Najvyšší súd
2Sž/9/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: Ing. V. G., proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, v konaní o vyslovenie
neplatnosti právneho úkonu vydaného žalovaným vo veci rozhodnutia o povolení č. FV-
002/97, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie z a s t a v u j e.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
O d ô v o d n e n i e :
Žalobou z 15. júna 2004 podanou na Okresný súd Bratislava III sa žalobkyňa
domáhala, aby súd vyslovil, že rozhodnutie o zrušení povolenia na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore „zásobovanie
liečivami, zdravotníckymi pomôckami a zdravotníckymi potrebami“ vydané spoločnosti
F. spol. s. r.o., Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky 2. júna 1997 pod reg.
č. FV-002/97-zruš. je neplatné.
Okresný súd Bratislava III postúpil vec vedenú na tamojšom súde pod sp. zn. 27
Cb 87/04 Krajskému súdu v Bratislave z dôvodu vecnej nepríslušnosti podľa § 104a
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Krajský súd v Bratislave listom z 23. februára 2011 predložil vec na rozhodnutie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky podľa § 104a ods. 3 OSP, nakoľko podľa jeho
názoru v danom prípade okresný súd nepostupoval správne, keďže zo žaloby,
ako aj zo sťažnosti, ktorú podala žalobkyňa 8. februára 2011 vyplýva, že táto sa ako
oprávnený subjekt na disponovanie so svojim podaním domáhala vyslovenia
neplatnosti právneho úkonu a neželá si postup podľa piatej časti druhej hlavy OSP.,
t. j. preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy správnym súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 16. marca 2011, č. k. 2
Nds/2/2011 prejednal nesúhlas Krajského súdu v Bratislave a skonštatoval, že tento
je dôvodný, avšak v danom prípade nie je daná vecná príslušnosť ani Krajského súdu
v Bratislave, ani Okresného súdu Bratislava III, ale je daná vecná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Podaním z 15. februára 2011 sa k žalobe žalobkyne vyjadril žalovaný s tým,
že žiadal, aby konajúci súd žalobu ako bezdôvodnú zamietol, nakoľko právny úkon,
neplatnosť ktorého žiada žalobkyňa vysloviť, je individuálnym správnym aktom
štátneho orgánu, ktorý je možné zrušiť len postupom podľa piatej časti druhej hlavy
OSP.
Toto rozhodnutie bolo predpísaným spôsobom vydané a doručené žiadateľovi –
účastníkovi správneho konania – a nebol proti nemu podaný riadny ani mimoriadny
opravný prostriedok v správnom konaní, teda nebolo zrušené v správnom konaní.
Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. júna 1997 a vzhľadom na dátum
podania žaloby je podľa názoru žalovaného zrejmé, že táto bola podaná po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty dvoch mesiacov. Taktiež upozornil na to, že žalobkyňa
nebola účastníčkou správneho konania a preto nie je osobou oprávnenou na podanie
žaloby na súd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2
písm. a) OSP v znení rozhodnom pre prejednávanú vec v spojení s § 250d ods. 3 OSP
preskúmal spisový materiál a žalobu žalobkyne a dospel k záveru, že konanie je
potrebné zastaviť.
Podľa § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá, ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Podľa § 244 ods. 1 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy.
Podľa § 247 ods. 2 pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom
konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré
po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo
právoplatnosť.
Podľa § 249 ods. 1 konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou.
Podľa ods. 2 žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom
rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí
nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.
Podľa § 250b ods. 1 žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje
inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.
Podľa ods. 2, ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho
orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí
správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne
rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu
je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu
na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu
na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny
orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.
Podľa ods. 3 súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania rozhodnutia, ktoré
nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.
Najvyšší súd zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie, ktoré žalobkyňa označila
ako právny úkon žalovaného, je rozhodnutím orgánu verejnej správy, vydávaným
v dvojinštančnom správnom konaní, jeho preskúmanie súdom sa riadi ustanoveniami
druhej hlavy piatej časti OSP a vzhľadom na to o ňom možno rozhodnúť len spôsobom
ustanoveným v § 250j ods. 1 a 2 OSP tak, že súd rozsudkom vysloví, že žalobu zamieta
alebo zo zákonných dôvodov napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zruší.
Vzhľadom na to, že sa žalobkyňa domáhala vyslovenia neplatnosti rozhodnutia
žalovaného, súd pri zachovaní postupu podľa § 41 ods. 2 OSP, keď každý úkon
účastníka posudzuje podľa jeho obsahu, musí konštatovať, že v súlade s ustálenou
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na vydanie navrhovaného
rozhodnutia nie je daná právomoc súdov, čo predstavuje taký nedostatok podmienky
konania, pre ktorý je potrebné v súlade s § 104 ods. 1 veta prvá OSP konanie zastaviť.
Navyše, odhliadnuc od uvedenej prekážky postupu v konaní najvyšší súd
považuje za potrebné poukázať aj na nesplnenie ďalších základných procesných
podmienok, ktoré sa vzťahujú na obmedzenie prípustnosti podania žaloby v správnom
súdnictve.
Zo spisového materiálu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 3. júna 1997, pričom išlo o rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu, voči ktorému bol prípustný opravný prostriedok – rozklad, ktorý však
v správnom konaní podaný nebol, čím došlo k nesplneniu predpokladov pre postup
v konaní podľa piatej časti OSP, v zmysle § 247 ods. 2 OSP; žalobkyňa nebola
účastníčkou správneho konania a žalobu podala na súde až 18. júna 2004, t. j. sedem
rokov potom, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, pričom zákonná lehota na jej
podanie je v zmysle § 250b ods. 1 OSP do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, resp. za splnenia podmienok uvedených v § 250b
ods. 2 a 3 OSP do troch rokov od vydania rozhodnutia (2. júna 1997).
Z uvedeného je zrejmé, že žalobu podala neoprávnená osoba, proti rozhodnutiu,
voči ktorému je žaloba neprípustná a po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.
Podľa § 250d ods. 3 OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala
oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby,
ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo
ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h
ods. 2).
Na základe vyššie uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že v danom prípade neboli splnené podmienky, za ktorých je možné vo veci konať,
a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 6. apríla 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová