2Sžf/24/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: INGWE ANWARUNYA, s.r.o., so sídlom Priemyselná 786, Michalovce, IČO 36 272 612, zastúpeného JUDr. Petrom Rokašom, advokátom, so sídlom Plynárenská 1, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100902/220976/2013/CI z 27. mája 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/66/2013-94 z 15. decembra 2015, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/66/2013-94 z 15. decembra 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom č. k. 14S/66/2013-94 z 15. decembra 2015 Krajský súd v Trnave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1100902/220976/2013/CI z 27. mája 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Colného úradu Trnava č. 9005838/1/132066/2013 z 15. marca 2013, ktorým bolo žalobcovi registrovanému ako prevádzkovateľ daňového skladu podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.“) uložené, aby v prípade, že by súčet

- spotrebnej dane z liehu, ktorá vznikla uvedením alkoholického nápoja, ktorým je lieh, do daňového voľného obehu žalobcom v zdaňovacom období marec 2013 a ktorá nebola zaplatená a

- dane pripadajúcej na celkové množstvo liehu uvedené do daňového voľného obehu žalobcom za zdaňovacie obdobie apríl roku 2013 bol vyšší ako rozdiel sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 530/2011 Z. z.“) a sumy zábezpeky na daň pripadajúcej na lieh prepravovaný v pozastavení dane, sa zdržal uvedenia liehu do daňového voľného obehu za zdaňovacie obdobie apríl 2013 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na účet správcu dane tak, aby súčet nezaplatenej dane bol vždy nižší alebo rovný ako súčet sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z. z. (zníženej o sumu zábezpeky na daň pripadajúcu na lieh prepravovaný v pozastavení dane) a zloženej peňažnej sumy, nakoľko je odôvodnenáobava, že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami.

V napadnutom rozhodnutí žalovaný poukázal na to, že podľa predložených vývozných vyhlásení vyviezol žalobca na územie tretieho štátu 7 580 000 kontrolných známok, ktoré mali byť odovzdané zahraničnému výrobcovi liehu OOO ITAR v Ruskej federácii. Na územie Slovenskej republiky bolo dovezené a následne prepustené do colného režimu voľný obeh 96 240 spotrebiteľských balení liehu označených predmetnými známkami. Podľa informácií poskytnutých colnému úradu colnou správou Ruskej federácie vyvezené kontrolné známky neboli dodané tvrdenému odberateľovi (spoločnosti ITAR) ani neboli na území Ruskej federácie predložené k colnému konaniu. Nepredložením nenalepených vyvezených kontrolných známok a tým nepreukázaním použitia a zúčtovania kontrolných známok vzniklo podozrenie z dopustenia sa správneho deliktu v zmysle § 47 ods. 1 písm. e) zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, za ktorý žalobcovi hrozí pokuta vo výške 20 325 168 eur, v súvislosti s ktorou je obava, že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutia postupovali v súlade so zákonom. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že predbežné opatrenie nie je možné posudzovať ako opatrenie sankčné, ale svojim charakterom je opatrením, ktoré dočasným spôsobom upravuje pomery daňového subjektu vo vzťahu k jeho daňovej povinnosti. Nejedná sa teda o sankciu uplatňovanú správcom dane voči daňovému subjektu. Poukázal na to, že žalobca podal žiadosť colnému úradu, aby peňažná suma zložená na základe predbežného opatrenia bola po strate jeho účinnosti použitá na úhradu priznanej spotrebnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie kalendárneho mesiaca apríl 2013, čím došlo k strate účinnosti rozhodnutia predmetného predbežného opatrenia.

Pokiaľ išlo o namietaný zásah do práva žalobcu na podnikanie, krajský súd poukázal na charakter samotného podnikania žalobcu, ktoré je dobrovoľné, žalobcovi nie je v podnikaní ničím bránené, pričom ak žalobca podniká v oblasti nakladania s liehom, tak musí rešpektovať príslušné daňové normy, ktoré tento charakter podnikania upravujú a ktoré musia byt' daňovému subjektu známe a medzi ktoré patrí i možnosť vydania predbežného opatrenia správcom dane. Postup správcu dane jednoznačne vychádza z príslušnej právnej úpravy platnej pre takýto charakter podnikania, preto ho nemožno považovať za zásah do práv na podnikanie, resp. obmedzovanie práva podnikať.

Krajský súd nepovažoval za opodstatnené ani tvrdenie žalobcu, že v prípade predbežného opatrenia si musí urýchlene zabezpečiť finančnú hotovosť, nakoľko pre ďalšie obdobia, keď sú predbežné opatrenia kontinuálne ukladané, sa peňažná hotovosť buď vráti žalobcovi, alebo sa započíta na úhradu dane, teda postačuje iba raz zabezpečiť finančné prostriedky.

Podľa krajského súdu nebol dôvod, aby žalovaný vykonával dokazovanie k tvrdeniam žalobcu ohľadom zničenia kontrolných známok, pretože pre potrebu vydať predbežné opatrenie správca dane dokazovanie nevykonáva. Pre vydanie predbežného opatrenia v zmysle § 50 zákona č. 563/2009 Z. z. postačuje odôvodnená obava, s ktorou sa správny orgán v odôvodnení rozhodnutia podrobne a v dostatočnom rozsahu zaoberal a vysporiadal.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru sa krajský súd nevysporiadal s nesprávnym právnym postupom správneho orgánu. V prípade, ak colnému úradu vznikla pochybnosť o vymožiteľnosti spotrebnej dane z alkoholického nápoja, mal postupovať v súlade s ustanovením § 16 ods. 17 písm. b) zákona č. 530/2011 Z. z., nakoľko sa jedná o špeciálny právny predpis, ktorého aplikácia má prednosť pred aplikáciou zákona č. 563/2009 Z. z. Colný úrad postupoval nesprávne a bezdôvodne vydával predbežné opatrenia, ktoré nedôvodne zaťažili žalobcupovinnosťou skladať pred uvedením alkoholického nápoja (liehu) do daňového voľného obehu peňažnú sumu zodpovedajúcu výške daňovej pohľadávky správcu dane, voči čomu nemal žalobca možnosť podať účinný opravný prostriedok, nakoľko odvolanie proti rozhodnutiu o uložení predbežného opatrenia nemá odkladný účinok.

Postupom žalovaného dochádzalo k zásahu do výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu, pretože žalobca bol nútený urýchlene si zaobstarať finančnú hotovosť. Keď krajský súd konštatoval, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k zásahu do základných práv žalobcu, odoprel tým preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Žalobca namietal, že colný úrad vydávaním predbežných opatrení nezákonne nahrádzal inštitút skladania zábezpeky na daň, čo je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca tiež tvrdil, že opakovaným vydávaním predbežných opatrení tieto nadobudli sankčný charakter.

Podľa žalobcu neboli splnené podmienky na uloženie povinnosti opätovne skladať zábezpeku na spotrebnú daň, pretože žalobca preukázal vyvezenie kontrolných známok a skutočnosť, ako s nimi bolo naložené. Colný úrad nebral do úvahy vývozné colné vyhlásenia žalobcu, ktorými deklaroval vývoz kontrolných známok na územie Ruskej federácie spoločnosti ITAR, ako ani potvrdenie tejto spoločnosti o prevzatí kontrolných známok. Dovoz spotrebiteľských balení, ktoré pre žalobcu zabezpečovala spoločnosť ITAR (ktorá tieto balenia označuje kontrolnými známkami) bol dôkazom toho, že známky boli vyvezené mimo územia Slovenskej republiky. Žalobca tiež poukázal na to, že k zničeniu kontrolných známok došlo vplyvom vyššej moci, v dôsledku čoho boli tieto známky v počte 7 483 760 kusov spálené za prítomnosti komisie dňa 2. augusta 2012, o čom bol vyhotovený protokol o zničení kolkov. Na tieto skutočnosti bol žalovaný povinný prihliadať.

Žalobca tiež namietal, že mu bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu v konaní pred správnym orgánom. Vo vyjadrení Colnej správy Ruskej federácie z 3. augusta 2011 sa uvádza, že „nič z produkcie odoslanej spoločnosti CARAT Distillery, s.r.o. nebolo opatrené kontrolnými známkami, nakoľko spoločnosť ITAR kontrolné známky nedostala“. Žalobca však tvrdí, že spotrebiteľské balenia liehu mu boli dodané s nalepenými kontrolnými známkami v počte 96 240 kusov, čo spolu s počtom zničených kontrolných známok (7 483 760 kusov) dáva celkový počet 7 580 000 kusov, čo predstavuje počet vyvezených kontrolných známok deklarovaný vo vývozných colných vyhláseniach. Žalovaný nemôže novo uvádzanými dôvodmi a skutočnosťami v napadnutom rozhodnutí, resp. ich konkretizáciou, nahradzovať nedostatok dôvodov rozhodnutia Colného úradu Trnava, najmä keď žalobca nemal možnosť sa k týmto zisteniam vyjadriť ani v odvolacom konaní.

Žalobca v odvolaní konštatoval, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je dostatočne a presvedčivo odôvodnený, pretože súd sa nevysporiadal so žalobnými námietkami. Rozsudok vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nakoľko mnohé závery súdu nekorešpondujú so skutočnosťami zrejmými zo súdneho spisu. Krajský súd tiež vec nesprávne právne posúdil, pretože podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu sú nezákonné.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok upravujúci v zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 250ja O.s.p.,preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu, musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne.

Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle vyššie uvedených zákonných pravidiel. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a dôkazov dospel krajský súd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie rozsudku, keď sa súd v podstate len stotožní s postupom a rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, bez toho, aby sa v dostatočnej miere vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu, nemožno považovať za presvedčivé a zákonné. Najdôležitejšou časťou odôvodnenia rozsudku je právny názor konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok a umožňuje každému pochopiť, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol.

Úlohou súdu v preskúmavacom konaní je posúdiť zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby, pričom v danom prípade krajský súd týmto spôsobom vôbec nepostupoval a na žalobné námietky nereagoval relevantnou argumentáciou. Namiesto zrozumiteľného opisu predmetu konania, vymedzenia sporných otázok a následného logického a právneho zhodnotenia argumentácie účastníkov sa krajský súd obmedzil na vyslovenie súhlasu so závermi žalovaného správneho orgánu a na konštatovanie, že žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skutkovými okolnosťami odôvodňujúcimi vydanie predbežného opatrenia zaoberal a svoj postup zdôvodnil. Krajský súd však tento svoj záver nepodporil žiadnymi konkrétnymi argumentmi, a to najmä s ohľadom na námietky žalobcu obsiahnuté v podanej žalobe.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval (s čím možno súhlasiť), že žalobca podniká v oblasti nakladania s liehom dobrovoľne, a preto musí rešpektovať príslušné daňové normy upravujúce jeho podnikanie, ktoré pripúšťajú aj možnosť vydania predbežného opatrenia správcom dane. Následne sa už však krajský súd nezaoberal tým, či postup správcu dane pri vydaní predbežného opatrenia bol v súlade s príslušnou právnou úpravou, teda či existovali zákonné predpoklady pre jeho uloženie, či povinnosti ním uložené nevybočili zo zákonných medzí, resp. či zákon neobchádzali, a či pri rozhodovacom procese správnych orgánov oboch stupňov boli zachované práva daňového subjektu vyplývajúce s príslušnej právnej úpravy.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, krajský súd pochybil, keď žalobu zamietol bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, ktoré boli v žalobe uvedené. Takéto rozhodnutie možno považovať za arbitrárne, pretože aj nedostatočne odôvodnené rozhodnutie súdu môže zasiahnuť do práva na súdnu ochranu, ktorá je garantovaná každému Ústavou Slovenskej republiky. Zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia, podporené jasnými argumentmi opierajúcimi sa o preukázaný skutkový stav a naň sa vzťahujúcu právnu úpravu, vzbudzujeprirodzenú autoritu a môže byť aj neúspešným účastníkom konania prijaté omnoho priaznivejšie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec v medziach podanej žaloby, znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní, pričom sa náležite vysporiada s námietkami žalobcu a zároveň preskúma, či sa s nimi vysporiadal už žalovaný správny orgán v odôvodní napadnutého rozhodnutia. Súčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie: