2Sžo/16/2013

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanova 1, Bratislava, zast. Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Drotárska cesta 102, Bratislava, proti žalovanej Rade pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, 811 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/65/2011 zo dňa 7. júna 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/186/2011-33 zo dňa 13. decembra 2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/186/2011-33 zo dňa 13. decembra 2012 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu podľa § 250j ods. 1 O.s.p., ktorou sa žalobca domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ktorým správny orgán rozhodol, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii (ďalej len „zákon o vysielaní") tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 20. decembra 2010 cca o 20:17 hod. a cca 21:16 hod. odvysielal pred a po programe Panelák komunikáty označujúce za sponzora programu spoločnosť Orange Slovensko a.s. a T.O.P. AUTO Slovakia, a.s., v ktorej naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. bez ich oddelenia zvukovo obrazovými prostriedkami od tohto programu, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby, za čo mu uložil podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní sankciu a to - upozornenie na porušenie zákona. Krajský súd takto rozhodol, keď dospel k záveru, že žalovaný správny orgán svojim procesným postupom neporušil právo žalobcu na súdnu a inú ochranu garantovanú mu článkom 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a tiež nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred správnym orgánom tým, že rozhodol jedným meritórnym rozhodnutím o dvoch pôvodne samostatne začatých správnych konaniach (č. 134- PLO/O-1246/2011 a č. 133-PLO/O-1245/2011), ktoré začali toho istého dňa vo veci možného porušenia§ 34 ods. 1 zákona o vysielaní, keď predmetom oboch správnych konaní bolo odvysielanie komunikátov označujúcich sponzorov programu. Krajský súd tiež poukázal na to, že žalovaný dospel správne k záveru, že vzhľadom na predmetný skutkový stav vo veciach bolo odôvodnené uložiť v uvedených konaniach rovnakú sankciu a to upozornenie na porušenie zákona, keď s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti vedenia správneho konania bolo účelné vydať v týchto dvoch správnych konaniach jedno meritórne rozhodnutie.

Čo sa týka námietky žalobcu o nezrozumiteľnosti a neurčitosti výroku, uviedol krajský súd, že výrok rozhodnutia správneho orgánu spĺňa všetky zákonné náležitosti, presne a nezameniteľne špecifikuje, ktoré komunikáty naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona o vysielaní a taktiež žalovaný správny orgán zrozumiteľne uviedol, ktorým konaním došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby, pričom výrok rozhodnutia je podrobne odôvodnený.

Komunikát spoločnosti Orange Slovensko a.s. odvysielaný počas programu Panelák obsahoval verbálnu zložku „z vášho obľúbeného paneláku vám už naozaj nič neujde. Všetko, čo ste nestihli nájdete v 7- dňovom archíve vysielania Fiber TV od Orange". Vizuálna zložka bola odvysielaná spôsobom, že kamera odchádza smerom dozadu, na pozadí sa odostiera červená opona, ktorá po žlto - oranžovom záblesku v pozadí tapety odkrýva ilustráciu budovy bytového domu na ilustráciu obrazu. Do záberu sa stavajú postavy ľudí, ktoré vyzerajú ako vystrihnuté z fotografií. Následne je v zábere záblesk žlto - oranžovej farby, z ktorého sa na čiernej obrazovke objaví nápis „Fiber TV 7-dňový TV archív vysielania". V ďalšom zábere je na čiernej obrazovke vyobrazené logo spoločnosti Orange, pod logom spoločnosti je uvedené www.orangedoma.sk a sponzorom programu je Orange Slovensko a.s..

Pri komunikáte T.O.P. AUTO SLOVAKIA bola odvysielaná verbálna zložka „dostane vás kamkoľvek ľavým zadným a zvyšnými tromi ešte ďalej. Tento program vám prináša nový Landrover freelander 2". Pri obrazovej zložke vychádza zo záberu auto Freelander 2, ako prechádza krajinou. Krajina je zobrazená ako vymodelovaná z plastelíny, pričom pri prechádzaní z auta, sa ňou krajina mení, následne je na obrazovke zobrazené „partnerom programu je T.O.P. AUTO SLOVAKIA www.landrover.sk ".

V závere svojho rozsudku krajský súd konštatuje, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí podrobne vysporiadal s odlíšením sponzorského odkazu od reklamy a uviedol dôvody, pre ktoré predmetný komunikát prekročil rámec sponzorského odkazu a naplnil definíciu reklamy. Ak žalobca chcel odvysielať sponzorský odkaz v súlade so zákonom, resp. informovať o existencii sponzora programu a jeho produktu a tým propagovať jeho obchodné meno a tovar, mal ho odvysielať tak, aby neobsahoval žiadne osobitné propagačné prvky, ktoré by upriamovali pozornosť recipienta na konkrétnu vlastnosť produktu sponzora a tým ovplyvňovali jeho spotrebiteľské rozhodnutie.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok zmenil a rozhodnutie Rady zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, poprípade rozsudok krajského súdu ako nezákonný zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu odvolací súd priznal i trovy konania. Žalobca poukázal na nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že vec nebola posúdená v súlade s konštantnou judikatúrou NS SR ako pokračovací delikt a podľa toho bolo úlohou Rady vydať jedno rozhodnutie a uložiť jednu sankciu za všetky čiastkové útoky. Dôvodil tiež nepreskúmateľnosťou a nezrozumiteľnosťou výroku rozhodnutia a nedostatkom dôvodov. Z rozhodovacej činnosti žalovanej, ako aj krajského súdu vyplýva, že Rada začala viaceré správne konania a vydala viaceré identické správne rozhodnutia vo veci porušenia § 34 ods. 1 zákona o vysielaní, o ktorých bolo na úrovni Krajského súdu v Bratislave rozhodnuté rozdielne. Rada bez predchádzajúceho upozornenia žalobcu viedla 2 samostatné správne konania, ktoré predstavovali čiastkové útoky pokračovacieho správneho deliktu a bez akéhokoľvek procesného rozhodnutia alebo upozornenia žalobcu tieto spojila až vydaným rozhodnutím č. RL/65/2011. Namietal nesprávne právne posúdenie a porušenie práva na inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Podľa žalobcu výrok rozhodnutia žalovanej neobsahuje konkrétny spôsob spáchania skutku a najmä jeho presnú identifikáciu a popis častí odvysielaného komunikátu,ktoré mali naplniť definíciu reklamy, vrátane popisu, akým spôsobom túto definíciu reklamy mali naplniť a preto je rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť. Žalobca namietal, že pred krajským súdom poukázal na 11 rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorými bol vyslovený záväzný právny názor týkajúci sa obsahovej stránky výroku rozhodnutia správneho orgánu, avšak prvostupňový súd sa odmietol s týmto názorom Najvyššieho súdu SR stotožniť a považoval rozhodnutie žalovanej, vrátane jeho výrokovej časti za právne bezvadné a úplné a to napriek skutočnosti, že rozhodnutie žalovanej neobsahovalo spôsob akým odvysielaný komunikát naplnil definíciu reklamy, hoci vymedzenie spôsobu je povinnou náležitosťou výroku rozhodnutia správneho orgánu. Žalobca má jednoznačne za to, že výrok rozhodnutia žalovanej je neúplný a neposkytuje žalobcovi jednoznačnú odpoveď na to, akým spôsobom sa má v budúcnosti vyhnúť porušeniu povinnosti a ani to, za aké konanie bol zo strany žalovanej sankcionovaný. Krajský súd pochybil, keďže rozhodnutie Rady považoval za úplné a zrozumiteľné. Krajský súd sa preto v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s námietkou absencie vymedzenia spôsobu akým malo dôjsť k naplneniu definície reklamy, nakoľko až na základe splnenia tohto kritéria je možné dopustiť sa porušenia povinnosti podľa § 34 ods. 1 zákona o vysielaní. V danom prípade výrok správneho orgánu nijakým spôsobom neodpovedal na otázku, akým konaním (opomenutím) zo strany žalobcu naplnil odvysielaný komunikát definíciu reklamy.

Žalobca má za to, že žalovaná ako aj krajský súd sa nedostatočne vysporiadali s aplikáciou ustanovenia zákona o vysielaní, ktoré sa týka zákonnej definície reklamy a sponzorského odkazu (sponzorovania). Poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorá sa pri posudzovaní sponzorských odkazov, reklamy a iných komerčných oznámení dôkladne vysporiadala s ich definičnými znakmi a rozdielmi, podľa ktorých je potrebné posudzovať konanie vysielateľov. Každý vysielaný komerčný komunikát je potrebné posúdiť komplexne a zohľadniť všetky rozhodné aspekty vo vzájomných súvislostiach a porovnať, ktoré z nich sú v konkrétnom prípade významnejšie a ktoré ustupujú do úzadia a podstatnou skutočnosťou je celkové vyznenie komerčného komunikátu a nie jeho izolované čiastkové aspekty, pričom v danom prípade je spornou otázkou posúdenie komerčného komunikátu, ktorý obsahoval informáciu o sponzorovi programu. V danom prípade i krajský súd nesprávne vec právne posúdil, keď odvysielaný komunikát považoval za reklamu a to bez toho, aby tento komunikát napĺňal jednotlivé definičné znaky reklamy. Platí tu, že s klesajúcou dĺžkou komunikátu musí rásť agresivita a intenzita použitých výrazových prostriedkov, aby mohol byť učinený záver o tom, že daný spot je reklamou a nie inou formou komerčnej mediálnej komunikácie. I krátke oznámenie môže byť reklamou, keď priamo vyzýva ku kúpe výrobku, uvádza jeho cenu alebo výrobok porovnáva s konkurenciou, avšak zmienku o určitej vlastnosti výrobku nemožno samú osebe považovať ako zdôrazňovanie vlastnosti na presvedčenie diváka ku kúpe výrobku a nie ako porovnanie s inými výrobkami na trhu. V danom prípade jediným rozlišovacím kritériom pre určenie, či ide o reklamu alebo sponzorský odkaz, je účel sledovaný odvysielaným komunikátom. Nie je možné konštatovať, že by sponzorský odkaz nesmel obsahovať znaky, ktoré sa môžu do istej miery zhodovať s reklamou. Účelom sponzorského odkazu je vytváranie alebo upevňovanie dobrej povesti alebo mena sponzora. Sponzoring a reklama sa spravidla vzájomne prelínajú. Snaha o oslovenie nových zákazníkov je pritom legitímnym cieľom sponzorovania (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky 7 As 88/2010). Vo všeobecnosti o reklamu pôjde vtedy, ak odvysielaná informácia je natoľko agresívna, že jej účelom je podpora predaja a nákupu.

Pre vyslovenie jednoznačného záveru o sledovanom účele odvysielaného komerčného komunikátu je potrebné preskúmať celkové vyznenie komunikátu a to najmä podľa ďalších pravidiel, ktorými sú: a/ komplexné hodnotenie komunikátu, b/ dĺžka spotu, c/ objekt komunikátu, d/ dynamickosť komunikátu, e/ zaradenie komunikátu, f/ označenie komunikátu, g/ presviedčavý charakter, h/ porovnávanie.

Čo sa týka komunikátu poskytujúceho informáciu týkajúcu sa subjektu sponzor Orange Slovensko, a.s., žalobca poukázal na to, že reklamou nemôže byť informácia, ktorá popisuje vlastnosti produktu alebo jeho obsah a túto skutočnosť ostatne potvrdila aj žalovaná keď uviedla: „Samotné uvedenie faktickej informácie o funkcii daného produktu alebo služby nesmeruje k podpore predaja produktu alebo služby, nakoľko iba bližšie identifikuje tento produkt." Žalovaná však naplnenie definície reklamy videla v tom,že komunikát použil „expresívne" vyjadrenia „typické" pre reklamu, čím upriamil pozornosť diváka na funkciu služby a pozitívne ju hodnotil. Rada však bola povinná skúmať, či tieto výrazy nabádali recipienta ku kúpe služby sponzora, napríklad uvedením ceny služby; výhodnej akcie; zľave a pod., alebo či porovnávali službu sponzora s inou podobnou službou a upriamovali pozornosť recipienta na kvalitatívnu výhodnosť služby sponzora oproti ostatným produktom/službám iných osôb. Žalovaná sa s takýmto hodnotením podľa žalobcu nezaoberala a len uviedla, že informácie spolu s expresívnymi slovami podporovali predaj služby, tiež žalovaná neuviedla v akom konaní žalobcu (akých konkrétnych slovách, prípadne obrazových alebo zvukových informáciách) videla podporu predaja služby sponzora a preto takéto odôvodnenie naplnenia definície reklamy je podľa žalobcu absolútne nedostatočné, arbitrárne a svojvoľné bez opory v zistenom skutkovom stave veci a podľa žalobcu môže ísť v danom komunikáte nie o naplnenie definície reklamy, ale iba o naplnenie definície sponzorského odkazu (sponzorovania). Predmetné vety totiž neobsahovali žiadnu informáciu o odplatnosti, cene služby alebo výhodách, respektíve zľavách plynúcich recipientom a neobsahovali ani výzvu recipientom, ktorá by mala smerovať k využitiu služby alebo ktorá by podnecovala recipienta, aby službu (produkt) využil a nakoniec predmetné vety neobsahovali ani porovnanie s inými produktmi na trhu. Podľa žalobcu predmetný komunikát ako aj predmetné vety sú veľmi krátke a z časového hľadiska nepredstavujú dostatočný úsek na to, aby mohli efektívne a agresívne pôsobiť na recipienta tak, aby mohol byť komunikát považovaný za reklamu.

Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na obdobné skutočnosti týkajúce sa predmetného komunikátu vo vzťahu k sponzorovi T.O.P. AUTO Slovakia, a.s., ktoré sa týkajú motorového vozidla LAND ROVER, FREELANDER 2.

Podľa žalobcu predmetné komunikáty boli jednoznačne a zrozumiteľne zvukovo - obrazovo oddelené od iných častí programovej služby a teda nedošlo k porušeniu ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o vysielaní, čím krajský súd ako i Rada vec nesprávne právne posúdili a poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutia Mestského súdu v Prahe a rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktoré sú podľa žalobcu aplikovateľné na prejednávanú vec.

Rada pre vysielanie a retransmisiu sa ku odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila a žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako zákonný potvrdil. Uviedla, že zo žaloby žalobcu je zrejmé, že v konaní pred krajským súdom nenamietal vadu konania a právneho posúdenia, ktoré mali spočívať vo vydaní samostatných rozhodnutí v konaniach, v ktorých Rada mala rozhodovať o čiastkový útokoch žalobcu. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že námietku týkajúcu sa pokračovacieho správneho deliktu je potrebné uplatniť v lehote na podanie žaloby a v danom prípade sa preto krajský súd nemohol zaoberať skutočnosťami, ktoré žalobca nenamietal. Podľa Rady tiež ako vadu konania, resp. právneho posúdenia veci nemožno posúdiť ani postup krajského súdu, keď nespojil veci, ktoré prejednávali aj iné senáty tohto súdu, pretože žalobca sa tiež takéhoto spojenia nedomáhal. Ak by krajský súd jednotlivé konania spájal, fakticky by hľadal argumenty pre zrušenie napadnutého rozhodnutia za žalobcu, čo by bolo v rozpore s dispozičnou zásadou uplatňovanou v konaniach podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.. Navyše je potrebné zdôrazniť, že v prípadoch, na ktoré poukazuje žalobca, žalovaná neposudzovala čiastkové útoky, ale samostatné konania a to aj s prihliadnutím na judikatúru Najvyššieho súdu SR v tejto oblasti, ktorá však jasné a všeobecne použiteľné podmienky pre analógiu trestného práva v správnom trestaní nestanovila. Tak z napadnutého rozhodnutia, ako aj z rozhodnutí č. RL/56/2011, RL/55/2011, RL/63/2011, RL/64/2011 je zrejmé, že žalovaná pristúpila k spojeniu tých správnych konaní, kde to bolo opodstatnené, pričom toto spojenie v každom rozhodnutí aj zdôvodnila (spojenie vecí za účelom vydania jedného meritórneho rozhodnutia nemusí byť len dôsledkom pokračujúceho správneho deliktu, ale môže byť opodstatnené aj hospodárnosťou konania, atď.). Žalovaná tak v konečnom dôsledku postupovala tak, ako si to podľa žalobcu vyžaduje dôsledné uplatňovanie analógie s trestným právom a napadnutým rozhodnutím rozhodla o predmete dvoch správnych konaní. Poukázala na to, že v napadnutom rozhodnutí uviedla dôvody, pre ktoré vydala jedno meritórne rozhodnutie a preto je tvrdenie žalobcu o tom, že tieto dôvody nepoznal, nepravdivé. Samotné spojenie správnych konaní formou vydania jedného meritórneho rozhodnutia nepredstavuje žiadny reálny zásah do práv žalobcu, nakoľko takéto spojenienemá na jeho procesné ani iné postavenie žiadne negatívne dôsledky. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaná vysporiadala so všetkými porušeniami zákona č. 308/2000 Z.z., ktoré identifikovala v rámci jednotlivých správnych konaní. Krajský súd sa taktiež v napadnutom rozsudku na stranách 10 a 11 podrobne vysporiadal s argumentom žalobcu ohľadne postupu žalovanej pri rozhodovaní v predmetných správnych konaniach a svoje závery o jeho zákonnosti zdôvodnil. V rozhodnutí Rady je podrobne rozvedené, akými úvahami sa riadila pri kvalifikovaní jednotlivých komunikátov ako reklamy a podrobne rozviedla, že prečo komunikáty označujúce sponzora programu považuje za reklamu a z tohto dôvodu na ne treba aplikovať ustanovenia o reklame a svoje závery riadne zdôvodnila. Pokiaľ žalobca namietal nezrozumiteľnosť výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu, tak žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva, že vymedzenie spôsobu porušenia zákonnej povinnosti je v napadnutom rozhodnutí správneho orgánu dostačujúce a poukázala na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a preto potvrdenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu zo strany krajského súdu z hľadiska preskúmateľnosti výroku správneho rozhodnutia je potom plne v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Aby sa na obsah sponzorského odkazu nevzťahovali ustanovenia regulujúce reklamu, tak nesmie sponzorský odkaz obsahovať špecifické propagačné prvky a táto skutočnosť vyplýva aj z výkladovej správy k Protokolu pozmeňujúcemu Európsky dohovor o cezhraničnej televízii (1998) (č. 171). Sponzorovanie má mať jednoznačne nižšiu propagačnú hodnotu ako reklama, nemá byť ďalším nástrojom na zvýšenie reklamného tlaku na recipienta, je preto neprípustné, aby sponzorský odkaz z hľadiska použitých výrazových prostriedkov a spôsobu jeho spracovania „konkuroval" reklame. Nižšia propagačná hodnota sponzorského odkazuje je kompenzovaná absenciou limitov, ktoré sú prípustné pre reklamu. Z hľadiska právneho posúdenia sponzorských odkazov obsahujúcich špecifické propagačné prvky ako reklamy a následnú aplikáciu ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z. regulujúcich vysielanie reklamy aproboval aj Najvyšší súd SR vo veci 8Sž/11/2012. Uvedené v konečnom dôsledku vyplýva aj z rozsudku NSS ČR sp.zn. 7 As 81/2005, kde je uvedené i právne posúdenie rozdielu medzi reklamou a sponzorským odkazom. Rada je toho názoru, že jej právne posúdenie odvysielaných komunikátov obstojí aj vo svetle rozlíšenia sponzorského odkazu od reklamy, ktoré uvádza žalobca a ktoré je prebraté z judikatúry NSS ČR. V závere svojho vyjadrenia Rada poukázala na vyhodnotenie jednotlivých komunikátou propagujúcich sponzora programu spoločnosti Orange Slovensko, a.s. a tiež komunikátu propagujúceho sponzora programu spoločnosti T.O.P. AUTO Slovakia, a.s..

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk (§ 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa druhej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 250i ods. 1 veta prvá je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami správneho orgánu, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správneho orgánu na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil a súčasneodkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu k dôvodom podaného odvolania žalobcu, s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.

Podľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:

Podľa § 31a ods. 1 Zákona, mediálna komerčná komunikácia je na účely tohto zákona zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a a) je poskytovaná ako súčasť programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie alebo b) je programovou službou určenou výhradne na reklamu a telenákup alebo programovou službou určenou výhradne na vlastnú propagáciu.

Podľa § 31a ods. 2 Zákona, mediálna komerčná komunikácia zahŕňa najmä reklamu, telenákup, sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú službu určenú výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné oznámenie podľa § 35 ods. 8.

Podľa § 32 ods. 1 Zákona, reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.

Podľa § 34 ods. 1 Zákona, vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej služby zvukovo -obrazové alebo priestorové prostriedky.

Podľa § 38 ods. 1 vety prvej Zákona, sponzorovanie na účely tohto zákona je plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla.

Podľa § 38 ods. 2 Zákona, ak je program alebo séria programov čiastočne alebo ako celok sponzorovaný, musí byť vysielateľom a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie zreteľne označený názvom, ak ide o právnickú osobu, obchodným menom alebo menom a priezviskom, ak ide o fyzickú osobu, ktorá plnenie poskytla, na začiatku programu a na konci programu. Vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie môže na začiatku programu a na konci programu namiesto označenia podľa prvej vety označiť sponzorovaný program alebo sériu programov logom sponzora alebo odkazom na výrobok alebo službu sponzora.

Nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že v rozhodovacej činnosti Rady pre vysielanie by išlo vo vzťahu ku žalobcovi o prekvapivé rozhodnutie. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca ako účastník správneho konania mal vedomosť o výklade jednotlivých sporných ustanovení zákona o vysielaní, ktoré ustanovenia Rada uplatňovala v rozhodovacom procese, ktorý je teraz predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti hlavy druhej OSP a preto túto námietku žalobcu najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú.

Vysielateľ je povinný sponzorovaný program zreteľne označiť v súlade s požiadavkami podľa § 38 ods. 2 Zákona. Sponzorským odkazom je recipient informovaný o tej skutočnosti, že sleduje resp. bude sledovať program, ktorý je sponzorovaný a tiež, kto je sponzorom. Účelom sponzorského odkazu je, na rozdiel od reklamy, propagácia názvu, obchodného mena, výrobku prípadne služby sponzora, s dôrazom na informovanie o jeho existencii a vytváranie dobrého mena firmy alebo výrobku/služby sponzora, nie s reklamným zámerom - podporou predaja tovarov/služieb. Sponzorovaním sponzor vytvára u recipientovpovedomie ohľadne svojej firmy alebo výrobkov/služieb.

Sponzorský odkaz je potrebné hodnotiť ako celok, a to jeho zvukovú ako aj obrazovú časť vo vzájomnej súvislosti. Použitie expresívnych výrazov pozitívne hodnotiacich služby sponzora spolu s dynamickou obrazovou časťou, nemožno považovať len za bežné slovné spojenia slúžiace na identifikáciu sponzora tvoriace jeho image. Odvysielané komunikáty prezentovali služby sponzora pozitívnymi kvalitatívnymi hodnoteniami, pričom ich celkovým spracovaním bol nesporne naplnený reklamný zámer.

Pokiaľ žalobca namietal nepreskúmateľnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, tak Najvyšší súd SR nepovažoval túto námietku za opodstatnenú a to vzhľadom na skutočnosť, že Rada náležitým spôsobom rozobrala a posúdila vo svojom napadnutom rozhodnutí predmetné komunikáty a to jednak v rovine reklamy a jednak v rovine sponzorského odkazu.

Rada vo svojom rozhodnutí dostatočne uviedla dôvody pre hodnotenie odvysielaných komunikátov určitým spôsobom - ako reklamu. Pokiaľ ide o samotné toto hodnotenie konajúci súd nie je v zmysle § 245 ods. 2 OSP oprávnený preskúmavať správnu úvahu správneho orgánu, pokiaľ nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, ktorá podmienka bola v preskúmavanej veci rešpektovaná. Najvyšší súd uvádza, že dôvody rozhodnutia uvedené v rozhodnutí Rady považuje za logické vyústenie skutkových zistení o obsahu vysielaného programu, pričom nezistil prekročenie medzí správnej úvahy Rady (§ 245 ods. 2 OSP), pokiaľ kvalifikovala predmetný program ako taký, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa zákona. Rada dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnila svoje skutkové závery a správne úvahy, ktoré súd preskúmavajúci zákonnosť rozhodnutia, tak ako ich citoval aj v tomto rozhodnutí, považuje v medziach podaného odvolania za akceptovateľné.

Kompetencia Rady je v tomto smere jednoznačne a nespochybniteľne daná zákonom a uplatnenie tejto kompetencie Radou v preskúmavanej veci nemohol súd posúdiť ako nezákonnosť.

Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s poslaním odporkyne definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že toto ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP tak, že žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemal úspech. Rade napriek úspechu vo veci, náhrada trov konania zo zákona neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.