2Sžf/61/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa

Milučkého, v právnej veci žalobcu JUDr. Ing. K. M., bytom X., zastúpeného  

JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému

Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazová ulica 63, Banská

Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/7524-45097/2010/992517-r  

zo 16. apríla 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach,  

č. k. 7S/13878/2010 – 39 z 24. augusta 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. 7S/13878/2010 – 39 z 24. augusta 2011   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) zamietol

podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou

sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, pričom navrhoval jeho

zrušenie. Žalovaný druhostupňovým správnym rozhodnutím podľa § 48 ods. 5 zákona  

č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) potvrdil

rozhodnutie správcu dane, ktorým bola žalobcovi podľa § 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe

daní a poplatkov uložená pokuta vo výške 580,60 € z rozdielu dane z pridanej hodnoty

určenej správcom dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie september 2001.

Krajský súd vykonaním súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí

ako i procesného postupu predchádzajúceho ich vydaniu dospel k názoru, že vo vzťahu

k žalobcovi a jeho právam neboli daňovými orgánmi porušené základné zásady daňového

konania a zákonné podmienky na uloženie žalovanej pokuty boli splnené.

Odvolávajúc sa na obsah priloženého administratívneho spisu krajský súd konštatoval,

že žalobca pri výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2001 – december 2001 nepredložil doklady potrebné

na preverenie základu kontrolovanej dane, a tým neumožnil vykonať daňovú kontrolu.

Z uvedeného dôvodu správca dane postupom v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zákona

o správe daní a poplatkov pri určovaní kontrolovanej daňovej povinnosti použil pomôcky

a platobným výmerom č. 709/230/36929/06/ZIM z 3. novembra 2006 podľa § 44 ods. 4

zákona o správe daní a poplatkov vyrubil žalobcovi zistený rozdiel DPH za zdaňovacie

obdobie september 2001 vo výške 122.752,--Sk, po prepočítaní   príslušným kurzom.  

Po neúspešnom využití riadneho opravného prostriedku žalobcom uvedený platobný výmer

nadobudol právoplatnosť. Za uvedených hmotnoprávnych a procesných podmienok správca

dane podľa § 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov uložil žalobcovi pokutu vo

výške 580,96 € z rozdielu vyššie uvedenej pomôckami zistenej daňovej povinnosti.

Z obsahu žalobou napadnutého rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd preveril

procesný postup predchádzajúci právoplatnému určeniu predmetnej daňovej povinnosti podľa

pomôcok a zistil, že žalobca odvolaním napadol platobný výmer správcu dane

č. 709/230/36929/06/ZIM z 3. novembra 2006. V rámci odvolacieho konania žalovaný

rozhodnutím č. I/223/12658-77385/2007/992517-r z 12. októbra 2007 odvolanie žalobcu

podľa § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov zamietol pre jeho neodôvodnenosť. Na základe zhodnotenia vyššie uvedených skutočností a s poukazom na obsah

ustanovenia § 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov, krajský súd konštatoval,

že existenciou právoplatne určenej daňovej povinnosti podľa pomôcok na DPH za mesiac

september 2001 boli splnené zákonné podmienky na uloženie pokuty z rozdielu dane.

Žalobnú námietku týkajúcu sa zákonnosti rozhodnutia o vyrubení podľa pomôcok

určenej dane, s prihliadnutím na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10. decembra 2009 vo veci zákonnosti priebehu daňovej kontroly,

prvostupňový súd posúdil ako právne bezvýznamnú poukazujúc na skutočnosť,

že prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo podkladom na uloženie pokuty, nebolo v správnom

ani v súdnom prieskume zrušené a je doposiaľ právoplatné. V súvislosti s uvedeným

a pre prípad zrušenia prvostupňového rozhodnutia o vyrubení rozdielu DPH dal krajský súd

do pozornosti postup podľa § 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov, podľa ktorého

je možné za splnenia zákonom stanovených podmienok zrušiť rozhodnutie o uložení pokuty.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že podľa § 250k ods. 1 OSP

neúspešnému žalobcovi uplatnené právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ OSP, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného

ako aj rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca

nesprávnosť a nezákonnosť rozsudku vidí v tom, že prvostupňový súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa názoru žalobcu, ktorý v podstatnej časti odvolania uviedol argumenty zhodné

s tými, ktoré uvádzal už v žalobe, súd prvého stupňa   zvolil krajne formalistický prístup

pri preskúmavaní žalobou napadnutého rozhodnutia. Vychádzal pritom z formálnych

podmienok ustanovených pre uloženie pokuty, pričom nebral do úvahy, že konanie, ktoré

predchádzalo vydaniu takéhoto rozhodnutia, zasahovalo do žalobcových v Ústave Slovenskej

republiky zakotvených práv.

