2 Sžf 13/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny

Poláčkovej, PhD. v právnej veci žalobkyne: JUDr. I. L., správkyne konkurznej

podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti: E. S. a S., a. s., (pôvodného žalobcu), proti

žalovanému: Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/12124-74077/2007/

999608-r zo dňa 27.septembra 2007, na odvolanie pôvodného žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach zo dňa č. k. 6 S 148/2007-60 zo dňa 14.septembra 2009,

takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,  

č. k. 6 S 148/2007-60 zo dňa 14.septembra 2009   m e n í   tak, že rozhodnutie

žalovaného č. I/223/12124-74077/2007/999608-r zo dňa 27.septembra 2007  

z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je   p o v i n n ý   zaplatiť úpadcovi náhradu trov konania v sume

358,07 €, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M.  

a P., s. r. o., do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom č.k. 6 S 148/2007-60  

zo dňa 14.septembra 2009 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. I/223/12124-74077/2007/999608-r zo dňa 27.septembra 2007, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice I. č. 695/230/30887/07/Kam zo dňa

12.apríla 2007 o vyrubení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august

2003 v sume 799.992,-- Sk (26.554,86 €) podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona

511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len

zákon č. 511/1992 Zb.). Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca si v uvedenej

sume neoprávnene odpočítal daň z pridanej hodnoty, pretože v priebehu daňovej

kontroly nebolo preukázané, že skutočne došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia

dodávateľom S., s.r.o., ktorá mala dojednané S. vykonať subdodávateľským

spôsobom. Krajský súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, že nemôže niesť

faktickú ani právnu zodpovednosť za nesplnenie povinnosti zo strany S., s.r.o.,

pretože správca dane síce spochybňoval existenciu   dodania S. medzi S., s.r.o. a jeho

subdodávateľmi, ale nerozporoval to,   že by nedošlo k dodaniu S. medzi žalobcom

a S., s.r.o. Daňovou kontrolou bolo zistené, že S., s.r.o. do 20.januára 2004

nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť a S. zabezpečovala subdodávateľským

spôsobom. Subdodávateľ H., s.r.o. však za august 2009 podal negatívne daňové

priznanie, čim deklaroval, že neuskutočnil zdaniteľné plnenia, pri ktorých by vznikla

daňová povinnosť; druhý subdodávateľ J. N. nebol platiteľom dane z pridanej

hodnoty, daňové priznanie na daň z príjmov fyzických osôb za rok 2003 nepodal

a uskutočnené zdaniteľné plnenie pre S., s.r.o. nepriznal a daň z nich neodviedol.

Napokon ani obchodná spoločnosť S., s.r.o. sa v sídle nezdržuje, v priebehu kontroly

listovej zásielky nepreberal a konateľ spoločnosti sa tiež v mieste bydliska nezdržuje.

Žalobca bol v priebehu daňovej kontroly vyzvaný, aby predložil ďalšie konkrétne

doklady, ktoré by preukazovali uskutočnenie plnenia, ale na výzvy správcu dane

nereagoval.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote E. S. a S., a.s.,

odvolanie (ďalej len „odvolateľ“) a navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie; uplatnil si náhradu trov konania. Namietal predovšetkým,

že krajský súd v podstate prevzal právny názor žalovaného. Ďalej namietal, že

rozhodnutia žalovaného ako aj Daňového úradu Košice I. (ďalej len správca dane) sú

nezákonné, pretože vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu, sú nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Podľa názoru odvolateľa správca dane

pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci,

nevysporiadal sa s návrhmi odvolateľa na vykonanie dokazovania. Namietal

odopretie práv účastníka konania vyjadriť sa a navrhovať dôkazy vo svoj prospech

a právo na to, aby sa jeho argumenty a návrhy zobrali do úvahy, ktoré právo  

je jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ďalej odvolateľ namietal, že postup správcu dane v spôsobe nekonvalidnom

pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní  

sú povinné finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto

prípade znamená umožniť úpadcovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom. Odvolateľ na podklade uvedeného

namietal postup správcu dane, ktorý považuje za protichodný vo vzťahu k právnej

istote, k princípom právneho štátu a k zásade, že nikto nesmie byť nútený konať

niečo, čo zákon neukladá. Odvolateľ ďalej poukazoval na Šiestu smernicu Rady  

č. 77/388/EHS, ktorej podstatou je zabezpečiť, aby spoločný systém daní z obratu

(DPH) nediskriminoval tovar alebo S. podľa pôvodu, aby mohol byť dosiahnutý

spoločný trh umožňujúci poctivú hospodársku súťaž a podobajúci sa skutočnému

vnútornému trhu. Je teda zrejmé, že pri koncipovaní návrhu zákona o DPH bola

hlavným inšpiračným zdrojom právna úprava na úrovni práva ES a ďalej tiež národné

právne úpravy členských štátov ES, z čoho plynie, že zákonodarca mal úmysel prijať

úpravu dane z pridanej hodnoty, ktorá by bola prinajmenšom v elementárnych rysoch

kompatibilná so Šiestou smernicou a právnou úpravou členských štátov ES.

Odvolateľ v tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa čl. 234

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, (teraz článok 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie) predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na riešenie predbežne

otázky :

1) či vnútroštátne legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný

proces (najmä s poukazom na čl. 31 ust. § 17 zákona o DPH) môže

ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platiteľ DPH)

svojho obchodného P.

a. v akých intervaloch,

b. v každom novom obchode, keď sa už platiteľ preukázal?

2) či je možné považovať daňový doklad, ktorému správnosti a úplnosti

svedčí jeho verejná publicita, za nespĺňajúci náležitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad

uskutočnený?

3) či je možné považovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH za súladné

s úpravou podľa Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu

a legitimitu očakávania proporcionality?

Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa prijal záver žalovaného aj napriek

tomu, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán boli povi nní aplikovať v danej

veci judikatúru Súdneho dvoru ES, a že sa veľmi jednoducho vysporiadal

s námietkami úpadcu o porušení základných princípov právnej istoty, legality

zdanenia a základných ústavných práv úpadcu a v tejto časti považuje rozhodnutie

krajského súdu za nie riadne odôvodnené.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14. decembra 2009  

na   odvolanie   odvolateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Uviedol, že úpadca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane, preto

správca dane využil svoje oprávnenie v zmysle § 16 zákona a vykonal dožiadania

u správcov dane miestne príslušných dodávateľom. Overenie oprávnenosti

odpočítania dane predstavuje objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prij ať

závery, či boli splnené podmienky, či nie je vylúčený nárok pre nesplnenie niektorej

z podmienok. Ide o hmotnoprávne podmienky, preto nestačí len existencia daňového

dokladu (ktorý by aj obsahoval všetky formálno-právne náležitosti). Je potrebné

overiť, či údaje v ňom uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Ako dôkaz

možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti (§ 29 ods. 4 zákona  

č. 511/1992 Zb.). Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv  

na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení

a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V daňovom konaní  

je dôkazné bremeno na daňovom subjekte.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení  

s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal   napadnutý rozsudok  

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie odvolateľa

je dôvodné. Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja

ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), keď deň vyhlásenia rozhodnutia  

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/223/12124-74077/2007/999608-r zo dňa 27.septembra 2007, ktorým

bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice I. č. 695/230/30887/07/Kam  

zo dňa 12.apríla 2007 o vyrubení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

august 2003 v sume 799.992,-- Sk (26.554,86 €) podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1

zákona 511/1992 Zb. a posúdenie, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci

vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade so zákonom

č. 511/1992 Z.z. a v súlade s ustanoveniami zákona o DPH.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že na majetok obchodnej spoločnosť

E. S. a S., bol uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 31K/52/2009 zo dňa 12.

februára 2010 vyhlásený konkurz, pričom za správkyňu konkurznej podstaty bola

ustanovená JUDr. I. L.

  Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 7/2005 Z.z.), oprávnenie úpadcu

nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu  

vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu,

správca pritom konaná v mene a na účet úpadcu.

Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. vyhlásením konkurzu sa neprerušuje

daňové konanie, colné konanie, konanie o výživnom pre maloleté deti,   ani trestné

konanie, pričom v trestnom konaní nemožno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú

dotknuté ustanovenia § 48.

  V zmysle § 52 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. vyhlásením   konkurzu zanikajú

úpadcove jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu,

najmä jeho príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy,

poverenia, plnomocenstvá a prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť  

ešte všetko, čo neznesie odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach.

Takto urobené úkony majú rovnaké právne účinky, akoby príkaz, poverenie,

plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení konkurzu. Náklady týchto

úkonov sú pohľadávkou proti podstate.  

S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona o konkurze, vyhlásením

konkurzu prešlo oprávnenie konať za úpadcu na správkyňu konkurznej podstaty,

a preto sa správkyňa konkurznej podstaty stala v konaní o preskúmanie rozhodnutia

žalovaného žalobkyňou vo veci začatej na základe žaloby podanej úpadcom. Súčasne

vyhlásením konkurzu zaniklo plnomocenstvo udelené úpadcom pre advokátsku

kanceláriu AK M. a P., s.r.o. zastúpenú JUDr. I M.

  V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť

tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku).

  Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá

ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade  

so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.).  

V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane

postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú

kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného

hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), podľa ktorej správca dane

hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy  

v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo

najavo. Aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené

rozsiahlymi právomocami. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva

vyplývajúce z vrchnostenského postavenia daňových orgánov. Preto ani povinnosť

daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej

povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať

z objektívnych a spoľahlivých zistení.

Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7

zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom

konaní rovnaké práva a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej

zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).  

V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí

a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových

subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní.  

  Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.

Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov,  

aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené

príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon

o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu

dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik

daňovej povinnosti daňového subjektu.

Dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane; správca dane dbá,  

aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené  

čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 1,

ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými

právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania,

hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké

posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a dokladmi

k nim.

  Podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní ak daňový subjekt nesplní svoju

dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane, môže správca dane, výšku dane s ním

dohodnúť. Na túto dohodu sa vzťahuje primerane § 11.

  Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní, ak nesplní daňový subjekt  

pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností   niektorú zo svojich zákonných

povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň  

sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím

obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali  

a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2,

je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré

má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez účinnosti s daňovým subjektom.

Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové

spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných

daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého

daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.

Podľa 20 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať daň, ak zdaniteľné

plnenie prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení,

a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14,

b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39,

c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a/.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ nemôže odpočítať daň, ak zdaniteľné

plnenie prijme na

a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane

podľa § 26,

b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.

Podľa § 20a ods. 1 písm. c/ zákona o DPH, odpočítať daň podľa § 20 môže

platiteľ pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo zjednodušený

daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ.

Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, daňový doklad musí obsahovať

obchodné meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné

číslo platiteľa, ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že preskúmavané rozhodnutie

žalovaného ako aj správcu dane majú skutkový základ v protokole o určení dane

podľa pomôcok č. 801/321/10140/2007 zo dňa 14.februára 2007, vypracovanom

Daňovým úradom Bratislava VI, ktorý je v spisovom materiáli žalovaného založený

v kópii. Spisový materiál žalovaného priložený krajskému súdu je   nekompletný  

bez žurnalizácie, čo je v rozpore s ustanovenia § 250d ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého je správny orgán povinný súdu predložiť kompletný spis ový

materiál v origináli spolu so spisovým materiálom správneho orgánu prvého stupňa.

Z kópie   protokolu predloženého krajskému súdu, však nemožno zistiť, kedy a akým

spôsobom bol doručený úpadcovi, pretože neobsahuje podpis kontrolovaného

subjektu (jeho štatutárneho zástupcu) a konštatovanie v ňom obsiahnuté

o prerokovaní, podpísaní a prevzatí zo dňa 28. marca 2007 nemá podklad v obsahu

pripojeného spisového materiálu. Z obsahu tohto protokolu vyplýva, že daňový

subjekt ku kontrole nepredložil účtovnú evidenciu, čím bolo znemožnené uskutočnenie   výkonu daňovej kontroly. Na základe tohto protokolu vypracovaného

Daňovým úradom Bratislava VI dňa 14.februára 2007, Daňový úrad Košice I. vydal

dodatočný platobný výmer č. 695/230/30887/07/Kam zo dňa 12.apríla 2007, pričom

predložená spisová dokumentácia neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť

zmeny miestnej príslušnosti správcu dane. Najvyšší súd ďalej poukazuje   na to,  

že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolani a

proti platobnému výmeru, najmä vo vzťahu k procesnému postupu vo vyrubovacom

konaní, keď správca dane bez akéhokoľvek dokazovania rozhodol len na základe

protokolu o určení dane podľa pomôcok, ktorý sám ani nevyhotovil a ku ktorému sa

úpadca preukázateľne nevyjadril. Taktiež sa žalovaný vo svojom rozhodnutí

nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä  

aké ustanovenia zákona o DPH úpadca porušil a z akého dôvodu žalovaný

neakceptoval jeho návrhy na vykonanie dokazovania uvedené v odvolaní proti

platobnému výmeru. Najvyšší súd považuje za relevantné tvrdenie úpadcu, že pokiaľ

sám neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, nemôže byť sankcionovaný z dôvodu

nesplnenia si povinnosti iným daňovým subjektom, s ktorým tvrdením sa žalovaný

mal tiež zaoberať. Ďalej sa v spisovom materiáli nenachádzajú ani daňové priznania

k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 200 3,

oznámenie Daňového úradu Košice II, že spoločnosť S., s.r.o. sa v sídle spoločnosti

nezdržuje, listové zásielky nepreberá a konateľ spoločnosti sa v mieste trvalého

bydliska nezdržuje, ako ani doklady zaslané Krajským riaditeľstvom Policajného

zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície Košice ČVS: KRP-137/0EK-KE-

2004VH, pričom na tieto sa žalovaný odvoláva vo svojom rozhodnutí.  

Takto potom správca dane ako aj žalovaný svoje úvahy obsiahnuté  

v rozhodnutí, založili nie na jednoznačných dôkazoch.  

Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru odvolacieho súdu neboli dodržané

všetky zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi

zistený natoľko, aby v nej bolo možné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie.

Napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov

a zároveň, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci (§ 250j

ods. 2 písm. c/ a písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. 6 S 148/2007-60 zo dňa 14.septembra 2009 podľa § 250ja ods. 3 veta prvá

Občianskeho súdneho poriadku zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom vysloveným

v tomto rozhodnutí.

  O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá, § 250k ods. 1 a § 151 ods. 1

a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov  

za poskytovanie právnych S. v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška) a

priznal v súdnom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania vo výške

358,07 €, ktorá pozostáva z nasledovných úkonov právnych S. a zaplateného súdneho

poplatku:

príprava a prevzatie veci (r. 2007)   45,51 € (§ 14 ods. 1 písm. a/

vyhlášky),

podanie žaloby na súd (7.decembra 2007) – 45,51 € (§ 14 ods. 1 písm.

c/ vyhlášky),

podanie odvolania (19.novembra 2009) – 115,90 € (§ 14 ods. 1 písm. c/

vyhlášky),

režijný paušál 2 x 5,91 = 11,82 € (rok 2007), 1 x 6,95 = 6,95 € (rok

2009),

zaplatený súdny poplatok za žalobu 66,38 € (2000,-- Sk) a za odvolanie

66 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 18. augusta 2010  

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová