 282/2002 Z.z.,

ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov v znení účinnom v čase vydania

rozhodnutia odporcu (ďalej len zákon č. 282/2002 Z.z.), ktorého sa dopustil tým,  

že nezabránil tomu, aby dňa 5.apríla 2009 v čase okolo 19.20 hod. pred pohostinstvom K.

jeho pes zaútočil a pohrýzol maloletú M. T., (ďalej len maloletá alebo poškodená) a na

základe ustanovenia § 7 ods. 3 písm. b/ zákona č. 282/2002 Z.z. navrhovateľovi uložil pokutu

vo výške 165,-- €, ktorú je navrhovateľ povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia odporcu.

Krajský súd mal z výpovedí svedkov – M. T., Ing. Š. T., Ing. M. K., CSc., Ľ. Ž. –

a lekárskej správy o ošetrení maloletej M. T., preukázané, že navrhovateľ nesplnil svoju

povinnosť vymedzenú mu zákonom č. 282/2002 Z.z. a nezabránil útoku svojho psa na

človeka a nezabránil   ani inému spôsobu ohrozovania človeka psom, čím naplnil skutkovú

podstatu priestupku podľa § 7 ods. 2 písm. b/ citovaného zákona. Krajský súd poukázal na to,

že pes navrhovateľa (staford) nebol psom, ktorého viedla maloletá M. T., ani ňou samotnou

provokovaný a napriek tomu pes navrhovateľa na maloletú zaútočil. Pes navrhovateľa bol

priviazaný k lavici stola, nemal náhubok a s prihliadnutím na jeho rasu (staford) toto

opatrenie krajský súd vyhodnotil ako nedostačujúce na ochranu ľudí a zvierat pred jeho

útokom. Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ sedel incidentu chrbtom, takže nevidel

podrobnosti konfliktu. Preto jeho tvrdenia o tom, že maloletú mohol pohrýzť pes, ktorého

držala (retriever), krajský súd neakceptoval, pretože nebol očitým svedkom incidentu medzi

jeho psom a maloletou. Z výpovede svedka Ľ. Ž., ktorý sedel tvárou k incidentu, vyplýva, že

maloletá a ani pes, ktorého viedla, psa navrhovateľa neprovokovali. To, že medzi psami

nedošlo ku konfliktu, potvrdzujú aj výpovede ostatných svedkov (rodičov maloletej, Ing. K.

a personálu podniku).

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom

navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť. Namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s tým,  

že počas ústneho prejednania priestupku Ing. K. uviedol, že nepočul žiaden štekot psov, ani

ich bitku; zhodne vypovedali aj rodičia maloletej. Podľa navrhovateľa je teda zrejmé,  

že svedkovia, o ktorých výpovede bolo opreté rozhodnutie odporcu, v priebehu konania

zmenili svoju výpoveď, nakoľko pôvodne tvrdili, že na vlastné oči videli, ako navrhovateľov

pes pohrýzol poškodenú. Neskôr však vypovedali, že celý incident vôbec nevideli.

Navrhovateľ uviedol, že samotný incident sa síce odohral za jeho chrbtom, ale maximálne  

na dĺžku vodítka vo vzdialenosti 50 cm, on a svedok Ž. zreteľne videli miesto, kde sedeli

rodičia poškodenej ako aj Ing. K. – toto miesto bolo približne vo vzdialenosti 10m po jeho

pravej strane a delili ich minimálne tri stoly obsadené zákazníkmi, z ktorých jeden bol

postavený po celej šírke pohostinstva kolmo na ostatné stoly. Navrhovateľ tvrdí, že Ing. T.

(otec poškodenej) v čase incidentu vôbec nevedel, kde sa nachádza jeho dcéra a čo robí. Ak

by psa Ing. K. viedla osoba, ktorá by ho bola schopná za každej situácie ovládať, tak by ku

konfliktu medzi psami nebolo došlo, resp. pokiaľ by k nemu došlo, dokázal by mu účinne

zabrániť aj človek, ktorý tohto psa vedie. Navrhovateľ trvá na tom, že mal psa dostatočne

zabezpečeného, čomu svedčí aj to, že vedel konflikt do niekoľko sekúnd ukončiť   a k

zraneniu maloletej došlo práve v dôsledku protiprávneho stavu vyvolaného pánom K., ktorý

psa zveril v rozpore s povinnosťou uloženou zákonom č. 282/2002 Z.z. Svedok Ž. neuviedol,

žeby navrhovateľ pes napadol maloletú. Poukázal na to, že ani jedným z dôkazov nebolo

preukázané, že práve navrhovateľov pes pohrýzol maloletú. Súd vyslovil len subjektívne

presvedčenie, že staford musí byť viac agresívny ako retriever a prevzal tvrdenia Ing. K. a M.