Opätovne poukázal na to, že výsledkom postupu správcu dane a neskôr aj žalovaného,

ktorí mu vyrubili rozdiel DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia, bolo 13 rozhodnutí –

platobných výmerov, ktoré boli v končenom dôsledku predmetom súdneho prieskumu,

pričom 8 bolo zrušených preto, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu platobných výmerov, bola zistená vada (nesprávne zloženie kontrolnej skupiny), ktorá mala za následok

nezákonnosť rozhodnutia.

Žalobca zdôraznil, že sa ocitol v situácii, keď na jednej strane, 8 z 13 rozhodnutí

o vyrubení dane bolo súdom zrušených ako nezákonných a na druhej strane, 5 druhovo

identických rozhodnutí zostalo v platnosti a na základe ich nezrušenia správca dane a neskôr

aj žalovaný vydali, resp. potvrdili rozhodnutie o uložení pokuty. Tento stav podľa jeho názoru

nie je možné považovať za štandardný a v súlade s princípmi právneho štátu, ktorého

atribútom je okrem iného právna istota a dôvodné očakávanie každého, že v druhovo

identických veciach budú orgány štátu postupovať rovnako. Svoj názor na nezákonnosť

priebehu daňovej kontroly a zloženia kontrolnej skupiny odvodzuje od obsahu Nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 zo dňa 10. decembra 2009.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok

prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil, vzhľadom k tomu, že uloženie spornej

pokuty sa viaže na základné rozhodnutie, ktorým je v tomto prípade platobný výmer o určení

rozdielu dane podľa pomôcok, pričom tento dosiaľ nebol zrušený a je právoplatný. Zároveň

poukázal na to, že žalobcovi bolo za zdaňovacie obdobia február až december 2001, január 2002 a december 2000 vydaných 13 platobných výmerov o určení DPH podľa pomôcok.

Vo všetkých prípadoch boli žalobcom podané správne žaloby proti druhostupňovým

rozhodnutiam žalovaného vydaných v rámci odvolacích konaní vedených proti predmetným

platobným výmerom, ktoré boli rozsudkami krajského súdu v Košiciach zamietnuté. V 5-ich

prípadoch boli rozsudky Krajského súdu v Košiciach o zamietnutí žaloby v odvolacom konaní

Najvyšším súdom Slovenskej republiky potvrdené a v 8-ich prípadoch Najvyšší súd

Slovenskej republiky zmenil rozsudky Krajského súdu v Košiciach tak, že zrušil rozhodnutia

žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný poukazuje

na skutočnosť, žalobcom uvádzané tvrdenie o zrušení 8 rozhodnutí o vyrubení dane v rámci

súdneho prieskumu ich zákonnosti, nezodpovedá realite, nakoľko zrušené boli

len rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho orgánu, a nie prvostupňové rozhodnutia správcu

dane o určení kontrolovanej DPH podľa pomôcok. Žalovaný ako odvolací orgán v odvolacom

konaní proti 8 platobným výmerom o určení dane podľa pomôcok rozhodol tak, že odvolanie

pre neodôvodnenosť zamietol. Všetkých nanovo vydaných 8 rozhodnutí žalovaného,

je opakovane predmetom súdneho preskúmania. V tomto konkrétnom prípade, kedy

rozhodnutia žalovaného a správcu dane o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie

september 2001, sú potvrdené rozsudkom NS SR, nie sú podľa názoru žalovaného dôvody na zrušenie uloženej pokuty. V ďalšom sa pridržiava písomného vyjadrenia podaného

k žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP preskúmal v rozsahu a v medziach odvolania napadnutý

rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2

OSP), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP)

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho orgánu v daňovej veci, ktorý preskúmaval

platobný výmer správcu dane, ktorým žalobcovi uložil pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c/  

zák. č. 511/1992 Zb. v sume 580,60 € z rozdielu dane určenej správcom dane podľa pomôcok

za zdaňovacie obdobie september 2001.

Podľa § 250i ods. 1 veta prvá je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd SR považuje za potrebné zdôrazniť predovšetkým povinnosť všetkých

orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca

o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom právnej

istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako. Uvedená

zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ust. § 250ja

ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací

súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže

v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení

uvedie.“

Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd SR na svoj rozsudok zo dňa

26. januára 2011 sp. zn. 5Sžf/23/2011, zverejnený v plnom rozsahu na internetovej stránke

Najvyššieho súdu SR http://nssr.blox/cms/portal/sk/rozhodnutia, ktorého odôvodnenie ďalej

v príslušnom rozsahu uvádza:

„Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov (v znení účinnom ku dňu

ukončenia daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie september 2001), ak nesplní daňový

subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností,

v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku

5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali

osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane,

alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti

oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti  

s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných

záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov  

v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí,

záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového

subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie

obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie

právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov účinnom ku dňu uloženia

žalobou napadnutej pokuty správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v sume rovnajúcej

sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a dane alebo

rozdielu dane určenej správcom dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6).

Podľa § 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov účinnom do 31. decembra 2011,

ak bola právoplatným rozhodnutím daň alebo vlastná daňová povinnosť znížená alebo

nadmerný odpočet zvýšený, zníži sa z úradnej moci v pomernej výške alebo zruší sa z úradnej

moci aj pokuta, ktorá bola pôvodne uložená podľa odseku 1, a to aj po uplynutí lehoty podľa

odseku 21.

Podľa § 155 ods. 12 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový

poriadok“), ak bola novým právoplatným rozhodnutím suma rozdielu dane alebo suma

nároku podľa osobitných predpisov upravená, upraví sa alebo sa zruší z úradnej moci pokuta

uložená podľa odseku 1 písm. f/; novým rozhodnutím o pokute sa pôvodné rozhodnutie

zrušuje.

Podľa § 155 ods. 1 písm. f/ bod 3. daňového poriadku správca dane uloží pokutu

vo výške rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej

banky a sumy dane určenej správcom dane podľa pomôcok za správny delikt podľa § 154  

ods. 1 písm. h/.

Podľa § 155 ods. 1 písm. h/ daňového poriadku správneho deliktu sa dopustí ten,

kto zapríčiní svojím konaním podľa § 48 ods. 1 určenie dane podľa pomôcok.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti

daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov

je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Podľa § 11 zákona v spojení s čl. IV. veta prvá č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou

od 01. januára 2012 sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým

sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení zákona

č. 182/2002 Z. z. a zákona č. 534/2005 Z. z., t. j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).

Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od. 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli

na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa

informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave,

t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazová ulica 63, 974 01 Banská

Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne

uvádzaného žalovaného.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preskúmajúc napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu

odvolania, ktorým žalobca nenamieta vecnú správnosť rozhodnutí daňových orgánov

ani dôvod a výšku uloženej pokuty, konštatuje, že v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP sa možno stotožniť s právnym názorom krajského

súdu premietnutom do enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. Krajský

súd správne posúdil skutkový stav veci, ktorý tu bol v čase vydania prvostupňového a druhostupňového správneho rozhodnutia, na základe ktorého, s prihliadnutím na relevantné

hmotnoprávne a procesnoprávne zákonné podmienky zakladajúce povinnosť správcu dane na uloženie spornej pokuty (§ 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní), žalobu bez priznania

náhrady trov konania zamietol.  

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v tomto súdnom konaní

nie je možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane, resp. žalovaného, ktoré nadobudlo

právoplatnosť a jeho správnosť bola potvrdená súdmi dvoch inštancií v konaní

pred všeobecnými súdmi.

Za týchto okolností postupovali správca dane ako i žalovaný správne a v súlade

so zákonom, keď vydali napadnuté rozhodnutia, nakoľko takýto postup im vyplýval

z kogentnej administratívnej normy (§ 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov).

V tejto súvislosti krajský súd taktiež správne poukázal na zákonnú možnosť zrušenia

uloženej pokuty (§ 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov) v prípade, ak by bolo

rozhodnutie ukladajúce žalobcovi daňovú povinnosť určenú podľa pomôcok neskôr zrušené.

Uvedený postup zostal zachovaný aktuálne účinnou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 155 ods. 12 daňového poriadku.

Najvyšší súd považuje tvrdenia žalobcu, že platobné výmery v 8 prípadoch určenia

DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia boli zrušené, za účelové bez podpory v obsahu

spisového materiálu, nakoľko zrušené boli len rozhodnutia žalovaného druhostupňového

správneho orgánu, ktorými boli platobné výmery potvrdené. Samotné platobné výmery zostali

v platnosti.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu a rozhodnutia krajského

súdu najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový

stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.  

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli z veľkej časti totožné

s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní, a s ktorými sa krajský súd

náležite zaoberal.

Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, odvolací

súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 159/2011-

19 zo dňa 13. apríla 2011 odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú.

Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. 5S/54/2005 z 22. februára 2006, ktorým zamietol žalobu žalobcu proti

rozhodnutiu žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132-

40962/2005/991545-r z 27. júna 2005. Uvedeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke

žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného –

riaditeľa Daňového úradu Košice I) vo veci určenia kontrolnej skupiny. Právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010  

z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní  

pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí  

č. k. II.ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak, vyjadril, že predmetný

názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam

vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.“  

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní

napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní   nie sú dôvodné, a preto podľa § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. a § 219 ods. 1

O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 O.s.p. v spojení

s § 250k ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. Žalobca nemal úspech vo veci, preto mu súd náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal a žalovanému náhrada trov konania neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 4. júla 2012

  JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth