Najvyšší súd
2Sžo/161/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa
Milučkého, v právnej veci žalobcu R. P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., proti
žalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach, Krajskému
dopravnému inšpektorátu, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
správneho orgánu č.p. KRP-45-1/DI-1-2008 zo dňa 17.apríla 2008, konajúc o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/58/2008-44 zo dňa 24.februára
2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č.k. 7S/58/2008-44 zo dňa 24.februára 2010 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu č.p. KRP-45-1/DI-1-2008
zo dňa 17.apríla 2008. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán uvedeným rozhodnutím
zmenil rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zo dňa 2.januára 2008, č.p.: ORP-P-1419/1-ODI-2007, ktorým bol
obvinený žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov ( ďalej len „ zákon o priestupkoch“) pre porušenie § 3 ods. 2 písm. c/
zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 315/1996“) s tým, že podľa § 11 ods.3 cit. zákona
o priestupkoch upustil od uloženia sankcie, keďže k náprave páchateľa postačuje samotné
prejedanie priestupku. Zmena sa týkala vypustenia textu vo výroku rozhodnutia i jeho
odôvodnenia, ktorý sa týkal kvalifikácie priestupku (§ 3 ods. 2 písm. c/) zákona č. 315/1996
Z.z.) a jeho nahradenia textom týkajúcim sa kvalifikácie priestupku ako porušenia § 3 ods. 2
písm. a/, c/ a § 52 ods.1 citovaného zákona, pričom ostatné časti rozhodnutia ostali
nezmenené.
Ako vyplynulo z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, po oboznámení sa s obsahom
administratívnych spisov a ostatným spisovým materiálom, krajský súd dospel k záveru,
že žaloba nie je dôvodná. Vychádzajúc z dokazovania vykonaného prvostupňovým správnym
orgánom ako aj žalovaným, krajský súd dospel k záveru, že obidva správne orgány
postupovali podľa ustanovení zákona o priestupkoch, a preto sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi uvedenými v napadnutom rozhodnutí, ktoré považuje za úplné, vecne
správne a v súlade so zákonom. Žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými
námietkami vznesenými v podanom odvolaní, ako to vyplýva z dôvodov preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného.
Podľa názoru súdu v danom prípade zo strany správneho orgánu prvého stupňa bolo
naplnené ustanovenie § 77 zákona o priestupkoch, pretože výrok jeho rozhodnutia obsahuje
všetky náležitosti, ktoré výrok rozhodnutia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia
obsahovať má, vrátane popisu skutku a označenia miesta a času spáchania skutku (str. 1
rozhodnutia ods. 1).
Taktiež podľa názoru krajského súdu právne bezvýznamná je aj námietka žalobcu
týkajúca sa formulácie jeho konania v popise skutku (stál, sedel a ležal na uvedenej
komunikácii), ktorú považuje za ničím nepodloženú, pretože je síce pravda, že žalobca sa
v priebehu správneho konania vyjadril, že na uvedenej komunikácii stál, ale svoje tvrdenie
ničím nepreukázal ani v tomto smere nenavrhol vykonať žiadne dôkazy. Navyše aj v prípade, že by bolo v konaní preukázané, že na uvedenej komunikácii za uvedených okolností iba stál,
toto jeho konanie v súvislostiach uvedených v napadnutých rozhodnutiach a vyplývajúcich
aj z obsahu spisu napĺňa znaky skutkovej podstaty priestupku, z ktorého bol uznaný vinným.
Tvrdenie žalobcu, že jeho konanie mali správne orgány kvalifikovať ako konanie,
ktoré je v príčinnej súvislosti s prezumpciami, uvedenými v § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch
nebolo možné akceptovať. Súd zhodne ako správne orgány dospel k záveru, že na predmetné
konanie žalobcu nie je možné aplikovať citované zákonné ustanovenie.
Ako ďalej uviedol krajský súd pri nutnej obrane (písm. a/ cit. zák. ustanovenia)
ide o odvrátenie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom človeka, pričom obrana je namierená
proti útočníkovi. Za útok je potrebné považovať protiprávne konanie človeka proti záujmom
chráneným zákonom, ktorý musí priamo hroziť alebo trvať. Obrana smeruje proti útočníkovi
a spravidla postihuje jeho telesnú integritu. Musí prebiehať súčasne s útokom. Vychádzajúc
z uvedeného v danom prípade nešlo o nutnú obranu. Žalobcovi nehrozila žiadna ujma, svojím
konaním však privodil nebezpečenstvo vzniku ujmy na živote a zdraví nie iba sebe,
ale aj iným účastníkom cestnej premávky (vodiči nákladných motorových vozidiel
vyvážajúcich drevnú hmotu po účelovej komunikácii).
Uviedol, že pri krajnej núdzi (písm. b/ cit. zák. ustanovenia), záujmom chráneným
zákonom hrozí určité všeobecné nebezpečenstvo, väčšinou nemajúce povahu ľudského
konania a určite nezodpovedajúce útoku človeka. V tomto prípade musí byť splnená
podmienka subsidiarity. Princíp subsidiarity vyžaduje, aby boli najskôr vyčerpané všetky
iné prostriedky na zamedzenie hroziaceho nebezpečenstva, pri ktorých dôjde k obetovaniu
iného chráneného záujmu. Základným rysom krajnej núdze je teda chrániť dôležitejší záujem
obetovaním záujmu menej závažného. V danom prípade podľa názoru súdu táto podmienka
splnená nebola. Žalobca okrem ním tvrdenej výzvy policajnej hliadke, aby zabránila odchodu
kamiónov, ktorú nepreukázal, nepreukázal ani to, že by vyčerpal všetky iné prostriedky
na zamedzenie hroziaceho nebezpečenstva, ktoré v danom prípade vyčerpať mohol bez toho,
aby privodil nebezpečenstvo ohrozenia života a zdravia sebe a iným účastníkom cestnej
premávky. Práve tento záujem je podľa názoru súdu záujmom nadradeným záujmu, ktorý
žalobca podľa jeho tvrdenia chránil.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť a žalobe
vyhovieť.
Podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.
Uviedol, že už v žalobe okrem iného poukázal na to, že z dokazovania pred správnym
orgánom nevyplýva, že by sa dopustil skutku tak, ako je opísaný vo výrokovej časti
napadnutého rozhodnutia, teda že by „stál, sedel a ležal na účelovej komunikácii“.
Zo záznamu o podaní vysvetlenia o objasňovaní priestupku ako i z výpovede žalobcu
vyplýva, že na účelovej komunikácii stál. O inom konaní nesvedčí žiaden v konaní vykonaný
dôkaz.
Poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol,
že žalobca svoje tvrdenia ohľadne toho či stál, sedel a ležal na účelovej komunikácii nijakým
spôsobom nepreukázal. Podľa názoru žalobcu záver súdu je v rozpore s ustanovením § 73
ods.1 zákona o priestupkoch. Nebolo povinnosťou žalobcu dokazovať, že sa konania
nedopustil, ale naopak toto bolo povinnosťou správneho orgánu.
Uviedol, že skutočnosti tvrdené v správe o objasňovaní priestupku, pokiaľ nie sú
preukázané v konaní vykonanými dôkazmi, nemôžu byť samy osebe podkladom pre záver
správneho orgánu, že sa žalobca určitého konania dopustil. V správe o objasňovaní priestupku
je uvedené, že svedkami v nej opísaného konania boli Mgr. M. B. a nadstržm. Š. K. Správny
orgán uvedených svedkov nevypočul. Jeho záver o skutkovom stave je teda nevyhnutné
považovať za nepodložený.
Podľa názoru žalobcu názor súdu, že v podstate nezáleží na tom, či žalobca sedel, stál
alebo ležal nijako nekorešponduje s povinnosťou správneho orgánu uviesť vo výroku
rozhodnutia „popis skutku“. Názor súdu prvého stupňa, že v skutočnosti je jedno či žalobca
stál, sedel alebo ležal alebo len stál, pretože ak samotné státie je priestupkom, sa nijako
s náležitosťou – popis skutku vo výroku rozhodnutia správneho orgánu nevyrovnáva
a je v rozhodovacej činnosti správneho súdnictva bezprecedentný.
Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol,
že žalobca konal v rozpore so zákonom č. 315/1996 Z.z., keď stál, sedel a ležal
na komunikácii. Žalobca mal a mohol zabrániť vývozu dreva z T. a K. doliny iným
a zákonným spôsobom, ktorý by nepredstavoval porušenie všeobecne záväzného právneho
predpisu. Svojím konaním tak ohrozil svoj vlastný život a zdravie ako aj majetok a zdravie
vodičov nákladných automobilov, ktorí vyvážali drevnú hmotu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo
v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a § 214
Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho
poriadku s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 25.mája 2011 (§ 156 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku). Odvolací súd rozhodol
jednomyseľne.
Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného,
z priestupkového spisu OR PZ ODI OBCP Košice č.p. ORP-P-1419/1-ODI-2007 vyplýva,
že OO PZ Vysoké Tatry bolo zistené spáchanie priestupku podľa § 22 ods.1 písm. k/ zákona
o priestupkoch, z ktorého je podozrivý R. P., ktorý dňa 26.apríla 2007 v čase o 14.00 – 14.15
hod. na účelovej komunikácii v smere T. a K. dolina ako účastník cestnej premávky – chodec
ležal, sedel a stál na uvedenej komunikácii, čím vytvoril prekážku v cestnej premávke a bránil
v jazde nákladným motorovým vozidlám realizujúcim vývoz drevnej hmoty z T. a K. doliny.
Tým porušil § 3 ods. 1, ods. 2 a/ a c/ a § 52 ods.2 zákona č. 315/1996 Z.z. Svedkami
uvedeného boli npor. Mgr. M. B. a nstržm. Š. K.
Uvedenú skutočnosť preukazuje najmä správa o výsledku o objasňovaní priestupku
proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky zo dňa 26.apríla 2007, z obsahu ktorej bolo
zistené spáchanie priestupku. Podozrivým zo spáchania priestupku bol žalobca, ktorý dňa
26.apríla 2007 v čase o 14.00 – 14.15 hod. ako účastník cestnej premávky – chodec ležal,
sedel a stál na uvedenej komunikácii, čím vytvoril prekážku v cestnej premávke a bránil v jazde nákladným motorovým vozidlám realizujúcim vývoz drevnej hmoty z T. a K. doliny.
Svedkami uvedeného konania boli npor. Mgr. M. B. a nstržm. Š. K.
Do zápisnice o podaní vysvetlenia, spísanej dňa 26.apríla 2007 so žalobcom, žalobca
uviedol, že po príchode do T. doliny požiadal prítomnú policajnú hliadku, aby zabránila
odchodu kamióna s drevom, nakoľko SIŽP v ten deň vydala rozhodnutie o pozastavení
činnosti spracovania kalamity a ponechaní v pôvodnom stave. Zároveň 20.apríla 2007 bolo
podané trestné oznámenie na porušenie § 305 Trestného zákona - takže odvážané drevo
je dôkazový materiál k tomuto trestnému oznámeniu. Nakoľko policajná hliadka odmietla
reagovať na výzvu, bol žalobca prinútený nahlásiť porušovanie nariadenia SIŽP a likvidáciu
dôkazov na linku 158. Do príchodu policajnej hliadky sa žalobca z jeho pohľadu primeraným
spôsobom pokúsil zabrániť odjazdu kamiónu s drevom a to státím na ceste. Nebolo mu
umožnené čakať na ním privolanú policajnú hliadku a bol predvedený.
Z úradného záznamu spísaného na základe telefonického rozhovoru s príslušníkom
OO PZ Vysoké Tatry stržm. M. Š. dňa 11.septembra 2007 vyplýva, že žiadne iné skutočnosti
alebo záznamy, ako i svedkovia či dokumentácia k danej veci zistené neboli. Podľa jeho
vyjadrenia všetky skutočnosti, ktoré boli zistené počas objasňovania priestupku R. P. dňa
26.apríla 2007, sú obsiahnuté v správe o výsledku objasňovania priestupku. Na základe
uvedených zistených skutočností správny orgán zvážil, že nie je dôvod na postúpenie
spisového materiálu za účelom zistenia ďalších nových skutočností, nakoľko ako vyplynulo
z telefonického rozhovoru, nové skutočnosti týkajúce sa daného priestupku neexistujú.
Do zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku zo dňa 2. januára 2008 žalobca
k svojmu konaniu – státie na ceste podal vyjadrenie. Uviedol, že skutok, ktorý je predmetom
konania súvisí s odstraňovaním kalamitného dreva v T. a K. doline, nakoľko nákladné vozidlo
odvážalo drevo zo spracovania tejto kalamity. Na základe začatia týchto prác bolo podaných
niekoľko trestných oznámení. V súvislosti s odstraňovaním kalamitného dreva v T. a K.
doline bola tiež L. Z. V. podaná sťažnosť na Ústavný súd SR. Podľa jeho názoru sa nedopustil
žiadneho priestupku, nakoľko sa snažil svojim konaním – primeraným spôsobom zabrániť
ničeniu dôležitých dôkazov a porušovaniu nariadenia SIŽP.
Prvostupňový správny orgán v rozhodnutí zo dňa 2.januára 2008, Č.p.:ORP-P-1419/1-
ODI-2007 vo výroku uviedol, že R. P. dňa 26.apríla 2007 v čase od 14,00 hod. na účelovej (lesnej) komunikácii smerom na T. a K. dolinu vo Vysokých Tatrách v blízkosti hotela P. ako
chodec, teda účastník cestnej premávky stál, sedel a ležal na uvedenej komunikácii, čím
ohrozoval bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a to tým, že bránil prejazdu nákladným
motorovým vozidlám realizujúcim vývoz drevnej hmoty z danej lokality, taktiež neposlúchol
požiadavku a pokyn policajtov súvisiacich s výkonom ich oprávnení v cestnej premávke, aby
danú komunikáciu opustil. Menovaný bol následne predvedený hliadkou policajného zboru na
útvar PZ, kde s ním bola spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia podľa § 17 ods. 1 zákona NR
SR č. 171/1990 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. K priestupku proti
bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky bola spracovaná správa o výsledku objasňovania
priestupku. Týmto konaním R. P. porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. c/ zákona č. 315/1996
Z.z., čím sa uznáva vinným zo spáchania skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. l/ zákona o priestupkoch.
Druhostupňový správny orgán vyhodnotil situáciu tak, že žalobca porušil ustanovenie
§ 3 ods. 2 písm. a/ a c/ a § 52 ods.1 zákona č. 315/1996 Z.z. a bol uznaný vinným
zo spáchania skutkovej podstaty priestupku podľa ust. § 22 ods. 1 písm. k/ zákona o priestupkoch.
V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku). Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia; súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym
orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1, ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku).
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých
správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo
pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané
dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu
posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis
(napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 92/2006 zo dňa
20.júna 2006, sp. zn. 2 Sžo 83/2007 zo dňa 25.júna 2008).
Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
V zmysle § 245 ods. 2 OSP pri rozhodovaní, ktoré správny orgán vydal na základe
zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť
a vhodnosť správneho uváženia.
Vychádzajúc z pripojeného administratívneho spisu ako i doterajšieho priebehu
konania dospel odvolací súd k záveru, že námietky žalobcu uvedené v žalobe a v odvolaní
proti rozsudku nie sú takými námietkami, s ktorými by sa už žalovaný vo svojom rozhodnutí
dostatočne podrobne nevysporiadal. Tieto námietky preto nemohli obstáť ani v súdnom
prvostupňovom konaní a ani v súdnom druhostupňovom odvolacom konaní. Podľa názoru
odvolacieho súdu krajský súd ako aj správne orgány oboch stupňov správne vyhodnotili
skutkový stav a správne aplikovali príslušné ustanovenia zákona o premávke na pozemných komunikáciách a zákona o priestupkoch.
Rozhodnutie o uložení sankcie za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona
o priestupkoch nie je možné označiť za nezákonné pre nedostatočne zistený skutkový stav
veci len preto, že neboli vypočutí svedkovia konania žalobcu dňa 26.apríla 2007. Zo spisu
nesporne vyplýva, že svedkami uvedeného konania boli Mg., M. B. a nstržm. Š. K. Uvedená
skutočnosť je potvrdená správou o výsledku objasňovania priestupku proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky. Policajti v tejto správe uviedli okrem iného, že R. P. na
účelovej komunikácii v smere T. a K. doliny vo Vysokých Tatrách, ako účastník cestnej
premávky, chodec ležal, sedel a stál na uvedenej komunikácii, čím vytvoril prekážku v cestnej
premávke v jazde nákladným motorovým vozidlám realizujúcim vývoz drevnej hmoty z T.
a K. doliny.
Podľa názoru súdu žalobca sa priznal k spáchaniu priestupku, uvádzal však,
že na ceste len stál, pričom uvedené tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal, naopak
z listinných dôkazov vyplynulo, a to z výpovedí svedkov, že na ceste stál, ležal a sedel,
pričom súd nemal dôvod spochybňovať vierohodnosť spísaných dokumentov. S poukazom
na ustanovenie § 8 ods.1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, je policajt pri vykonávaní služobnej činnosti viazaný predpismi a dbá na česť,
vážnosť a dôstojnosť kontrolovanej osoby i svoju vlastnú a je povinný nepripustiť,
aby v súvislosti s touto činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma.
Žalobca mal a mohol zabrániť vývozu dreva z T. a K. doliny iným a zákonným
spôsobom, ktorý by nepredstavoval porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu a to
zákona č. 315/1996 Z.z.. Svojim konaním tak ohrozil svoj vlastný život a zdravie ako aj
majetok a zdravie vodičov nákladných motorových vozidiel, ktorí drevnú hmotu vyvážali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nebude opakovať odôvodnenie
preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu ani nebude opakovať
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne
a postačujúce odkazuje (§ 219 ods.2 OSP v znení zákona č. 384/2008 Z.z., účinnom
od 15. októbra 2008).
Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2
Občianskeho súdneho poriadku), pričom sa stotožnil s právnym posúdením veci, ktoré
krajský súd náležite odôvodnil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovení § 224 ods. 1
v spojení § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď neúspešnému žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov konania
neprináleží.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 25. mája 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová