2Sži/1/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa
Milučkého, v právnej veci žalobcu JUDr. Ing. K. M., bytom S. zastúpeného
JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova č. 2, Bratislava,
o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. Ei 164/10-5 zo 7.10.2010, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/4/2011 – 39 z 20. októbra 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/4/2011 – 39 z 20. októbra 2011 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. Ei 164/10-5
zo dňa 7.10.2010, ako i rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Košiciach č. Ei 60/10-2 zo dňa
13.8.2010 podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 369,31 €, ktoré je žalovaný povinný
zaplatiť žalobcovi na účet jeho právnej zástupkyne v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd poukázal na to, že žalobca svojím podaním označeným ako „žiadosť
o sprístupnenie informácií nahliadnutím do existujúcej agendy podaní alebo zaslaním výpisu
z evidencie doručenej pošty“ zo dňa 6.8.2010 a doručeným Krajskej prokuratúre v Košiciach
dňa 9.8.2010, žiadal v nadväznosti na ust. § 16 ods. 1 a 8 zák. č. 211/2000 Z. z.
o sprístupnenie informácií nahliadnutím do existujúcej agendy podaní a výpisom z existujúcej
agendy podaní – evidencie doručenej pošty za roky 2002 až 2010. Informácie sa mali týkať
všetkých podaní žiadateľa (oprávnenej osoby) za uvedené obdobie, ktoré doručil povinnej
osobe v daňových veciach, pričom žiadal poskytnúť tieto informácie v rozsahu – 1) dátum
doručenia podnetov oprávnenou osobou povinnej osobe, 2) názov podania (označenie
podania) a 3) pridelená spisová značka. Vo svojej žiadosti žalobca zároveň poukázal
na skutočnosť, že na ním požadované informácie sa nevzťahujú obmedzenia ustanovené
v § 8 až § 13 zák. č. 211/2000 Z. z. v spojení s čl. 26 ods. 2 až 5 Ústavy SR a nález ÚS SR
II. ÚS 10/1999 zo dňa 16.6.1999. Krajský súd takto rozhodol, keď dospel k záveru, že oprávnená osoba si len uplatnila svoje právo na informácie vyplývajúce z Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 10 ods. 1, 2) a Ústavy SR (čl. 26 ods. 1, 2)
a nehodnotil jeho konanie tak, že by sa ako žiadateľ svojou žiadosťou domáhal spracovania
údajov v agende Krajskej prokuratúry v Košiciach a ani toho, že povinná osoba mala
na základe jeho žiadosti realizovať vyhodnocovaciu činnosť tak, ako to odôvodňuje
prvostupňový správny orgán. Podľa názoru krajského súdu takýto dôvod odmietnutia
sprístupnenia informácie zákon č. 211/2000 Z. z. nepozná a skutočnosť, že registre
a evidenčné pomôcky sú určené pre vnútornú potrebu prokuratúry, ešte neznamená, že nie je
možné poskytovať určité informácie z nich vyplývajúce. Krajský súd tiež dôvodil, že
charakter požadovaných informácií nenasvedčuje tomu, že by pre povinnú osobu nebolo
možné určitým spôsobom tieto informácie poskytnúť, najmä ak sa v žalovanom rozhodnutí
uvádza: „Iná je situácia na krajskej prokuratúre, kde sa došlá pošta eviduje iba písomne rukou
spolu so všetkými doručenými podaniami a až následne je evidovaná v jednotlivých
registroch po pridelení na konkrétne oddelenie krajskej prokuratúry. V danej veci by musela
KP v Košiciach požadovanú informáciu vytvoriť, pretože informáciou v požadovanom
členení povinná osoba nedisponuje, pretože takáto informácia ani neexistuje a je zrejmé, že
žalobcom požadované informácie vychádzajú práve z týchto skutočností.“ Podľa krajského
súdu argument krajskej prokuratúry, že žiadosť o poskytnutie informácie, na základe ktorej by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej podoby ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, by
sa týmto zmenila na pokyn, neobstojí, pretože práve pre tieto situácie, kedy povinná osoba
nemá technické možnosti, aby sprístupnila informáciu v požadovanom stave, jej zákon
č. 211/2000 Z. z. ukladá povinnosť dohodnúť sa so žiadateľom na inom vhodnom spôsobe
sprístupnenia informácie, avšak túto zákonnú povinnosť si správne orgány nesplnili. Správne
orgány si preto dostatočne nesplnili povinnosť preskúmať, či v tomto prípade existovali
príčiny pre obmedzenie jeho práva na informácie, tak aby nezmarili jeho práva ako občana
zaručené mu čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR. Tento nesprávny postup správnych orgánov sa
následne premietol aj do ich rozhodnutí, ktoré krajský súd za týchto okolností považoval
za potrebné vyhodnotiť ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie. Namietal, že krajský súd vec posúdil po právnej stránke nesprávne a toto nesprávne
právne posúdenie veci spočíva najmä v nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného.
Žalobca označil za žalovaného Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a napriek tomu
krajský súd žalobe vyhovel, hoci celé konanie trpelo procesnou vadou v rozsahu nedostatku
pasívnej legitimácie. Podľa § 19 ods. 2 zák. č. 211/2000 Z. z. „o odvolaní proti rozhodnutiu
povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala
rozhodnúť“. Proti rozhodnutiu krajskej prokuratúry bolo možné v súlade s § 19 ods. 1 podať
odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na nadriadený orgán povinnej osoby.
V súlade s ust. § 54 ods. 2 zák. č. 153/2001 Z. z. „na účely konania podľa tohto zákona alebo
osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie generálny
prokurátor, ak ide o krajského prokurátora alebo prokurátora krajskej prokuratúry“.
V druhom stupni o žiadosti rozhodovala Krajská prokuratúra v Košiciach a nadriadeným
orgánom sa rozumie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Žalovaným mal byť preto
generálny prokurátor SR, ktorý vydal rozhodnutie Ei 164/10-5 zo dňa 7.10.2010, ktoré
žalobca žalobou napáda. Keďže v danom prípade ide o nedostatok pasívnej legitimácie
na strane žalovaného, mal krajský súd zamietnuť žalobu žalobcu a poukázal žalovaný
na rozhodnutie NS SR 4Cdo 53/01.
Žalobca sa písomne k odvolaniu žalovaného správneho orgánu nevyjadril.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z. osobami povinnými podľa tohto zákona
sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné
celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc
rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti
verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia povinnými osobami sú ďalej právnické osoby
zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom
alebo obcou podľa osobitného zákona.
Podľa ods. 3 uvedeného ustanovenia povinnými osobami sú ďalej aj právnické osoby
založené povinnými osobami podľa odseku 1 a 2.
Podľa ods. 4 uvedeného ustanovenia osobitý zákon môže ustanoviť povinnosť
sprístupňovať informácie aj inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe.
Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z. z. generálny prokurátor má postavenie vedúceho
ústredného štátneho orgánu.
Podľa § 9 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona ak generálny prokurátor nie je
vymenovaný, funkciu generálneho prokurátora v plnom rozsahu jeho práv a povinností
vykonáva prvý námestník generálneho prokurátora. Inak prvý námestník generálneho
prokurátora zastupuje generálneho prokurátora v rozsahu, ktorý určí generálny prokurátor.
Žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na ust. § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre,
v zmysle ktorého na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona
a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie generálny prokurátor, ak ide
o krajského prokurátora alebo prokurátora krajskej prokuratúry.
Zákon o prokuratúre neobsahuje vlastnú právnu úpravu o tom, za akých podmienok
a ktorým orgánom prokuratúry majú byť príslušné informácie poskytované.
Samotný základ právnej úpravy „poskytovanie informácií“ či „práca s informáciami“
v podmienkach Slovenskej republiky predstavuje Listina základných práv a slobôd, ktorá
právo na informácie spoločne so slobodou prejavu vymedzuje meritórne vo svojom čl. 17, kde
je zakotvené, že „štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti“.
Výklad pasívnej legitimácie, ktorý vo svojom odvolaní zastáva žalovaný správny
orgán je zrejme problematický z hľadiska ust. § 2 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z., ale
predovšetkým zrejme tento výklad nemá oporu v čl. 17 ods. 5 Listiny základných práv
a slobôd, ktorý používa formuláciu o štátnych orgánoch a orgánoch územnej samosprávy.
K problému, na ktorý žalovaný správny orgán poukazuje je potrebné uviesť, že ak
je povinným subjektom štátny orgán, resp. vyšší územný celok ako taký môže prirodzene
konať len prostredníctvom svojich orgánov.
Vzhľadom na zastávaný názor žalovaného správneho orgánu z hľadiska pasívnej
legitimácie by zrejme napr. Generálna prokuratúra SR nemohla zamietnuť žiadosť o informáciu, resp. by nebola oprávnená takúto žiadosť odložiť s odôvodnením, že sa
nevzťahuje k jej pôsobnosti v prípade, ak by sa dotýkala napr. samotného generálneho
prokurátora.
Podľa názoru Najvyššieho súdu SR by právny názor žalovaného správneho orgánu
zakladal prílišný formalizmus a vzhľadom k tomu, že právo na informácie vyplýva z čl. 17
Listiny, tak potom je potrebné mať za to, že tento výklad by bol v rozpore s maximálnou
realizáciou ústavného práva na informácie tým, že by neakceptoval základný zmysel zákona
o slobodnom prístupe k informáciám a preto postup pre určenie pasívnej legitimácie v konaní
o žalobe v konkrétnom danom prípade pokiaľ žalobca žaloval žalovaný správny orgán možno
pokladať za súladný so zákonom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského
súdu ako súladný so zákonom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, a to za použitia
ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
Žalobca mal v odvolacom konaní úspech, trovy konania mu však v odvolacom konaní
nevznikli a nakoľko žalovaný správny orgán zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania, rozhodol potom odvolací súd o trovách konania v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p.
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, dňa 4. júla 2012
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth