ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša, v právnej veci žalobcu: IMAO electric, s. r. o. so sídlom Mládežníčka 108, Považská Bystrica, IČO: 44 007 841, právne zastúpeného : JUDr. Mariánom Karáskom, advokátom so sídlom Janka Kráľa 601, Ladce, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v spojenom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1100306/1/241464/2013/5048-r zo dňa 21. mája 2013 a č. 1100306/1/240261/2013/5048-r zo dňa 21. mája 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/128/2013-56 zo dňa 30. apríla 2014, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/128/2013-56 zo dňa 30. apríla 2014, p o t v r d z u j e.
Žalobcovi súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Napadnutým rozsudkom vydaným v spojenom konaní vo veci pôvodne dvoch žalôb vedených pod sp. zn. 13S/128/2013 a 13S/129/2013 Krajský súd v Trenčíne zamietol žaloby, ktorými sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí žalovaného ktorými potvrdil rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu DPH za príslušné zdaňovacie obdobia vydané na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly.
Napadnutým rozhodnutím č. 1100306/1/241464/2013/5048-r zo dňa 21.05.2013, žalovaný podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Považská Bystrica č. 9312401/5/502930/2013 zo dňa 06.02.2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane na DPH za zdaňovacie obdobie november 2009 v sume 71 355,09 € (19 % zo sumy 375 553 €), keď správcadane ustálil, že sporná faktúra (č. 2091108 zo dňa 30.11.2009 od dodávateľa DSF consult, s. r. o., so sídlom Mýtna Nová Ves 9, IČO: 44 622 261) nie je odrazom reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu dodávateľom uvedeným na faktúre, z ktorého dôvodu správca dane neuznal žalobcovi nárok na uplatnené odpočítanie DPH z tejto faktúry č. 2091108 zo dňa 30.11.2009 od dodávateľa DSF consult, s. r. o., so sídlom Mýtna Nová Ves 9, IČO: 44 622 261, za dodávku tovaru (káblov CYKY) podľa objednávky č. OBV0902495, základ dane 375 553 €, 19 % DPH 71 355,09 €.
Napadnutým rozhodnutím č. 1100306/1/240261/2013/5048-r zo dňa 21.05.2013, žalovaný podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Považská Bystrica č. 9312401/5/503938/2013 zo dňa 06.02.2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane na DPH za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 53 779,28 € (19 % zo sumy 283 048,86 €), keď správca dane ustálil, že sporná faktúra (č. 2901026 zo dňa 15.09.2009 od dodávateľa Tuscan s. r. o.) nie je odrazom reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu dodávateľom uvedeným na faktúre, z ktorého dôvodu správca dane neuznal žalobcovi nárok na uplatnené odpočítanie DPH z tejto faktúry č. 2901026 zo dňa 15.09.2009 od dodávateľa Tuscan s. r. o., so sídlom Ratnovce 125, IČO: 44 607 440, za dodávku tovaru (káblov CYKY) podľa objednávky č. OBV0902046, základ dane 283 048,86 €, 19 % DPH 53 779,28 €.
Krajský súd sa stotožnil s vyhodnotením skutočností zistených správcom dane tak, že po právnej stránke žalobca nesplnil podmienky pre vznik nároku na odpočítanie DPH. V podrobnom odôvodnení rozsudku zdôraznil, že spoločnosti Tuscan s. r. o. a DSF consult, s. r. o. (dodávatelia žalobcu) nie sú (a ani v minulosti neboli) reálne fungujúce spoločnosti a nemohli teda reálne uskutočniť dodávku materiálu (káblov) pre žalobcu tak ako je to uvedené na sporných faktúrach, o čom musel mať vedomosť i sám žalobca nakoľko šetrením správcu dane bolo preukázané, že ani spoločnosť Tuscan s. r. o., a ani spoločnosť DSF consult, s. r. o. sa v mieste sídla nenachádzajú, nemajú teda ako firmy žiadne technické vybavenie, žiadnych zamestnancov, žiadne kancelárske priestory, skladové priestory, príp. výrobné priestory. V priebehu rokov 2009 až 2011 došlo opakovane k zmene sídla ako i k zmene konateľov a spoločníkov týchto spoločností, nakoniec boli tieto spoločnosti prepísané na osoby, ktorých pobyt je neznámy (D. ako konateľ a spoločník spoločnosti Tuscan s. r. o.), alebo na osoby, ktoré nemajú vedomosť, že sú spoločníkmi a konateľmi spoločností. I keď reálne dodanie tovaru žalobcovi zo strany spoločností Tuscan s. r. o. a DSF consult, s. r. o. potvrdili E. (konateľ spoločnosti Tuscan s. r. o.) a W. (konateľ spoločnosti DSF consult, s. r. o.), súd tieto vyjadrenia bývalých konateľov uvedených spoločností nepovažoval za dôkazy potvrdzujúce reálne dodanie tovaru. Ani E. a ani W. nevedeli uviesť podrobnosti obchodného prípadu, vyjadrovali sa len všeobecne, neurčito a nekonkrétne, čo práve nasvedčuje tomu, že v skutočnosti k žiadnej reálnej dodávke materiálu zo strany týchto spoločností pre žalobcu nedošlo. Podporným dôkazom, že žalobcovi nedodali uvedený tovar spoločnosti Tuscan s. r. o. a DSF consult, s. r. o. je i samotná výpoveď konateľa žalobcu Ing. I., ktorý nielenže nevedel popísať konkrétne okolnosti dodania tovaru pre žalobcu zo strany spoločností Tuscan s. r. o. a DSF consult, s. r. o., ale nevedel vo svojej výpovedi pred správcom dane uviesť ani mená osôb, s ktorými za dodávateľské spoločnosti jednal (pričom išlo o zákazky úhrnom v hodnote 658 601,86 € bez DPH), keď uviedol len to, že nejednal priamo s konateľmi týchto spoločností (ani s E., a ani so W.). Na osobu H., s ktorým žalobca jednal za spoločnosť Tuscan s. r. o. si žalobca spomenul až po troch mesiacoch od výpovede učinenej pred správcom dane, na osobou, s ktorou žalobca jednal za spoločnosť DSF consult, s. r. o. si žalobca nespomenul doposiaľ, resp. svoju výpoveď zo dňa 21.12.2010 (keď uviedol, že nejednal so W.) vyvrátil bez zdôvodnenia, keď pred správcom dane dňa 14.01.2011 tvrdil, že za spoločnosť DSF consult, s. r. o. jednal priamo so W.. Navyše, aj zo samotných daňových priznaní k Dani z príjmov právnických osôb spoločností Tuscan s. r. o. a DSF consult, s. r. o. za rok 2009 vyplýva, že ani jedna z uvedených spoločností v uvedenom roku 2009 nenakúpila žiaden tovar (na účte 504 nie je žiaden záznam) a žiaden tovar ani nepredala (ani na účte 604 nie je žiaden záznam).
Skutočnosti, že v súdených veciach ide len o fiktívne faktúry v úplnej zhode s vyššie uvedenými faktami nasvedčuje i nesúlad medzi dňom dodania tovaru spoločnosťami DSF consult, s. r. o. a Tuscan s. r. o. konečnému príjemcovi ROSS Slovakia, s.r.o.. Pokiaľ bol tovar dodaný priamo spoločnosti ROSSSlovakia, s.r.o. (a teda žalobca týmto tovarom fyzicky nedisponoval), mal by sa zhodovať dátum na faktúre, ktorú vystavil dodávateľ (DSF consult, s. r. o. a Tuscan s. r. o.) pre žalobcu ako odberateľa s dátumom na faktúre, ktorú vystavil žalobca ako dodávateľ pre ROSS Slovakia, s.r.o. ako svojho odberateľa. Medzi týmito dátumami je však niekoľkodňový nesúlad. V prípade spoločnosti DSF consult, s. r. o. bola dokonca vystavená faktúra zo strany žalobcu pre ROSS Slovakia, s.r.o. skôr, ako sám žalobca nadobudol tovar od spoločnosti DSF consult, s. r. o.. Ďalším rozporom je i tá skutočnosť, že podľa žalobcu bol tovar dodávaný priamo na stavbu spoločnosti ROSS Slovakia, s.r.o., pričom na spornej faktúre č. 2091108 (od spoločnosti DSF consult, s. r. o.) je uvedený ako konečný príjemca žalobca, čo je aj v úplnej zhode z dodacím listom č. DL251109 vystaveným 30.11.2009, z ktorého vyplýva, že tovar prevzal žalobca, a to podľa odtlačku pečiatky na prevádzke Žilinská cesta 775/2, Považská Bystrica.
Samotná existencia faktúr, ani to, že žalobca uhradil tieto faktúry spoločnostiam Tuscan s. r. o. a DSF consult, s. r. o. nie je dôkazom reálneho uskutočnenia dodávky tovaru. Pokiaľ ide o spoločnosť ROSS Slovakia, s.r.o., táto spoločnosť bola odberateľom žalobcu, pričom ako uviedol výkonný riaditeľ tejto spoločnosti H., zmluvným partnerom (dodávateľom) pre spoločnosť ROSS Slovakia, s.r.o. bol žalobca. To, že žalobca dodal spoločnosti ROSS Slovakia, s.r.o. káble, ktoré žalobcovi boli fakturované spornými faktúrami, ešte nepotvrdzuje, že tieto káble boli v skutočnosti dodané žalobcovi spoločnosťami uvedenými na sporných faktúrach (pokiaľ teda správca dane neviedol šetrenie týmto smerom a neskúmal podrobnejšie dodávku káblov od žalobcu smerom k spoločnosti ROSS Slovakia, s.r.o., učinil tak plne v súlade so zákonom). Pri zachovaní bežnej miery obozretnosti, ktorú možno spravodlivo požadovať od podnikateľa, si musel byť žalobca vedomý tej skutočnosti, že sporné faktúry mu vystavujú spoločnosti, ktoré mu tovar (káble) uvedený na faktúrach reálne nedodajú. S prihliadnutím na skutočnosť, že ani sám žalobca nevedel uviesť žiadne podrobnosti obchodného prípadu (dodávky káblov), keď mal vedomosť len o tom, že dodávka priamo smerovala na stavbu do Bratislavy pre spoločnosť ROSS Slovakia, s.r.o., t.j. žalobca nemal absolútne vedomosť o výrobcovi týchto káblov, o preprave týchto káblov, o ich uskladnení (dokonca pred správcom dane nevedel ani uviesť, s kým konkrétne rokoval na strane dodávateľov) sa krajskému súdu javilo, že žalobca mal dokonca vedomosť o tom, že sporné (fiktívne) faktúry mu boli vystavené spoločnosťami, ktoré káble (tovar) reálne nedodali.
Nakoľko výsledky dokazovania vykonaného správcom dane preukázali, že tvrdení dodávatelia nedodali žalobcovi tovar uvedený na sporných faktúrach, vyhodnotil ako nedôvodnú žalobnú požiadavku zohľadnenia vyčerpania vlastného dôkazného bremena žalobcu. Rovnako vyhodnotil aj námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu, nakoľko dokazovanie skutočností po dodaní tovaru žalobcom ďalšiemu odberateľovi ROSS Slovakia, s.r.o., ktorý nebol v právnom vzťahu s dodávateľmi žalobcu je irelevantné. Ako nedôvodná bola vyhodnotená aj námietka nemožnosti vyjadriť sa k nesúladu dátumov na jednotlivých faktúrach a nebolo uznané ani namietanie nesprávneho rozloženia dôkazného bremena tým, že žalobcovi boli pripisované na ťarchu skutočnosti, na ktoré nemá vplyv. Zistené okolnosti týkajúce sa deklarovaných dodávateľov žalobcu boli správcom dane a žalovaným vyhodnotené vo vzťahu k otázke reálnosti obchodov preukazovaných faktúrami, ktoré daňové orgány pri zohľadnení všetkých okolností daného prípadu vyhodnotili ako fiktívne faktúry.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zmenil, rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/, b/ a c/ OSP.
Za nesprávne skutkové zistenie považoval vyslovený záver o tom, že spoločnosti Tuscan s. r. o. a DSF consult, s. r. o. nie sú ani v minulosti neboli reálne fungujúcimi spoločnosťami a nemohli teda reálne uskutočniť dodávku tovaru pre žalobcu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obe spoločnosti v predmetnom období minimálne podali daňové priznanie, disponovali účtom v banke, vystavovali príslušné účtovné doklady, boli spôsobilé vykonávať obchodnú činnosť. Obe spoločnosti vykonávali obchodné činnosti a ich objem zdanených obchodov bol dostatočný na to, aby jeho súčasťou bol aj obchod so žalobcom, pričom žalobca nemal žiaden vplyv na nakladanie s majetkom týchto spoločnostíani dodržiavanie účtovných predpisov, preto považoval za porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ak krajský súd vyslovil neprijateľnosť (nepreukázaného) stavu, ku ktorému by došlo tým, že by spoločnosti Tuscan s. r. o. a DSF consult, s. r. o. nezaplatili daň na výstupe.
K otázke nedostatočného vysvetlenia okolností jednotlivých obchodov zo strany konateľov dodávateľských spoločností uviedol, že žalovaný na ňu neaplikoval právo európskej únie a nezohľadnil, že žalobcovo dôkazné bremeno sa vzťahuje len na preukázanie ním tvrdených skutočností. Nemôže byť na jeho ťarchu to, že konateľ spoločnosti DSF consult, s. r. o. nevedel preukázať, či vysvetliť dodanie tovaru pre žalobcu. V súlade so závermi rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010 považuje za nedôvodné vytýkanie nepostupovania s dostatočnou odbornou starostlivosťou pri výbere obchodných partnerov žalobcovi. Nedostatok presnej vedomosti konateľa žalobcu o obsahu a rozsahu činnosti dodávateľskej spoločnosti prekračuje rámec požiadavky na rozumnú mieru vedomosti, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov a požiadavka na preukazovanie opaku prekračuje povinnosť žalobcu niesť dôkazné bremeno vyžadované zákonom.
Vzhľadom na skutočnosť, že obchod bol realizovaný tak, že tovar dodaný od dodávateľa žalobcu bol týmto priamo dodaný objednávateľovi žalobcu, trval na dôvodnosti doplnenia dokazovania o súvisiaceho s takýmto modelom obchodu determinujúcim aj rozsah dôkazov, ktoré je žalobca schopný v konaní predložiť, resp. ktoré je možné od neho spravodlivo požadovať. V tejto súvislosti považoval za pochybenie, napr. nevykonanie výsluchu bývalého konateľa spoločnosti ROSS s.r.o. S., pričom od jeho výsluchu bolo upustené po opakovanom neprevzatí predvolania napriek tomu, že bez doplnenia jeho výpovede nemohol správca dane riadne a dostatočne vec posúdiť a zistiť stav veci, či odstrániť pochybnosti pri vystavených faktúrach o tom, či žalobca s tovarom mohol alebo nemohol riadne disponovať.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť, vzhľadom na to, že odvolacie dôvody sú v zásade totožné s dôvodmi žalobnými, žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť na základe dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení k žalobe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP a po tom, ako bolo oznámené verejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 OSP).
Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného, ktorého súčasťou je aj spis správcu dane, ako i s výsledkami dokazovania vykonaného daňovými orgánmi sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 1 a 2 OSP).
Predmetom odvolacieho konania bolo zistiť, či správca dane a žalovaný správne vyhodnotili zistený skutkový stav potrebný na určenie daňovej povinnosti a správne aplikovali príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z.. Vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo vykonanie daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2009 u žalobcu, výsledkom ktorej bol protokol č. 9312401/5/996/2012 zo dňa 16.01.2012 prerokovaný dňa 27.02.2012, výsledkom ktorého bolo zistenie porušení ust. 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. a nesplnenie si povinností vyplývajúcich z ust. § 29 ods. 8 a § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb..
Na základe výsledkov daňovej kontroly za obdobie september 2009 správca dane vyrubil daňovému subjektu rozhodnutím č. 9312401/5/503938/2013 zo dňa 06.02.2013 rozdiel dane v sume 53 779,28 € a za obdobie november 2009 správca dane.vyrubil daňovému subjektu rozhodnutím č. 9312401/5/502930/2013 zo dňa 06.02.2013 rozdiel dane v sume 71 335,09 €, ako rozdiel dane uvedenej v daňovom priznaní 8333,17 € a dane zistenej daňovým úradom 79 688,26 €. V oboch prípadoch bolodôvodom vydania rozhodnutia o vyrubení dane neuznanie splnenia podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane spočívajúcich v preukázaní, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre. Ani po vykonaní rozsiahleho dokazovania (po vrátení veci správcovi dane na nové vyrubovacie konanie v dôsledku zrušenia predtým vydaných dodatočných platobných výmerov) sa nepodarilo získať jednoznačné dôkazy osvedčujúce oprávnenosť nárokov žalobcu.
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti formulovaná v ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.. Táto zásada úzko súvisí aj s ďalšími zásadami daňového konania, a to zásady voľného hodnotenia dôkazov a primeranosti použitých prostriedkov a krokov. Spôsob dokazovania má podstatný význam pre právnu istotu daňových subjektov, a preto je potrebné, aby zákonodarca presne vymedzil pravidlá pre dokazovanie, čo aj uskutočnil v § 29 zákona č. 511/1992 Zb..
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočností, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, Právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vzniká daňová povinnosť.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vykonané dokazovanie je nedostatočné pre zistenie stavu a rozhodnutia veci a nesprávnych skutkových zistení.
V preskúmavaných konaniach zamestnanci správcu dane pri daňovej kontrole a pri vyrubovacom konaní nevykonali iba formálnu kontrolu dokladov, ale zamerali sa predovšetkým na skutkový stav veci a na realitu vecného plnenia, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Reálne dodanie tovaru, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť dodávateľom uvedeným na faktúrach, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Platiteľ dane, je teda zaťažený dôkazným bremenom, v zmysle ktorého je jeho povinnosťou preukázať, že pri konkrétnej dodávke tovaru vznikla daňová povinnosť, nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Napriek tomu, že žalobca predložil faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný sumu dane z pridanej hodnoty uvedenú na tejto faktúre priznať a odviesť, uvedený doklad je dôkazom len vtedy, ak boli takéto doklady vystavené na základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie však bol žalobca povinný preukázať.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov a vykonaného dokazovania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s tým, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že predmetné dodávky tovarov boli uskutočnené prostredníctvom firiem DSF consult, s. r. o. a Tuscan s. r. o.. Správca dane aj žalovaný ani po doplnení dokazovania nemali k dispozícii také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali že dodávky tovaru boli vykonané práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Tento nedostatok nie je možné prehliadnuť s poukazom na tvrdené vyčerpanie dôkazného bremena žalobcu a tvrdenie o jeho nedôvodnom zaťažovaní dôsledkami toho, že jeho dodávatelia si neplnia svoje zákonné povinnosti ako podnikatelia. Tu treba zdôrazniť opakovane judikovanú zodpovednosť žalobcu ako podnikateľa za preverenie si, či mu tvrdený dodávateľ reálne mohol dodať a dodal predmetný tovar. Neboli preukázané žiadne okolnosti, ktoré by pri zachovaní bežnej mieryopatrnosti mohli žalobcu viesť k dôvodnému presvedčeniu, že sa jedná o spoločnosti, reálne spôsobilé daný obchod zrealizovať. Rovnako ani z daňových priznaní tvrdených dodávateľov nevyplynulo, že by takýto obchod boli vykonali. Je na ťarchu žalobcu, že si dostatočným spôsobom nezabezpečil a nepreveril reálne dodanie tovaru (bez ohľadu na postup, keď tovar mal byť, resp. bol dodaný priamo jeho odberateľovi). Za týchto okolností nie je dôvodná ani námietka nedostatočného zistenia skutkového stavu, zvlášť v súvislosti s okolnosťami dodania tovaru spoločnosti ROSS Slovakia ako odberateľovi žalobcu, pretože napadnuté rozhodnutia nie sú založené na spochybnení dodania tohto tovaru odberateľovi žalobcu, ale na nepreukázaní, že tovar, z dodania ktorého si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane bol žalobcovi pri splnení všetkých zákonných podmienok dodaný práve spoločnosťami DSF consult, s. r. o. a Tuscan s. r. o., a tieto spoločnosti oprávnene vystavili žalobcom uplatnené faktúry.
S dôvodmi rozhodnutia, v ktorých žalovaný detailne, výstižne a presvedčivo reaguje na všetky námietky žalobcu a hodnotí dôkazy vo vzájomných súvislostiach sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu stotožnil. Pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného neboli porušené práva žalobcu, vykonaným dokazovaním bol dostatočne zistený skutkový stav a ďalšie dokazovanie nie je potrebné. Daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že faktúry vystavené dodávateľmi Tuscan s. r. o. a DSF consult, s. r. o. boli vystavené na základe vykonaného dodania tovaru v súlade so zákonom, a že u žalobcu na základe ich zaplatenia vznikol nárok na uplatnenie odpočítania dane z tovarov. Žalobcom potvrdenými prvostupňovými rozhodnutiami došlo k správnemu vyrubeniu rozdielov dane z pridanej hodnoty za obdobia september a november 2009.
K odvolacej námietke nerešpektovania modifikácie právnej úpravy dôkazného bremena právom Európskej únie Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že je nekonkrétna a nedôvodná. Oprávnenosti vytýkania nedostatku odbornej starostlivosti pri výbere obchodných partnerov nie je otázkou rozhodujúcou pre záver o neunesení dôkazného bremena, skúma sa až pri pochybnostiach o obsahu žalobcom osvedčovaných skutočností. Treba však prisvedčiť záveru žalovaného o porušení povinnosti žalobcu pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. Preverenie, či dodávateľská firma je firmou reálne fungujúcou a vykonávajúcou podnikateľskú činnosť, zvlášť vzhľadom na pomerne vysoký objem obchodov a v situácii, keď žalobca je v podstate iba medzičlánkom, ktorý sprostredkováva dodanie tovaru tretej osobe (ROSS Slovakia, s.r.o.), v žiadnom prípade nepresahuje rámec rozumného a dôvodného očakávania vo vzťahu k výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu. Popri zohľadnení primárnosti dôkazného bremena žalobcu bol správca dane pri dokazovaní ochotný zohľadniť aj prípadné preukázanie sporných skutočností, k čomu však nedošlo.
Nie je dôvodné ani spochybňovanie správnosti záveru, že tvrdení dodávatelia neboli v minulosti reálne fungujúcimi spoločnosťami a nemohli reálne vykonať dodanie tovaru žalobcovi. Tento správny záver sa opieral o výsledky vykonaného dokazovania, vrátane výsluchu svedkov a vyhodnotenia obsahov daňových priznaní a priebehu súvisiacich bankových operácií. Rozhodujúcim je právny záver, že žalobca v prejednávanej veci bez ohľadu na kompletnú účtovnú dokumentáciu nepreukázal jednoznačne dodanie materiálneho plnenia od tvrdených dodávateľov. Správca dane viedol a dopĺňal dokazovanie v súlade s ust. § 29 zákona č. 511/1992 Zb. aj nad rámec skutočností osvedčených žalobcom, ale ani po doplnení dokazovania v intenciách odvolacích rozhodnutí (ktorými boli predchádzajúce dodatočné daňové výmery zrušené), nebola jednoznačne preukázaná dôvodnosť uplatnenia nároku na odpočítanie DPH.
Vzhľadom na uvedené považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutia daňových orgánov za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného skutkového stavu, preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. (§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP)
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 OSP tak, že procesne neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011 ).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.