T., že pes (retriever), ktorého viedla maloletá, je nekonfliktný. Výška sankcie je podľa jeho

názoru v nepomere k závažnosti jeho konania; zdôraznil, že sa necíti byť vinným zo

spáchania priestupku a teda nepripúšťa uloženie sankcie v akejkoľvek výške.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu  

ako vecne správny potvrdiť. Odporca má za to, že vo výpovediach svedkov nie je rozpor,

správny orgán na ústnom pojednávaní dňa 12.novembra 2009 len dopĺňal dokazovanie;

svedkovia doplnili svoju výpoveď o tvrdenie, že štekot psov nepočuli a nevideli ani bitku

psov. Tieto doplnené tvrdenia svedkov dokazujú, že pes navrhovateľa zaútočil bez varovného

vrčania, prípadne štekania, a vylučujú tak možnosť náhodného pohryzenia poškodenej psom,

ktorého viedla, vzhľadom na absenciu bitky medzi psami. Títo svedkovia sa nevyjadrili v tom

zmysle, že incident nevideli, preto k spochybneniu ich svedeckej výpovede pred OO PZ

Košice – Sever nedošlo. Poukázal na to, že nízky vek poškodenej nevylučuje, že je fyzicky

a psychicky nespôsobilá na vodenie konkrétneho psa, vzhľadom na povahu a rasu psa.

V tomto prípade išlo o jej známeho psa rasy zlatý retriever, o ktorom svedkovia zhodne

vypovedali, že je pokojnej priateľskej povahy, čo je v súlade so všeobecnou charakteristikou

tohto plemena. Navrhovateľ si bol vedomý problematickej povahy svojho psa („bol ako  

4-mesačný nájdený v Barci a nemá rád deti a feny, pretože sa ich bojí“) a napriek tomu

nepodnikol žiadne kroky na odvrátenie reálne hroziaceho útoku na dieťa. Napokon, aj svedok

Ž. uviedol, že nevidel, že dievčatko alebo retriever provokovalo psa navrhovateľa. Hoci si

navrhovateľ všimol, že maloletá po incidente plakala, neskúmal, či náhodou nebola jeho psom

pohryzená.   A to napriek skutočnosti, že vidiel, že jeho pes, ktorý nemá rád deti, smerom

k dieťaťu vybehol. Odporca má za to, že svedok Ž. ako aj navrhovateľ museli na chôdzi

maloletej vidieť, že bola pohryzená, napriek tomu však účelovo tvrdia, že dievčatko odišlo

k rodičom a o pohryzení sa dozvedeli len od nich.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok ako  

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné

zrušiť, konanie zastaviť a po právoplatnosti vec postúpiť Ministerstvu vnútra Slovenskej

republiky na konanie a rozhodnutie vo veci. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa primárne zaoberal otázkou príslušnosti, aplikácie

procesného predpisu na konanie o priestupkoch pred obcou a následne od toho sa odvíjajúcou

otázkou odvolacieho správneho konania alebo súdneho preskúmavacieho konania podľa tretej

hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovacie o opravných prostriedkoch

proti rozhodnutiam správnych orgánov).

Zákon č. 282/2002 Z.z. ustanovuje niektoré podmienky držania psov, vymedzuje

pojmy v oblasti držania psov a okrem iných upravuje aj priestupky na úseku držania psov.  

Pri určení, či pôjde o výkon samosprávy alebo štátnej správy obcou je potrebné vychádzať

z interpretačného pravidla uvedeného v § 4 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 369/1990 Zb.), podľa ktorého ak zákon pri

úprave pôsobnosti obce, neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy,

platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce.

Priestupky podľa zákona č. 282/2002 Z.z. prejednáva obec a v blokovom konaní

obecná polícia a orgán Policajného zboru (§ 7 ods. 4 tohto zákona). Tomuto vymedzeniu

vecnej príslušnosti správneho orgánu na konanie a rozhodnutie vo veciach priestupkov  

na úseku držania psov korešponduje aj ustanovenie § 52 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 372/1990 Zb.), ktorý pred

príslušnosťou obvodného úradu na konanie vo veciach priestupkov uprednostňuje príslušnosť

správneho orgánu upravenú osobitným zákonom (v tomto prípade zákonom č. 282/2002 Z.z.

a jeho ustanovením § 7 ods. 4), a až keď takéhoto správneho orgánu niet, je vecne príslušným

obvodný úrad, prípadne orgán Policajného zboru podľa § 52 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.

Na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje všeobecný predpis o priestupkoch,  

t.j. zákon č. 372/1990 Zb. (§ 7 ods. 5 zákona č. 282/2002 Z.z.). Subsidiárne sa na konanie  

vo veciach priestupkov použijú ustanovenia všeobecného predpisu o správnom konaní,  

t.j. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok), tak ako to

vyplýva z ustanovenia § 51 zákona č. 372/1990 Zb.

Proti rozhodnutiu o priestupku sa možno v rámci správneho konania odvolať  

(§ 81 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.). Zákon č. 372/1990 Zb. podrobne v ustanovení § 81 rieši

oprávnenie jednotlivých účastníkov priestupkového konania (obvinený z priestupku,

poškodený, navrhovateľ a vlastník zhabanej veci) podať odvolanie ako aj rozsah, v akom

môžu rozhodnutie o priestupku napadnúť. Z ustanovenia § 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.

vyplýva, že návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom v správnom súdnictve

možno podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku v správnom konaní,  

t.j. až po podaní odvolania. V správnom súdnictve je preskúmateľné až druhostupňové

rozhodnutie správneho orgánu; súd teda postupuje podľa druhej hlavy piatej časti

Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie o žalobách proti právoplatným rozhodnutiam

a postupom správnych orgánov).

V tejto súvislosti je potrebné spomenúť aj otázku výkonu samosprávy a prenesenej

štátnej správy na obce v súvislosti s konaním a rozhodovaním vo veciach priestupkov,  

na ktoré je príslušná obec podľa osobitného zákona. V prípade úpravy podmienok držania

psov, evidencie psov a vydávania všeobecne záväzných nariadení obce v medziach zákona  

č. 282/2002 Z.z. ide nepochybne o výkon samosprávy, a to vzhľadom na citované

interpretačné pravidlo vyplývajúce z ustanovenia § 4 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb.

Do tohto zákona bola zavedená aj osobitná úprava skutkových podstát priestupkov  

(§ 7 zákona č. 282/2002 Z.z.); konanie o uvedených priestupkoch však už nemožno

považovať za výkon samosprávnej pôsobnosti obce. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto

otázke vychádzal zo zákona č. 372/1990 Zb. a jeho celkového účelu. Priestupok je vecou

trestného charakteru (napríklad rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach

Lauko proti Slovenskej republike z 2.septembra 1998, č. sťažnosti 26138/95; Kadubec proti

Slovenskej republike z 2.septembra 1998, č. sťažnosti 27061/95; Čanády proti Slovenskej

republike zo 16.novembra 2004, č. sťažnosti 53371/99, Öztürk proti Nemeckej spolkovej

republike z 21.februára 1984, číslo sťažnosti 8544/79; nález Ústavného súdu SR  

č.k. III. ÚS 231/2010-38 z 25.augusta 2010), a preto je v záujme štátu a jeho orgánov

postihovať protiprávne konanie, ktoré je za priestupok označené v zákone č. 372/1990 Zb.

alebo v osobitnom zákone (v tomto prípade zákone č. 282/2002 Z.z.). Orgány štátu, ktoré  

sú príslušné na konanie vo veciach priestupkov, vykonávajú štátnu správu. Zákon  

č. 372/1990 Zb. v ustanovení § 52 (v znení účinnom do 31.decembra 2009) určoval správne

orgány, ktoré boli vecne príslušné konať a rozhodnúť vo veciach priestupkov, išlo o

- obvodné úrady,

- orgány Policajného zboru (ak ide o priestupky spáchané porušením všeobecne

záväzných právnych predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky alebo

ak tak ustanoví osobitný zákon),

- orgány Železničnej polície (ak ide o priestupky spáchané porušením všeobecne

záväzných právnych predpisov o bezpečnosti a plynulosti železničnej dopravy,

priestupky na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami podľa  

§ 30 ods. 1 písm. a) a písm. b) a priestupky proti majetku podľa § 50 v prípadoch,

ak boli priestupky spáchané v obvode železničných dráh),

- ďalšie orgány, o ktorých to ustanovení osobitný zákon – napríklad obce (podľa

zákona č. 282/2002 Z.z., zákona č. 168/1996 Z.z.), colné úrady (podľa zákona  

č. 199/2004 Z.z. Colného zákona, 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálnych

olejov), správa katastra (podľa zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností  

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam).

Všetky uvedené správne orgány vykonávajú v konaní o priestupkoch štátnu správu, preto  

aj obce v konaní a rozhodovaní vo veciach priestupkov vykonávajú prenesenú štátnu správu.

V konaní o priestupkoch (dvojinštančnom správnom konaní) ako aj v súdnom

preskúmavacom konaní (podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku,

podľa ktorej súd preskúmava už právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy) má byť

zachovaný jednotný postup. Zostáva tak zachovaný rozsah práv a povinností účastníkov

konania a v rovnakej miere sa uplatňujú aj zásady priestupkového konania (napríklad zásada

zákonnosti, voľného hodnotenia dôkazov, zásada prezumpcie neviny, zásada zákazu

reformácie in peius, zásada dvojinštančnosti konania, vyšetrovacia zásada a podobne.  

Ak by obce v konaní o priestupkoch vykonávali samosprávu, bol by tento postup narušený,

nakoľko konanie pred obcami by bolo jednoinštančné, súd by v rámci preskúmavacieho

konania postupoval podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (čím by

preskúmaval neprávoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy) a účastníkovi

priestupkového konania by boli odňaté práva, ktoré by mohol uplatniť v odvolacom správnom

konaní (ktoré by inak prebehlo, ak by nerozhodovala obec ako samosprávny orgán).

Napokon, zákon č. 372/1990 Zb. upravuje aj postavenie ústredného orgánu štátnej správy  

vo veciach priestupkov, ktorým je ústredný orgán štátnej správy Slovenskej republiky,  

do ktorého pôsobnosti patrí úsek štátnej správy, v ktorom došlo k porušeniu povinnosti

zakladajúcej priestupok; ak takto nemožno určiť ústredný orgán štátnej správy, je ním  

vo veciach pôsobnosti Slovenskej republiky Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (§ 89).

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, že v predmetnej právnej veci bol účastník priestupkového konania nesprávne

poučený, pretože správne má prebiehať odvolacie správne konanie podľa § 81, § 83 ods. 2

zákona č. 372/1990 Zb. Až právoplatné rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu je

preskúmateľné súdom podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

V predmetnej právnej veci je odvolacím správnym orgánom Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky v zmysle § 51, § 89 zákona č. 372/1990 Zb. a § 58 ods. 1 Správneho poriadku.

Krajský súd v Košiciach preto nebo príslušný konať a rozhodnúť o opravnom prostriedku

navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu o priestupku podľa tretej hlavy piatej časti

Občianskeho súdneho poriadku; v tomto prípade ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania (vecnú a funkčnú príslušnosť súdu), pretože súdnemu preskúmavaciemu konaniu

malo predchádzať odvolacie správne konanie na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Košiciach č.k. 5 Sp 74/2009-22 zo dňa 23.marca 2010 podľa ustanovenia § 221 ods. 2

v spojení s § 104 ods. 1 a § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku

zrušil, konanie zastavil a po právoplatnosti bude vec postúpená Ministerstvu vnútra

Slovenskej republiky.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že konanie bolo zastavené a vec

postúpená orgánu verejnej správy na ďalšie konanie a rozhodnutie; v tomto štádiu konania

preto nemožno hovoriť o úspešnosti alebo neúspešnosti účastníkov konania (§ 146 ods. 1

písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 a § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 11. mája 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová