2Sžf/61/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa
Milučkého, v právnej veci žalobcu JUDr. Ing. K. M., bytom X., zastúpeného
JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazová ulica 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/7524-45097/2010/992517-r
zo 16. apríla 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 7S/13878/2010 – 39 z 24. augusta 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 7S/13878/2010 – 39 z 24. augusta 2011 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) zamietol
podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, pričom navrhoval jeho
zrušenie. Žalovaný druhostupňovým správnym rozhodnutím podľa § 48 ods. 5 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) potvrdil
rozhodnutie správcu dane, ktorým bola žalobcovi podľa § 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe
daní a poplatkov uložená pokuta vo výške 580,60 € z rozdielu dane z pridanej hodnoty
určenej správcom dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie september 2001.
Krajský súd vykonaním súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí
ako i procesného postupu predchádzajúceho ich vydaniu dospel k názoru, že vo vzťahu
k žalobcovi a jeho právam neboli daňovými orgánmi porušené základné zásady daňového
konania a zákonné podmienky na uloženie žalovanej pokuty boli splnené.
Odvolávajúc sa na obsah priloženého administratívneho spisu krajský súd konštatoval,
že žalobca pri výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2001 – december 2001 nepredložil doklady potrebné
na preverenie základu kontrolovanej dane, a tým neumožnil vykonať daňovú kontrolu.
Z uvedeného dôvodu správca dane postupom v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zákona
o správe daní a poplatkov pri určovaní kontrolovanej daňovej povinnosti použil pomôcky
a platobným výmerom č. 709/230/36929/06/ZIM z 3. novembra 2006 podľa § 44 ods. 4
zákona o správe daní a poplatkov vyrubil žalobcovi zistený rozdiel DPH za zdaňovacie
obdobie september 2001 vo výške 122.752,--Sk, po prepočítaní príslušným kurzom.
Po neúspešnom využití riadneho opravného prostriedku žalobcom uvedený platobný výmer
nadobudol právoplatnosť. Za uvedených hmotnoprávnych a procesných podmienok správca
dane podľa § 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov uložil žalobcovi pokutu vo
výške 580,96 € z rozdielu vyššie uvedenej pomôckami zistenej daňovej povinnosti.
Z obsahu žalobou napadnutého rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd preveril
procesný postup predchádzajúci právoplatnému určeniu predmetnej daňovej povinnosti podľa
pomôcok a zistil, že žalobca odvolaním napadol platobný výmer správcu dane
č. 709/230/36929/06/ZIM z 3. novembra 2006. V rámci odvolacieho konania žalovaný
rozhodnutím č. I/223/12658-77385/2007/992517-r z 12. októbra 2007 odvolanie žalobcu
podľa § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov zamietol pre jeho neodôvodnenosť. Na základe zhodnotenia vyššie uvedených skutočností a s poukazom na obsah
ustanovenia § 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov, krajský súd konštatoval,
že existenciou právoplatne určenej daňovej povinnosti podľa pomôcok na DPH za mesiac
september 2001 boli splnené zákonné podmienky na uloženie pokuty z rozdielu dane.
Žalobnú námietku týkajúcu sa zákonnosti rozhodnutia o vyrubení podľa pomôcok
určenej dane, s prihliadnutím na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10. decembra 2009 vo veci zákonnosti priebehu daňovej kontroly,
prvostupňový súd posúdil ako právne bezvýznamnú poukazujúc na skutočnosť,
že prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo podkladom na uloženie pokuty, nebolo v správnom
ani v súdnom prieskume zrušené a je doposiaľ právoplatné. V súvislosti s uvedeným
a pre prípad zrušenia prvostupňového rozhodnutia o vyrubení rozdielu DPH dal krajský súd
do pozornosti postup podľa § 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov, podľa ktorého
je možné za splnenia zákonom stanovených podmienok zrušiť rozhodnutie o uložení pokuty.
O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že podľa § 250k ods. 1 OSP
neúspešnému žalobcovi uplatnené právo na náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ OSP, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného
ako aj rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca
nesprávnosť a nezákonnosť rozsudku vidí v tom, že prvostupňový súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa názoru žalobcu, ktorý v podstatnej časti odvolania uviedol argumenty zhodné
s tými, ktoré uvádzal už v žalobe, súd prvého stupňa zvolil krajne formalistický prístup
pri preskúmavaní žalobou napadnutého rozhodnutia. Vychádzal pritom z formálnych
podmienok ustanovených pre uloženie pokuty, pričom nebral do úvahy, že konanie, ktoré
predchádzalo vydaniu takéhoto rozhodnutia, zasahovalo do žalobcových v Ústave Slovenskej
republiky zakotvených práv.
Opätovne poukázal na to, že výsledkom postupu správcu dane a neskôr aj žalovaného,
ktorí mu vyrubili rozdiel DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia, bolo 13 rozhodnutí –
platobných výmerov, ktoré boli v končenom dôsledku predmetom súdneho prieskumu,
pričom 8 bolo zrušených preto, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu platobných výmerov, bola zistená vada (nesprávne zloženie kontrolnej skupiny), ktorá mala za následok
nezákonnosť rozhodnutia.
Žalobca zdôraznil, že sa ocitol v situácii, keď na jednej strane, 8 z 13 rozhodnutí
o vyrubení dane bolo súdom zrušených ako nezákonných a na druhej strane, 5 druhovo
identických rozhodnutí zostalo v platnosti a na základe ich nezrušenia správca dane a neskôr
aj žalovaný vydali, resp. potvrdili rozhodnutie o uložení pokuty. Tento stav podľa jeho názoru
nie je možné považovať za štandardný a v súlade s princípmi právneho štátu, ktorého
atribútom je okrem iného právna istota a dôvodné očakávanie každého, že v druhovo
identických veciach budú orgány štátu postupovať rovnako. Svoj názor na nezákonnosť
priebehu daňovej kontroly a zloženia kontrolnej skupiny odvodzuje od obsahu Nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 zo dňa 10. decembra 2009.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil, vzhľadom k tomu, že uloženie spornej
pokuty sa viaže na základné rozhodnutie, ktorým je v tomto prípade platobný výmer o určení
rozdielu dane podľa pomôcok, pričom tento dosiaľ nebol zrušený a je právoplatný. Zároveň
poukázal na to, že žalobcovi bolo za zdaňovacie obdobia február až december 2001, január 2002 a december 2000 vydaných 13 platobných výmerov o určení DPH podľa pomôcok.
Vo všetkých prípadoch boli žalobcom podané správne žaloby proti druhostupňovým
rozhodnutiam žalovaného vydaných v rámci odvolacích konaní vedených proti predmetným
platobným výmerom, ktoré boli rozsudkami krajského súdu v Košiciach zamietnuté. V 5-ich
prípadoch boli rozsudky Krajského súdu v Košiciach o zamietnutí žaloby v odvolacom konaní
Najvyšším súdom Slovenskej republiky potvrdené a v 8-ich prípadoch Najvyšší súd
Slovenskej republiky zmenil rozsudky Krajského súdu v Košiciach tak, že zrušil rozhodnutia
žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný poukazuje
na skutočnosť, žalobcom uvádzané tvrdenie o zrušení 8 rozhodnutí o vyrubení dane v rámci
súdneho prieskumu ich zákonnosti, nezodpovedá realite, nakoľko zrušené boli
len rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho orgánu, a nie prvostupňové rozhodnutia správcu
dane o určení kontrolovanej DPH podľa pomôcok. Žalovaný ako odvolací orgán v odvolacom
konaní proti 8 platobným výmerom o určení dane podľa pomôcok rozhodol tak, že odvolanie
pre neodôvodnenosť zamietol. Všetkých nanovo vydaných 8 rozhodnutí žalovaného,
je opakovane predmetom súdneho preskúmania. V tomto konkrétnom prípade, kedy
rozhodnutia žalovaného a správcu dane o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie
september 2001, sú potvrdené rozsudkom NS SR, nie sú podľa názoru žalovaného dôvody na zrušenie uloženej pokuty. V ďalšom sa pridržiava písomného vyjadrenia podaného
k žalobe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP preskúmal v rozsahu a v medziach odvolania napadnutý
rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2
OSP), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho orgánu v daňovej veci, ktorý preskúmaval
platobný výmer správcu dane, ktorým žalobcovi uložil pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c/
zák. č. 511/1992 Zb. v sume 580,60 € z rozdielu dane určenej správcom dane podľa pomôcok
za zdaňovacie obdobie september 2001.
Podľa § 250i ods. 1 veta prvá je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd SR považuje za potrebné zdôrazniť predovšetkým povinnosť všetkých
orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca
o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom právnej
istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako. Uvedená
zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ust. § 250ja
ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací
súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže
v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení
uvedie.“
Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd SR na svoj rozsudok zo dňa
26. januára 2011 sp. zn. 5Sžf/23/2011, zverejnený v plnom rozsahu na internetovej stránke
Najvyššieho súdu SR http://nssr.blox/cms/portal/sk/rozhodnutia, ktorého odôvodnenie ďalej
v príslušnom rozsahu uvádza:
„Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov (v znení účinnom ku dňu
ukončenia daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie september 2001), ak nesplní daňový
subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností,
v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku
5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali
osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane,
alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti
oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti
s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných
záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov
v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí,
záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového
subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.
Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie
obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie
právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov účinnom ku dňu uloženia
žalobou napadnutej pokuty správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v sume rovnajúcej
sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a dane alebo
rozdielu dane určenej správcom dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6).
Podľa § 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov účinnom do 31. decembra 2011,
ak bola právoplatným rozhodnutím daň alebo vlastná daňová povinnosť znížená alebo
nadmerný odpočet zvýšený, zníži sa z úradnej moci v pomernej výške alebo zruší sa z úradnej
moci aj pokuta, ktorá bola pôvodne uložená podľa odseku 1, a to aj po uplynutí lehoty podľa
odseku 21.
Podľa § 155 ods. 12 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový
poriadok“), ak bola novým právoplatným rozhodnutím suma rozdielu dane alebo suma
nároku podľa osobitných predpisov upravená, upraví sa alebo sa zruší z úradnej moci pokuta
uložená podľa odseku 1 písm. f/; novým rozhodnutím o pokute sa pôvodné rozhodnutie
zrušuje.
Podľa § 155 ods. 1 písm. f/ bod 3. daňového poriadku správca dane uloží pokutu
vo výške rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky a sumy dane určenej správcom dane podľa pomôcok za správny delikt podľa § 154
ods. 1 písm. h/.
Podľa § 155 ods. 1 písm. h/ daňového poriadku správneho deliktu sa dopustí ten,
kto zapríčiní svojím konaním podľa § 48 ods. 1 určenie dane podľa pomôcok.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.
Podľa § 11 zákona v spojení s čl. IV. veta prvá č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou
od 01. januára 2012 sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení zákona
č. 182/2002 Z. z. a zákona č. 534/2005 Z. z., t. j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).
Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od. 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli
na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa
informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave,
t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazová ulica 63, 974 01 Banská
Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne
uvádzaného žalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preskúmajúc napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu
odvolania, ktorým žalobca nenamieta vecnú správnosť rozhodnutí daňových orgánov
ani dôvod a výšku uloženej pokuty, konštatuje, že v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP sa možno stotožniť s právnym názorom krajského
súdu premietnutom do enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. Krajský
súd správne posúdil skutkový stav veci, ktorý tu bol v čase vydania prvostupňového a druhostupňového správneho rozhodnutia, na základe ktorého, s prihliadnutím na relevantné
hmotnoprávne a procesnoprávne zákonné podmienky zakladajúce povinnosť správcu dane na uloženie spornej pokuty (§ 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní), žalobu bez priznania
náhrady trov konania zamietol.
Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v tomto súdnom konaní
nie je možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane, resp. žalovaného, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a jeho správnosť bola potvrdená súdmi dvoch inštancií v konaní
pred všeobecnými súdmi.
Za týchto okolností postupovali správca dane ako i žalovaný správne a v súlade
so zákonom, keď vydali napadnuté rozhodnutia, nakoľko takýto postup im vyplýval
z kogentnej administratívnej normy (§ 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov).
V tejto súvislosti krajský súd taktiež správne poukázal na zákonnú možnosť zrušenia
uloženej pokuty (§ 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov) v prípade, ak by bolo
rozhodnutie ukladajúce žalobcovi daňovú povinnosť určenú podľa pomôcok neskôr zrušené.
Uvedený postup zostal zachovaný aktuálne účinnou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 155 ods. 12 daňového poriadku.
Najvyšší súd považuje tvrdenia žalobcu, že platobné výmery v 8 prípadoch určenia
DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia boli zrušené, za účelové bez podpory v obsahu
spisového materiálu, nakoľko zrušené boli len rozhodnutia žalovaného druhostupňového
správneho orgánu, ktorými boli platobné výmery potvrdené. Samotné platobné výmery zostali
v platnosti.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu a rozhodnutia krajského
súdu najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový
stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli z veľkej časti totožné
s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní, a s ktorými sa krajský súd
náležite zaoberal.
Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, odvolací
súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 159/2011-
19 zo dňa 13. apríla 2011 odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú.
Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5S/54/2005 z 22. februára 2006, ktorým zamietol žalobu žalobcu proti
rozhodnutiu žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132-
40962/2005/991545-r z 27. júna 2005. Uvedeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke
žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného –
riaditeľa Daňového úradu Košice I) vo veci určenia kontrolnej skupiny. Právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010
z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní
pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí
č. k. II.ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak, vyjadril, že predmetný
názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam
vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní
napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní nie sú dôvodné, a preto podľa § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. a § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 250k ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. Žalobca nemal úspech vo veci, preto mu súd náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal a žalovanému náhrada trov konania neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 4. júla 2012
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth