Najvyšší súd

2Sžf/46/2011

 

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej  

a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. K. M., bytom v M.,

zast. advokátkou: JUDr. Iveta Rajtáková, Štúrova   č. 20, Košice, proti žalovanému:

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ulica č. 63, Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/7524-

45100/2010/992517-r zo 16. apríla 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/19688/2010 - 78 z 5. mája 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č. k. 6S/19688/2010 - 78 z 5. mája 2011   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 6S/19688/2010 - 78 z 5. mája

2011 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia

žalovaného č. I/223/7524-45090/2010/992517-r zo 16. apríla 2010, ktorým potvrdil

rozhodnutie Daňového úradu Košice I č. 695/231/88640/09 z 9. novembra 2009

o uložení pokuty žalobcovi podľa § 35 ods. l písm. c) zákona č. 511/1992 Zb.  

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov

v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon o správe daní“) v sume

1.155,90 € z rozdielu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) určenej správcom

dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie február 2001.  

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že platobným výmerom

Daňového úradu Košice V. č. 709/230/36922/06/ZIM z 3. novembra 2006 bol

žalobcovi na základe protokolu o určení dane podľa pomôcok určený rozdiel DPH  

za zdaňovacie obdobie február 2001 v sume 244.385,--Sk (t.j. 8.112,10 €).

Rozhodnutie žalovaného č. I/223/3970-77374/2007/991545-r z 12. októbra 2007,

ktorým bol uvedený platobný výmer správcu dane potvrdený, žalobca napadol

žalobou o preskúmanie rozhodnutia, ktorú Krajský súd v Košiciach zamietol

rozsudkom č. k. 7S/107/2007-121 z 2. septembra 2009. Najvyšší súd SR rozsudkom

č. k. 8Sžf 7/2009 z 1. júla 2010 rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č. k. 7S/107/2007-121 z 2. septembra 2009 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného  

č. I/223/3970-77374/2007/991545-r z 12. októbra 2007 zrušil a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a ani

v žalobe nespochybňoval skutočnosť, že žalobcovi už citovaným platobným

výmerom č. 709/230/36922/06/ZIM   z 3. novembra 2006 a na neho nadväzujúcim

druhostupňovým rozhodnutím č. I/223/3970-77374/2007/991545-r z 12. októbra 2007 bol určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie február 2001 a nenamietal ani

spôsob uloženia pokuty preskúmavaným rozhodnutím a výšku uloženej pokuty.

Žalobca považoval rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného

o uložení pokuty podľa § 35 ods. l písm. c) zákona o správe daní za nezákonné iba

z dôvodu, že platobný výmer správcu dane potvrdený žalovaným považuje  

za nezákonný z dôvodu, že v obdobných veciach boli zrušené rozhodnutia

žalovaného o určení rozdielu DPH na základe toho istého protokolu o určení dane

podľa pomôcok.

K naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu v zmysle § 35 ods. l  

písm. c) zákona o správe daní podľa názoru krajského súdu dôjde vtedy, ak je

správcom dane určená daň alebo rozdiel dane podľa pomôcok podľa § 29 ods. 6

zákona o správe daní. Platobným výmerom č. 709/230/36922/06/ZIM z 3. novembra

2006 vydaným podľa § 44 ods. 4 zákona o správe daní bol na základe protokolu

o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie február 2001 určený žalobcovi

rozdiel DPH v sume 244.385,--Sk. Tento platobný výmer nadobudol právoplatnosť,

čím boli splnené právne podmienky pre postup správcu dane podľa § 35 ods. l  

písm. c) zákona o správe daní. Krajský súd poukázal na to, že v čase vydania

prvostupňového rozhodnutia o uložení pokuty, ako aj preskúmavaného

druhostupňového rozhodnutia, bolo právoplatným a vykonateľným „základné“

rozhodnutie žalovaného z 12. októbra 2007, z ktorého správne orgány oboch stupňov

vychádzali pri uložení pokuty, a teda boli splnené všetky právne podmienky podľa  

§ 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní pre sankčný postih žalobcu.

V súvislosti so zrušením rozhodnutia žalovaného č. I/223/3970-

77374/2007/991545-r z 12. októbra 2007 (na základe rozsudku NS SR  

č. k. 8 Sžf 7/2009 z 1. júla 2010) krajský súd poukázal na to, že je vecou správcu

dane a žalovaného, aby v prípade splnenia zákonných podmienok postupovali podľa

§ 35 ods. 19 zákona o správe daní a vydali príslušné rozhodnutia.

Vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu existujúceho v čase vydania

preskúmavaného rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP) dospel krajský súd k záveru, že

rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal prostredníctvom právneho

zástupcu, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a žalobe

v celom rozsahu vyhovel, nakoľko podľa jeho názoru je tento nesprávny

a nezákonný. Nesprávnosť a nezákonnosť videl konkrétne v tom, že krajský súd

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č. k. 6S 19691/2010-81 z 13. januára 2011, ktorým bolo vyhovené žalobe žalobcu

v druhovo identickej veci. Ak teda v druhovo rovnakých rozhodnutiach žalovaného

súd dospel k záveru, že tieto nie sú v súlade s ústavou zakotvenými právami žalobcu,

potom opačný záver súdu nemožno akceptovať.

Podľa názoru žalobcu súd prvého stupňa zvolil krajne formalistický prístup

pri preskúmavaní žalobou napadnutého rozhodnutia. Vychádzal z formálnych

podmienok ustanovených pre uloženie pokuty, pričom nebral do úvahy, že konanie,

ktoré predchádzalo vydaniu takéhoto rozhodnutia, zasahovalo do žalobcových

v Ústave Slovenskej republiky zakotvených práv.  

Opätovne poukázal na to, že výsledkom postupu správcu dane a neskôr aj

žalovaného, ktorí mu vyrubili rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie, ktoré bolo

predmetom daňovej kontroly, bolo 13 rozhodnutí – platobných výmerov, ktoré boli

v konečnom dôsledku predmetom súdneho prieskumu, pričom 8 bolo zrušených,

pretože v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu platobných výmerov, bola zistená vada

(nesprávne zloženie kontrolnej skupiny), ktorá mala za následok nezákonnosť

rozhodnutia. Žalobca zdôraznil, že sa ocitol v situácii, keď na jednej strane, 8 z 13 rozhodnutí o vyrubení dane bolo súdom zrušených ako nezákonných a na druhej

strane, 5 druhovo identických rozhodnutí zostalo v platnosti a na základe ich

nezrušenia správca dane a neskôr aj žalovaný vydali resp. potvrdili rozhodnutie  

o uložení pokuty. Tento stav podľa jeho názoru nie je možné považovať  

za štandardný a v súlade s princípmi právneho štátu, ktorého atribútom je okrem

iného právna istota a dôvodné očakávanie každého, že v druhovo identických veciach

budú orgány štátu postupovať rovnako.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok krajského súdu

ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že žalobcovi bolo za zdaňovacie obdobia

február až december 2001, január 2002 a december 2000 vydaných 13 platobných

výmerov o určení dane podľa pomôcok. Na základe podaných žalôb, boli v 5-ich

prípadoch potvrdené rozsudky KS Košice o zamietnutí žaloby. V 8-ich prípadoch

NS SR zmenil rozsudky KS Košice tak, že zrušil rozhodnutia žalovaného a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca v odvolaní uvádza, že bolo  

8 rozhodnutí o vyrubení dane zrušených. Uvedené nezodpovedá skutočnosti, pretože

zrušené boli len rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho orgánu. Platobné výmery

správcu dane o určení dane podľa pomôcok zrušené neboli. Žalovaný ako odvolací

orgán v odvolacom konaní proti 8 platobným výmerom o určení dane podľa pomôcok

rozhodol tak, že odvolanie pre neodôvodnenosť zamietol. Všetkých nanovo v ydaných

8 rozhodnutí žalovaného je opakovane predmetom súdneho preskúmania. V tomto

konkrétnom prípade na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 8 Sžf 7/2009

z 1. júla 2010 žalovaný opakovane rozhodol o odvolaní proti platobnému výmeru

o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie február 2001 a rozhodnutím  

č. I/223/20205-126051/991545-r zo dňa 13. decembra 2010 odvolanie  

pre neodôvodnenosť zamietol. Za situácie, keď platobný výmer o určení dane podľa

pomôcok je právoplatný, bol správca dane povinný uložiť žalobcovi pokutu podľa

ustanovenia § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní a podľa názoru žalovaného nie

sú dôvody na zrušenie uloženej pokuty.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP

preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov

odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia

pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky www.supcourt.gov.sk, a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je

možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 18. apríla 2012   podľa   § 156  

ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní  

a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo zrušením zákona  

č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000

Z. z. o správach finančnej kontroly s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, pričom jeho pôsobnosť a právomoci na úseku

správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky so sídlom v Bratislave, pričom sídlo daňovej sekcie Finančného

riaditeľstva je na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica. Vzhľadom  

na uvedenú skutočnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP

v spojení s § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym

nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.  

Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní ak nesplní daňový subjekt  

pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných

povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa

neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím

obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali  

a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2,

je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré

má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové

spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných

daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí,

záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého

daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.

Podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému

subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky a dane alebo rozdielu dane určenej správcom d ane podľa

pomôcok (§ 29 ods. 6).

Podľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého

rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal

rozsudok krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých

právnych noriem obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom

krajského súdu stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti

považuje za vhodné doplniť nasledovné:

Predmetom súdneho preskúmavania v danom prípade je rozhodnutie

žalovaného, ktorým uložil žalobcovi pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c) a ods. 2

zákona o správe daní.

Žalobca ani v žalobe, ani v odvolaní nenamieta vecnú správnosť tohto

rozhodnutia, ani výšku uloženej sankcie a napokon ani dôvod, pre ktorý bola sankcia

uložená.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v tomto súdnom

konaní nie je možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane resp. žalovaného, ktoré

nadobudlo právoplatnosť a jeho správnosť podlieha samostatnému súdnemu

prieskumu.

Za týchto okolností postupoval žalovaný správne a v súlade so zákonom, keď

vydal napadnuté rozhodnutie, nakoľko takýto postup mu striktne ukladá zákon

o správe daní v ustanovení § 35 ods. 1 písm. c).

Prvostupňový súd tiež správne poukázal na zákonnú možnosť zrušenia

uloženej pokuty (§ 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov) v prípade, ak by

bolo rozhodnutie ukladajúce žalobcovi daňovú povinnosť určenú podľa pomôcok

neskôr zrušené. Uvedený postup zostal zachovaný aktuálne účinnou právnou úp ravou

obsiahnutou v ustanovení § 155 ods. 12 daňového poriadku.

Pokiaľ žalobca tvrdí, že platobné výmery vo vyššie uvedených 8 prípadoch

boli zrušené, toto jeho tvrdenie nemá oporu v spisovom materiáli, nakoľko zrušené

boli len rozhodnutia žalovaného, ktorými boli platobné výmery potvrdené. Samotné

platobné výmery zostali v platnosti.

K rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým vyhovel žalobe žalobcu,  

na ktorý žalobca poukázal v odvolaní, najvyšší súd uvádza, že sa nejedná  

o všeobecne záväzný prameň práva, ale ide o individuálne rozhodnutie súdu, k toré  

je záväzné pre účastníkov konania v konkrétnom jednotlivom prípade. Ako už bolo

vyššie uvedené, najvyšší súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu

v prejednávanej veci a dospel k záveru, že argumenty v ňom uvedené sú logické  

a sú podložené relevantnými zákonnými ustanoveniami.  

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia

krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami

žalobcu.  

  Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu

rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP

potvrdil.  

O trovách konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k

ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal,

nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 18. apríla 2012

JUDr. Alena Poláčková PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth