Najvyšší súd
2Sžf/14/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Miroslav Turok - Meceňo, Habura 166, zastúpeného JUDr. Radomírom Bžánom, advokátom so sídlom v Bratislave, Nám. Ľ. Štúra 2 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Vazovova ul. č. 2, Bratislava, právny nástupca Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, Mierová 23, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného z 22. apríla 2010, č.: 31186/2008 v spojení s rozhodnutím Colného
úradu Prešov zo 4. apríla 2008, č.: 20736/2008-6291, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 25. novembra 2011 č. k. 3S/77/2010 - 75, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 25. novembra 2011 č. k. 3S/77/2010 - 75 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 25. novembra 2011 č. k. 3S/77/2010 – 75
rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 22. apríla 2010, č.: 31186/2008
v spojení s rozhodnutím Colného úradu Prešov zo 4. apríla 2008, č.: 20736/2008-6291,
obidve rozhodnutia len v časti prepadnutia plastových prepraviek zelenej farby v množstve
1315 ks a drevených paliet v množstve 47 ks v prospech štátu, podľa § 250j ods. 2 písm. d)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a v rozsahu zrušenia vrátil vec žalovanému
na ďalšie konanie. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že preskúmavaným rozhodnutím
rozhodol žalovaný ako príslušný odvolací orgán podľa § 48 ods. 2, 5 zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len
„zákon o správe daní“) o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Colného úradu Prešov
zo 4. apríla 2008, tak, že zmenil pôvodný výrok: „...nakoľko fyzická osoba Miroslav Turok -
Meceňo, Habura 166, 067 52 Habura, DIČ: 1020713254 v zmysle § 14a ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb. v zákonom stanovenej lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia
o zabezpečení tovaru zn. 20078/2006-6291 vydaného Colným úradom Prešov dňa 17.09.2006
neodstránil pochybnosti, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia o zabezpečení" nasledovne:
„... nakoľko fyzická osoba - podnikateľ Miroslav Turok - Meceňo, Habura 166, 067 52
Habura, DIČ: 1020713254 v zmysle § 14a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v zákonom
stanovenej lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o zabezpečení tovaru zn. 53758/2006-
6291 vydaného Colným úradom Prešov dňa 17.09.2006 neodstránil pochybnosti, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia o zabezpečení." Ďalším výrokom rozhodol tak, že „ostatné časti
výroku prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu ostávajú nezmenené".
V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 14.9.2006
v rámci vykonaného miestneho zisťovania podľa § 45 zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej
dani z liehu (ďalej len „zákon o spotrebnej dani z liehu“) našli colníci colného úradu
v prevádzke fyzickej osoby - podnikateľa M. P. spotrebiteľské balenia liehu (ďalej len
„SBL“) v množstve a druhu, ako je to uvedené v rozhodnutí, ktoré boli označené kontrolnými
páskami podľa zákona o spotrebnej dani z liehu a vyhlášky č. 123/1997 Z. z..o označovaní
spotrebiteľského balenia liehu, t.j. neboli označené v súlade s § 10 ods. 7 zákona o spotrebnej
dani z liehu. O vykonanom miestnom zisťovaní bola spísaná Zápisnica.o miestnom zisťovaní
č. 43/06-6291-Sk zo dňa 14.9.2006, do ktorej p. P. uviedol: „SBL, ktoré boli zistené v hangári
4 v areáli mojej firmy som uskladnil po dohode s p. Turok - Meceňom v areáli družstva v
mesiaci júl asi začiatkom, presný dátum neviem, podľa oznámenia p. Turoka - Meceňa tovar
bol ním zakúpený v konkurze - v celkovom množstve asi 18 tisíc litrov rôznych druhov. Po
dohode o uskladnení mi oznámil, že tovar prekolkuje a si ho odvezie."
Colný úrad v predmetnej veci vypočul tiež žalobcu, o čom spísal Zápisnicu o ústnom
pojednávaní zn. 43/06-6291-SK zo dňa 14.9.2006, do ktorej odvolateľ uviedol, že odkúpil
vyššie uvedené SBL na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28.6.2006 od úpadcu NADA, a.s.,
067 41 Chlmec 149, IČO: 36 469 882 v zastúpení správkyňou konkurznej podstaty
JUDr. Janou Čepčekovou. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy ho správkyňa konkurznej podstaty
upovedomila, že alkohol je označený kontrolnými páskami, ktoré platia do 30.6.2006. Ďalej
ho upovedomila, že alkohol sa nachádza v sklade Policajného zboru SR v Dunajskej Strede.
Po uhradení platby mu oznámila, že z technického dôvodu toho istého dňa, t.j. 28.6.2006
sa alkohol nedá previezť zo skladu v Dunajskej Strede. Informovala ho, aby si podal žiadosť
na CÚ Prešov o vydanie nových kontrolných známok, čo aj urobil. Po telefonickom ozname
od správkyne KP mu bolo oznámené, že dňa 7.7.2006 mu bude dodaný zakúpený alkohol,
čo sa aj stalo. Alkohol uskladnil na základe ústnej dohody s p. M. P. v jeho hangári na
hospodárskom dvore vo Svetliciach. Po dátume 7.7.2006 mu písomnou formou došlo
stanovisko z CÚ Prešov, že žiadosti o vydanie nových kontrolných známok
na zakúpený alkohol nevyhovujú.
