Najvyšší súd
2Sžo/154/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa
Milučkého, v právnej veci žalobcu: Bc. V. V., zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-27/PK-2008 zo dňa 11. marca 2008 v spojení
s personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 501 zo dňa 18.decembra
2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/138/2008-40
zo dňa 26.marca 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S/138/2008-40 zo dňa 26.marca 2010 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26.marca 2010, č. k. 4S/138/2008-40 podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV- 27/PK-2008 z 11.marca 2008, ktorým žalovaný ako správny orgán zamietol rozklad žalobcu
a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej
republiky č. 501 z 18.decembra 2007, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods.1 písm. e) zákona
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov“) prepustený
zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Z odôvodnenia rozsudku krajského
súdu vyplýva, že žalobcovi bolo 5.novembra 2007 doručené oznámenie o začatí konania
vo veci prepustenia zo služobného pomeru. O dôvode na začatie predmetného konania sa
správny orgán dozvedel 3.novembra 2007, kedy mu bol doručený spisový materiál vo veci.
Následne 5.novembra 2007 bolo nadriadenému žalobcu doručené oznámenie o vznesení
obvinenia voči jeho osobe za prečin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi. Z obsahu
administratívneho spisu krajský súd zistil, že od 12.septembra 2007 mal žalobca k dispozícii
zoznam záujmových osôb v Žilinskom kraji, ktorý bol následne aktualizovaný
k 20.septembru 2007. V spise sa nachádza zápisnica s výpoveďou M. T. z 3.novembra
2007, podľa ktorej sa v bližšie nezistený deň stretol so žalobcom, od ktorého dostal
informáciu, že jeho brat J. bol uvedený pri zadržaní iných osôb ako dodávateľ marihuany.
Oznámil mu aj skutočnosť, že jeho brat je vedený aj v zozname o podozrivých osobách, ktorý
má polícia k dispozícii. O nejaký čas mu žalobca telefonoval, oznámil mu, že ide na
poľovačku, má voľno a môže mu predmetný zoznam ukázať. Na stretnutí mu tento zoznam
301 osôb s osobnými údajmi poskytol. Následne ho ukázal známemu M. G. a umožnil mu
s ním disponovať. Dňa 2.novembra 2007 sa dozvedel, že totožný zoznam bol zverejnený
v denníku Nový čas a nadobudol presvedčenie, že ho tlači poskytol práve M. G.. Vyhotovil si
kópie zoznamu v kancelárii advokáta I. Š., zatelefonoval do televízie TA3 a ponúkol svoj
zoznam na zverejnenie. Dňa 2.novembra 2007 sa s redaktorkou stretol v D. na dohovorenom
mieste a pri odovzdávaní obálky bol zadržaný príslušníkmi PZ. Obdobný priebeh udalosti
popísal aj pri výsluchu 8.novembra 2007.
M. G. pri vypočutí potvrdil, že okolo 24.októbra 2004 v dopoludňajších hodinách za
ním do obchodu prišiel M. T., ktorý mu poskytol zoznam záujmových osôb, tento zoznam si
skopíroval, dal pozrieť aj ďalším osobám, avšak odkiaľ ho T. konkrétne má nevedel povedať,
vraj od známeho z D..
Žalobca vo svojom vyjadrení k oznámeniu o začatí konania zo 7.novembra 2007
uviedol, že M. T. pozná asi 7 rokov ako informátora. Nepoprel, že sa s ním stretol asi po
prepustení z väzenia, (t.j. po 31.auguste 2007) kedy ho informoval o tom, že jeho brat je
podozrivý z predaja marihuany. Odovzdanie zoznamu záujmových osôb však poprel.
Nazdával sa, že M. T. sa mu chcel svojou výpoveďou pomstiť za to, že mu nepomohol
s prepustením z väzby. Stretli sa v priebehu septembra 2007 viackrát, kedy mu T. odovzdal aj
informácie o podozrivej osobe a poslali si pár SMS. S M. T. mal kontakt aj v prípade riešenia
problémov či už so svojim vozidlom, resp. vozidlom príbuznej.
Krajský súd ďalej poukázal na to, že do administratívneho spisu boli v priebehu
konania založené dôkazné prostriedky - úradné záznamy, zápisnice, rozhodnutia a iné
z trestného spisu ČVS: ÚIS-l0l/IOS-SV-2007. Obsah výpovede M. T. z trestného spisu sa
v podstatných bodoch zhoduje s jeho výpoveďou v správnom konaní. Pri konfrontácii s npor.
I. Š. 16.novembra 2007 M. T. do zápisnice opäť uviedol, že zoznam získal od žalobcu. Pri
konfrontácii so žalobcom 19.novembra 2007 M. T. zmenil svoju výpoveď v tom, že zoznam
záujmových osôb ku dňu 28.augusta 2007 mu žalobca nedal, umožnil mu doň iba nahliadnuť a ani v tom si nebol istý, informoval ho o podozrení z trestne činnosti jeho brata J.. Zoznam
našiel v schránke. M. T. bol opäť k veci vypočutý 7. decembra 2007 a uviedol, že si od
žalobcu zoznam prevzal v deň, keď odchádzal na poľovačku pred jeho bytovkou, t.j. 13.septembra 2007. Stretnutiu predchádzala vzájomná telefonická komunikácia.
Personálny rozkaz č. 501, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov bol
žalobcovi doručený 20.decembra 2007 s tým, že služobný pomer skončí dňom doručenia
rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia bol popísaný stav zistený v správnom konaní,
a to okolnosť, že žalobca poskytol neoprávnenej osobe „Abecedný zoznam záujmových osôb
polície ku dňu 20.augusta 2007 v Žilinskom kraji“ a tiež uvedené dôkazné prostriedky,
na základe ktorých bolo protiprávne konanie žalobcu zistené. Usvedčený bol najmä
na základe výpovede M. T., ktorý pri viacerých vypočúvaniach tvrdil, že zoznam obdržal od
žalobcu. Správny orgán neprikladal výpovedi M. T. pri vzájomnej konfrontácii so žalobcom
19.11.2007 význam, pretože následne 29.11. a 7.12.2007 opäť tvrdil, že zoznam mu poskytol
žalobca a zmenu výpovede pri konfrontácii zdôvodnil snahou pomôcť žalobcovi pred
trestným stíhaním. Neuvedomil si, že tým môže privodiť trestné stíhanie vlastnej osobe. V rozklade podanom voči predmetnému personálnemu rozkazu žalobca uviedol
námietky obsahom zhodné s obsahom žaloby.
V napadnutom rozhodnutí druhostupňového správneho orgánu žalovaný doplnil
odôvodnenie rozhodnutia, podrobnejšie popísal svoju správnu úvahu, ktorá ho viedla
k presvedčeniu o protiprávnom konaní žalobcu a o ktoré dôkazné prostriedky oprel svoje
potvrdzujúce rozhodnutie. Uviedol, že už aj poskytnutie informácie z tohto zoznamu
neoprávnenej osobe o tom, že je konkrétna osoba v ňom uvedená je dôvodom na prepustenie
so služobného pomeru.
Krajský súd poukázal na to, že v danom prípade z obsahu predloženého
administratívneho spisu zistil, že o dôvode prepustenia sa nadriadený žalobcu dozvedel
najskôr dňa 3.11.2007, kedy bol oboznámený o vznesení obvinenia voči žalobcovi. K úkonom
kladeným žalobcovi za vinu došlo 13.septembra 2007, resp. v septembri 2007. Personálny
rozkaz bol vydaný 18.decembra 2007 a doručený žalobcovi 20.decembra 2007, t.j. v lehote
stanovenej zákonom. Podľa názoru krajského súdu žalovaný v konaní postupoval v zmysle
zákonných ustanovení, žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku skutkom, ktoré mu boli kladené
za vinu, pričom tento ako dôkazný prostriedok vo svoj prospech poukazoval len na minulosť M. T. a nedôveryhodnosť jeho osoby. Napriek tomuto názoru na jeho charakter ho však
využíval pri svojej služobnej činnosti ako informátora, čo môže poukazovať na účelové
tvrdenie žalobcu v tomto smere. Predložené zápisnice a úradné záznamy, vrátane výpovedí
osôb ktoré boli vypočuté tak v správnom ako i trestnom konaní s vysokou
pravdepodobnosťou preukazujú konanie, ktoré mu bolo kladené za vinu. O tom, že sa skutok
nestal tak, ako mu to kladie žalovaný za vinu svedčí len výpoveď a vyjadrenia žalobcu.
Je zrejmé, že žiadna iná osoba, ako M. T. nie je spôsobilá spochybniť skutočnosť, že zoznam
mu poskytol žalobca, pretože žiaden iný svedok odovzdávania dokumentu nebol. Pri
vzájomnej konfrontácii žalobcu s M. T. 19.novembra 2007, informátor žalobcu spočiatku
trval na tom, že mu zoznam žalobca poskytol, neskôr pri otázkach priamo kladeným
žalobcom M. T. tvrdil už len to, že mu žalobca dal doň nahliadnuť a zoznam si našiel
v schránke. Pri následných výsluchoch sa M. T. opäť vrátil k predchádzajúcim verziám o tom,
že žalobca mu dal zoznam záujmových osôb k dispozícii. V danom prípade je však podľa
názoru krajského súdu dôležité to, že k zoznamu záujmových osôb mal prístup len
obmedzený okruh príslušníkov PZ, žalobca so zoznamom disponoval, M. T.
v inkriminovanom čase bol v styku so žalobcom, stretol sa s ním a mohlo dôjsť k odovzdaniu materiálu. Ďalej krajský súd poukázal na to, že aj v prípade, ak by súd pristúpil k názoru, že
odovzdanie zoznamu žalobcom neoprávnenej osobe nie je bez všetkých pochybností
preukázané, aj zo samotného vyjadrenia žalobcu, ktoré sa nachádza v spise, bolo nepochybne
preukázané, že neoprávnenej osobe M. T. poskytol informáciu, o ktorej sa dozvedel pri
výkone služby a oznámil mu, že jeho brat sa nachádza na zozname záujmových osôb, že
získal informáciu z vyšetrovania iných osôb, že jeho brata uviedli ako dodávateľa marihuany
a teda zneužil túto informáciu a poskytol ju na prospech inej osoby. Svojim konaním zároveň
mohol spôsobiť zmarenie vyšetrovania drogovej trestnej činnosti a ohrozil tak dôležitý
záujem štátnej služby. Podľa názoru krajského súdu konanie žalobcu, a to aj len poskytnutie
čiastočnej informácie z interného materiálu neoprávnenej osobe, spochybňuje jeho
bezúhonnosť a dôveryhodnosť a je na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby aby v nej
naďalej zotrval. V danej situácií nemožno považovať jeho konanie za menej závažné, pretože
na osobu činnú vo funkcii verejného činiteľa sú kladené vyššie morálne požiadavky, nemôže
porušovať služobné predpisy, a to ani z nedbanlivosti, a ak sa tak stane, musí za svoje konanie
niesť aj následky.
Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom žalovaného, že takéto konanie žalobcu
bolo možné považovať za porušenie služobnej prísahy a povinnosti policajta zvlášť hrubým
spôsobom, bolo svojim charakterom spôsobilé narušiť vážnosť Policajného zboru a ohroziť
dôveru v tento zbor a ponechanie žalobcu v služobnom pomere by vzhľadom na charakter
jeho skutku bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu bezúhonnosti,
čestnosti, dodržiavaní zákonov predovšetkým zo strany policajtov. Preto aj podľa názoru
krajského súdu boli splnené podmienky pre prepustenie žalobcu zo služobného pomeru podľa
§ 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov. V súvislosti s argumentáciou
žalobcu obsiahnutou v žalobe krajský súd zdôraznil, že správne konanie nie je závislé
od výsledkov trestného konania súvisiaceho so skutkom žalobcu, tak ako to uviedol žalovaný
vo svojom vyjadrení, ktoré boli aj dôvodom na prepustenie zo služobného pomeru, pretože
dôvody na prepustenie nemusia spĺňať kvalifikáciu trestného činu. Pokiaľ žalobca namietal
formálne nedostatky rozhodnutí správnych orgánov, krajský súd poukázal na to, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu obsahovali
obligatórne náležitosti vyžadované zákonom. Výroky obsahovali údaj s ustanovením
právneho predpisu, podľa ktorého rozhodli a v odôvodnení bol popis skutočností, na základe
ktorých správny orgán rozhodol. Na základe odvolania žalobcu sa žalovaný v odvolacom
správnom konaní vysporiadal nielen s námietkami žalobcu, ale doplnil aj odôvodnenie rozhodnutia o prepustení, pričom dospel k záveru, že nebol dôvod na zrušenie alebo zmenu
predchádzajúceho rozhodnutia. Preto po preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutí
správnych orgánov dospel krajský súd v záveru, že tieto sú v súlade so zákonom, a preto
žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal prostredníctvom právneho zástupcu,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na nové konanie
a rozhodnutie. Podľa jeho názoru žalovaný ani krajský súd sa nevysporiadali s rozporuplnými
tvrdeniami M. T. a v rozpore s § 238 zákona o štátnej službe príslušníkov žalovaný
nehodnotili dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, ale svoje rozhodnutia opreli výlučne o jednu
časť výpovede jediného svedka, ktorý už v minulosti nepravdivo obvinil predstaviteľov
polície, prokuratúry či súdu. Tvrdil, že protiprávne konanie nebolo žalobcovi v dostatočnom
rozsahu preukázané dôkazmi, ktoré boli s správnom konaní predložené a vykonané
a s ktorými sa mal možnosť žalobca oboznámiť. Konkrétne namietal, že v odôvodnení
rozhodnutia žalovaného sa objavil aj iný dôvod jeho prepustenia zo služobného pomeru,
a to informovanie neoprávnenej osoby o tom, že iná osoba je podozrivá zo spáchania
trestného činu a že aj takéto konanie je možné považovať za porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom. Podľa názoru žalobcu ide výlučne
o hodnotenie dôkazu založeného v spisovom materiály a je v rozpore so zákonom,
keď žalovaný v rámci súdneho konania uvedené hodnotenie prezentuje ako ďalší oficiálny
dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru a súd si tento názor osvojí.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo 14.mája 2010 navrhol napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K veci uviedol, že krajský súd sa v dostatočnom
rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a rozhodol v súlade
so zákonom, keď žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný v súlade so zákonom
a po riadnom zistení skutočného stavu veci. Zotrval v plnom rozsahu na svojich vyjadreniach
k žalobe, pretože podľa jeho názoru žalobca uvádza v odvolaní proti rozsudku tie isté dôvody
ako v žalobe. Uviedol, že zákonné predpoklady prepustenia zo služobného pomeru musia byť
dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku eventuálneho trestného
konania, priestupkového konania, prípadne disciplinárneho konania.
Porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom
nemusí dosahovať intenzitu trestného činu, priestupku alebo disciplinárneho previnenia. Skončenie služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu, že tento zvlášť hrubým spôsobom
porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom pomere
by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou
zodpovednosťou, zodpovednosťou za priestupok alebo zodpovednosťou za disciplinárne
previnenie.
K námietke žalobcu týkajúcej sa ďalšieho dôvodu prepustenia so služobného pomeru
uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri určenej
obsahovej štruktúre rozhodnutia má výrok obsahovať len autoritatívne riešenie otázky, ktorá
bola predmetom rozhodovania a uvedenie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodlo.
V danom prípade je zrejmé, že dôvod prepustenia žalobcu so služobného pomeru podľa § 192
ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov sa počas konania vedeného žalovaným
nezmenil. Medzi hlavné úlohy odvolacieho správneho orgánu patrí preskúmanie celého
postupu predpísaného pre konanie a ak odvolací orgán zistí, že orgán prvého stupňa
opomenul vykonať niektorý z úkonov, alebo zistí, že sa tento orgán dopustil nejakej inej
nesprávnosti, jeho povinnosťou je zjednať nápravu. Žalovaný sa v odvolacom konaní musel
vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami, ktoré boli uvedené v rozklade a žalobca
mal možnosť v rámci správneho konania využiť všetky subjektívne práva, ktoré mu zákon
priznáva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods.2 OSP preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa
§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania podľa
§ 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený
18. mája 2011 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov, policajt sa prepustí
zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým
spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov
štátnej služby.
Podľa § 194 ods. 1 rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne a musí byť
v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné.
Podľa § 233 ods. 1 oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak,
aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať
si na rozhodnutie potrebné podklady.
Podľa ods. 2 oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti
bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
Podľa § 241 ods. 1 rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí
vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní.
Podľa § 243 ods. odvolacím orgánom je najbližší nadriadený orgánu, ktorý
rozhodnutie vydal.
Podľa ods. 3 odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu;
ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
Podľa ods. 4 ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak
odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
Podľa ods. 5 odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti oprávnenému orgánu, ktorý
ho vydal, na nové prerokovanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti
alebo hospodárnosti; oprávnený orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.
Predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného
č. p.: SLV-27/PK-2008 z 11.marca 2008, ktorým žalovaný ako správny orgán zamietol
rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz ministra vnútra
Slovenskej republiky č. 501 z 18.decembra 2007, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods.1
písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov.
Žalobca bol s návrhom aj podkladovým písomným materiálom získaným aj vlastným
šetrením žalovaného riadne oboznámený 5. decembra 2007, kedy mu bolo umožnené nazrieť do spisového materiálu, robiť si poznámky, výpisky, vyjadriť sa k návrhu na prepustenie,
pričom v lehote stanovenej nadriadeným predložil 6.decembra svoje vyjadrenie, v ktorom
poukazoval najmä na ne - vierohodnosť osoby M. T.. Personálny rozkaz mu bol doručený
20.decembra 2007, proti ktorému podal v zákonom stanovenej lehote rozklad o ktorom
rozhodoval žalovaný ako správny orgán druhého stupňa.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca svojím konaním
porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Zvlášť hrubé
porušenie služobnej prísahy spočíva v tom, že nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom
PZ, keď poskytol neoprávnenej osobe zoznam obsahujúci osobné údaje 301 osôb, ktorý sa
využíval najmä na operatívne účely a tiež že poskytol neoprávnenej osobe operatívne
informácie o tom, že iná osoba je podozrivá so spáchania trestnej činnosti.
Ponechanie menovaného v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov
štátnej služby, predovšetkým záujmu na svedomitom plnení služobných povinností
a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ a na ich čestnosti.
Tieto dôvody prvostupňového rozhodnutia si osvojil aj žalovaný, keď vyporiadajúc sa podrobne s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade, tieto nepovažoval za opodstatnené
a konštatoval, že rozkladom napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore s právnymi predpismi,
zákonné lehoty uvedené v § 192 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov boli dodržané
a dodržaná bola i zákonná povinnosť ustanovená v § 238 ods. 4 zákona o štátnej službe
príslušníkov.
V druhostupňovom konaní žalovaný nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia a navyše poukázal na to,
že žalobca v odvolacom konaní nevyužil všetky práva, ktoré mu priznáva § 237 a § 238
zákona o štátnej službe príslušníkov.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 OSP).
Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi
z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí
žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie
napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.
Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 247 ods. 1 OSP treba považovať
za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich
právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva
vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený,
resp. nesprávne aplikovaný. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje porušenie zákona. Súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec
žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu index ne eat petita partium (sudca nech nejde
nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP, a súd musí túto zásadu
aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.
Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté
rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba
takýto nedostatok rozhodnutia namietala (§ 250j ods. 3 OSP).
Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov
(a to ani vo veciach podľa § 250i ods. 2 OSP), ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí
správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených
žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.
Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,
je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so všetkými
námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo
preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov
tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické
nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.
Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca okrem namietania
nedostatočne zisteného skutkového stavu a následne právneho posúdenia veci zo strany
prvostupňového správneho orgánu namietal dodatočné doplnenie dôvodu prepustenia –
poskytnutie informácií neoprávnenej osobe o trestnej činnosti inej osoby. S touto námietkou
sa žalovaný podrobne vysporiadal v odvolacom správnom konaní a v rozhodnutí správne
uviedol, že táto skutočnosť je preukázaná z predložených dôkazov a už takéto konanie
žalobcu je možné považovať za porušenie služobnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom
s tým, že ponechanie príslušníka v služobnom pomere je nezlučiteľné s dôležitými záujmami
štátnej služby, aby v služobnom pomere zotrval policajt, ktorý informácie získané počas
výkonu štátnej služby neoprávnene poskytol inému, čím takýmto konaním môže zmariť
objasnenie trestnej činnosti iného. Neobstojí preto námietka žalobcu uvedená v odvolaní,
že s touto skutočnosťou sa žalovaný v odvolacom konaní nezaoberal a preto nemohla byť ako
nový dôvod uvedená v súdnom konaní.
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru
odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu
správnym orgánom a správne právne posúdené vrátane dodržania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia o prepustení v zmysle § 192 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov.
Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho
orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor
považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Správne orgány oboch stupňov si pre záver, že žalobca svojím konaním porušil
základné povinnosti príslušníka PZ, porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť
hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby, zadovážili dostatok skutkových podkladov.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré
žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite
vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu
nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný, a žalovanému žiadne trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 18. mája 2011
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová