Najvyšší súd  

2Sžf/14/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Miroslav Turok - Meceňo, Habura 166, zastúpeného JUDr. Radomírom Bžánom, advokátom so sídlom   v Bratislave, Nám. Ľ. Štúra 2 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom   Vazovova ul. č. 2, Bratislava, právny nástupca Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, Mierová 23, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného z 22. apríla 2010, č.: 31186/2008 v spojení s rozhodnutím Colného

úradu Prešov zo 4. apríla 2008, č.: 20736/2008-6291, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 25. novembra 2011 č. k. 3S/77/2010 - 75, takto  

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove  

z 25. novembra 2011 č. k. 3S/77/2010 - 75   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 25. novembra 2011 č. k. 3S/77/2010 – 75

rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 22. apríla 2010, č.: 31186/2008  

v spojení s rozhodnutím Colného úradu Prešov zo 4. apríla 2008, č.: 20736/2008-6291,

obidve rozhodnutia len v časti prepadnutia plastových prepraviek zelenej farby v množstve

1315 ks a drevených paliet v množstve 47 ks v prospech štátu, podľa § 250j ods. 2 písm. d)

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a v rozsahu zrušenia vrátil vec žalovanému

na ďalšie konanie. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania

nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že preskúmavaným rozhodnutím

rozhodol žalovaný ako príslušný odvolací orgán podľa § 48 ods. 2, 5 zákona č. 511/1992 Zb.

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len

„zákon o správe daní“) o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Colného úradu Prešov  

zo 4. apríla 2008, tak, že zmenil pôvodný výrok: „...nakoľko fyzická osoba Miroslav Turok -

Meceňo, Habura 166, 067 52 Habura, DIČ: 1020713254 v zmysle § 14a ods. 3 zákona  

č. 511/1992 Zb. v zákonom stanovenej lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia  

o zabezpečení tovaru zn. 20078/2006-6291 vydaného Colným úradom Prešov dňa 17.09.2006

neodstránil pochybnosti, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia o zabezpečení" nasledovne:

„... nakoľko fyzická osoba - podnikateľ Miroslav Turok - Meceňo, Habura 166, 067 52

Habura, DIČ: 1020713254 v zmysle § 14a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v zákonom

stanovenej lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o zabezpečení tovaru zn. 53758/2006-

6291 vydaného Colným úradom Prešov dňa 17.09.2006 neodstránil pochybnosti, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia o zabezpečení." Ďalším výrokom rozhodol tak, že „ostatné časti

výroku prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu ostávajú nezmenené".

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 14.9.2006  

v rámci vykonaného miestneho zisťovania podľa § 45 zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej

dani z liehu (ďalej len „zákon o spotrebnej dani z liehu“) našli colníci colného úradu  

v prevádzke fyzickej osoby - podnikateľa M. P. spotrebiteľské balenia liehu (ďalej len

„SBL“) v množstve a druhu, ako je to uvedené v rozhodnutí, ktoré boli označené kontrolnými

páskami podľa zákona o spotrebnej dani z liehu a vyhlášky č. 123/1997 Z. z..o označovaní

spotrebiteľského balenia liehu, t.j. neboli označené v súlade s § 10 ods. 7 zákona o spotrebnej

dani z liehu. O vykonanom miestnom zisťovaní bola spísaná Zápisnica.o miestnom zisťovaní

č. 43/06-6291-Sk zo dňa 14.9.2006, do ktorej p. P. uviedol: „SBL, ktoré boli zistené v hangári

4 v areáli mojej firmy som uskladnil po dohode s p. Turok - Meceňom v areáli družstva v

mesiaci júl asi začiatkom, presný dátum neviem, podľa oznámenia p. Turoka - Meceňa tovar

bol ním zakúpený v konkurze - v celkovom množstve asi 18 tisíc litrov rôznych druhov. Po

dohode o uskladnení mi oznámil, že tovar prekolkuje a si ho odvezie."

Colný úrad v predmetnej veci vypočul tiež žalobcu, o čom spísal Zápisnicu o ústnom

pojednávaní zn. 43/06-6291-SK zo dňa 14.9.2006, do ktorej odvolateľ uviedol, že odkúpil

vyššie uvedené SBL na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28.6.2006 od úpadcu NADA, a.s.,  

067 41 Chlmec 149, IČO: 36 469 882 v zastúpení správkyňou konkurznej podstaty  

JUDr. Janou Čepčekovou. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy ho správkyňa konkurznej podstaty

upovedomila, že alkohol je označený kontrolnými páskami, ktoré platia do 30.6.2006. Ďalej

ho upovedomila, že alkohol sa nachádza v sklade Policajného zboru SR v Dunajskej Strede.

Po uhradení platby mu oznámila, že z technického dôvodu toho istého dňa, t.j. 28.6.2006  

sa alkohol nedá previezť zo skladu v Dunajskej Strede. Informovala ho, aby si podal žiadosť

na CÚ Prešov o vydanie nových kontrolných známok, čo aj urobil. Po telefonickom ozname

od správkyne KP mu bolo oznámené, že dňa 7.7.2006 mu bude dodaný zakúpený alkohol,  

čo sa aj stalo. Alkohol uskladnil na základe ústnej dohody s p. M. P. v jeho hangári na

hospodárskom dvore vo Svetliciach. Po dátume 7.7.2006 mu písomnou formou došlo

stanovisko z CÚ Prešov, že žiadosti o vydanie nových kontrolných známok  

na zakúpený alkohol nevyhovujú.

Z postúpeného spisového materiálu krajský súd zistil, že žalobca dňa 28.6.2006

požiadal colný úrad o povolenie označiť SBL novými kontrolnými páskami a o dodanie

kontrolných pások v množstve v akom odkúpil spotrebiteľské balenia liehu. Následne však

colný úrad rozhodnutím č. 38258/2006-6262(0) zo dňa 6.7.2006 nevyhovel žiadosti žalobcu,

pretože podľa názoru colného úradu žalobca nie je v zmysle § 10 ods. 41 zákona o spotrebnej

dani z liehu odberateľom kontrolnej známky, preto nie je oprávnený označovať spotrebiteľské

balenia liehu novými kontrolnými známkami.

Dňa 17.9.2006 vydal colný úrad rozhodnutie o zabezpečení č. 53758/2006-6291,

ktorým colný úrad na základe § 47 ods. 1 písm. b) a § 47 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebnej

dani z liehu v spojení s § 14a ods. 2 zákona o správe daní zabezpečil žalobcovi tovar SBL  

v množstve 15727 ks, pretože neboli označené podľa § 10 ods. 7 zákona o spotrebnej dani

z liehu, a taktiež mu zabezpečil plastové prepravky v množstve 1315 ks a drevené palety  

v množstve 47 ks. Predmetné rozhodnutie bolo zo strany žalobcu napadnuté odvolaním,  

o ktorom s konečnou platnosťou rozhodlo Colné riaditeľstvo SR dňa 24.1.2008 vydaním

rozhodnutia č. 44965/2006, ktorým potvrdilo rozhodnutie Colného úradu Prešov  

č. 53758/2006-6291 zo dňa 17.9.2006. Následne žalobca podal podnet na preskúmanie

rozhodnutia Colného riaditeľstva SR č. 44965/2006 zo dňa 24.1.2008 mimo odvolacieho

konania, o ktorom rozhodlo Ministerstvo financií Slovenskej republiky oznámením  

zn. MF/12475/2008-73 zo dňa 25.3.2008, kde Ministerstvo financií SR konštatovalo,   že napadnuté rozhodnutie nie je vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym

predpisom, preto nie je dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie.

Dňa 7.3.2008 podal žalobca žalobu na Krajský súd v Prešove, ktorou sa domáhal

preskúmania rozhodnutia Colného riaditeľstva SR č. 44965/2006 zo dňa 24.1.2008  

aj rozhodnutia Colného úradu Prešov č. 53758/2006-6291 zo dňa 17.9.2006. O žalobe bolo  

s konečnou platnosťou rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

zn. 3 Sžf 30/2009 zo dňa 21.1.2010, ktorým potvrdil uznesenie Krajského súdu v Prešove  

zn. 1 S/l1/2008-32 zo dňa 28.10.2008, ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu, že

rozhodnutie o zabezpečení tovaru je predbežnej povahy, a preto v zmysle § 248 písm. a) OSP

nepodlieha súdnemu prieskumu.

Dňa 4.4.2008 vydal colný úrad rozhodnutie č. 20736/2008-6291, ktorým vyslovil

podľa § 14a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. prepadnutie tovaru - SBL v celkovom množstve

15727 ks a vecí k nim patriacich - plastové prepravky v množstve 1315 ks a drevené palety  

v množstve 47 ks v prospech štátu, nakoľko žalobca neodstránil v lehote 15 dní  

od právoplatnosti rozhodnutia o zabezpečení pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu

predmetného tovaru a veci, ktoré bolo na odvolanie žalobcu zmenené žalovaným tak, že bolo

zmenené číslo rozhodnutia o zabezpečení tovaru, ktoré bolo vo výroku rozhodnutia správneho

orgánu prvého stupňa uvedené nesprávne. Ostatné časti rozhodnutia zostali nezmenené.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného  

v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Citoval § 14a ods. 1 zákona

o správe daní a zdôraznil, že k prevodu vlastníckeho práva k spotrebiteľským baleniam liehu

došlo dňa 28.6.2006 (t.j. pred účinnosťou novely zákona o spotrebnej dani z liehu), teda  

v súlade so zákonom o spotrebnej dani z liehu, ktorý nezakazuje ani neobmedzuje

nadobúdateľa v tom, aké množstvo alkoholu môže nadobudnúť do vlastníctva. Rozhodujúce

je, aby bol nadobudnutý lieh zdanený. Uviedol, že treba rozlišovať medzi držbou liehu, ktorý

bol nadobudnutý pred novelou zákona a bol daňovo vysporiadaný a nakladaním s liehom  

odo dňa účinnosti novely zákona o spotrebnej dani z liehu. Zákon zakazuje len predaj

neoznačeného liehu. Ak policajný orgán vydával lieh dňa 7.7.2006 žalobcovi, vydanie liehu

daňovo vysporiadaného jeho vlastníkovi nemôže byť posudzované ako dávanie veci  

do obehu, resp. jeho vyskladňovanie. V takomto prípade by došlo zo strany štátneho orgánu -

štátu k porušeniu zákona a eventuálne k hrozbe uplatnenia si náhrady škody voči štátu  

za nesprávny úradný postup, následkom ktorého štát - resp., iný štátny orgán vydal ďalšie

rozhodnutie, ktoré žalobca napáda a ktoré vychádza, alebo je založené na protiprávnom

postupe iného štátneho orgánu a teda je taktiež nezákonné, pretože z nepráva nemôže

vzniknúť právo. Inak povedané, štátne orgány SR založili a spôsobili protiprávny stav,  

z ktorého uplatňujú sankcie voči daňovému subjektu spôsobom, ktorý odporuje zákonu  

a zakladá daňovému subjektu nárok na uplatnenie náhrady škody voči štátu.

Žalobca trval na tom, že rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zo dňa 22.4.2010  

č. 31186/2008 v spojení s rozhodnutím Colného úradu Prešov č. 20736/2008-6291 zo dňa

4.4.2008, ako aj rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zo dňa 24.1.2008, č. 44965/2006  

v spojení s rozhodnutím Colného úradu Prešov zo dňa 17.9.2006, č. 53758/2006-6291 boli

vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, konkrétne s ustanovením § 47

ods. 1 písm. b) a § 47 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebnej dani z liehu, s ustanovením § 14a

ods. 2 a 3 zákona o správe daní, aj Ústavou SR a zdôraznil, že držba SBL označeného

kontrolnou páskou platnou do 30.6.2006 v žiadnom prípade nemôže byť posudzovaná ako

správny delikt, pretože žalobca sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil. Nadobudol

SBL do svojho vlastníctva v súlade s právnymi predpismi a urobil všetko pre to, aby tieto

kontrolné pásky boli vymenené za platné.

Vlastnenie SBL nadobudnutého v súlade s platnými právnymi predpismi  

a s vysporiadanou spotrebnou daňou nie je skladovaním liehu v zmysle zákona účinného  

od 1.7.2006, preto správny orgán podľa názoru žalobcu nepostupoval správne, keď aplikoval

na daný stav ustanovenie § 47 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebnej dani z liehu. Naopak, ak

je SBL označené, aj keď kontrolnou páskou po lehote platnosti, je to dôkaz o daňovom

vysporiadaní SBL voči štátu bez akýchkoľvek pochybností, navyše ak tento lieh je vydaný

policajnými orgánmi SR.

Žalobca namietal aj nezrozumiteľnosť rozhodnutia žalovaného, pričom poukázal  

na publikované rozhodnutie R 108/1999, podľa ktorého „výrok rozhodnutia je jadrom celého

rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov správneho konania.

Musí v presnej, stručnej a úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke, ktorá

je predmetom rozhodnutia. Požiadavku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku treba

dôsledne rešpektovať a j pri vydávaní rozhodnutia odvolacieho orgánu." Podľa jeho názoru,

spôsob, akým žalovaný rozhodol o jeho odvolaní, nebol v súlade so zákonom, nakoľko  

pri zmene rozhodnutia prvostupňového orgánu odvolací orgán nahrádza toto rozhodnutie

svojím rozhodnutím. Rozhodnutie odvolacieho orgánu musí preto obsahovať nielen úplné

výstižné zdôvodnenie, ale i všetko to, čo je potrebné z hľadiska určitosti a vykonateľnosti

rozhodnutí o otázkach predstavujúcich predmet odvolacieho konania. Rozhodnutie Colného

riaditeľstva SR neobsahuje výrok o tom, ako sa odvolací orgán vysporiadal s odvolaním

žalobcu. Napokon namietal aj nezákonnosť rozhodnutia žalovaného o zabezpečení

predmetných SBL, nakoľko z tohto rozhodnutia nebolo zrejmé, aké pochybnosti viedli k jeho

zabezpečeniu a čo vlastne má žalobca odstrániť, aby predmetné SBL neboli zabezpečené,

resp. aby neprepadli v prospech štátu.

Krajský súd postupujúc podľa § 14a ods. 3 zákona o správe daní, § 10 ods. 7, § 51

ods. 44, § 47 ods. 1 písm. b), § 47 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebnej dani z liehu preskúmal

napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených  

v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu  

a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná, podľa § 250j ods. 1 OSP, lebo rozhodnutia

správnych orgánov v časti prepadnutia plastových prepraviek a drevených paliet v prospech

štátu sú pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

V časti prepadnutia SBL v prospech štátu bol podľa názoru krajského súdu postup

správnych orgánov v súlade so zákonom, preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, keď sa  

v celom rozsahu stotožnil so zisteným skutkovým stavom aj právnym odôvodnením, keďže

miestnym zisťovaním vykonaným dňa 14.9.2006, o výsledku ktorého bola spísaná zápisnica

zo dňa 14.9.2006 č. 43/06-6291-Sk, bolo nepochybne preukázané, že žalobca skladoval  

v hangári č. 4 u podnikateľa M. P. spotrebiteľské balenia liehu v celkovom množstve 15727

ks, ktoré boli označené kontrolnými páskami podľa doterajších predpisov (zákon o spotrebnej

dani z liehu a vyhláška č. 123/1997 Z. z. o označovaní SBL kontrolnými páskami), ktoré sa

po 30.6.2006 považujú podľa § 51 ods. 44 zákona o spotrebnej dani z liehu za neoznačené.

Skutočnosť, že SBL boli označené podľa doterajších predpisov žalobca ani nenamietal a táto

okolnosť sporná nebola.

Krajský súd poukázal na to, že základom bolo vyriešenie otázky, či mohol správny

orgán tieto SBL a veci k nim patriace zabezpečiť a následne, či boli splnené zákonné

podmienky pre prepadnutie tohto tovaru a vecí v prospech štátu, keďže žalobca tvrdil, že SBL

nadobudol v súlade so zákonom, SBL boli označené kontrolnými páskami v súlade s vtedy

platným zákonom, išlo o daňovo vysporiadaný lieh a zákon o spotrebnej dani z liehu ani

teraz, ani pred novelou držbu liehu nezakazoval.

Krajský súd poukázal na to, že správny orgán rozhodol o zabezpečení tovaru a veci  

z dôvodu, že tovar - SBL boli označené kontrolnou páskou podľa doterajších predpisov, ktoré

sa po dátume 30.6.2006 považujú za neoznačené. Zároveň žalobcu upozornil, že ak v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o zabezpečení tovaru neodstráni pochybnosti, ktoré

viedli k zabezpečeniu tovaru a veci, vydá rozhodnutie o prepadnutí tohto tovaru a veci  

v prospech štátu. Rozhodnutie bolo podľa názoru krajského súdu jasné, zrozumiteľné  

a nevyvolávalo pochybnosti o tom, v čom spočíva podstata zabezpečenia tovaru. Nemožno

preto súhlasiť s námietkou žalobcu, že pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zabezpečení

tovaru nevedel aké pochybnosti má odstrániť, preto ich neodstránil. Práve naopak,  

s poukazom na vyššie uvedené, nepochybil správny orgán ak skladované SBL vyhodnotil ako

neoznačené, ako neoznačené ich zabezpečil a následne, keďže nedošlo k odstráneniu

pochybností, ktoré viedli k zabezpečeniu, rozhodol o ich prepadnutí v prospech štátu.

Krajský súd poukázal na to, že konanie o zabezpečení je inštitútom preventívnym  

a bezodkladným, v konkrétnom prípade sledujúcim účel, aby nedošlo k uvádzaniu

neoznačeného spotrebiteľského balenia do daňového voľného obehu. Ide o konanie

samostatné, paralelne a nezávisle prebiehajúce popri konaní o uložení pokuty, preto nie je

dôvodná námietka žalobcu, že z ustanovenia § 47 ods. 2 zákona o spotrebnej dani z liehu

vyplýva, že colné orgány sú oprávnené zabezpečiť tovar vtedy, ak sa osoba dopustila

správneho deliktu, pričom zabezpečiť tovar možno len vtedy, ak sa uloží pokuta s tým, že

obidve podmienky musia byť splnené kumulatívne.

Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj námietku týkajúcu sa formálno-procesných

pochybení žalovaného v súvislosti s výrokom preskúmavaného rozhodnutia, pričom poukázal

na to, že aj keď formulácia, že „časť výroku mení a ostatná časť výroku ostáva nezmenená..."

úplne nezodpovedá zneniu § 48 ods. 5 zákona o správe daní, výrok nevyvoláva pochybnosti

o tom, ako žalovaný rozhodol, keďže znenie „ostáva nezmenené" možno považovať  

za synonymum slova potvrdzuje. Zároveň s poukazom na platnú judikatúru, zdôraznil, že

účelom preskúmavacieho konania nie je len formálne zrušovanie rozhodnutí správnych

orgánov, ktoré sami o sebe ani po vydaní nových rozhodnutí nemôžu privodiť vecne iné,  

či priaznivejšie rozhodnutie pre žalobcu.

Vo vzťahu k zabezpečeniu a prepadnutiu plastových prepraviek a drevených paliet

dospel krajský súd k záveru, že v tejto časti je žaloba dôvodná, lebo rozhodnutia správnych

orgánov vo vzťahu k týmto veciam sú pre absenciu dôvodov nepreskúmateľné.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd rozsudok

krajského súdu zrušil, nakoľko tento považoval za arbitrárny, nepreskúmateľný a postihnutý

viacerými vadami, tvrdil, že bolo preukázané, že postup a konanie žalovaného v spojitosti  

s postupom a konaním Colného úradu Prešov prebehlo na základe neúplne zisteného

skutkového stavu, konajúce správne orgány predmetnú vec nesprávne právne posúdili, pričom

tieto nedostatky neodstránil ani krajský súd, z čoho vyplýva nesprávnosť a nezákonnosť  

i tohto konania. Žalobca v priebehu konania na správnom orgáne i súdneho konania

opakovane poukázal na porušenie viacerých základných zásad občianskeho súdneho konania,

najmä zásadu zákonnosti a spravodlivosti, porušenie viacerých ustanovení právnych

predpisov, nesprávnu interpretáciu dotknutých zákonov, z čoho vyplýva nevyhnutnosť

zrušenia napadnutých rozhodnutí správnych orgánov a nakoľko tieto nedostatky neodstránil

ani súd konajúci o žalobe, nevyhnutnosť zrušenia i jeho rozhodnutia. Opätovne pripomenul,

že v kúpnej cene predmetných SBL bola zahrnutá aj spotrebná daň, ktorá bola zaplatená

právnym predchodcom žalobcu, keďže liehoviny boli opatrené kontrolnými páskami, podľa

doterajších právnych predpisov. Žalobca teda vlastnil daňovo vysporiadané SBL,

nadobudnuté v súlade so zákonom, daň z liehu z nich bola riadne zaplatená a tieto mu boli

dokonca vydané policajnými orgánmi Slovenskej republiky. Zdôraznil, že je neprípustné

pripraviť niekoho o vlastnícke právo k veci len preto, že došlo k zmene právnej úpravy

týkajúcej sa jej označovania a ešte ho za to aj neprimerane sankcionovať. Rovnako  

je neprípustné, aby všeobecný súd takéto konanie v súdnom konaní o žalobe proti rozhodnutiu správnych orgánov potvrdil. Tento výklad zákona je podľa názoru žalobcu v priamom rozpore

s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá garantuje nedotknuteľnosť vlastníctva. Poukázal

pritom na názor vyslovený v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Sžf 37/2010  

a sp. zn. 5Sžf/19/2009 a uviedol, že s vyššie uvedenými nespornými tvrdeniami sa krajský

súd v priebehu konania náležite nevysporiadal a vady, ktoré predstavujú zásah do jeho

základných práv, neodstránil.

Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že v súvislosti s predmetnými SBL bola  

na stranu štátu uhradená spotrebná daň vo výške 53.207,80 €, DPH vo výške 2.869,61 €  

a uložená pokuta žalobcovi vo výške 26.603,90 €. Navyše ešte správny orgán rozhodol  

o prepadnutí predmetného tovaru v prospech štátu. Štát tak v súvislosti s predmetným

tovarom tento tovar nadobudol a získal viac ako 82.000 €. Takýto postup v žiadnom prípade

nie je možné považovať za primeraný alebo v súlade so zásadami spravodlivosti či zákonnosti

a účelom, ktorý zákonodarca reguláciou obehu liehu sledoval. Rovnako je tento postup  

i v rozpore s princípom uplatňovania v konaní taký postup voči subjektom, aby ich práva boli

dotknuté v čo najmenšom rozsahu.

Žalobca preto považoval postup krajského súdu, a rovnako tak konanie žalovaného  

s ohľadom na vyššie opísané skutočnosti za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré podľa

zákona nepožíva súdnu ochranu. Podstata rozporu s dobrými mravmi spočíva práve  

v nesplnení objektívnej stránky dobrých mravov, t.j. v nerešpektovaní požiadavky

vyváženosti, resp. spravodlivého usporiadania príslušných vzťahov. Porušenie rovnováhy

nazývanej aj "ekvivalencie" sa prejavuje aj ako neprimeranosť konkrétneho zásahu. Táto

nerovnováha či neprimeranosť môže spočívať aj v hrubom nepomere, či už vzájomných

plnení alebo práv a povinností jednej strany. Žalobca taktiež poukázal na zásadu ekvity.

Akúkoľvek dokonalú právnu normu nemožno uplatňovať či vykonávať len prísne formálne,

doslovne a striktne, právo sa musí realizovať aj v spojitosti s ďalšími kritériami, aby sa

zmiernili tvrdosti pri jeho výkone, tieto kritériá sa v priebehu vývoja vyvíjali, patria sem

dobré mravy, zásady poctivého obchodu, obchodné zvyklosti, zákaz zneužitia práva a pod.

Všetky spolu vytvárajú sústavu mimoprávnych pravidiel napomáhajúcich humanizáciu

realizácie práva.

Žalobca ďalej zopakoval, že z výroku rozhodnutia Colného úradu Prešov  

o zabezpečení tovaru nebolo od začiatku jasné a zrozumiteľné, aké pochybnosti viedli  

k zabezpečeniu tovaru, a aké pochybnosti mal žalobca odstrániť a ako, pričom z tohto

nezrozumiteľného rozhodnutia vychádzal i žalovaný, keď rozhodol o prepadnutí predmetného

tovaru v prospech štátu. Aj z tohto dôvodu bol postup žalovaného nezákonný a neodôvodnene

sa s ním stotožnil i krajský súd v rámci preskúmavania rozhodnutia žalovaného. Krajský súd

taktiež nevysvetlil a asi ani neporozumel, aké pochybnosti mal žalovaný na mysli, t.j. ktoré

uložil žalobcovi odstrániť, pretože doteraz tieto pochybnosti nie sú žalobcovi známe, a ani

žalovaný ich v priebehu celého konania jasne nekonkretizoval. Nie je preto možné  

na neodstránenie týchto povinností na strane žalobcu v priebehu celého konania poukazovať.

Pokiaľ krajský súd poukazoval na to, že tieto rozhodnutia boli predmetom súdneho

prieskumu, pričom žaloba bola zamietnutá, žalobca poukázal na to, že toto tvrdenie sa

nezakladá na pravde, nakoľko Krajský súd v Prešove vo veci prieskumu rozhodnutia

o zabezpečení tovaru konanie zastavil z dôvodu, že ide o predbežné rozhodnutie, ktoré

súdnemu prieskumu nepodlieha a teda v merite veci sa žalobou nezaoberal.

Namietal nezrozumiteľnosť a nesprávnosť výroku rozsudku krajského súdu, ktorý

žalobu zamietol len v časti a vo zvyšnej časti vyslovil, že rozhodnutie žalovaného  

je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia

žalovaného, nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu a s tým súvisiace porušenie

niekoľkých základných práv žalobcu, predovšetkým práva na súdnu ochranu, práva   na spravodlivý súdny proces a v súvislosti s prepadnutím tovaru v prospech štátu aj zásah  

do vlastníckeho práva.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním z 8. februára 2012, v ktorom žiadal

napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Taktiež zopakoval svoje

tvrdenia uvádzané vo vyjadrení k žalobe, že z ustanovení § 10 ods. 40 a ods. 41 zákona

o spotrebnej dani z liehu výslovne vyplýva, že žiadať o odstránenie kontrolných známok  

zo SBL a o ich označenie novými kontrolnými známkami môže len odberateľ kontrolnej

známky a keďže žalobca nebol a nie je odberateľom kontrolnej známky, vôbec nebol

oprávnený žiadať colný úrad o povolenie označiť SBL novými kontrolnými známkami,

pričom nie sú ani splnené podmienky na preoznačenie SBL, ktoré predpokladá § 10 ods. 40

zákona o spotrebnej dani z liehu; že predmetom konania o vyslovení prepadnutia SBL  

v prospech štátu nie je otázka, či žalobca nadobudol predmetné SBL legálne, ale hlavným

dôvodom vyslovenia zabezpečenia a následne prepadnutia tovaru bola skutočnosť, že  

v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca skladoval neoznačené SBL, nakoľko tieto

boli označené kontrolnými páskami, ktoré sa po 30. júni 2006 považovali za neoznačené; že

predmetom preskúmavania a to nielen zo strany žalovaného, ale tiež súdom bolo posúdenie

otázky, či vznikli na strane žalobcu dôvodné pochybnosti opodstatňujúce v dostatočnej miere

vyslovenie zabezpečenia tovaru a jeho následného prepadnutia v prospech štátu, pričom

všetky podmienky, tak ako ich definoval žalobca a ako ich definuje zákon, boli splnené; že

podstatnou skutočnosťou bol tiež fakt, že žalobca v konaní vystupuje ako fyzická osoba –

podnikateľ, a preto aj z tohto dôvodu bolo nevyhnutné, aby colný úrad pristúpil  

k zabezpečeniu a vysloveniu prepadnutia tohto tovaru - neoznačených SBL v prospech štátu,

nakoľko akékoľvek ďalšie nakladanie s takýmito SBL bolo zakázané; že nevidí dôvody na to,

aby prišlo k zrušeniu rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, nakoľko žalovaný pristúpil  

k uskutočneniu zmeny výroku rozhodnutia práve z dôvodu, že išlo o výrok rozhodnutia,  

na ktorý zákon kladie osobitné požiadavky (jasnosť, určitosť, zrozumiteľnosť), pričom výrok

rozhodnutia o prepadnutí mal určité nedostatky, ktoré podľa názoru žalovaného nebolo možné

subsumovať pod inštitút chýb v písaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 v spojení  

s § 250ja OSP, preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu

dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. a zákonom č. 333/2011 Z. z. bolo

s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom

v Bratislave, ktorého pôsobnosť a právomoci prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107

ods. 4 OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne

uvádzaného žalovaného.  

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu zistí, že toto  

je v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že žaloba sa zamieta, v opačnom prípade

rozhodnutie správneho orgánu zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie (§ 250j ods. 1 a 2 OSP). Podľa § 14a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní, v znení účinnom

v rozhodujúcom období, zamestnanec správcu dane môže zabezpečiť tovar a veci nevyhnutne

potrebné na preukázanie skutočností pri správe daní; správca dane a daňový subjekt  

je povinný zabezpečený tovar a veci riadne opatrovať. Toto opatrenie sa využije najmä

vtedy, ak chýba riadne preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru alebo veci, ich

množstva, ceny, kvality alebo riadneho usporiadania finančných povinností v súvislosti

s ich dovozom alebo nákupom. Veci, ktoré nie je možné na mieste spoľahlivo zabezpečiť,

môže správca dane na náklady ich majiteľa alebo držiteľa nechať previezť na miesto vhodné

na tento účel. Ak je to pre dokazovanie nevyhnutné, môže zamestnanec správcu dane

bezodplatne odobrať na účely bližšej obhliadky alebo expertízy vzorky zabezpečených vecí.

Odobraté vzorky sa po expertíze či obhliadke vrátia, ak to ich povaha pripúšťa.  

Pri zabezpečovaní tovaru a veci sa postupuje primerane podľa § 36.

Podľa ods. 2 správca dane vydá o zabezpečení tovaru alebo veci rozhodnutie  

o zabezpečení, v ktorom uvedie dôvody zabezpečenia tovaru alebo veci. Proti rozhodnutiu  

o zabezpečení sa možno odvolať. Odvolanie nemá odkladný účinok.

Podľa ods. 3 ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote do 15 dní  

od právoplatnosti rozhodnutia o ich zabezpečení odstráni pochybnosti, ktoré viedli  

k zabezpečeniu tovaru alebo veci, správca dane vydá rozhodnutie o zrušení rozhodnutia  

o zabezpečení tovaru alebo veci. Rozhodnutie je právoplatné dňom jeho vydania; proti tomuto

rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote do 15

dní od právoplatnosti rozhodnutia o ich zabezpečení neodstráni pochybnosti, ktoré viedli  

k zabezpečeniu tovaru a veci, správca dane vydá rozhodnutie o prepadnutí tohto tovaru alebo

veci v prospech štátu. Proti rozhodnutiu o prepadnutí tovaru a veci sa možno odvolať.

Podľa § 1 zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu, v znení účinnom

v rozhodnom čase, tento zákon upravuje zdaňovanie liehu spotrebnou daňou (ďalej len "daň")

na daňovom území.

Podľa § 10 ods. 1, v znení účinnom v rozhodnom čase, spotrebiteľským balením liehu

(ďalej len "spotrebiteľské balenie") sa na účely tohto zákona rozumie uzavretý spotrebiteľský

obal 16) naplnený liehom určeným na priamu ľudskú spotrebu.

Podľa ods. 2, kontrolnou známkou sa na účely tohto zákona rozumie slovenská

kontrolná známka určená na označovanie spotrebiteľského balenia, ktorá spĺňa ostatné

náležitosti v súlade s týmto zákonom a všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným

podľa odseku 38. Kontrolná známka má na účely tohto zákona povahu ceniny.

Podľa ods. 3, spotrebiteľské balenie kódu kombinovanej nomenklatúry 2207 a 2208

možno uviesť do daňového voľného obehu na daňovom území, len ak je označené kontrolnou

známkou, ak tento zákon neustanovuje inak. Označovať spotrebiteľské balenie kontrolnou

známkou môže len prevádzkovateľ daňového skladu, oprávnený príjemca, daňový

splnomocnenec a dovozca spotrebiteľského balenia (ďalej len "odberateľ kontrolnej

známky"), ktorý ho bude uvádzať do daňového voľného obehu na daňovom území.

Podľa ods. 7 spotrebiteľské balenie označené pretrhnutou kontrolnou známkou,

falzifikátom kontrolnej známky alebo kontrolnou známkou, ktorá nie je v súlade s týmto

zákonom a všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným podľa odseku 38  

a spotrebiteľské balenie, na ktorom nie je nalepená kontrolná známka, alebo ktorého

označenie nie je v súlade s týmto zákonom a všeobecne záväzným právnym predpisom

vydaným podľa odseku 38, sa na účely tohto zákona považuje za neoznačené. Za neoznačené

spotrebiteľské balenie sa považuje aj každé spotrebiteľské balenie s pretrhnutou kontrolnou

známkou, ktoré pri predaji zo spotrebiteľského balenia na priamu ľudskú spotrebu na mieste vrátane skladových a iných účelových priestorov prevyšuje jeden otvorený kus z jedného

sortimentu spotrebiteľského balenia s pretrhnutou kontrolnou známkou.

Podľa ods. 8 predaj neoznačeného spotrebiteľského balenia na daňovom území  

je zakázaný s výnimkou odseku 34.

Podľa ods. 38, podrobnosti o vyhotovení kontrolných známok a o grafických prvkoch

a údajoch na kontrolnej známke ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá

ministerstvo.

Takýmto právnym predpisom bola vyhláška č. 206/2004 Z. z. účinná od 1. mája 2004

a do tohto dátumu vyhl. č. 123/1997 Z. z., ktorá bola zrušená zákonom č. 105/2004 Z. z.

Podľa § 47 ods. 1 písm. b), správneho deliktu sa dopustí právnická osoba alebo

fyzická osoba - podnikateľ, ak predá, ponúkne na predaj, skladuje alebo prepravuje

spotrebiteľské balenie, ktoré nie je označené v súlade s týmto zákonom a osobitným

predpisom, 16a) s výnimkou odberateľa kontrolnej známky, ak označuje spotrebiteľské

balenie podľa § 10 ods. 39 až 41.

Podľa ods. 2 písm. b), colný úrad uloží pokutu vo výške 50 % dane pripadajúcej  

na množstvo liehu v spotrebiteľskom balení, ktoré nie je označené v súlade s týmto zákonom,

najmenej však 10.000,--Sk, za správny delikt podľa odseku 1 písm. b), a taký lieh  

v spotrebiteľskom balení zabezpečí.

Podľa § 51 ods. 44 spotrebiteľské balenie označené kontrolnou páskou podľa

doterajších predpisov 49a) možno predávať najneskôr do 30. júna 2006. Po tomto dátume

bude spotrebiteľské balenie označené kontrolnou páskou podľa doterajších predpisov

považované za neoznačené.

Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. júla 2006 sú upravené v § 51f

zákona o spotrebnej dani z liehu.

V predmetnom konaní sa tak krajský súd ako aj správne orgány oboch stupňov

dopustili niekoľkých vážnych pochybení ako procesného tak aj hmotnoprávneho

charakteru.

Predovšetkým, pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku, tento je v rozpore

s ustanovením § 250j ods. 1 a 2 OSP, ktoré umožňuje buď rozhodnutie správneho

orgánu, poprípade aj správneho orgánu prvého stupňa zrušiť, ak rozhodnutie  

resp. postup správneho orgánu nebol v súlade so zákonom, alebo žalobu zamietnuť.

Neumožňuje však ten postup, aký zvolil krajský súd a síce čiastočné zamietnutie

žaloby a zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného len v určitej časti. Takýto

postup nemá oporu v platnej právnej úprave, a preto už len z tohto dôvodu bolo

potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť.

Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že správne orgány nepostupovali v súlade

so zákonom, čo i len v časti svojho postupu, resp. rozhodnutia, bolo potrebné zrušiť

rozhodnutie žalovaného resp. aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako také

a nie len jeho časť.

Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa zmätočnosti výroku rozhodnutia

žalovaného, záver, ktorý prijal v tejto otázke krajský súd taktiež nezodpovedá

ustálenej judikatúre, podľa ktorej v zmysle § 46 Správneho poriadku rozhodnutie správneho orgánu musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho

vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí

obsahovať predpísané náležitosti, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade).

Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa

ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa

v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu

lehotu. Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, pretože sa v ňom

určujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov správneho konania. Obsahuje rozhodnutie  

vo veci, je teda jadrom celého rozhodnutia, preto len výrok je záväzný, schopný nadobudnúť

právoplatnosť a byť vykonateľný.

Správny poriadok v ustanovení § 47 obsahuje povinné obsahové náležitosti výroku,

ktorý je jadrom celého rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva a povinnosti

účastníkov správneho konania. Musí preto v presnej, stručnej a úplnej formulácii vyjadriť

záver správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom rozhodnutia. Výrok rozhodnutia musí

byť vždy určitý a presný. Túto požiadavku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku treba

dôsledne rešpektovať aj pri vydávaní rozhodnutia odvolacieho orgánu, a to preto, aby

účastník konania mohol jednoznačne a určite poznať konečný výsledok konania bez toho, aby

musel prácne porovnávať znenie rozhodnutí správnych orgánov obidvoch stupňov.

Vždy je potrebné uviesť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo  

a rovnako je nevyhnutné, aby z výroku bolo jasné, kto je adresátom rozhodnutia (účastník

konania) a čo sa rozhodnutím zakladá, mení alebo ruší (konkrétne právo alebo povinnosť)

resp. autoritatívne potvrdzuje (pozri medzi iným rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veciach

sp. zn. 6Sžo/163/2009 z 29. apríla 2010 a sp. zn. 8 Sžo 417/2009 zo 17. decembra 2009).

Vo výroku súdom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného však absentovali všetky

jeho podstatné náležitosti, t.j. kto je adresátom rozhodnutia, čo sa rozhodnutím ukladá, a čo  

je predmetom rozhodnutia. Napriek tomu, že žalovaný v rozhodnutí uviedol, že mení

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktorého číslo aj dátum vydania uviedol, spôsob,

akým toto rozhodnutie zmenil a znenie výroku nie je v súlade s vyššie uvedenými princípmi.

Je potrebné si uvedomiť, že rozhodnutia správnych orgánov zasahujú do práv a právom

chránených záujmov občanov, a preto tieto zásahy musia byť v každom rozhodnutí jasne

a nezameniteľne definované obzvlášť v prípadoch ako je tento, ak ide o vážny zásah  

do vlastníckeho práva žalobcu.

Preto odvolací súd nesúhlasí s právnym záverom krajského súdu, že sa jednalo len

o formálne pochybenie, ktoré nemohlo mať za následok nezákonnosť rozhodnutia

žalovaného.

Napriek tomu, že neurčitý výrok rozhodnutia žalovaného správneho orgánu sám osebe

zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby sa odvolací súd musel

zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, sa odvolací súd zaoberal aj vecnou

správnosťou rozsudku krajského súdu z dôvodu komplexnosti a zložitosti danej problematiky

a dospel k záveru, že aj v posudzovaní skutkového stavu krajský súd pochybil, keď sa

stotožnil s právnymi závermi správnych orgánov.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, tak ako je uvedené vyššie, je zrejmé, že

krajský súd považoval postup správnych orgánov pri zabezpečení tovaru žalobcu

a jeho prepadnutí v prospech štátu za správny, nakoľko aj podľa jeho názoru žalobca

pochybil, keď v stanovenej lehote neodstránil pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu

tovaru.

Uniklo však pozornosti krajského súdu, že pochybnosti, ktoré mali viesť

k zabezpečeniu tovaru a spôsob, akým ich mal žalobca odstrániť neboli určené ani v rozhodnutí o zabezpečení tovaru, ani v rozhodnutí o prepadnutí tovaru v prospech

štátu.

Z dikcie § 14a zákona o správe daní je zrejmé, že toto opatrenie sa využije

najmä vtedy, ak chýba riadne preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru alebo veci, ich

množstva, ceny, kvality alebo riadneho usporiadania finančných povinností v súvislosti s ich

dovozom alebo nákupom.  

Účelom zabezpečenia tovaru je prinútiť   daňový subjekt, aby si svoje povinnosti

vyplývajúce zo zákona splnil a po ich splnení mu bude tovar vydaný. V posudzovanom

prípade je však nad všetku pochybnosť jasné a tieto skutočnosti nespochybnil ani krajský súd,

ani správne orgány oboch stupňov, že žalobca tovar nadobudol legálne, vedel preukázať  

a aj preukázal spôsob jeho nadobudnutia a finančné povinnosti v súvislosti s nákupom tovaru

mal riadne vysporiadané. Bolo preto úlohou správnych orgánov, aby určili povinnosť, ktorú

mal žalobca splniť, aby mu mohol byť zabezpečený tovar vrátený.

Pokiaľ mali správne orgány pod pojmom „pochybnosti“ na mysli skladovanie

neoznačených SBL, potom odvolací súd pripomína, že žalobca sa dokonca ešte  

pred vydaním rozhodnutia o zabezpečení tovaru pokúsil o nápravu danej situácie

a žiadal o vydanie nových kontrolných známok platných od 1. júla 2006.  

Žalobca správne poukazoval na to, že ani žalovaný, ani správny orgán prvého

stupňa neuviedli, akým spôsobom má odstrániť pochybnosti – skladovanie tovaru

neoznačených SBL, keď jeho legitímny pokus o ich odstránenie – žiadosť o vydanie

nových kontrolných známok bola zamietnutá.

S týmito námietkami žalobcu sa však krajský súd nevysporiadal, nezaoberal sa

proporcionalitou zásahu do vlastníckych práv žalobcu vo vzťahu k okolnostiam,  

za akých sa žalobca do predmetnej situácie dostal a opomenul posúdenie veci

z pohľadu aplikácie prechodných ustanovení zákona o spotrebnej dani z liehu.

Odvolací súd pripomína základnú zásadu logického výkladu práva, kedy  

je potrebné mať na pamäti, že právne normy sú určené ľuďom, a preto výsledkom

výkladu ustanovení právneho predpisu nemôže byť význam, ktorý znamená

nesplniteľnú povinnosť, pretože na nemožné nemôže byť nikto zaviazaný („ultra posse

nemo tenetur“).

Odvolací súd na záver považuje za potrebné uviesť, že skladovanie

neoznačených SBL je samostatnou skutkovou podstatou správneho deliktu a z logiky

ustanovení § 47 ods. 1 a 2 zákona o spotrebnej dani z liehu vyplýva, že ak dôjde

k naplneniu tejto skutkovej podstaty, potom po uložení pokuty zákon umožňuje tovar

zabezpečiť a postupovať spôsobom uvedeným v § 14a zákona o správe daní. Uloženie

pokuty však nie je predmetom tohto preskúmavacieho konania.

Preto krajský súd okrem toho, že sa dopustil procesných pochybení pochybil aj

v tom, že žalobu žalobcu zamietol bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

vysporiadal s vyššie uvedenými otázkami.

Z ustanovenia § 246 ods. 1 OSP vyplýva, že konanie v správnom súdnictve  

je v zásade dvojinštančné. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody, pre ktoré

prvostupňový súd rozhodol vo veci tak, ako rozhodol, ani nahrádzať úlohu

prvostupňového súdu v súdnom prieskume rozhodnutí správnych orgánov. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral, potom by vážnym spôsobom zasiahol  

do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho de facto obral o možnosť

dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch zákonom.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h)

napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie, pričom v novom konaní krajský súd opätovne preskúma zákonnosť

postupu a rozhodnutia žalovaného a vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodne  

aj o trovách tohto odvolacieho konania, podľa § 224 ods. 3 OSP.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

V Bratislave, dňa 19. septembra 2012

  JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth