Najvyšší súd
2Sžf/44/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa
Milučkého, v právnej veci žalobkyne: PaedDr. N. Č., P. S., zastúpenej JUDr. M. P.,
advokátkou, proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/225/12799-111078/2009/990770-r zo dňa 8. októbra
2009, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/73/2009-37 zo
dňa 30. júna 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 3S/73/2009-37 zo dňa 30. júna 2010 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 30. júna 2010 č. k. 3S/73/2009-37 zamietol žalobu
podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa žalobkyňa
domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/225/12799-111078/2009/990770-r zo dňa
8. októbra 2009, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Humenné
č. 703/230/27765/09/Čöl zo dňa 29. júna 2009, ktorým správca dane podľa § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) nepriznal
žalobkyni nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) uvedený v daňovom
priznaní za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 v sume 2 887,81 eur a určil vlastnú daňovú
povinnosť vo výške 4 336,75 eur.
Daňový úrad Humenné vykonal u žalobkyne daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie
obdobie II. štvrťrok 2008, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 703/320/19447/2009/Adám
zo dňa 25. mája 2009. Kontrolou daňových dokladov zistil, že žalobkyňa si uplatnila
odpočítanie DPH z faktúry č. 10080014 zo dňa 16. mája 2008 od dodávateľa S.., s.r.o., L. za
výstavbu inžinierskych sietí na pozemku parcelné číslo X. v katastrálnom území V. S. a z
faktúry č. 72/2008 zo dňa 23. júna 2008 od dodávateľa Š. P., za zrealizované stavebné práce
na tom istom pozemku. Správca dane zistil, že vlastníkom tohto pozemku v kontrolovanom
zdaňovacom období bol Ing. M. Č. (manžel žalobkyne). Na základe dožiadania na Obecnom
úrade V. S. za účelom preverenia vydania stavebného povolenia správca dane zistil, že
stavebné povolenie ešte nebolo vydané, ale o vydanie stavebného povolenia požiadal
stavebník Ing. M. Č. Počas daňovej kontroly žalobkyňa predložila zmluvu o uzavretí budúcej
darovacej zmluvy zo dňa 1. októbra 2008, predmetom ktorej je darovanie ½ pozemku
parcelné číslo X. v katastrálnom území V. S. budúcej obdarovanej, žalobkyni, pričom
budúcim darcom je Ing. M. Č. Z článku II., bodu 2.1 tejto zmluvy vyplýva, že budúci darca,
Ing. M. Č., je výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti vo výške 1/1.
Vzhľadom na uvedené žalovaný dospel k záveru, že v preskúmavanom prípade nebola
splnená jedna zo základných podmienok ustanovená v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), a to,
že platiteľ prijaté zdaniteľné obchody použije na uskutočnenie svojich podnikateľských
aktivít. Žalobkyňa ako daňový subjekt si totiž odpočítanie DPH uplatnila z faktúr za dodané
stavebné práce na pozemku, ktorý nebol v jej vlastníctve, a teda zrealizované práce neboli
použité pre jej dodávky tovarov a služieb. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobkyne,
že pozemok patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Na základe výpisu
z katastra nehnuteľností žalovaný dospel k záveru, že stavebné práce boli vykonané
na nehnuteľnosti, ktorá v čase ich vykonávania patrila do výlučného vlastníctva manžela
žalobkyne (na základe kúpnej zmluvy V 938/2007).
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajský súd dospel k záveru, že uzatvorenie
kúpnej zmluvy, ktorej predmetom je kúpa nehnuteľnosti, nie je bežnou vecou a na jej
uzatvorenie bol potrebný súhlas obidvoch manželov. V prípade uzatvorenia kúpnej zmluvy
V 938/2007, na základe ktorej bol na LV č. X. pre katastrálne územie V. S. zapísaný ako
výlučný vlastník pozemku manžel žalobkyne, ide podľa krajského súdu o relatívne neplatný
právny úkon. Jeho neplatnosti sa mohla domáhať žalobkyňa, ako osoba dotknutá týmto
právnym úkonom. Vzhľadom na to, že tak neurobila, možno takýto právny úkon považovať
za platný. Zo zmluvy o uzavretí budúcej darovacej zmluvy je nesporné, že ku dňu jej
uzavretia (1. októbra 2008) žalobkyňa akceptovala, že výlučným vlastníkom pozemku je jej
manžel. Podľa krajského súdu žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, ak konštatoval
nesplnenie podmienok ustanovených v § 49 ods. 2 zákona o DPH na odpočítanie dane
žalobkyňou v zdaňovacom období II. štvrťrok 2008.
Proti rozsudku krajského súdu podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa
odvolanie, v ktorom znovu zopakovala žalobné dôvody.
Uviedla, že na základe kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva
predávajúci, V., s.r.o. predal pozemok o výmere 1320m2 parcelné číslo X. v katastrálnom
území V. S. do výlučného vlastníctva kupujúcemu Ing. M. Č., manželovi žalobkyne. Podľa
žalobkyne však kupujúci nemohol kúpiť predmetný pozemok do svojho výlučného vlastníctva
z dôvodu, že v uvedenom čase bol ženatý so žalobkyňou, avšak predávajúci túto skutočnosť
právne neriešil. Poukazujúc na ustanovenie § 139 Občianskeho zákonníka žalobkyňa tvrdí, že
predmetný pozemok patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, i napriek tomu, že
bol zapísaný do výlučného vlastníctva jedného z manželov. Tento svoj záver oprela
o rozhodnutie súdu, podľa ktorého, ak bola nejaká vec získaná za trvania manželstva a
bezpodielového spoluvlastníctva sčasti za prostriedky len jedného z manželov, za podmienok
uvedených v ustanovení § 143 Občianskeho zákonníka, patrí do bezpodielového
spoluvlastníctva (R 42/1972). Rovnako ako v žalobe, žalobkyňa poukázala aj na inú
judikatúru súdov v oblasti bezpodielového spoluvlastníctva manželov (R 31/1967, R 26/1989,
rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2406/2004). Uviedla, že ona a jej manžel doposiaľ neuzavreli
dohodu o zúžení alebo rozšírení bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143a
Občianskeho zákonníka.
Podľa žalobkyne katastrálny zákon neprikazuje skúmať náležitosť, či nehnuteľnosti
nadobúdajú manželia do bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo či vlastníctvo
nadobúda iba jeden z nich, čím vzniká pochybnosť len pre laickú verejnosť, o aké vlastníctvo
ide. V tomto prípade došlo k relatívne neplatnému právnemu úkonu podľa § 145 Občianskeho
zákonníka, avšak druhý manžel (daňový subjekt) by sa takejto relatívnej neplatnosti musel
domáhať. Na základe ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka sa takýto právny úkon
považuje za platný z dôvodu, že ten, kto je takýmto úkonom dotknutý sa neplatnosti právneho
úkonu nedovoláva.
S odkazom na § 143 Občianskeho zákonníka (predmet bezpodielového
spoluvlastníctva manželov) žalobkyňa vyslovila záver, že pozemok parcela č. X.
v kat. úz. V. S. patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov od vkladu na liste
vlastníctva č. X. Ing. M. Č. pri uzatváraní kúpnej zmluvy nemal vedomosť o tom, že pozemok
kupuje do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na čo ho mal upozorniť predávajúci.
Vznik a trvanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je podmienený vznikom a trvaním
manželstva. Manželstvo žalobkyne s Ing. M. Č. vzniklo a trvá doposiaľ.
Žalobkyňa nesúhlasí so záverom krajského súdu, pretože i keď bola kúpna zmluva
uzavretá iba manželom žalobkyne, pozemok bol nadobudnutý počas trvania manželstva a patrí do BSM. Následná darovacia zmluva mala iba zosúladiť právny stav so stavom
zapísaným v katastri nehnuteľnosti z dôvodu predchádzajúcej vady. Skutočnosti tvrdené
žalobkyňou preukazujú aj nové dôkazy, a to rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby
č. 16/2010 a rozhodnutie o určení súpisného čísla 03/2010, vydané obcou V. S., ktoré
preukazujú, že stavebníkmi boli žalobkyňa a jej manžel
Na základe uvedeného žalobkyňa žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, pričom poukázal na svoje
písomného vyjadrenie k žalobe zo dňa 2. marca 2010. K námietke žalobkyne, že darovacia
zmluva mala iba zosúladiť právny stav so stavom zapísaným v katastri nehnuteľnosti
z dôvodu predchádzajúcej vady, žalovaný uviedol, že uzatvorená darovacia zmluva bola
prejavom vôle smerujúcim k vzniku vlastníckych práv žalobkyne k predmetnej nehnuteľnosti
v rozsahu ½-ce v pomere k celku, preto neprináleží do tohto jednoznačného právneho úkonu vnášať hypotetické úvahy o jej účinkoch. Kúpna zmluva, ktorú uzatvoril manžel žalobkyne,
nebola „vadná“, iba ak zo zákona relatívne neplatná, no v dôsledku vôle žalobkyne platná.
Žalovaný zdôraznil, že v čase dodania stavených prác bol výlučným vlastníkom pozemku
manžel žalobkyne, následné skutočnosti vzniknuté v roku 2010 nemajú preto na tento záver
daňových orgánov žiadny vplyv. Žalobkyňa sa stala podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľnosti až v roku 2009. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval,
aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 OSP preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
v zmysle § 250ja ods. 2 OSP rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil 13. júla 2011 podľa § 156
ods. 1 OSP, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk.
Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného č. I/225/12799-111078/2009/ 990770-r zo dňa 8. októbra 2009, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu
Humenné č. 703/230/27765/09/Čöl zo dňa 29. júna 2009, ktorým správca dane nepriznal
žalobkyni nadmerný odpočet DPH uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
II. štvrťrok 2008 v sume 2 887,81 eura a určil vlastnú daňovú povinnosť vo výške
4 336,75 eur.
Spornou otázkou je, že žalobkyňa ako daňový subjekt si odpočítanie DPH uplatnila
z faktúr za dodané stavebné práce na pozemku, ktorý nebol v jej vlastníctve, a teda
zrealizované práce podľa žalovaného neboli použité pre jej dodávky tovarov a služieb.
Žalobkyňa v daňovom konaní a rovnako aj v súdnom prieskumnom konaní namietala,
že pozemok patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to aj napriek skutočnosti,
že podľa listu vlastníctva č. X. pre katastrálne územie V. S. bol výlučným vlastníkom
pozemku manžel žalobkyne, Ing. M. Č. (na základe kúpnej zmluvy V 938/2007).
Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ
s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,
b) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou
dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2
až 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7, 9,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa
§ 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov ako dôkaz možno
použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania,
hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní
a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „katastrálny zákon“) kataster slúži aj ako informačný systém, najmä na ochranu práv
k nehnuteľnostiam, na daňové účely a poplatkové účely, na oceňovanie nehnuteľností,
najmä pozemkov, na ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu a lesného pôdneho fondu,
na tvorbu a ochranu životného prostredia, na ochranu nerastného bohatstva, na ochranu
národných kultúrnych pamiatok a ostatných kultúrnych pamiatok, ako aj chránených území
a prírodných výtvorov a na budovanie ďalších informačných systémov o nehnuteľnostiach.
Podľa § 70 katastrálneho zákona údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné,
ak sa nepreukáže opak. Údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné
číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo
lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných
polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické
názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je
druh pozemku evidovaného ako parcela registra "E".
Podľa § 71 ods. 1 katastrálneho zákona záväzné údaje katastra sa používajú najmä
na ochranu práv k nehnuteľnostiam, na účely správy daní a poplatkov, na ochranu
poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ochranu lesného pôdneho fondu, tvorbu a ochranu
životného prostredia, hospodársku činnosť a na informačné systémy o nehnuteľnostiach.
V prejednávanom prípade je medzi účastníkmi spornou otázka posúdenia vlastníctva
pozemku parcelné číslo X. v katastrálnom území V. S.
V súlade s vyššie citovanými ustanoveniami žalovaný správny orgán ako aj správca
dane použili v daňovom konaní ako dôkaz údaje z katastra nehnuteľností, ktoré sú
hodnoverné a záväzné. Žalobkyňa však namietala, že aj keď podľa listu vlastníctva č. X. pre
katastrálne územie V. S. bol výlučným vlastníkom pozemku Ing. M. Č. (manžel žalobkyne), z ustanovení Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že tento pozemok patril do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože manžel žalobkyne nadobudol tento
pozemok za trvania manželstva.
Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí
môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov;
inak je právny úkon neplatný.
Podľa § 40a veta prvá Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho
úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2,
považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti
právneho úkonu nedovolá.
Najvyšší súd zhodne so záverom krajského súdu konštatuje, že kúpu nehnuteľnosti
možno považovať za inú ako bežnú vec, a preto je na takýto úkon potrebný súhlas oboch
manželov, ak ide o kúpu za prostriedky, ktoré sú v ich bezpodielovom spoluvlastníctve. Ako vyplýva z ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, neplatnosť právneho úkonu podľa
§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou relatívnou, čo znamená, že neplatnosti
takého právneho úkonu sa musí dovolávať dotknutá osoba. Inak sa takýto právny úkon
považuje za platný. V tomto prípade bolo výlučne na žalobkyni, aby sa dovolávala neplatnosti
tohto právneho úkonu. Najvyšší súd poukazuje aj na skutočnosť, že žalobkyňa v podanej
žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu sama konštatovala uvedený právny
stav.
Na základe uvedených skutočností najvyšší súd dospel k záveru, že správne orgány
oboch stupňov postupovali v súlade so zákonom, keď v daňovom konaní pri zisťovaní
vlastníka sporného pozemku vychádzali zo záväzných údajov z katastra nehnuteľností.
Nebolo úlohou, ani právomocou daňových orgánov určovať, resp. rozhodovať, či predmetný
pozemok patrí alebo nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Túto otázku bol
oprávnený na návrh žalobkyne rozhodnúť všeobecný súd, ktorého rozhodnutie by bolo
záväzné. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že existujúci právny stav
(v kontrolovanom zdaňovacom období) žalobkyňa navyše potvrdila uzavretím zmluvy o budúcej darovacej zmluve, v ktorej bol ako výlučný vlastník pozemku deklarovaný manžel
žalobkyne.
Pokiaľ ide o rozhodnutia z roku 2010 ako nové dôkazy, na ktoré sa žalobkyňa
odvoláva, najvyšší súd s poukazom na § 250i ods. 1 OSP konštatuje, že pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia. Úlohou súdov v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť
správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale v medziach žaloby preskúmať
zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či tieto orgány v rámci rozhodovacieho
procesu dodržali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu bolo teda
preskúmať, či sa žalovaný v súlade so zákonom vysporiadal s námietkami a dôkazmi, ktoré
žalobkyňa predložila v daňovom konaní, inak by preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo
inštitút odvolacieho konania pred správnym orgánom ako nevyhnutného predpokladu
na podanie žaloby podľa piatej časti OSP.
Okrem uvedeného je súčasne potrebné zdôrazniť, že skutočnosti, na ktoré
sa žalobkyňa odvoláva nemenia právny a skutkový stav, tak ako bol ustálený v daňovom
konaní za kontrolované zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008.
Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správneho
orgánu a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona
a chránených záujmov žalobkyne, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov
uvedených vyššie, za správny.
Skutočnosti, ktorými žalobkyňa v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré
žalobkyňa namietala už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite
vysporiadal.
Na základe vyššie uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že námietky žalobkyne vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené. Preto stotožniac
sa s právnym posúdením veci krajským súdom napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 3S/73/2009-37 zo dňa 30. júna 2010 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP
potvrdil.
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 250k ods. 1 OSP a § 246c ods.1 prvá veta OSP. Žalobkyňa nemala úspech vo veci, preto jej súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 13. júla 2011
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová