Najvyšší súd  

2Sžf/44/2010

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa

Milučkého, v právnej veci žalobkyne: PaedDr. N. Č., P. S., zastúpenej JUDr. M. P.,

advokátkou, proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/225/12799-111078/2009/990770-r zo dňa 8. októbra

2009, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/73/2009-37 zo

dňa 30. júna 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove  

č. k. 3S/73/2009-37 zo dňa 30. júna 2010 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 30. júna 2010 č. k. 3S/73/2009-37 zamietol žalobu

podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa žalobkyňa

domáhala zrušenia rozhodnutia   žalovaného č. I/225/12799-111078/2009/990770-r zo dňa  

8. októbra 2009, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Humenné  

č. 703/230/27765/09/Čöl zo dňa 29. júna 2009, ktorým správca dane podľa § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) nepriznal

žalobkyni nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) uvedený v daňovom

priznaní za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 v sume 2 887,81 eur a určil vlastnú daňovú

povinnosť vo výške 4 336,75 eur.

Daňový úrad Humenné vykonal u žalobkyne daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie

obdobie II. štvrťrok 2008, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 703/320/19447/2009/Adám

zo dňa 25. mája 2009. Kontrolou daňových dokladov zistil, že žalobkyňa si uplatnila

odpočítanie DPH z faktúry č. 10080014 zo dňa 16. mája 2008 od dodávateľa S.., s.r.o., L. za

výstavbu inžinierskych sietí na pozemku parcelné číslo X. v katastrálnom území V. S. a z

faktúry č. 72/2008 zo dňa 23. júna 2008 od dodávateľa Š. P., za zrealizované stavebné práce

na tom istom pozemku. Správca dane zistil, že vlastníkom tohto pozemku v kontrolovanom

zdaňovacom období bol Ing. M. Č. (manžel žalobkyne). Na základe dožiadania na Obecnom

úrade V. S. za účelom preverenia vydania stavebného povolenia správca dane zistil, že

stavebné povolenie ešte nebolo vydané, ale o vydanie stavebného povolenia požiadal

stavebník Ing. M. Č. Počas daňovej kontroly žalobkyňa predložila zmluvu o uzavretí budúcej

darovacej zmluvy zo dňa 1. októbra 2008, predmetom ktorej je darovanie ½ pozemku

parcelné číslo X. v katastrálnom území V. S. budúcej obdarovanej, žalobkyni, pričom

budúcim darcom je Ing. M. Č. Z článku II., bodu 2.1 tejto zmluvy vyplýva, že budúci darca,

Ing. M. Č., je výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti vo výške 1/1.

Vzhľadom na uvedené žalovaný dospel k záveru, že v preskúmavanom prípade nebola

splnená jedna zo základných podmienok ustanovená v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.  

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), a to,  

že platiteľ prijaté zdaniteľné obchody použije na uskutočnenie svojich podnikateľských

aktivít. Žalobkyňa ako daňový subjekt si totiž odpočítanie DPH uplatnila z faktúr za dodané

stavebné práce na pozemku, ktorý nebol v jej vlastníctve, a teda zrealizované práce neboli

použité pre jej dodávky tovarov a služieb. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobkyne,  

že pozemok patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Na základe výpisu  

z katastra nehnuteľností žalovaný dospel k záveru, že stavebné práce boli vykonané  

na nehnuteľnosti, ktorá v čase ich vykonávania patrila do výlučného vlastníctva manžela

žalobkyne (na základe kúpnej zmluvy V 938/2007).

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajský súd dospel k záveru, že uzatvorenie

kúpnej zmluvy, ktorej predmetom je kúpa nehnuteľnosti, nie je bežnou vecou a na jej

uzatvorenie bol potrebný súhlas obidvoch manželov. V prípade uzatvorenia kúpnej zmluvy

V 938/2007, na základe ktorej bol na LV č. X. pre katastrálne územie V. S. zapísaný ako

výlučný vlastník pozemku manžel žalobkyne, ide podľa krajského súdu o relatívne neplatný

právny úkon. Jeho neplatnosti sa mohla domáhať žalobkyňa, ako osoba dotknutá týmto

právnym úkonom. Vzhľadom na to, že tak neurobila, možno takýto právny úkon považovať

za platný. Zo zmluvy o uzavretí budúcej darovacej zmluvy je nesporné, že ku dňu jej

uzavretia (1. októbra 2008) žalobkyňa akceptovala, že výlučným vlastníkom pozemku je jej

manžel. Podľa krajského súdu žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, ak konštatoval

nesplnenie podmienok ustanovených v § 49 ods. 2 zákona o DPH na odpočítanie dane

žalobkyňou v zdaňovacom období II. štvrťrok 2008.

Proti rozsudku krajského súdu podala   v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa

odvolanie, v ktorom znovu zopakovala žalobné dôvody.

Uviedla, že na základe kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva

predávajúci, V., s.r.o. predal pozemok o výmere 1320m2 parcelné číslo X. v katastrálnom

území V. S. do výlučného vlastníctva kupujúcemu Ing. M. Č., manželovi žalobkyne. Podľa

žalobkyne však kupujúci nemohol kúpiť predmetný pozemok do svojho výlučného vlastníctva

z dôvodu, že v uvedenom čase bol ženatý so žalobkyňou, avšak predávajúci túto skutočnosť

právne neriešil. Poukazujúc na ustanovenie § 139 Občianskeho zákonníka žalobkyňa tvrdí, že

predmetný pozemok patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, i napriek tomu, že

bol zapísaný do výlučného vlastníctva jedného z manželov. Tento svoj záver oprela

o rozhodnutie súdu, podľa ktorého, ak bola nejaká vec získaná za trvania manželstva a

bezpodielového spoluvlastníctva sčasti za prostriedky len jedného z manželov, za podmienok

uvedených v ustanovení § 143 Občianskeho zákonníka, patrí do bezpodielového

spoluvlastníctva (R 42/1972). Rovnako ako v žalobe, žalobkyňa poukázala aj na inú

judikatúru súdov v oblasti bezpodielového spoluvlastníctva manželov (R 31/1967, R 26/1989,

rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2406/2004). Uviedla, že ona a jej manžel doposiaľ neuzavreli

dohodu o zúžení alebo rozšírení bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143a

Občianskeho zákonníka.

Podľa žalobkyne katastrálny zákon neprikazuje skúmať náležitosť, či nehnuteľnosti

nadobúdajú manželia do bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo či vlastníctvo

nadobúda iba jeden z nich, čím vzniká pochybnosť len pre laickú verejnosť, o aké vlastníctvo

ide. V tomto prípade došlo k relatívne neplatnému právnemu úkonu podľa § 145 Občianskeho

zákonníka, avšak druhý manžel (daňový subjekt) by sa takejto relatívnej neplatnosti musel

domáhať. Na základe ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka sa takýto právny úkon

považuje za platný z dôvodu, že ten, kto je takýmto úkonom dotknutý sa neplatnosti právneho

úkonu nedovoláva.

S odkazom na § 143 Občianskeho zákonníka (predmet bezpodielového

spoluvlastníctva manželov) žalobkyňa vyslovila záver, že pozemok parcela č. X.  

v kat. úz. V. S. patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov od vkladu na liste

vlastníctva č. X. Ing. M. Č. pri uzatváraní kúpnej zmluvy nemal vedomosť o tom, že pozemok

kupuje do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,   na čo ho mal upozorniť predávajúci.

Vznik a trvanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je podmienený vznikom a trvaním

manželstva. Manželstvo žalobkyne s Ing. M. Č. vzniklo a trvá doposiaľ.

Žalobkyňa nesúhlasí so záverom krajského súdu, pretože i keď bola kúpna zmluva

uzavretá iba manželom žalobkyne, pozemok bol nadobudnutý počas trvania manželstva a patrí do BSM. Následná darovacia zmluva mala iba zosúladiť právny stav so stavom

zapísaným v katastri nehnuteľnosti z dôvodu predchádzajúcej vady. Skutočnosti tvrdené

žalobkyňou preukazujú aj nové dôkazy, a to rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby  

č. 16/2010 a rozhodnutie o určení súpisného čísla 03/2010, vydané obcou V. S., ktoré

preukazujú, že stavebníkmi boli žalobkyňa a jej manžel

Na základe uvedeného žalobkyňa žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, pričom poukázal na svoje

písomného vyjadrenie k žalobe zo dňa 2. marca 2010. K námietke žalobkyne, že darovacia

zmluva mala iba zosúladiť právny stav so stavom zapísaným v katastri nehnuteľnosti

z dôvodu predchádzajúcej vady, žalovaný uviedol, že uzatvorená darovacia zmluva bola

prejavom vôle smerujúcim k vzniku vlastníckych práv žalobkyne k predmetnej nehnuteľnosti

v rozsahu ½-ce v pomere k celku, preto neprináleží do tohto jednoznačného právneho úkonu vnášať hypotetické úvahy o jej účinkoch. Kúpna zmluva, ktorú uzatvoril manžel žalobkyne,

nebola „vadná“, iba ak zo zákona relatívne neplatná, no v dôsledku vôle žalobkyne platná.

Žalovaný zdôraznil, že v čase dodania stavených prác bol výlučným vlastníkom pozemku

manžel žalobkyne, následné skutočnosti vzniknuté v roku 2010 nemajú preto na tento záver

daňových orgánov žiadny vplyv. Žalobkyňa sa stala podielovým spoluvlastníkom

nehnuteľnosti až v roku 2009. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval,  

aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení  

s § 246c ods. 1 OSP preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako  

aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

v zmysle § 250ja ods. 2 OSP rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil 13. júla 2011 podľa § 156

ods. 1 OSP, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk.

Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného č. I/225/12799-111078/2009/ 990770-r zo dňa 8. októbra 2009, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu

Humenné č. 703/230/27765/09/Čöl zo dňa 29. júna 2009, ktorým správca dane nepriznal

žalobkyni nadmerný odpočet   DPH uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie  

II. štvrťrok 2008 v sume 2 887,81 eura a určil vlastnú daňovú povinnosť vo výške  

4 336,75 eur.

Spornou otázkou je, že žalobkyňa ako daňový subjekt si odpočítanie DPH uplatnila  

z faktúr za dodané stavebné práce na pozemku, ktorý nebol v jej vlastníctve, a teda

zrealizované práce podľa žalovaného neboli použité pre jej dodávky tovarov a služieb.

Žalobkyňa v daňovom konaní a rovnako aj v súdnom prieskumnom konaní namietala,  

že pozemok patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to aj napriek skutočnosti,

že podľa listu vlastníctva č. X. pre katastrálne územie V. S. bol výlučným vlastníkom

pozemku manžel žalobkyne, Ing. M. Č. (na základe kúpnej zmluvy V 938/2007).

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný

platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ  

s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,

b) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou

dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2

až 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7, 9,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa  

§ 11 a § 11a,

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách  

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov správca dane hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách  

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov ako dôkaz možno

použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce  

pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne

záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania,

hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,

verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní  

a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych  

a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej  

len „katastrálny zákon“) kataster slúži aj ako informačný systém, najmä na ochranu práv  

k nehnuteľnostiam, na daňové účely a poplatkové účely, na oceňovanie nehnuteľností,  

najmä pozemkov, na ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu a lesného pôdneho fondu,

na tvorbu a ochranu životného prostredia, na ochranu nerastného bohatstva, na ochranu

národných kultúrnych pamiatok a ostatných kultúrnych pamiatok, ako aj chránených území  

a prírodných výtvorov a na budovanie ďalších informačných systémov o nehnuteľnostiach.

Podľa § 70 katastrálneho zákona údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné,  

ak sa nepreukáže opak. Údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné

číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo

lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných

polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické

názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je

druh pozemku evidovaného ako parcela registra "E".

Podľa § 71 ods. 1 katastrálneho zákona záväzné údaje katastra sa používajú najmä  

na ochranu práv k nehnuteľnostiam, na účely správy daní a poplatkov, na ochranu

poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ochranu lesného pôdneho fondu, tvorbu a ochranu

životného prostredia, hospodársku činnosť a na informačné systémy o nehnuteľnostiach.

V prejednávanom prípade je medzi účastníkmi spornou otázka posúdenia vlastníctva

pozemku parcelné číslo X. v katastrálnom území V. S.

V súlade s vyššie citovanými ustanoveniami žalovaný správny orgán ako aj správca

dane použili v daňovom konaní ako dôkaz údaje z katastra nehnuteľností, ktoré sú

hodnoverné a záväzné. Žalobkyňa však namietala, že aj keď podľa listu vlastníctva č. X. pre

katastrálne územie V. S. bol výlučným vlastníkom pozemku Ing. M. Č. (manžel žalobkyne), z ustanovení Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že tento pozemok patril do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože manžel žalobkyne nadobudol tento

pozemok za trvania manželstva.

Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí

môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov;

inak je právny úkon neplatný.

Podľa § 40a veta prvá Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho

úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2,

považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti

právneho úkonu nedovolá.

Najvyšší súd zhodne so záverom krajského súdu konštatuje, že kúpu nehnuteľnosti

možno považovať za inú ako bežnú vec, a preto je na takýto úkon potrebný súhlas oboch

manželov, ak ide o kúpu za prostriedky, ktoré sú v ich bezpodielovom spoluvlastníctve.   Ako vyplýva z ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, neplatnosť právneho úkonu podľa

§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou relatívnou, čo znamená, že neplatnosti

takého právneho úkonu sa musí dovolávať dotknutá osoba. Inak sa takýto právny úkon

považuje za platný. V tomto prípade bolo výlučne na žalobkyni, aby sa dovolávala neplatnosti

tohto právneho úkonu. Najvyšší súd poukazuje aj na skutočnosť, že žalobkyňa v podanej

žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu sama konštatovala uvedený právny

stav.

Na základe uvedených skutočností najvyšší súd dospel k záveru, že správne orgány

oboch stupňov postupovali v súlade so zákonom, keď v daňovom konaní pri zisťovaní

vlastníka sporného pozemku vychádzali zo záväzných údajov z katastra nehnuteľností.

Nebolo úlohou, ani právomocou daňových orgánov určovať, resp. rozhodovať, či predmetný

pozemok patrí alebo nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Túto otázku bol

oprávnený na návrh žalobkyne rozhodnúť všeobecný súd, ktorého rozhodnutie by bolo

záväzné. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že existujúci právny stav

(v kontrolovanom zdaňovacom období) žalobkyňa navyše potvrdila uzavretím zmluvy o budúcej darovacej zmluve, v ktorej bol ako výlučný vlastník pozemku deklarovaný manžel

žalobkyne.

Pokiaľ ide o rozhodnutia z roku 2010 ako nové dôkazy, na ktoré sa žalobkyňa

odvoláva, najvyšší súd s poukazom na § 250i ods. 1 OSP konštatuje, že pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia. Úlohou súdov v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť

správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale v medziach žaloby preskúmať

zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či tieto orgány v rámci rozhodovacieho

procesu dodržali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu bolo teda

preskúmať, či sa žalovaný v súlade so zákonom vysporiadal s námietkami a dôkazmi, ktoré

žalobkyňa predložila v daňovom konaní, inak by preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo

inštitút odvolacieho konania pred správnym orgánom ako nevyhnutného predpokladu  

na podanie žaloby podľa piatej časti OSP.

Okrem uvedeného je súčasne potrebné zdôrazniť, že skutočnosti, na ktoré  

sa žalobkyňa odvoláva nemenia právny a skutkový stav, tak ako bol ustálený v daňovom

konaní za kontrolované zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008.

Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správneho

orgánu a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona

a chránených záujmov žalobkyne, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov

uvedených vyššie, za správny.

Skutočnosti, ktorými žalobkyňa v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu   neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré

žalobkyňa   namietala už   v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite

vysporiadal.

Na základe vyššie uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,  

že námietky žalobkyne vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené. Preto stotožniac  

sa s právnym posúdením veci krajským súdom napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. 3S/73/2009-37 zo dňa 30. júna 2010 ako vecne správny   podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP

potvrdil.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 OSP v spojení  

s § 250k ods. 1 OSP a § 246c ods.1 prvá veta OSP. Žalobkyňa nemala úspech vo veci, preto jej súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 13. júla 2011  

JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová