ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. v právnej veci žalobcu EUROBUILDING Prešov, spol. s r.o., so sídlom v Prešove, Budovateľská 50, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Jánom Garajom, advokátom so sídlom Prešov, Floriánova 2, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1020505/1/607772/2012 zo dňa 26. marca 2012, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S 56/2012-37 zo dňa 30. októbra 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S 56/2012-37 zo dňa 30. októbra 2012 p o t v r d z u j e. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol žalobný návrh žalobcu, ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorý v odvolacom konaní potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Prešov I. zo dňa 22. decembra 2011 č. 724/230/87166/11/Šar, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2009 v sume 35.829, 41 euro. Krajský súd takto rozhodol, keď sa stotožnil so žalovaným, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. V dôvodoch napadnutého rozsudku poukázal na to, že Daňový úrad Prešov I. výzvou zo dňa 10. októbra 2011 vyzval žalobcu na splnenie si povinností za účelom, aby v lehote 8 pracovných dní predložil v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie I. až IV. štvrťrok 2009 dôkazy preukazujúce tvrdenia a to deklarované odpočítanie dane z tovarov a služieb nadobudnutých v tuzemsku, kde platiteľ uplatnil odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou DREV CONTACT, s.r.o., Južná trieda 125, Košice..., v súčasnosti Štvrť SNP 998/28 Galanta s tým, že uvedený daňový subjekt s príslušnými správcami dane nespolupracuje a preto správca dane žiadal žalobcu o predloženie dôkazov, ktoré by hodnoverným spôsobom preukázali, že zdaniteľné obchody boliuskutočnené touto obchodnou spoločnosťou a že obsahové náležitosti dodávateľských faktúr zodpovedajú skutočnosti. Predmetná výzva bola žalobcovi doručená dňa 31. októbra 2011. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 21. novembra 2011, ktorého sa zúčastnil za žalobcu jeho právny zástupca A.. A. O., vyplýva, že bol oboznámený s priebehom a vykonaním dokazovania v predmetnej veci, pričom právny zástupca žalobcu nevznášal žiadne námietky. Krajský súd ďalej dôvodil tým, že z administratívneho spisu vyplýva, že dňa 22. novembra 2011 bol vypracovaný protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly a následne výzvou zo dňa 22. novembra 2011 na vyjadrenie sa k protokolu a termín na jeho prerokovanie bol stanovený na deň 21. decembra 2011 s upozornením, že ak sa v stanovený deň daňový subjekt alebo jeho právny zástupca alebo zvolený zástupca nezúčastní na prerokovaní protokolu, bude sa deň určený v tejto výzve považovať podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní za deň prerokovania a doručenia protokolu, pričom z doručenky nachádzajúcej sa v administratívnom spise vyplýva, že A.. O. bola predmetná výzva doručená dňa 25. novembra 2011. Následne na to A.. O. podaním zo dňa 23. novembra 2011 doručeným správcovi dane dňa 24. novembra 2011 uviedol, že dôkazy o reálnosti uskutočnení dodávok tovaru a služieb budú správcovi dane v najbližšej dobe predložené, že všetky účtovné doklady musí spracovať, vyhodnotiť a že záverečné stanovisko správcovi dane podá do 2. decembra 2011. Napriek tomu žalobca však do 2. decembra 2012 správcovi dane nepredložil listinné dôkazy o reálnosti uskutočnení dodávok tovaru a služieb a preto následne správca dane vydal dodatočný platobný výmer. Taktiež z úradného záznamu zo dňa 21. decembra 2011 vyplýva, že konateľ spoločnosti žalobcu a ani jeho právny zástupca sa na prerokovanie protokolu nedostavili. Krajský súd tiež poukázal v dôvodoch svojho rozhodnutia na jednotlivé ustanovenia zákona č. 511/1991 Zb., ktoré sa vzťahujú na predmetnú vec a z ktorých vyplýva, že správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly neporušil zákon a preto krajský súd nezistil, že by išlo o šikanózny výkon daňovej kontroly vo vzťahu k žalobcovi a preto námietka žalobcu v tomto smere bez bližšej špecifikácie má iba deklaratórny charakter. Taktiež z administratívneho spisu, z odvolania žalobcu, ako i zo žaloby nevyplýva, že by žalobca bol v priebehu výkonu daňovej kontroly vo vzťahu k postupu zamestnancov správcu dane vzniesol námietky. Čo sa týka námietky žalobcu, že správca dane predčasne ukončil daňovú kontrolu, pretože žalobca sa dal v konaní zastúpiť právnym zástupcom-advokátom, je podľa názoru krajského súdu nedôvodná, pretože lehota do 20. januára 2012 je maximálnou lehotou do kedy daňová kontrola mala byť ukončená. Krajský súd taktiež považoval za nedôvodnú i námietku žalobcu, že mu zo strany správcu dane nebol daný dostatočný časový priestor na splnenie si dôkaznej povinnosti, pretože takéto tvrdenie nezodpovedá obsahu administratívneho spisu, pretože, ak si žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH, jeho povinnosťou bolo reálny obsah ním predložených účtovných dokladov aj preukázať čo sa v predmetnej veci zo strany žalobcu nestalo. Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok ako nezákonný zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Uviedol, že nemožnosť predloženia dôkazov, ktoré podľa názoru správcu dane, žalovaného a súdu mali preukázať reálnosť uskutočnených tovarov a služieb nebola zapríčinená platiteľom dane. Skutočnosť, že sa predvolaný svedok opätovne nedostavil na výsluch k správcovi dane nijakým spôsobom nezapríčinil navrhovateľ, naopak táto skutočnosť potvrdzuje stav nemožnosti zabezpečenia dôkazov zo strany žalobcu. Poukázal na odôvodnenie rozsudku ESD v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012 a že z týchto dôvodov je zrejmé, že dôvody, pre ktoré bola žaloba zamietnutá sú v rozpore s uvedeným rozsudkom ESD. Z predmetnej dodávky tovarov a služieb, s ktorými bolo spojené uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty nemožno preto považovať za fiktívne len z dôvodu, že navrhovateľ nepredložil dôkazy tak, ako to požadoval správca dane. Podľa žalobcu je preto dôvodný záver, že predmetný stav vznikol bez viny žalobcu a preto krajský súd rozhodol nesprávne, keď sa stotožnil so závermi správcu dane a žalovaného, že nárok na odpočet DPH žalobcovi nevznikol z dôvodu, že predmetné dodávky tovarov a služieb považoval za fiktívne. Žalovaný správny orgán Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove ako zákonný potvrdil. Ku odvolaniu žalobcu uviedlo, že zo zistených skutočností vyplýva, že odvolateľ splnil iba jednu predpokladanú podmienku, keď predložil faktúru od dodávateľa. Zo strany odvolateľa - žalobcu nebola však splnená vecná podmienka nároku na odpočítanie dane a to, že deklarovaný zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako i konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie žalobcu prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je možné vyhovieť a to z nasledovných dôvodov :
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 OSP).
Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.
Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú prakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu. Podľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:
Podľa § 1a písm. c/ zákona o správe daní, správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov 1a) podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaruoslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.
Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v platnom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, s výnimkou ods. 3 a 6. Platiteľmôže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 26. marca 2012, ktorým tento potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer Daňového úradu Prešov I. zo dňa 22. decembra 2011, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2009 v sume 35.829,41 Eur. Vzhľadom na uvedené, napriek tomu, že žalobca predložil ako dôkazy predmetné faktúry, ktoré majú vyvrátiť tvrdenie žalovaného, tak správca dane, ako i žalovaný správne vyhodnotili dôkazy predložené žalobcom ako nedôveryhodné, keďže nepreukazujú po obsahovej stránke, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo osobou uvedenou vo faktúrach.
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v konaní vyskytla zásadná právna otázka posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, že sú pochybnosti o prijatí zdaniteľného plnenia daňovým subjektom, ako aj pochybnosti v osobe dodávateľa, keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania sám bezdôvodne odmietal spolupracovať s príslušnými správcami dane, ako to vyplýva z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise a ako tiež na tieto skutočnosti správne poukazuje krajský súd v dôvodoch svojho rozsudku.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.
Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane svoj záver, že sa zdaniteľné plnenie, ktoré si uplatnil žalobca v daňovom priznaní neuskutočnilo, podložil skutkovými zisteniami s konkrétnym odkazom na vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil a dostatočne zdôvodnil, na základe čoho dospel, podľa názoru najvyššieho súdu, k oprávneným pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných plnení.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou žalobcu zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predložením účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej ale aj po obsahovej stránke. K tejto námietke dáva žalobcovi súd do pozornosti, že v zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a taktiež musí vedieť preukázať, že kto uvedenú službu skutočne aj reálne poskytol.
V odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu. V danom prípade bol to i sám žalobca, ktorý bol vo vzťahu k správcovi dane nečinný, keď ho správca dane výzvou zo dňa 10. októbra 2011 pod č. 723/320 /61955/2011/ Fed vyzval na predloženie dôkazov, ktorými by preukázal splnenie vecnej podmienky nároku na odpočítanie dane, ktorou je skutočnosť, že deklarovaný zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený. Žalobca napr. vôbec správcovi dane nepreukázal, že kto za dodávateľov odovzdával práce, tiež kto za spoločnosť žalobcu preberal vykonané práce, tiež nedoložil dôkazy o odberateľoch, ktorým mali byť práce a tovary zo strany žalobcu následne faktúrované, tiež pri službách sprostredkovania bližšie necharakterizoval sprostredkované služby, tiež kým boli skutočne vykonané, akým spôsobom a pre koho a pod. Správne konštatuje krajský súd v dôvodoch svojho rozsudku, že žalobca taktiež napriek svojmu prísľubu vo vzťahu k správcovi dane, že mu do termínu 2. decembra 2011 doloží príslušné účtovné doklady, ktoré spracuje, vyhodnotí ich a dá záverečné stanovisko správcovi dane, tak svoj prísľub nesplnil a do termínu 2. decembra 2012 zostal nečinný. Taktiež ako vyplýva z administratívneho spisu ani konateľ spoločnosti a tiež ani právny zástupca žalobcu sa nezúčastnili na prerokovaní protokolu o výsledku zistení z daňovej kontroly, hoci im muselo byť podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že v danom prípade vo vzťahu k žalobcovi ako daňovému subjektu nastanú skutočnosti a následky predpokladané v ustanovení § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Žalobca v odvolaní cituje rozsudky SD EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Fóigazgatósága a Peter Dávid proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alfoldi Regionális Adó Fóigazgatósága (ďalej len „Mahagében“), avšak neuvádza, akým spôsobom by tieto mohli ovplyvniť právny názor, ku ktorému dospel krajský súd v napadnutom rozsudku. Preto v prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v rozsudku vo veci Mahagében (C- 80/11 a C-142/11) SD EU v prvom rade pripomenul boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES (bod 44). V prejednávanej právnej veci však nebolo preukázané žalobcom, žeby zdaniteľné plnenie uskutočnil dodávateľ uvedený na faktúre. Nakoľko žalobca nevedel preukázať, že zdaniteľné plnenie by bol zrealizoval dodávateľ uvedený na faktúre, nebola potom splnená jedna z podmienok, za ktorých došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci nebolo preukázané splnenie vecných podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112/ES. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že z judikatúry SD EU vyplýva, že členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (medzi inými pozri rozsudky SD EU zo 17. júla 2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I- 5457, bod 37; z 29. júla 2010 Profaktor Kulesza, Frankowski, Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s. I- 7639, bod 21; z 21. júna 2012 Mahagében, C-C-80/11, C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie DPH a jej kontrolu daňovým orgánom. Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu vo veci samej. Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozsudok SD EU vo veci Mahagében nemožno aplikovať v predmetnej právnej veci spôsobom, aký mal pravdepodobne na mysli žalobca, t. j. v jeho prospech.
Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv nazákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O.s.p.), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd SR nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od právneho názoru krajského súdu v danej veci odchýlil (napr. zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. za použitia ust. § 246c ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.. Žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.