2Sžo/17/2013

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: npor. Bc. Z. G., nar. X.X.XXXX, K. X. č. XXX, B. D., zastúpený advokátom: JUDr. Štefan Abelovský, Šoltésovej 2, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-PS-PK-139/2011 zo dňa 13.9.2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/217/2011-55 zo 4. decembra 2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S /217/2011-55 zo 4. decembra 2012 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom 3S/217/2011-55 zo 4. decembra 2012 Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-PS-PK-139/2011 z 13. septembra 2011, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie - personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 196 z 26. mája 2011 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ") z dôvodu, že porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy bolo žalovaným posúdené konanie žalobcu, ktorý zneužil svoje služobné zaradenie a najmenej od 21. júla 2010 v prospech neoprávnených osôb zadovažoval a poskytoval informácie o priebehu správneho konania na úseku povoľovania pobytov na území SR pre konkrétnych cudzincov a aktívne sa stretával s osobami páchajúcimi trestnú činnosť, ktorá úzko súvisí so služobným zaradením žalobcu, čím bolo jednoznačne preukázané, že nebol čestným a disciplinovným príslušníkom PZ.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že krajský súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že dňa 6. apríla 2011 bolo Oddeleniu cudzineckej polície PZ Bratislava doručené uznesenie o vznesení obvinenia proti žalobcovi vyšetrovateľom PZ za zločin prevádzačstva podľa § 356 Trestného zákona, spáchaný závažnejším spôsobom konania - organizovanou skupinou, podľa § 138 písm. i/ Trestného zákona a za zločin zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona spáchaný závažnejším spôsobom konania - organizovanou skupinou podľa § 138 písm. i/ Trestného zákona. Dňa 5. mája 2011 bolo začaté konanie vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru, o čom bol žalobca upovedomený toho istého dňa. Žalobca bol oboznámený s návrhom na prepustenie a dôkazným materiálom a v určenej lehote podal písomné námietky. Keďže správny orgán považoval tieto námietky za nedôvodné a mal za to, že žalobca svojím konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, rozhodol personálnym rozkazom č. 196 zo dňa 26. mája 2011 tak, že podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ žalobcu prepustil. Z rozhodnutia vyplýva, že žalobca porušil zvlášť hrubým spôsobom služobnú prísahu tým, že nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď zneužil svoje služobné zaradenie a najmenej od 21. júla 2010 v prospech neoprávnených osôb zadovažoval a poskytoval informácie o priebehu správneho konania na úseku povoľovania pobytov na území SR pre konkrétnych cudzincov. Aktívne sa stretával s osobami páchajúcimi trestnú činnosť, ktorá úzko súvisí so služobným zaradením žalobcu. Žalobca tak porušil povinnosti uložené mu zákonom, keď ako príslušník PZ neurobil kroky k zabráneniu páchania trestnej činnosti inými osobami a nedodržal etický kódex policajta. Zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta ustanovené v § 48 ods. 3 písm. a/, f/, g/, h/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Uvedený skutkový stav bol zistený vykonaním a zhodnotením dôkazov - vyjadrení žalobcu, písomností evidovaných pod č. p. : ČVS:UHCP- 9/NJ-S-2011 zo dňa 6. apríla 2011 a č. p.: ČVS:UHCP-9/NJ-S-2011 zo dňa 18. apríla 2011, zápisnice o výsluchu A.. W. D. zo dňa 6. apríla 2011, záznamov telefonických hovorov, stanoviska príslušného odborového orgánu, záznamov o oboznámení žalobcu s príslušnými internými predpismi a zhodnotenia služobnej činnosti žalobcu. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra vnútra č. p.: SLV-PS-PK-139/2011 zo dňa 13. septembra 2011 zamietnutý a personálny rozkaz potvrdený.

Krajský súd poukázal na to, že pri rozhodovaní v personálnom konaní správne orgány aplikujú princíp voľného hodnotenia dôkazov, spočívajúci v tom, že v hodnotení výsledkov dokazovania je príslušný nadriadený, oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, slobodný. V hodnotiacej činnosti je obmedzený iba pravidlami formálnej logiky, ktorým hodnotiace úsudky nesmú odporovať, skúsenosťami z aplikačnej praxe a povinnosťou hodnotiaci záver v rozhodnutí jasne a zrozumiteľne odôvodniť. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný napadnuté rozhodnutie riadne zdôvodnil, pričom je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Žalovaný sa tiež vyrovnal s námietkami žalobcu, uvedenými v rozklade. Krajský súd sa takisto stotožnil s tvrdeniami žalovaného o odlišnosti trestného konania a konania personálneho. Táto skutočnosť, obdobne ako neuplatňovanie prezumpcie neviny v personálnom konaní, koniec koncov vychádza z ustálenej judikatúry správnych súdov vo veciach pracovného pomeru príslušníkov PZ. Čo sa týka odpisu rozhodnutí doručených žalobcovi, podľa názoru krajského súdu je plne v súlade so zákonom doručovanie odpisov s doložkou „v. r." a „za správnosť", kde sa podpisuje príslušný pracovník žalovaného, ktorý odpis vyhotovil. Pokiaľ má žalobca pochybnosti o autenticite a totožnosti doručeného rozhodnutia, je ako účastník správneho konania oprávnený nahliadať do spisu, v ktorom sa nachádza aj rozhodnutie podpísané ministrom. K nevyužitiu inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ krajský súd uviedol, že takéto nevyužitie nezakladá domnienku neexistencie podozrení o hroziacej ujme na záujmoch štátnej služby, ako sa to snažil predostrieť žalobca. Naopak, ak protiprávne konanie, ktorého sa dopustil žalobca, bolo natoľko závažné a jeho intenzita natoľko zrejmá, že odôvodňovala rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ dňa 26. mája 2011, t.j. v rámci časového úseku, nedosahujúceho anidva mesiace od doručenia uznesenia o vznesení obvinenia, nie je podľa názoru krajského súdu dôvod využívať inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. Tento, ako je už z názvu zrejmé, je len dočasným právnym prostriedkom v prípadoch, kedy je pre zistenie skutočného stavu potrebné ďalšie, zrejme časovo náročné, dokazovanie, ale nastali situácie v zákone uvedené (ďalšie ponechanie príslušníka PZ vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania) a preto je potrebné takéhoto príslušníka dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby. Ak naopak, ako to bolo v žalobcovom prípade, nie je potrebné dočasne upraviť výkon štátnej služby, pretože príslušný orgán v krátkej dobe rozhodne meritórne na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, nie je dôvod postupovať podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Krajský súd sa taktiež stotožnil s argumentáciou služobných orgánov, že v uvedenom konaní žalobcu je potrebné vidieť porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho prípadné ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Z obsahu služobnej prísahy vyplýva, že policajt má byť čestný, statočný a disciplinovaný, svoje sily a schopnosti vynakladá na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Že sa bude riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Krajský súd poukázal na to, že k základným povinnostiam policajta podľa § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ patrí aj povinnosť svedomito si plniť úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného, v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodržiavať služobnú disciplínu. Po preskúmaní postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného mal krajský súd za to, že konanie žalobcu, uvedené v napadnutom rozhodnutí, je v rozpore s obsahom služobnej prísahy a nezodpovedá ani uvedeným služobným povinnostiam príslušníka PZ, pretože by to bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci (§ 221 ods. 1 písm. h/ OSP). Taktiež súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d./ OSP) ako aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Podľa názoru žalobcu žalovaný pri tom, ako vydal svoje rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru žalobcu nedostatočne odôvodnil napadnutý rozkaz, nakoľko vo svojom odôvodnení sa obmedzil na výpočet dôkazov, ktorými mal byť skutkový stav zistený a preukázaný, pričom žalovaný nielen, že vôbec neuviedol, akými úvahami bol vedený pri hodnotení týchto dôkazov, na základe akých kritérií a ako vyhodnotil uvedené dôkazy, každý jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, ale dokonca vôbec neuviedol, čo tieto dôkazy preukazujú. Týmto bol podľa názoru žalobcu popretý samotný význam odôvodnenia rozhodnutia, ktorým by žalovaný mal ozrejmiť na základe akých skutočnosti rozhodol tak, ako je uvedené v samotnom výroku rozhodnutia, z akých konkrétnych dôkazov vychádzal, aké právne predpisy pri rozhodovaní použil, akými právnymi úvahami bol vedený a ako sa vysporiadal s námietkami. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že v prospech neoprávnených osôb mal žalobca zadovažovať a poskytovať informácie o priebehu správneho konania na úseku povoľovania pobytov na území Slovenskej republiky pre konkrétnych cudzincov, avšak nekonkretizoval, aké informácie mal žalobca zadovažovať a poskytovať, o priebeh ktorých správnych konaní išlo a neuvádza ani mená cudzincov, hoci podľa jeho vyjadrenia ide o konkrétnych cudzincov. V danom prípade ide podľa názoru žalobcu len o všeobecné vyjadrenia bez uvedenia konkrétnych skutkových okolností a dôkazov, z ktorých by tieto skutočnosti mali vyplývať. Žalobca zároveň musí konštatoval, že jeho nadriadený musel mať vedomosť o tom, že on nebol určený ako správny organ a teda správne konanie vo vzťahu k cudzincom nevykonával. Ďalej žalovaný vo svojom napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca sa malaktívne stretávať s osobami páchajúcimi trestnú činnosť, ktorá úzko súvisela s jeho služobným zaradením. K tomuto tvrdeniu uviedol, že žalovaný opäť nekonkretizoval, s ktorými osobami sa žalobca mal stretnúť. Tvrdil len, že išlo o osoby páchajúce trestnú činnosť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z vykonaných dôkazov - výpisov hovorov, ktoré tvoria súčasť vyšetrovacieho spisu, ako aj z administratívneho spisu týkajúceho sa rozhodovania o prepustení žalobcu vyplýva, že osobne sa mal stretnúť len s Z. S. a to iba dvakrát za obdobie od 19. júla 2010 do 17. januára 2011. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal že by v tom čase mal mať vedomosť o tom, že táto osoba pácha trestnú činnosť. Taktiež je potrebné konštatovať, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca mal údajne zisťovať a následne poskytovať informácie o priebehu a dôvodoch kontrol vykonávaných u cudzincov a o policajtoch vykonávajúcich tieto kontroly. Opätovne však neuviedol, aké konkrétne informácie mal žalobca zisťovať a komu tieto informácie mal poskytnúť. Žalovaný opätovne zostával len pri všeobecných konštatáciách, ktoré nevychádzajú zo zabezpečených dôkazov. Podľa názoru žalobcu, na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že povinnosťou prvostupňového súdu bolo preskúmať všetky skutočnosti a náležitosti, ktoré predchádzali vydaniu uvedeného personálneho rozkazu a vo veci vydať rozhodnutie. Prvostupňový súd síce vo svojom rozhodnutí poukazuje na jasné a nespochybniteľné formulovanie napadnutého rozhodnutia žalovaného, avšak absolútne sa nezaoberal podaným rozkladom žalobcu, ktorý podal proti rozhodnutiu žalovaného a to najmä dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené. Prvostupňový súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že v uvedenom konaní žalobcu je potrebné vidieť porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho prípadné ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, avšak z doposiaľ vykonaných úkonov v rámci trestného konania, ako aj z administratívneho spisu nie je zrejmé a ani nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by žalobca porušil svoju služobnú prísahu a služobné povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. S poukazom na všetky uvedené dôvody bol žalobca toho názoru, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie súdu je nedôvodné a nepreskúmateľné.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K námietkam žalobcu v odvolaní uviedol, že dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bolo porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. V návrhu na prepustenie žalobcu, ako aj v personálnom rozkaze o jeho prepustení a tiež v napadnutom rozhodnutí sa ako dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru uvádza práve naplnenie zákonných podmienok ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 29. januára 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-PS-PK-139/2011 z 13. septembra 2011, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie - personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 196 z 26. mája 2011 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona, podľa ktorého policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy bolo žalovaným posúdené konanie žalobcu, ktorý zneužil svoje služobné zaradenie a najmenej od 21. júla 2010 v prospech neoprávnených osôb zadovažoval a poskytoval informácie o priebehu správneho konania na úseku povoľovania pobytov na území Slovenskej republiky pre konkrétnych cudzincov.

Z obsahu služobnej prísahy policajta zakotvenej v ustanovení § 17 ods. 1 zákona vyplýva, že policajt mábyť čestným, statočným a disciplinovaným, a svoje sily a schopnosti vynaloží na ochranu práv občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života; riadi sa ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodržiavať služobnú disciplínu (§ 48 ods. 3 písm. a/, g/ a h/ zákona).

Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa § 233 ods. 1 a 2 zákona oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 238 ods. 1 až 4 zákona za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Podľa § 225 ods. 2 písm. c/ zákona služobný úrad vopred prerokuje s príslušným odborovým orgánom návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru z dôvodu organizačných zmien alebo pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalobca namieta nezákonnosť napadnutého rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, konštatuje, že argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd zamietol jeho žalobu. Na úvod najvyšší súd zdôrazňuje, že nie je úlohou prvostupňového súdu zaoberať sa dôvodmi, ktoré žalobca uvádza v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, ale, ako vyplýva z § 247 a nasl. OSP dôvodmi, ktoré sú uvedené v žalobe. V žalobe žalobca namietal predovšetkým nesprávny procesný postup žalovaného, nedostatok formálnych náležitostí napadnutého rozhodnutia, ktoré mali mať za následok jeho nezákonnosť, porušenie princípu prezumpcie neviny, absenciu potrebných náležitostí v odôvodnení rozhodnutia, ktoré však bližšie nešpecifikoval, a napokon aj neprerokovanie prepustenia s príslušným odborovým orgánom. S týmito všetkými námietkami sa krajský súd náležite vysporiadal a dal odpoveď na všetky tie z nich, ktoré boli pre posúdenie prípadu relevantné. Najvyšší súd sa preto s rozsudkom krajského súdu stotožňuje v celom rozsahu a na doplnenie jeho správnosti považuje za potrebné uviesť, že personálne konanie o prepustení policajta zo služobného pomeru nemožno umelo spájať so samostatným trestným, resp. priestupkovým konaním. Žalovaný pri zisťovaní a posudzovaní konania policajta nie je viazaný žiadnym procesným úkonom, či už orgánov činných v trestnom konaní alebo správnych orgánov objasňujúcich a prejednávajúcich priestupky. Rozhodnutie ministra o prepustení zo služobného pomeru nie je zároveň rozhodnutím o vine príslušníka PZ z hľadiska jeho prípadnej trestnej či priestupkovej zodpovednosti. Žalobca nebol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu spáchania skutku uvedeného v Trestnom zákone, ale z dôvodu, že svojim protiprávnym konaním porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Aj keď by sa dalo krajskému súdu vytknúť, že v odôvodnení rozsudku presne nepopísal, akýmspôsobom žalobca poskytoval informácie týkajúce sa správnych konaní a jeho služobných povinností, z obsahu administratívneho spisu jasne vyplýva, že prostredníctvom minimálne telefonických rozhovorov, či už ústnych alebo písomných, t. j. krátkych textových správ (SMS,) poskytoval informácie týkajúce sa jeho služobných povinností a služobných povinností jeho kolegov, ku ktorým mal prístup, alebo ktoré vedel vzhľadom na svoje služobné zaradenie získať tretím osobám, t. j. osobám neoprávneným. Táto samotná skutočnosť bez ďalšieho postačuje podľa názoru odvolacieho súdu na to, aby bolo možné skonštatovať, že žalobca sa v štátnej službe i mimo štátnej služby nezdržal konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu. Akýkoľvek únik informácií týkajúcich sa činnosti policajného zboru je spôsobilý narušiť vážnosť policajného zboru. V danom prípade je tento únik o to závažnejší, že sa týkal konkrétnej činnosti kolegov žalobcu pri vykonávaní kontrol povoľovania pobytu konkrétnych cudzincov na území Slovenskej republiky (napr. B. A.), pričom žalobca tak činil na základe pokynov iných tretích osôb, Z. a N. S.. Je nepochybné, že kontrola pobytu a pohybu cudzincov na území Slovenskej republiky, ktoré je súčasťou schengenského priestoru, je veľmi dôležitým záujmom štátnej služby. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že v zistenom rozsahu žalobca nebol čestným, statočným a disciplinovaným policajtom a svoje sily a schopnosti nevynakladal na ochranu práv občanov, ich bezpečnosti a verejného poriadku, neriadil sa ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ale práve naopak, vedome postupoval v priamom rozpore s nimi. Preto najvyšší súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že protiprávne konanie bolo žalobcovi riadne preukázané postupom a vyhodnotením dôkazov v súlade so zákonom a toto jeho konanie je bezpochyby naplnením zákonného dôvodu na prepustenie zo štátnej služby príslušníka PZ uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e/ zákona. Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom žalovaného a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím nedošlo k porušeniu zákona a zákonom chránených záujmov žalobcu, tento názor považoval aj odvolací súd z vyššie zmienených dôvodov za správny.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj z dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s použitím § 246c OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.