Z postúpeného spisového materiálu krajský súd zistil, že žalobca dňa 28.6.2006
požiadal colný úrad o povolenie označiť SBL novými kontrolnými páskami a o dodanie
kontrolných pások v množstve v akom odkúpil spotrebiteľské balenia liehu. Následne však
colný úrad rozhodnutím č. 38258/2006-6262(0) zo dňa 6.7.2006 nevyhovel žiadosti žalobcu,
pretože podľa názoru colného úradu žalobca nie je v zmysle § 10 ods. 41 zákona o spotrebnej
dani z liehu odberateľom kontrolnej známky, preto nie je oprávnený označovať spotrebiteľské
balenia liehu novými kontrolnými známkami.
Dňa 17.9.2006 vydal colný úrad rozhodnutie o zabezpečení č. 53758/2006-6291,
ktorým colný úrad na základe § 47 ods. 1 písm. b) a § 47 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebnej
dani z liehu v spojení s § 14a ods. 2 zákona o správe daní zabezpečil žalobcovi tovar SBL
v množstve 15727 ks, pretože neboli označené podľa § 10 ods. 7 zákona o spotrebnej dani
z liehu, a taktiež mu zabezpečil plastové prepravky v množstve 1315 ks a drevené palety
v množstve 47 ks. Predmetné rozhodnutie bolo zo strany žalobcu napadnuté odvolaním,
o ktorom s konečnou platnosťou rozhodlo Colné riaditeľstvo SR dňa 24.1.2008 vydaním
rozhodnutia č. 44965/2006, ktorým potvrdilo rozhodnutie Colného úradu Prešov
č. 53758/2006-6291 zo dňa 17.9.2006. Následne žalobca podal podnet na preskúmanie
rozhodnutia Colného riaditeľstva SR č. 44965/2006 zo dňa 24.1.2008 mimo odvolacieho
konania, o ktorom rozhodlo Ministerstvo financií Slovenskej republiky oznámením
zn. MF/12475/2008-73 zo dňa 25.3.2008, kde Ministerstvo financií SR konštatovalo, že napadnuté rozhodnutie nie je vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym
predpisom, preto nie je dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie.
Dňa 7.3.2008 podal žalobca žalobu na Krajský súd v Prešove, ktorou sa domáhal
preskúmania rozhodnutia Colného riaditeľstva SR č. 44965/2006 zo dňa 24.1.2008
aj rozhodnutia Colného úradu Prešov č. 53758/2006-6291 zo dňa 17.9.2006. O žalobe bolo
s konečnou platnosťou rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zn. 3 Sžf 30/2009 zo dňa 21.1.2010, ktorým potvrdil uznesenie Krajského súdu v Prešove
zn. 1 S/l1/2008-32 zo dňa 28.10.2008, ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu, že
rozhodnutie o zabezpečení tovaru je predbežnej povahy, a preto v zmysle § 248 písm. a) OSP
nepodlieha súdnemu prieskumu.
Dňa 4.4.2008 vydal colný úrad rozhodnutie č. 20736/2008-6291, ktorým vyslovil
podľa § 14a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. prepadnutie tovaru - SBL v celkovom množstve
15727 ks a vecí k nim patriacich - plastové prepravky v množstve 1315 ks a drevené palety
v množstve 47 ks v prospech štátu, nakoľko žalobca neodstránil v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia o zabezpečení pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu
predmetného tovaru a veci, ktoré bolo na odvolanie žalobcu zmenené žalovaným tak, že bolo
zmenené číslo rozhodnutia o zabezpečení tovaru, ktoré bolo vo výroku rozhodnutia správneho
orgánu prvého stupňa uvedené nesprávne. Ostatné časti rozhodnutia zostali nezmenené.
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného
v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Citoval § 14a ods. 1 zákona
o správe daní a zdôraznil, že k prevodu vlastníckeho práva k spotrebiteľským baleniam liehu
došlo dňa 28.6.2006 (t.j. pred účinnosťou novely zákona o spotrebnej dani z liehu), teda
v súlade so zákonom o spotrebnej dani z liehu, ktorý nezakazuje ani neobmedzuje
nadobúdateľa v tom, aké množstvo alkoholu môže nadobudnúť do vlastníctva. Rozhodujúce
je, aby bol nadobudnutý lieh zdanený. Uviedol, že treba rozlišovať medzi držbou liehu, ktorý
bol nadobudnutý pred novelou zákona a bol daňovo vysporiadaný a nakladaním s liehom
odo dňa účinnosti novely zákona o spotrebnej dani z liehu. Zákon zakazuje len predaj
neoznačeného liehu. Ak policajný orgán vydával lieh dňa 7.7.2006 žalobcovi, vydanie liehu
daňovo vysporiadaného jeho vlastníkovi nemôže byť posudzované ako dávanie veci
do obehu, resp. jeho vyskladňovanie. V takomto prípade by došlo zo strany štátneho orgánu -
štátu k porušeniu zákona a eventuálne k hrozbe uplatnenia si náhrady škody voči štátu
za nesprávny úradný postup, následkom ktorého štát - resp., iný štátny orgán vydal ďalšie
rozhodnutie, ktoré žalobca napáda a ktoré vychádza, alebo je založené na protiprávnom
postupe iného štátneho orgánu a teda je taktiež nezákonné, pretože z nepráva nemôže
vzniknúť právo. Inak povedané, štátne orgány SR založili a spôsobili protiprávny stav,
z ktorého uplatňujú sankcie voči daňovému subjektu spôsobom, ktorý odporuje zákonu
a zakladá daňovému subjektu nárok na uplatnenie náhrady škody voči štátu.
Žalobca trval na tom, že rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zo dňa 22.4.2010
č. 31186/2008 v spojení s rozhodnutím Colného úradu Prešov č. 20736/2008-6291 zo dňa
4.4.2008, ako aj rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zo dňa 24.1.2008, č. 44965/2006
v spojení s rozhodnutím Colného úradu Prešov zo dňa 17.9.2006, č. 53758/2006-6291 boli
vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, konkrétne s ustanovením § 47
ods. 1 písm. b) a § 47 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebnej dani z liehu, s ustanovením § 14a
ods. 2 a 3 zákona o správe daní, aj Ústavou SR a zdôraznil, že držba SBL označeného
kontrolnou páskou platnou do 30.6.2006 v žiadnom prípade nemôže byť posudzovaná ako
správny delikt, pretože žalobca sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil. Nadobudol
SBL do svojho vlastníctva v súlade s právnymi predpismi a urobil všetko pre to, aby tieto
kontrolné pásky boli vymenené za platné.
Vlastnenie SBL nadobudnutého v súlade s platnými právnymi predpismi
a s vysporiadanou spotrebnou daňou nie je skladovaním liehu v zmysle zákona účinného
od 1.7.2006, preto správny orgán podľa názoru žalobcu nepostupoval správne, keď aplikoval
na daný stav ustanovenie § 47 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebnej dani z liehu. Naopak, ak
je SBL označené, aj keď kontrolnou páskou po lehote platnosti, je to dôkaz o daňovom
vysporiadaní SBL voči štátu bez akýchkoľvek pochybností, navyše ak tento lieh je vydaný
policajnými orgánmi SR.
Žalobca namietal aj nezrozumiteľnosť rozhodnutia žalovaného, pričom poukázal
na publikované rozhodnutie R 108/1999, podľa ktorého „výrok rozhodnutia je jadrom celého
rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov správneho konania.
Musí v presnej, stručnej a úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke, ktorá
je predmetom rozhodnutia. Požiadavku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku treba
dôsledne rešpektovať a j pri vydávaní rozhodnutia odvolacieho orgánu." Podľa jeho názoru,
spôsob, akým žalovaný rozhodol o jeho odvolaní, nebol v súlade so zákonom, nakoľko
pri zmene rozhodnutia prvostupňového orgánu odvolací orgán nahrádza toto rozhodnutie
svojím rozhodnutím. Rozhodnutie odvolacieho orgánu musí preto obsahovať nielen úplné
výstižné zdôvodnenie, ale i všetko to, čo je potrebné z hľadiska určitosti a vykonateľnosti
rozhodnutí o otázkach predstavujúcich predmet odvolacieho konania. Rozhodnutie Colného
riaditeľstva SR neobsahuje výrok o tom, ako sa odvolací orgán vysporiadal s odvolaním
žalobcu. Napokon namietal aj nezákonnosť rozhodnutia žalovaného o zabezpečení
predmetných SBL, nakoľko z tohto rozhodnutia nebolo zrejmé, aké pochybnosti viedli k jeho
zabezpečeniu a čo vlastne má žalobca odstrániť, aby predmetné SBL neboli zabezpečené,
resp. aby neprepadli v prospech štátu.
Krajský súd postupujúc podľa § 14a ods. 3 zákona o správe daní, § 10 ods. 7, § 51
ods. 44, § 47 ods. 1 písm. b), § 47 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebnej dani z liehu preskúmal
napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu
a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná, podľa § 250j ods. 1 OSP, lebo rozhodnutia
správnych orgánov v časti prepadnutia plastových prepraviek a drevených paliet v prospech
štátu sú pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
V časti prepadnutia SBL v prospech štátu bol podľa názoru krajského súdu postup
správnych orgánov v súlade so zákonom, preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, keď sa
v celom rozsahu stotožnil so zisteným skutkovým stavom aj právnym odôvodnením, keďže
miestnym zisťovaním vykonaným dňa 14.9.2006, o výsledku ktorého bola spísaná zápisnica
zo dňa 14.9.2006 č. 43/06-6291-Sk, bolo nepochybne preukázané, že žalobca skladoval
v hangári č. 4 u podnikateľa M. P. spotrebiteľské balenia liehu v celkovom množstve 15727
ks, ktoré boli označené kontrolnými páskami podľa doterajších predpisov (zákon o spotrebnej
dani z liehu a vyhláška č. 123/1997 Z. z. o označovaní SBL kontrolnými páskami), ktoré sa
po 30.6.2006 považujú podľa § 51 ods. 44 zákona o spotrebnej dani z liehu za neoznačené.
Skutočnosť, že SBL boli označené podľa doterajších predpisov žalobca ani nenamietal a táto
okolnosť sporná nebola.
Krajský súd poukázal na to, že základom bolo vyriešenie otázky, či mohol správny
orgán tieto SBL a veci k nim patriace zabezpečiť a následne, či boli splnené zákonné
podmienky pre prepadnutie tohto tovaru a vecí v prospech štátu, keďže žalobca tvrdil, že SBL
nadobudol v súlade so zákonom, SBL boli označené kontrolnými páskami v súlade s vtedy
platným zákonom, išlo o daňovo vysporiadaný lieh a zákon o spotrebnej dani z liehu ani
teraz, ani pred novelou držbu liehu nezakazoval.
Krajský súd poukázal na to, že správny orgán rozhodol o zabezpečení tovaru a veci
z dôvodu, že tovar - SBL boli označené kontrolnou páskou podľa doterajších predpisov, ktoré
sa po dátume 30.6.2006 považujú za neoznačené. Zároveň žalobcu upozornil, že ak v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o zabezpečení tovaru neodstráni pochybnosti, ktoré
viedli k zabezpečeniu tovaru a veci, vydá rozhodnutie o prepadnutí tohto tovaru a veci
v prospech štátu. Rozhodnutie bolo podľa názoru krajského súdu jasné, zrozumiteľné
a nevyvolávalo pochybnosti o tom, v čom spočíva podstata zabezpečenia tovaru. Nemožno
preto súhlasiť s námietkou žalobcu, že pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zabezpečení
tovaru nevedel aké pochybnosti má odstrániť, preto ich neodstránil. Práve naopak,
s poukazom na vyššie uvedené, nepochybil správny orgán ak skladované SBL vyhodnotil ako
neoznačené, ako neoznačené ich zabezpečil a následne, keďže nedošlo k odstráneniu
pochybností, ktoré viedli k zabezpečeniu, rozhodol o ich prepadnutí v prospech štátu.
Krajský súd poukázal na to, že konanie o zabezpečení je inštitútom preventívnym
a bezodkladným, v konkrétnom prípade sledujúcim účel, aby nedošlo k uvádzaniu
neoznačeného spotrebiteľského balenia do daňového voľného obehu. Ide o konanie
samostatné, paralelne a nezávisle prebiehajúce popri konaní o uložení pokuty, preto nie je
dôvodná námietka žalobcu, že z ustanovenia § 47 ods. 2 zákona o spotrebnej dani z liehu
vyplýva, že colné orgány sú oprávnené zabezpečiť tovar vtedy, ak sa osoba dopustila
správneho deliktu, pričom zabezpečiť tovar možno len vtedy, ak sa uloží pokuta s tým, že
obidve podmienky musia byť splnené kumulatívne.
Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj námietku týkajúcu sa formálno-procesných
pochybení žalovaného v súvislosti s výrokom preskúmavaného rozhodnutia, pričom poukázal
na to, že aj keď formulácia, že „časť výroku mení a ostatná časť výroku ostáva nezmenená..."
úplne nezodpovedá zneniu § 48 ods. 5 zákona o správe daní, výrok nevyvoláva pochybnosti
o tom, ako žalovaný rozhodol, keďže znenie „ostáva nezmenené" možno považovať
za synonymum slova potvrdzuje. Zároveň s poukazom na platnú judikatúru, zdôraznil, že
účelom preskúmavacieho konania nie je len formálne zrušovanie rozhodnutí správnych
orgánov, ktoré sami o sebe ani po vydaní nových rozhodnutí nemôžu privodiť vecne iné,
či priaznivejšie rozhodnutie pre žalobcu.
Vo vzťahu k zabezpečeniu a prepadnutiu plastových prepraviek a drevených paliet
dospel krajský súd k záveru, že v tejto časti je žaloba dôvodná, lebo rozhodnutia správnych
orgánov vo vzťahu k týmto veciam sú pre absenciu dôvodov nepreskúmateľné.
Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zrušil, nakoľko tento považoval za arbitrárny, nepreskúmateľný a postihnutý
viacerými vadami, tvrdil, že bolo preukázané, že postup a konanie žalovaného v spojitosti
s postupom a konaním Colného úradu Prešov prebehlo na základe neúplne zisteného
skutkového stavu, konajúce správne orgány predmetnú vec nesprávne právne posúdili, pričom
tieto nedostatky neodstránil ani krajský súd, z čoho vyplýva nesprávnosť a nezákonnosť
i tohto konania. Žalobca v priebehu konania na správnom orgáne i súdneho konania
opakovane poukázal na porušenie viacerých základných zásad občianskeho súdneho konania,
najmä zásadu zákonnosti a spravodlivosti, porušenie viacerých ustanovení právnych
predpisov, nesprávnu interpretáciu dotknutých zákonov, z čoho vyplýva nevyhnutnosť
zrušenia napadnutých rozhodnutí správnych orgánov a nakoľko tieto nedostatky neodstránil
ani súd konajúci o žalobe, nevyhnutnosť zrušenia i jeho rozhodnutia. Opätovne pripomenul,
že v kúpnej cene predmetných SBL bola zahrnutá aj spotrebná daň, ktorá bola zaplatená
právnym predchodcom žalobcu, keďže liehoviny boli opatrené kontrolnými páskami, podľa
doterajších právnych predpisov. Žalobca teda vlastnil daňovo vysporiadané SBL,
nadobudnuté v súlade so zákonom, daň z liehu z nich bola riadne zaplatená a tieto mu boli
dokonca vydané policajnými orgánmi Slovenskej republiky. Zdôraznil, že je neprípustné
pripraviť niekoho o vlastnícke právo k veci len preto, že došlo k zmene právnej úpravy
týkajúcej sa jej označovania a ešte ho za to aj neprimerane sankcionovať. Rovnako
je neprípustné, aby všeobecný súd takéto konanie v súdnom konaní o žalobe proti rozhodnutiu správnych orgánov potvrdil. Tento výklad zákona je podľa názoru žalobcu v priamom rozpore
s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá garantuje nedotknuteľnosť vlastníctva. Poukázal
pritom na názor vyslovený v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Sžf 37/2010
a sp. zn. 5Sžf/19/2009 a uviedol, že s vyššie uvedenými nespornými tvrdeniami sa krajský
súd v priebehu konania náležite nevysporiadal a vady, ktoré predstavujú zásah do jeho
základných práv, neodstránil.
Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že v súvislosti s predmetnými SBL bola
na stranu štátu uhradená spotrebná daň vo výške 53.207,80 €, DPH vo výške 2.869,61 €
a uložená pokuta žalobcovi vo výške 26.603,90 €. Navyše ešte správny orgán rozhodol
o prepadnutí predmetného tovaru v prospech štátu. Štát tak v súvislosti s predmetným
tovarom tento tovar nadobudol a získal viac ako 82.000 €. Takýto postup v žiadnom prípade
nie je možné považovať za primeraný alebo v súlade so zásadami spravodlivosti či zákonnosti
a účelom, ktorý zákonodarca reguláciou obehu liehu sledoval. Rovnako je tento postup
i v rozpore s princípom uplatňovania v konaní taký postup voči subjektom, aby ich práva boli
dotknuté v čo najmenšom rozsahu.
Žalobca preto považoval postup krajského súdu, a rovnako tak konanie žalovaného
s ohľadom na vyššie opísané skutočnosti za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré podľa
zákona nepožíva súdnu ochranu. Podstata rozporu s dobrými mravmi spočíva práve
v nesplnení objektívnej stránky dobrých mravov, t.j. v nerešpektovaní požiadavky
vyváženosti, resp. spravodlivého usporiadania príslušných vzťahov. Porušenie rovnováhy
nazývanej aj "ekvivalencie" sa prejavuje aj ako neprimeranosť konkrétneho zásahu. Táto
nerovnováha či neprimeranosť môže spočívať aj v hrubom nepomere, či už vzájomných
plnení alebo práv a povinností jednej strany. Žalobca taktiež poukázal na zásadu ekvity.
Akúkoľvek dokonalú právnu normu nemožno uplatňovať či vykonávať len prísne formálne,
doslovne a striktne, právo sa musí realizovať aj v spojitosti s ďalšími kritériami, aby sa
zmiernili tvrdosti pri jeho výkone, tieto kritériá sa v priebehu vývoja vyvíjali, patria sem
dobré mravy, zásady poctivého obchodu, obchodné zvyklosti, zákaz zneužitia práva a pod.
Všetky spolu vytvárajú sústavu mimoprávnych pravidiel napomáhajúcich humanizáciu
realizácie práva.
Žalobca ďalej zopakoval, že z výroku rozhodnutia Colného úradu Prešov
o zabezpečení tovaru nebolo od začiatku jasné a zrozumiteľné, aké pochybnosti viedli
k zabezpečeniu tovaru, a aké pochybnosti mal žalobca odstrániť a ako, pričom z tohto
nezrozumiteľného rozhodnutia vychádzal i žalovaný, keď rozhodol o prepadnutí predmetného
tovaru v prospech štátu. Aj z tohto dôvodu bol postup žalovaného nezákonný a neodôvodnene
sa s ním stotožnil i krajský súd v rámci preskúmavania rozhodnutia žalovaného. Krajský súd
taktiež nevysvetlil a asi ani neporozumel, aké pochybnosti mal žalovaný na mysli, t.j. ktoré
uložil žalobcovi odstrániť, pretože doteraz tieto pochybnosti nie sú žalobcovi známe, a ani
žalovaný ich v priebehu celého konania jasne nekonkretizoval. Nie je preto možné
na neodstránenie týchto povinností na strane žalobcu v priebehu celého konania poukazovať.
Pokiaľ krajský súd poukazoval na to, že tieto rozhodnutia boli predmetom súdneho
prieskumu, pričom žaloba bola zamietnutá, žalobca poukázal na to, že toto tvrdenie sa
nezakladá na pravde, nakoľko Krajský súd v Prešove vo veci prieskumu rozhodnutia
o zabezpečení tovaru konanie zastavil z dôvodu, že ide o predbežné rozhodnutie, ktoré
súdnemu prieskumu nepodlieha a teda v merite veci sa žalobou nezaoberal.
Namietal nezrozumiteľnosť a nesprávnosť výroku rozsudku krajského súdu, ktorý
žalobu zamietol len v časti a vo zvyšnej časti vyslovil, že rozhodnutie žalovaného
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia
žalovaného, nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu a s tým súvisiace porušenie
niekoľkých základných práv žalobcu, predovšetkým práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces a v súvislosti s prepadnutím tovaru v prospech štátu aj zásah
do vlastníckeho práva.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním z 8. februára 2012, v ktorom žiadal
napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Taktiež zopakoval svoje
tvrdenia uvádzané vo vyjadrení k žalobe, že z ustanovení § 10 ods. 40 a ods. 41 zákona
o spotrebnej dani z liehu výslovne vyplýva, že žiadať o odstránenie kontrolných známok
zo SBL a o ich označenie novými kontrolnými známkami môže len odberateľ kontrolnej
známky a keďže žalobca nebol a nie je odberateľom kontrolnej známky, vôbec nebol
oprávnený žiadať colný úrad o povolenie označiť SBL novými kontrolnými známkami,
pričom nie sú ani splnené podmienky na preoznačenie SBL, ktoré predpokladá § 10 ods. 40
zákona o spotrebnej dani z liehu; že predmetom konania o vyslovení prepadnutia SBL
v prospech štátu nie je otázka, či žalobca nadobudol predmetné SBL legálne, ale hlavným
dôvodom vyslovenia zabezpečenia a následne prepadnutia tovaru bola skutočnosť, že
v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca skladoval neoznačené SBL, nakoľko tieto
boli označené kontrolnými páskami, ktoré sa po 30. júni 2006 považovali za neoznačené; že
predmetom preskúmavania a to nielen zo strany žalovaného, ale tiež súdom bolo posúdenie
otázky, či vznikli na strane žalobcu dôvodné pochybnosti opodstatňujúce v dostatočnej miere
vyslovenie zabezpečenia tovaru a jeho následného prepadnutia v prospech štátu, pričom
všetky podmienky, tak ako ich definoval žalobca a ako ich definuje zákon, boli splnené; že
podstatnou skutočnosťou bol tiež fakt, že žalobca v konaní vystupuje ako fyzická osoba –
podnikateľ, a preto aj z tohto dôvodu bolo nevyhnutné, aby colný úrad pristúpil
k zabezpečeniu a vysloveniu prepadnutia tohto tovaru - neoznačených SBL v prospech štátu,
nakoľko akékoľvek ďalšie nakladanie s takýmito SBL bolo zakázané; že nevidí dôvody na to,
aby prišlo k zrušeniu rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, nakoľko žalovaný pristúpil
k uskutočneniu zmeny výroku rozhodnutia práve z dôvodu, že išlo o výrok rozhodnutia,
na ktorý zákon kladie osobitné požiadavky (jasnosť, určitosť, zrozumiteľnosť), pričom výrok
rozhodnutia o prepadnutí mal určité nedostatky, ktoré podľa názoru žalovaného nebolo možné
subsumovať pod inštitút chýb v písaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 v spojení
s § 250ja OSP, preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. a zákonom č. 333/2011 Z. z. bolo
s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom
v Bratislave, ktorého pôsobnosť a právomoci prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107
ods. 4 OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne
uvádzaného žalovaného.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu zistí, že toto
je v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že žaloba sa zamieta, v opačnom prípade
rozhodnutie správneho orgánu zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie (§ 250j ods. 1 a 2 OSP). Podľa § 14a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní, v znení účinnom
v rozhodujúcom období, zamestnanec správcu dane môže zabezpečiť tovar a veci nevyhnutne
potrebné na preukázanie skutočností pri správe daní; správca dane a daňový subjekt
je povinný zabezpečený tovar a veci riadne opatrovať. Toto opatrenie sa využije najmä
vtedy, ak chýba riadne preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru alebo veci, ich
množstva, ceny, kvality alebo riadneho usporiadania finančných povinností v súvislosti
s ich dovozom alebo nákupom. Veci, ktoré nie je možné na mieste spoľahlivo zabezpečiť,
môže správca dane na náklady ich majiteľa alebo držiteľa nechať previezť na miesto vhodné
na tento účel. Ak je to pre dokazovanie nevyhnutné, môže zamestnanec správcu dane
bezodplatne odobrať na účely bližšej obhliadky alebo expertízy vzorky zabezpečených vecí.
Odobraté vzorky sa po expertíze či obhliadke vrátia, ak to ich povaha pripúšťa.
Pri zabezpečovaní tovaru a veci sa postupuje primerane podľa § 36.
Podľa ods. 2 správca dane vydá o zabezpečení tovaru alebo veci rozhodnutie
o zabezpečení, v ktorom uvedie dôvody zabezpečenia tovaru alebo veci. Proti rozhodnutiu
o zabezpečení sa možno odvolať. Odvolanie nemá odkladný účinok.
Podľa ods. 3 ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote do 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia o ich zabezpečení odstráni pochybnosti, ktoré viedli
k zabezpečeniu tovaru alebo veci, správca dane vydá rozhodnutie o zrušení rozhodnutia
o zabezpečení tovaru alebo veci. Rozhodnutie je právoplatné dňom jeho vydania; proti tomuto
rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote do 15
dní od právoplatnosti rozhodnutia o ich zabezpečení neodstráni pochybnosti, ktoré viedli
k zabezpečeniu tovaru a veci, správca dane vydá rozhodnutie o prepadnutí tohto tovaru alebo
veci v prospech štátu. Proti rozhodnutiu o prepadnutí tovaru a veci sa možno odvolať.
Podľa § 1 zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu, v znení účinnom
v rozhodnom čase, tento zákon upravuje zdaňovanie liehu spotrebnou daňou (ďalej len "daň")
na daňovom území.
Podľa § 10 ods. 1, v znení účinnom v rozhodnom čase, spotrebiteľským balením liehu
(ďalej len "spotrebiteľské balenie") sa na účely tohto zákona rozumie uzavretý spotrebiteľský
obal 16) naplnený liehom určeným na priamu ľudskú spotrebu.
Podľa ods. 2, kontrolnou známkou sa na účely tohto zákona rozumie slovenská
kontrolná známka určená na označovanie spotrebiteľského balenia, ktorá spĺňa ostatné
náležitosti v súlade s týmto zákonom a všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným
podľa odseku 38. Kontrolná známka má na účely tohto zákona povahu ceniny.
Podľa ods. 3, spotrebiteľské balenie kódu kombinovanej nomenklatúry 2207 a 2208
možno uviesť do daňového voľného obehu na daňovom území, len ak je označené kontrolnou
známkou, ak tento zákon neustanovuje inak. Označovať spotrebiteľské balenie kontrolnou
známkou môže len prevádzkovateľ daňového skladu, oprávnený príjemca, daňový
splnomocnenec a dovozca spotrebiteľského balenia (ďalej len "odberateľ kontrolnej
známky"), ktorý ho bude uvádzať do daňového voľného obehu na daňovom území.
Podľa ods. 7 spotrebiteľské balenie označené pretrhnutou kontrolnou známkou,
falzifikátom kontrolnej známky alebo kontrolnou známkou, ktorá nie je v súlade s týmto
zákonom a všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným podľa odseku 38
a spotrebiteľské balenie, na ktorom nie je nalepená kontrolná známka, alebo ktorého
označenie nie je v súlade s týmto zákonom a všeobecne záväzným právnym predpisom
vydaným podľa odseku 38, sa na účely tohto zákona považuje za neoznačené. Za neoznačené
spotrebiteľské balenie sa považuje aj každé spotrebiteľské balenie s pretrhnutou kontrolnou
známkou, ktoré pri predaji zo spotrebiteľského balenia na priamu ľudskú spotrebu na mieste vrátane skladových a iných účelových priestorov prevyšuje jeden otvorený kus z jedného
sortimentu spotrebiteľského balenia s pretrhnutou kontrolnou známkou.
Podľa ods. 8 predaj neoznačeného spotrebiteľského balenia na daňovom území
je zakázaný s výnimkou odseku 34.
Podľa ods. 38, podrobnosti o vyhotovení kontrolných známok a o grafických prvkoch
a údajoch na kontrolnej známke ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá
ministerstvo.
Takýmto právnym predpisom bola vyhláška č. 206/2004 Z. z. účinná od 1. mája 2004
a do tohto dátumu vyhl. č. 123/1997 Z. z., ktorá bola zrušená zákonom č. 105/2004 Z. z.
Podľa § 47 ods. 1 písm. b), správneho deliktu sa dopustí právnická osoba alebo
fyzická osoba - podnikateľ, ak predá, ponúkne na predaj, skladuje alebo prepravuje
spotrebiteľské balenie, ktoré nie je označené v súlade s týmto zákonom a osobitným
predpisom, 16a) s výnimkou odberateľa kontrolnej známky, ak označuje spotrebiteľské
balenie podľa § 10 ods. 39 až 41.
Podľa ods. 2 písm. b), colný úrad uloží pokutu vo výške 50 % dane pripadajúcej
na množstvo liehu v spotrebiteľskom balení, ktoré nie je označené v súlade s týmto zákonom,
najmenej však 10.000,--Sk, za správny delikt podľa odseku 1 písm. b), a taký lieh
v spotrebiteľskom balení zabezpečí.
Podľa § 51 ods. 44 spotrebiteľské balenie označené kontrolnou páskou podľa
doterajších predpisov 49a) možno predávať najneskôr do 30. júna 2006. Po tomto dátume
bude spotrebiteľské balenie označené kontrolnou páskou podľa doterajších predpisov
považované za neoznačené.
Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. júla 2006 sú upravené v § 51f
zákona o spotrebnej dani z liehu.
V predmetnom konaní sa tak krajský súd ako aj správne orgány oboch stupňov
dopustili niekoľkých vážnych pochybení ako procesného tak aj hmotnoprávneho
charakteru.
Predovšetkým, pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku, tento je v rozpore
s ustanovením § 250j ods. 1 a 2 OSP, ktoré umožňuje buď rozhodnutie správneho
orgánu, poprípade aj správneho orgánu prvého stupňa zrušiť, ak rozhodnutie
resp. postup správneho orgánu nebol v súlade so zákonom, alebo žalobu zamietnuť.
Neumožňuje však ten postup, aký zvolil krajský súd a síce čiastočné zamietnutie
žaloby a zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného len v určitej časti. Takýto
postup nemá oporu v platnej právnej úprave, a preto už len z tohto dôvodu bolo
potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť.
Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že správne orgány nepostupovali v súlade
so zákonom, čo i len v časti svojho postupu, resp. rozhodnutia, bolo potrebné zrušiť
rozhodnutie žalovaného resp. aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako také
a nie len jeho časť.
Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa zmätočnosti výroku rozhodnutia
žalovaného, záver, ktorý prijal v tejto otázke krajský súd taktiež nezodpovedá
ustálenej judikatúre, podľa ktorej v zmysle § 46 Správneho poriadku rozhodnutie správneho orgánu musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho
vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí
obsahovať predpísané náležitosti, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade).
Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa
ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa
v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu
lehotu. Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, pretože sa v ňom
určujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov správneho konania. Obsahuje rozhodnutie
vo veci, je teda jadrom celého rozhodnutia, preto len výrok je záväzný, schopný nadobudnúť
právoplatnosť a byť vykonateľný.
Správny poriadok v ustanovení § 47 obsahuje povinné obsahové náležitosti výroku,
ktorý je jadrom celého rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva a povinnosti
účastníkov správneho konania. Musí preto v presnej, stručnej a úplnej formulácii vyjadriť
záver správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom rozhodnutia. Výrok rozhodnutia musí
byť vždy určitý a presný. Túto požiadavku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku treba
dôsledne rešpektovať aj pri vydávaní rozhodnutia odvolacieho orgánu, a to preto, aby
účastník konania mohol jednoznačne a určite poznať konečný výsledok konania bez toho, aby
musel prácne porovnávať znenie rozhodnutí správnych orgánov obidvoch stupňov.
Vždy je potrebné uviesť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo
a rovnako je nevyhnutné, aby z výroku bolo jasné, kto je adresátom rozhodnutia (účastník
konania) a čo sa rozhodnutím zakladá, mení alebo ruší (konkrétne právo alebo povinnosť)
resp. autoritatívne potvrdzuje (pozri medzi iným rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veciach
sp. zn. 6Sžo/163/2009 z 29. apríla 2010 a sp. zn. 8 Sžo 417/2009 zo 17. decembra 2009).
Vo výroku súdom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného však absentovali všetky
jeho podstatné náležitosti, t.j. kto je adresátom rozhodnutia, čo sa rozhodnutím ukladá, a čo
je predmetom rozhodnutia. Napriek tomu, že žalovaný v rozhodnutí uviedol, že mení
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktorého číslo aj dátum vydania uviedol, spôsob,
akým toto rozhodnutie zmenil a znenie výroku nie je v súlade s vyššie uvedenými princípmi.
Je potrebné si uvedomiť, že rozhodnutia správnych orgánov zasahujú do práv a právom
chránených záujmov občanov, a preto tieto zásahy musia byť v každom rozhodnutí jasne
a nezameniteľne definované obzvlášť v prípadoch ako je tento, ak ide o vážny zásah
do vlastníckeho práva žalobcu.
Preto odvolací súd nesúhlasí s právnym záverom krajského súdu, že sa jednalo len
o formálne pochybenie, ktoré nemohlo mať za následok nezákonnosť rozhodnutia
žalovaného.
Napriek tomu, že neurčitý výrok rozhodnutia žalovaného správneho orgánu sám osebe
zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby sa odvolací súd musel
zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, sa odvolací súd zaoberal aj vecnou
správnosťou rozsudku krajského súdu z dôvodu komplexnosti a zložitosti danej problematiky
a dospel k záveru, že aj v posudzovaní skutkového stavu krajský súd pochybil, keď sa
stotožnil s právnymi závermi správnych orgánov.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, tak ako je uvedené vyššie, je zrejmé, že
krajský súd považoval postup správnych orgánov pri zabezpečení tovaru žalobcu
a jeho prepadnutí v prospech štátu za správny, nakoľko aj podľa jeho názoru žalobca
pochybil, keď v stanovenej lehote neodstránil pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu
tovaru.
Uniklo však pozornosti krajského súdu, že pochybnosti, ktoré mali viesť
k zabezpečeniu tovaru a spôsob, akým ich mal žalobca odstrániť neboli určené ani v rozhodnutí o zabezpečení tovaru, ani v rozhodnutí o prepadnutí tovaru v prospech
štátu.
Z dikcie § 14a zákona o správe daní je zrejmé, že toto opatrenie sa využije
najmä vtedy, ak chýba riadne preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru alebo veci, ich
množstva, ceny, kvality alebo riadneho usporiadania finančných povinností v súvislosti s ich
dovozom alebo nákupom.
Účelom zabezpečenia tovaru je prinútiť daňový subjekt, aby si svoje povinnosti
vyplývajúce zo zákona splnil a po ich splnení mu bude tovar vydaný. V posudzovanom
prípade je však nad všetku pochybnosť jasné a tieto skutočnosti nespochybnil ani krajský súd,
ani správne orgány oboch stupňov, že žalobca tovar nadobudol legálne, vedel preukázať
a aj preukázal spôsob jeho nadobudnutia a finančné povinnosti v súvislosti s nákupom tovaru
mal riadne vysporiadané. Bolo preto úlohou správnych orgánov, aby určili povinnosť, ktorú
mal žalobca splniť, aby mu mohol byť zabezpečený tovar vrátený.
Pokiaľ mali správne orgány pod pojmom „pochybnosti“ na mysli skladovanie
neoznačených SBL, potom odvolací súd pripomína, že žalobca sa dokonca ešte
pred vydaním rozhodnutia o zabezpečení tovaru pokúsil o nápravu danej situácie
a žiadal o vydanie nových kontrolných známok platných od 1. júla 2006.
Žalobca správne poukazoval na to, že ani žalovaný, ani správny orgán prvého
stupňa neuviedli, akým spôsobom má odstrániť pochybnosti – skladovanie tovaru
neoznačených SBL, keď jeho legitímny pokus o ich odstránenie – žiadosť o vydanie
nových kontrolných známok bola zamietnutá.
S týmito námietkami žalobcu sa však krajský súd nevysporiadal, nezaoberal sa
proporcionalitou zásahu do vlastníckych práv žalobcu vo vzťahu k okolnostiam,
za akých sa žalobca do predmetnej situácie dostal a opomenul posúdenie veci
z pohľadu aplikácie prechodných ustanovení zákona o spotrebnej dani z liehu.
Odvolací súd pripomína základnú zásadu logického výkladu práva, kedy
je potrebné mať na pamäti, že právne normy sú určené ľuďom, a preto výsledkom
výkladu ustanovení právneho predpisu nemôže byť význam, ktorý znamená
nesplniteľnú povinnosť, pretože na nemožné nemôže byť nikto zaviazaný („ultra posse
nemo tenetur“).
Odvolací súd na záver považuje za potrebné uviesť, že skladovanie
neoznačených SBL je samostatnou skutkovou podstatou správneho deliktu a z logiky
ustanovení § 47 ods. 1 a 2 zákona o spotrebnej dani z liehu vyplýva, že ak dôjde
k naplneniu tejto skutkovej podstaty, potom po uložení pokuty zákon umožňuje tovar
zabezpečiť a postupovať spôsobom uvedeným v § 14a zákona o správe daní. Uloženie
pokuty však nie je predmetom tohto preskúmavacieho konania.
Preto krajský súd okrem toho, že sa dopustil procesných pochybení pochybil aj
v tom, že žalobu žalobcu zamietol bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal s vyššie uvedenými otázkami.
Z ustanovenia § 246 ods. 1 OSP vyplýva, že konanie v správnom súdnictve
je v zásade dvojinštančné. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody, pre ktoré
prvostupňový súd rozhodol vo veci tak, ako rozhodol, ani nahrádzať úlohu
prvostupňového súdu v súdnom prieskume rozhodnutí správnych orgánov. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral, potom by vážnym spôsobom zasiahol
do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho de facto obral o možnosť
dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch zákonom.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h)
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie, pričom v novom konaní krajský súd opätovne preskúma zákonnosť
postupu a rozhodnutia žalovaného a vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodne
aj o trovách tohto odvolacieho konania, podľa § 224 ods. 3 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
V Bratislave, dňa 19. septembra 2012
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth