Najvyšší súd  

2Sžo/154/2010

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa

Milučkého, v právnej veci žalobcu: Bc. V. V., zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., proti

žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-27/PK-2008 zo dňa 11. marca 2008 v spojení

s personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky   č. 501 zo dňa 18.decembra

2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave   č. k. 4S/138/2008-40

zo dňa 26.marca 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 4S/138/2008-40 zo dňa 26.marca 2010 p o t v r d z u j e.  

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26.marca 2010,   č. k. 4S/138/2008-40 podľa  

§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa

žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV- 27/PK-2008 z   11.marca 2008, ktorým žalovaný ako správny orgán zamietol rozklad žalobcu

a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej

republiky č. 501 z 18.decembra 2007, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods.1 písm. e) zákona

č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov“) prepustený  

zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Z odôvodnenia rozsudku krajského

súdu vyplýva, že žalobcovi bolo 5.novembra 2007 doručené oznámenie o začatí konania  

vo veci prepustenia zo služobného pomeru. O dôvode na začatie predmetného konania sa

správny orgán dozvedel 3.novembra 2007, kedy mu bol doručený spisový materiál vo veci.

Následne 5.novembra 2007 bolo nadriadenému žalobcu doručené oznámenie o vznesení

obvinenia voči jeho osobe za prečin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi. Z obsahu

administratívneho spisu krajský súd zistil, že od 12.septembra 2007 mal žalobca k dispozícii

zoznam záujmových osôb v Žilinskom kraji, ktorý bol následne aktualizovaný  

k   20.septembru 2007. V spise sa nachádza zápisnica s výpoveďou M. T.   z   3.novembra

2007, podľa ktorej sa v bližšie nezistený deň stretol so žalobcom, od ktorého dostal

informáciu, že jeho brat J. bol uvedený pri zadržaní iných osôb ako dodávateľ marihuany.

Oznámil mu aj skutočnosť, že jeho brat je vedený aj v zozname o podozrivých osobách, ktorý

má polícia k dispozícii. O nejaký čas mu žalobca telefonoval, oznámil mu,   že ide na

poľovačku, má voľno a môže mu predmetný zoznam ukázať. Na stretnutí mu tento zoznam

301 osôb s osobnými údajmi poskytol. Následne ho ukázal známemu M. G. a umožnil mu

s ním disponovať. Dňa 2.novembra 2007 sa dozvedel, že totožný zoznam bol zverejnený

v denníku Nový čas a nadobudol presvedčenie, že ho tlači poskytol práve M. G.. Vyhotovil si

kópie zoznamu v kancelárii advokáta I. Š., zatelefonoval do televízie TA3 a ponúkol svoj

zoznam na zverejnenie. Dňa 2.novembra 2007 sa s redaktorkou stretol v D. na dohovorenom

mieste a pri odovzdávaní   obálky bol zadržaný príslušníkmi PZ. Obdobný priebeh udalosti

popísal aj pri výsluchu 8.novembra 2007.

M. G. pri vypočutí potvrdil, že okolo 24.októbra 2004 v dopoludňajších hodinách za

ním do obchodu prišiel M. T., ktorý mu poskytol zoznam záujmových osôb, tento zoznam si

skopíroval, dal pozrieť aj ďalším osobám, avšak odkiaľ ho T. konkrétne má nevedel povedať,

vraj od známeho z D..

Žalobca vo svojom vyjadrení k oznámeniu o začatí konania zo   7.novembra 2007

uviedol, že M. T. pozná asi 7 rokov ako informátora. Nepoprel, že sa s ním stretol asi po

prepustení z väzenia, (t.j. po 31.auguste 2007) kedy ho informoval o tom, že jeho brat je

podozrivý z predaja marihuany. Odovzdanie zoznamu záujmových osôb však poprel.

Nazdával sa, že M. T. sa mu chcel svojou výpoveďou pomstiť za to, že mu nepomohol

s prepustením z väzby. Stretli sa v priebehu septembra 2007 viackrát, kedy mu T. odovzdal aj

informácie o podozrivej osobe a poslali si pár SMS. S M. T. mal kontakt aj v prípade riešenia

problémov či už so svojim vozidlom, resp. vozidlom príbuznej.

Krajský súd ďalej poukázal na to, že do administratívneho spisu boli v priebehu

konania založené dôkazné prostriedky - úradné záznamy, zápisnice, rozhodnutia a iné

z trestného spisu ČVS: ÚIS-l0l/IOS-SV-2007. Obsah výpovede M. T. z trestného spisu sa

v podstatných bodoch zhoduje s jeho výpoveďou v správnom konaní. Pri konfrontácii s npor.

I. Š.   16.novembra 2007 M. T. do zápisnice opäť uviedol, že zoznam získal od žalobcu. Pri

konfrontácii so žalobcom 19.novembra 2007 M. T. zmenil svoju výpoveď v tom, že zoznam

záujmových osôb ku dňu 28.augusta 2007 mu žalobca nedal, umožnil mu doň iba nahliadnuť a ani v tom si nebol istý, informoval ho o podozrení z trestne činnosti jeho brata J.. Zoznam

našiel v schránke. M. T. bol opäť k veci vypočutý 7. decembra 2007 a uviedol, že si od

žalobcu zoznam prevzal v deň, keď odchádzal na poľovačku pred jeho bytovkou, t.j. 13.septembra 2007. Stretnutiu predchádzala vzájomná telefonická komunikácia.

Personálny rozkaz č. 501, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov bol

žalobcovi doručený 20.decembra 2007 s tým, že služobný pomer skončí dňom doručenia

rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia bol popísaný stav zistený v správnom konaní,  

a to okolnosť, že žalobca poskytol neoprávnenej osobe „Abecedný zoznam záujmových osôb

polície ku dňu 20.augusta 2007 v Žilinskom kraji“ a tiež uvedené dôkazné prostriedky,  

na základe ktorých bolo protiprávne konanie žalobcu zistené. Usvedčený bol najmä  

na základe výpovede M. T., ktorý pri viacerých vypočúvaniach tvrdil, že zoznam obdržal od

žalobcu. Správny orgán neprikladal výpovedi M. T. pri vzájomnej konfrontácii so žalobcom

19.11.2007 význam, pretože následne 29.11. a 7.12.2007 opäť tvrdil, že zoznam mu poskytol

žalobca a zmenu výpovede pri konfrontácii zdôvodnil snahou pomôcť žalobcovi pred

trestným stíhaním. Neuvedomil si, že tým môže privodiť trestné stíhanie vlastnej osobe. V rozklade podanom voči predmetnému personálnemu rozkazu žalobca uviedol

námietky obsahom zhodné s obsahom žaloby.

V napadnutom rozhodnutí druhostupňového správneho orgánu žalovaný doplnil

odôvodnenie rozhodnutia, podrobnejšie popísal svoju správnu úvahu, ktorá ho viedla

k presvedčeniu o protiprávnom konaní žalobcu a o ktoré dôkazné prostriedky oprel svoje

potvrdzujúce rozhodnutie. Uviedol, že už aj poskytnutie informácie z tohto zoznamu

neoprávnenej osobe o tom, že je konkrétna osoba v ňom uvedená je dôvodom na prepustenie

so služobného pomeru.

Krajský súd poukázal na to, že v danom prípade z obsahu predloženého

administratívneho spisu zistil, že o dôvode prepustenia sa nadriadený žalobcu dozvedel

najskôr dňa 3.11.2007, kedy bol oboznámený o vznesení obvinenia voči žalobcovi. K úkonom

kladeným žalobcovi za vinu došlo 13.septembra 2007, resp. v septembri 2007. Personálny

rozkaz bol vydaný 18.decembra 2007 a doručený žalobcovi 20.decembra 2007, t.j. v lehote

stanovenej zákonom. Podľa názoru krajského súdu žalovaný v konaní postupoval v zmysle

zákonných ustanovení, žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku skutkom, ktoré mu boli kladené

za vinu, pričom tento ako dôkazný prostriedok vo svoj prospech poukazoval len na minulosť M. T. a nedôveryhodnosť jeho osoby. Napriek tomuto názoru na jeho charakter ho však

využíval pri svojej služobnej činnosti ako informátora, čo môže poukazovať   na účelové

tvrdenie žalobcu v tomto smere. Predložené zápisnice a úradné záznamy, vrátane výpovedí

osôb ktoré boli vypočuté tak v správnom ako i trestnom konaní s vysokou

pravdepodobnosťou preukazujú konanie, ktoré mu bolo kladené za vinu. O tom, že sa skutok

nestal tak, ako mu to kladie žalovaný za vinu svedčí len výpoveď a vyjadrenia žalobcu.  

Je zrejmé, že žiadna iná osoba, ako M. T. nie je spôsobilá spochybniť skutočnosť, že zoznam

mu poskytol žalobca, pretože žiaden iný svedok odovzdávania dokumentu nebol. Pri

vzájomnej konfrontácii žalobcu s M. T. 19.novembra 2007, informátor žalobcu spočiatku

trval na tom, že mu zoznam žalobca poskytol, neskôr pri otázkach priamo kladeným

žalobcom M. T. tvrdil už len to, že mu žalobca dal doň nahliadnuť a zoznam si našiel

v schránke. Pri následných výsluchoch sa M. T. opäť vrátil k predchádzajúcim verziám o tom,

že žalobca mu dal zoznam záujmových osôb k dispozícii. V danom prípade je však podľa

názoru krajského súdu dôležité to, že k zoznamu záujmových osôb mal prístup len

obmedzený okruh príslušníkov PZ, žalobca so zoznamom disponoval, M. T.

v inkriminovanom čase bol v styku so žalobcom, stretol sa s ním a mohlo dôjsť k odovzdaniu materiálu. Ďalej krajský súd poukázal na to, že aj v prípade, ak by súd pristúpil k názoru, že

odovzdanie zoznamu žalobcom neoprávnenej osobe nie je bez všetkých pochybností

preukázané, aj zo samotného vyjadrenia žalobcu, ktoré sa nachádza v spise, bolo nepochybne

preukázané, že neoprávnenej osobe M. T. poskytol informáciu, o ktorej sa dozvedel pri

výkone služby a oznámil mu, že jeho brat sa nachádza na zozname záujmových osôb, že

získal informáciu z vyšetrovania iných osôb, že jeho brata uviedli ako dodávateľa marihuany

a teda zneužil túto informáciu a poskytol ju na prospech inej osoby. Svojim konaním zároveň

mohol spôsobiť zmarenie vyšetrovania drogovej trestnej činnosti a ohrozil tak dôležitý

záujem štátnej služby. Podľa názoru krajského súdu konanie žalobcu, a to aj len poskytnutie

čiastočnej informácie z interného materiálu neoprávnenej osobe, spochybňuje jeho

bezúhonnosť a dôveryhodnosť a je na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby aby v nej

naďalej zotrval. V danej situácií nemožno považovať jeho konanie za menej závažné, pretože

na osobu činnú vo funkcii verejného činiteľa sú kladené vyššie morálne požiadavky, nemôže

porušovať služobné predpisy, a to ani z nedbanlivosti, a ak sa tak stane, musí za svoje konanie

niesť aj následky.

Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom žalovaného, že takéto   konanie žalobcu

bolo možné považovať za porušenie služobnej prísahy a povinnosti policajta zvlášť hrubým

spôsobom, bolo svojim charakterom spôsobilé narušiť vážnosť Policajného zboru a ohroziť

dôveru v tento zbor a ponechanie žalobcu v služobnom pomere by vzhľadom na charakter

jeho skutku bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu bezúhonnosti,

čestnosti, dodržiavaní zákonov predovšetkým zo strany policajtov. Preto aj podľa názoru

krajského súdu boli splnené podmienky pre prepustenie žalobcu zo služobného pomeru podľa

§ 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov. V súvislosti s argumentáciou

žalobcu obsiahnutou v žalobe krajský súd zdôraznil, že správne konanie nie je závislé  

od výsledkov trestného konania súvisiaceho so skutkom žalobcu, tak ako to uviedol žalovaný

vo svojom vyjadrení, ktoré boli aj dôvodom na prepustenie zo služobného pomeru, pretože

dôvody na prepustenie nemusia spĺňať kvalifikáciu trestného činu. Pokiaľ žalobca namietal

formálne nedostatky rozhodnutí správnych orgánov, krajský súd poukázal na to, že napadnuté

rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu obsahovali

obligatórne náležitosti vyžadované zákonom. Výroky obsahovali údaj s ustanovením

právneho predpisu, podľa ktorého rozhodli a v odôvodnení bol popis skutočností, na základe

ktorých správny orgán rozhodol. Na základe odvolania žalobcu sa žalovaný v odvolacom

správnom konaní vysporiadal nielen s námietkami žalobcu, ale doplnil aj odôvodnenie rozhodnutia o prepustení, pričom dospel k záveru, že nebol dôvod na zrušenie alebo zmenu

predchádzajúceho rozhodnutia. Preto po preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutí

správnych orgánov dospel krajský súd v záveru, že tieto sú v súlade so zákonom, a preto

žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal prostredníctvom právneho zástupcu,

aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na nové konanie

a rozhodnutie. Podľa jeho názoru žalovaný ani krajský súd sa nevysporiadali s rozporuplnými

tvrdeniami M. T. a v rozpore s § 238 zákona o štátnej službe príslušníkov žalovaný

nehodnotili dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, ale svoje rozhodnutia opreli výlučne o jednu

časť výpovede jediného svedka, ktorý už v minulosti nepravdivo obvinil predstaviteľov

polície, prokuratúry či súdu. Tvrdil, že protiprávne konanie nebolo žalobcovi v dostatočnom

rozsahu preukázané dôkazmi, ktoré boli s správnom konaní predložené a vykonané

a s ktorými sa mal možnosť žalobca oboznámiť. Konkrétne namietal, že v odôvodnení

rozhodnutia žalovaného sa objavil aj iný dôvod jeho prepustenia zo služobného pomeru,  

a to informovanie neoprávnenej osoby o tom, že iná osoba je podozrivá zo spáchania

trestného činu a že aj takéto konanie je možné považovať za porušenie   služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom. Podľa názoru žalobcu ide výlučne

o hodnotenie dôkazu založeného v spisovom materiály a je v rozpore so zákonom,  

keď žalovaný v rámci súdneho konania uvedené hodnotenie prezentuje ako ďalší oficiálny

dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru a súd si tento názor osvojí.  

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo 14.mája 2010   navrhol napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K veci uviedol, že krajský súd sa v dostatočnom

rozsahu vysporiadal   so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a rozhodol   v súlade  

so zákonom, keď žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný v súlade so zákonom

a po riadnom zistení skutočného stavu veci. Zotrval v plnom rozsahu na svojich vyjadreniach

k žalobe, pretože podľa jeho názoru žalobca uvádza v odvolaní proti rozsudku tie isté dôvody

ako v žalobe. Uviedol, že zákonné predpoklady prepustenia zo služobného pomeru musia byť

dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku eventuálneho trestného

konania, priestupkového konania, prípadne disciplinárneho konania.

Porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom

nemusí dosahovať intenzitu trestného činu, priestupku alebo disciplinárneho previnenia. Skončenie služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu, že tento zvlášť hrubým spôsobom

porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom pomere

by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou

zodpovednosťou, zodpovednosťou za priestupok alebo zodpovednosťou za disciplinárne

previnenie.

K námietke žalobcu týkajúcej sa ďalšieho dôvodu prepustenia so služobného pomeru

uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri určenej

obsahovej štruktúre rozhodnutia má výrok obsahovať len autoritatívne riešenie otázky, ktorá

bola predmetom rozhodovania a uvedenie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodlo.

V danom prípade je zrejmé, že dôvod prepustenia žalobcu so služobného pomeru podľa § 192

ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov sa počas konania vedeného žalovaným

nezmenil. Medzi hlavné úlohy odvolacieho správneho orgánu patrí preskúmanie celého

postupu predpísaného pre konanie   a ak odvolací orgán zistí, že orgán prvého stupňa

opomenul vykonať niektorý z úkonov, alebo zistí, že sa tento orgán dopustil nejakej inej

nesprávnosti, jeho povinnosťou je zjednať nápravu. Žalovaný sa v odvolacom konaní musel

vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami, ktoré boli uvedené v rozklade a žalobca

mal možnosť v rámci správneho konania   využiť všetky subjektívne práva, ktoré mu zákon

priznáva.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods.2 OSP preskúmal

napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa  

§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania podľa  

§ 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli  

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel

k záveru, že   odvolaniu žalobcu nie   je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený  

18. mája 2011 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov, policajt sa prepustí

zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým

spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov

štátnej služby.

Podľa § 194 ods. 1 rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne a musí byť  

v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné.

Podľa § 233 ods. 1 oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak,  

aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať  

si na rozhodnutie potrebné podklady.

Podľa ods. 2 oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti

bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 241 ods. 1 rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí

vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní.

Podľa § 243 ods. odvolacím orgánom je najbližší nadriadený orgánu, ktorý

rozhodnutie vydal.

Podľa ods. 3 odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu;  

ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Podľa ods. 4 ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak

odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Podľa ods. 5 odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti oprávnenému orgánu, ktorý

ho vydal, na nové prerokovanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti

alebo hospodárnosti; oprávnený orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.

Predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť postupu a rozhodnutia   žalovaného  

č. p.: SLV-27/PK-2008 z 11.marca 2008, ktorým žalovaný ako správny orgán zamietol

rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz ministra vnútra

Slovenskej republiky č. 501 z 18.decembra 2007, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods.1

písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov.

Žalobca bol s návrhom aj podkladovým písomným materiálom získaným aj vlastným

šetrením žalovaného riadne oboznámený 5. decembra 2007, kedy mu bolo umožnené nazrieť do spisového materiálu, robiť si poznámky, výpisky, vyjadriť sa k návrhu na prepustenie,

pričom v lehote stanovenej nadriadeným predložil 6.decembra svoje vyjadrenie, v ktorom

poukazoval najmä na   ne - vierohodnosť osoby M. T.. Personálny rozkaz mu bol doručený

20.decembra 2007, proti ktorému podal v zákonom stanovenej lehote rozklad o ktorom

rozhodoval žalovaný ako správny orgán druhého stupňa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca svojím konaním

porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Zvlášť hrubé

porušenie služobnej prísahy spočíva v tom, že nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom

PZ, keď poskytol neoprávnenej osobe zoznam obsahujúci osobné údaje 301 osôb, ktorý sa

využíval najmä na operatívne účely a tiež že poskytol neoprávnenej osobe operatívne

informácie o tom, že iná osoba je podozrivá so spáchania trestnej činnosti.

Ponechanie menovaného v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov

štátnej služby, predovšetkým záujmu na svedomitom plnení služobných povinností

a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ a na ich čestnosti.

Tieto dôvody prvostupňového rozhodnutia si osvojil aj žalovaný, keď vyporiadajúc   sa podrobne s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade, tieto nepovažoval za opodstatnené

a konštatoval, že rozkladom napadnuté rozhodnutie   nie je v rozpore s právnymi predpismi,

zákonné lehoty uvedené v § 192 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov boli dodržané

a dodržaná bola i zákonná povinnosť ustanovená v § 238 ods. 4   zákona o štátnej službe

príslušníkov.  

V druhostupňovom konaní žalovaný nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia a navyše poukázal na to,  

že žalobca v odvolacom konaní nevyužil všetky práva, ktoré mu priznáva § 237 a § 238

zákona o štátnej službe príslušníkov.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 OSP).

Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi  

z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí

žaloby (§ 42 ods. 3 a   § 79   ods. 1 OSP) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie

napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 247 ods. 1 OSP treba považovať  

za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený   na svojich

právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť   o subjektívne práva

vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený,

resp. nesprávne aplikovaný. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých

vyvodzuje porušenie zákona. Súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec

žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu index ne eat petita partium (sudca nech nejde

nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP, a súd musí túto zásadu

aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť

napadnutého rozhodnutia.

Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté

rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba

takýto nedostatok rozhodnutia namietala (§ 250j ods. 3 OSP).

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov  

(a to ani vo veciach podľa § 250i ods. 2 OSP), ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí

správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených

žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,

je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so všetkými

námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo

preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov  

tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické

nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca okrem namietania

nedostatočne zisteného skutkového stavu a následne právneho posúdenia veci   zo strany

prvostupňového správneho orgánu namietal dodatočné doplnenie dôvodu prepustenia –

poskytnutie informácií neoprávnenej osobe o trestnej činnosti inej osoby. S touto námietkou

sa žalovaný podrobne vysporiadal v odvolacom správnom konaní a v rozhodnutí správne

uviedol, že táto skutočnosť je preukázaná z predložených dôkazov   a už takéto konanie

žalobcu je možné považovať za porušenie služobnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom

s tým, že ponechanie príslušníka v služobnom pomere je nezlučiteľné s dôležitými záujmami

štátnej služby, aby v služobnom pomere zotrval policajt, ktorý informácie získané počas

výkonu štátnej služby neoprávnene poskytol inému, čím takýmto konaním môže zmariť

objasnenie trestnej činnosti iného.   Neobstojí preto námietka žalobcu uvedená v odvolaní,  

že s touto skutočnosťou sa žalovaný v odvolacom konaní nezaoberal a preto nemohla byť ako

nový dôvod uvedená v súdnom konaní.

  Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu

správnym orgánom a správne právne posúdené vrátane dodržania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia o prepustení v zmysle § 192 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov.

Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor

považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Správne orgány oboch stupňov si pre záver, že žalobca svojím konaním porušil

základné povinnosti príslušníka PZ, porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť

hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby, zadovážili dostatok skutkových podkladov.  

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.  

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu   neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré

žalobca   namietal už   v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite

vysporiadal.

  Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.  

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu

nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný, a žalovanému žiadne trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 18. mája 2011  

  JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová