2Sžf/59/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Radoslav Mizera, Záborského 1686/1, Žilina, IČO: 37 597 183, zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky, so sídlom Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č.: I/228/13680-105140/2009/993168-r zo dňa 23. septembra 2009,

konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/89/2009-69

zo dňa 13. septembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

č. k. 21S/89/2009-69 zo dňa 13. septembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 21S/89/2009-69 zo dňa 13. septembra 2011 Krajský súd

v Žiline podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“)

zrušil rozhodnutie žalovaného č.: I/228/13680-105140/2009/993168-r zo dňa 23. septembra

2009 ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uvedeným rozhodnutím žalovaného bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového

úradu Žilina I č. 694/231/25847/09/Súk zo dňa 1. apríla 2009, ktorým bol žalobcovi

dodatočným platobným výmerom vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie III. štvrťrok 2006 v sume 80.046,73 €.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že predmetné plnenie dodanie investičného zlata

je zo zákona oslobodené od dane, s poukazom na ust. § 67 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z.

o DPH (ďalej len „zákon o DPH“), teda nákup a predaj investičného zlata nie je možné

zdaňovať daňou z pridanej hodnoty. Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného, že

i keď sa jedná o investičné zlato a takýto predaj je od DPH oslobodený, že je žalobca

povinný, tým, že uviedol daň na faktúrach, platiť ju z dôvodu aplikácie ust. § 71 ods. 6

zákona o DPH. Podľa názoru krajského súdu takáto povinnosť z ust. § 71 ods. 6 zákona

o DPH žalobcovi nevyplýva, toto ustanovenie je možné aplikovať iba v prípade, že platiteľ,

ktorý je povinný platiť daň nie je oslobodený od platenia dane a uvedie vo faktúre vyššiu

sumu dane ako je povinný platiť podľa zákona o DPH. V danom prípade je však plnenie

oslobodené od dane, teda daňový subjekt nebol povinný platiť daň a žalobcovi preto

nevznikla povinnosť platiť daň. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž-o-KS/167/2006 z 9. júla 2007. Krajský súd poukázal aj na tú skutočnosť, že

rozhodnutie je nezrozumiteľné, nakoľko nie je zrejmé, či daňovú povinnosť, ktorú správca

dane uložil podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH, vyplýva žalobcovi aj podľa čl. 203 Smernice

2006/112/ES a predtým čl. 21 ods. 1 písm. c/ šiestej Smernice o DPH. Podľa názoru súdu, ak

povinnosť platiť daň vyplývala priamo zo smernice, mali túto smernicu uviesť vo svojich

rozhodnutiach o DPH.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý

navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) zmenil rozsudok

krajského súdu v časti výroku týkajúceho sa napadnutého rozhodnutia žalovaného č.

I/228/13680-105140/2009/993168-r zo dňa 23. septembra 2009 tak, že žalobu žalobcu

zamietne. V dôvodoch poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/76/2009

a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/4/2009. Podľa žalovaného v uvedenom prípade išlo

o rovnaký postup ako v prípade žalovaného.

Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného písomne vyjadril a poukázal  

na ust. § 86 zákona o DPH a podľa jeho názoru Smernice Rady ES majú priamy účinok, ak

priznávajú jednotlivcom práva a povinnosti. Pre použitie priameho účinku smernice musia

byť splnené podmienky, lehota pre transpozíciu a implementáciu už uplynula, príslušné

ustanovenie je dostatočne presné a priamou aplikáciou nedôjde k uloženiu povinnosti

jednotlivcovi. Podľa jeho názoru daňové orgány nemôžu využiť smernicu v neprospech

daňového subjektu. Ustanovenie čl. 21 ods. 1 písm. c/ Smernice Rady č. 77/388/EHS však

v takom znení nikdy nebolo implementované do zákona o DPH ale až od 1. januára 2010 sa

zmenilo ust. § 69 ods. 5 zákona o DPH v súlade s čl. 203 Smernice Rady č. 2006/112/ES.

Podľa žalobcu v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/76/2009 nie je zmienka  

o ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH a túto skutočnosť už namietal v žalobe s ktorou sa však súd

v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj s § 157 ods. 2 OSP nijako nevysporiadal. Žalobca

taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/43/2010 a tým zároveň aj  

na skutočnosť, kedy má dôkazné bremeno znášať žalobca a kedy žalovaný. Navrhol

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov konania. Podaním  

z 9. januára 2012 žiadal v prípade zmeny rozsudku krajského súdu položiť prejudiciálne

otázky ESD týkajúce sa investičného zlata, jeho formy, zlatých zliatkov v tvare tehly a či stačí

vychádzať z údajov na faktúre, ak sa deklaruje dodanie zlata formou tehly alebo prútu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení  

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania  

(§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že právne závery krajského súdu sú zatiaľ

predčasného charakteru a bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie z nasledovných dôvodov:

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten

o koho práva v konaní ide.

  V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postup, sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti

OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie  

o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247

ods. 2 OSP).

  Podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok

ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný

prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

  Z obsahu odvolania žalovaného je zrejmé, že o.i. namietal skutočnosť, že krajský súd

sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s rozsudkom Najvyššieho súdu SR  

sp. zn. 3Sžf/76/2009, na ktorý poukázal vo svojom vyjadrení   a ktorý sa podľa neho týkal

obdobného prípadu. Ako vyplýva z obsahu jeho podaného odvolania, žalovaný namietal

nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť nesúhlasiac s jeho výrokom a dôvodmi, keď

poukazujúc   na skutočnosti, že v obdobnej veci (investičné zlato) Najvyšší súd SR ale aj

Krajský súd v Trenčíne rozhodol inak.

Podľa § 157 ods. 2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa  

vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal  

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy  

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať

tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

je teda aj právo účastníka konania (teda aj žalovaného) na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať

odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto

požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto

súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež

pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval  

na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci

(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a   Hiro Balani/Španielsko, oba  

z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného

súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový  

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS

380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010 či sp. zn. II. ÚS 537/2010 – www.concourt.sk).

  Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo žalovaného správneho

orgánu, ako účastníka preskúmavacieho   konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu,

ktoré bude zodpovedať na jeho primárne námietky oponujúce žalobe žalobcu voči jeho

rozhodnutiu.  

Opomenutie krajského súdu, že sa v rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal

s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/76/2009, však zhora definovanému právu  

na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je

prejavom aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva

zrozumiteľným spôsobom odpoveď na námietky žalovaného uvedené v jeho vyjadrení.

  Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom

súdnictve je oprávnený a povinný vysporiadať sa nielen s námietkami žalobcu uvedenými

v žalobe, ale aj námietkami žalovaného uvedenými v jeho vyjadrení.

  Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, že

odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s ust. § 157 ods. 2 OSP.

  Ak teda v posudzovanej veci krajský súd podľa názoru najvyššieho súdu sa riadne

nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovaného, postupoval nedôsledne,

a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja

ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221

ods. 2 OSP), v ktorom krajský súd   po opätovnom vyporiadaní sa s námietkami žalovaného

znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní

tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie bolo urobené zadosť.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky k   zhora vyslovenému právnemu názoru považuje

za potrebné dodať, že napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom

súdnictve v Slovenskej republike nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí   a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého

stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia.

V novom rozhodnutí rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho

konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, dňa 22. augusta 2012  

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth