2Sž/21/2012

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa : MARKÍZA- SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava, zast. ADVOKÁT Zlámalová Zuzana, s.r.o., so sídlom Trnavská 11, 831 04 Bratislava, proti odporcovi : Rade pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, 811 09 Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu č. RP/053/2012 zo dňa 11. septembra 2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/053/2012 zo dňa 11. septembra 2012, p o t v r d z u j e. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súdny poplatok vo výške 500 eur v lehote 3 dní.

Odôvodnenie

Napadnutým rozhodnutím správny orgán rozhodol, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (ďalej len,,zákon o vysielaní") tým, že na programovej službe TV MARKÍZA v programe Reflex zo dňa 7. marca 2012 o cca 17:25 hod. odvysielal informácie o programe Modré z neba, cit. : B. Z.: "O. L. dva mesiace na obrazovkách Markízy chýbal. Ak si však myslite, že dovolenkoval., ste na omyle. Poctivo plnil sny, ktoré Vás dnes večer opäť dojmú..." Strih do skromného príbytku s plesnivými stenami a vodou vyzrážanou na oknách. V dolnej časti obrazovky titulok: zábery z relácie Modré z neba reflex O. L. (ďalej len,,V.R.") sa rozpráva s domácou, ktorá si prikrýva dlaňami tvár:,,Vy nemáte v dome kúrenie?" Odpovedá plačúca žena: „Nie, Lebo toľko peniažkov zas nezarobíme, Takže...," V.R: „Koľko tu máš stupňov, prosím ťa." Domáca: „Päť, podľa toho jak mrzne vonku." V obraze švenk na zariadenie v izbe. Strih na dievčatko ležiace pod perinou v posteli. V.R. sa pýta: „Ty si už teraz vlastne v pyžame oblečená?"

Dievčatko odokryje perinu a ukazuje svoje oblečenie, hovorí: „Pančuchy, gate, tielko, nátelník a sveter." Strih na detail tváre W. M., ktorá na ulici hovorí: „Naším problémom bolo práve že, že som nemohla vyplatiť plyn. No a od augusta, keď ma vypli, tak vlastne sme boli v tých najväčších mrazoch pri elektrickej trúbe a elektrických... (nerozumieť)." Počas rozprávania strih na čierno-biely obraz: nalievanie vody do rýchlovarnej kanvice, dievčatko si natláča pastu na zubnú kefku, nalieva si vodu z kanvice do misy, polieva si zubnú kefku a čistí si zuby. Rozprávanie pokračuje mimo obraz: "Snažila som sa to vyhriať tak asi na tých 15 stupňov, keď sme išli spať. Vodu na kúpanie, umyť zuby a to, to som si v kanvici zohrievala na kávu." Strih na I. M., ktorá hovorí na kameru: „Ja som napísala do Modrého z neba." Strih opäť na čierno-biele zábery bytu bez kúrenia. V.R. sa pýta v posteli ležiacej I.: „Čo je vaším najväčším snom?" I. odpovedá: „Mať plyn a teplo" 17:58 Strih na ďalší príbeh z programu Modré z neba. V obraze farebné fotky: mladý muž, ktorý drží na rukách malé dieťa a k nim sa túli starší chlapec, mladý manželský pár, rodinka s dvoma deťmi, muž so starším synom. Mimo obraz hovorený text: „V. sa stala vdovou veľmi mladá. Ostala sama s dvoma deťmi." Strih na V., ktorá hovorí, najprv mimo obraz: „Manžel mi odpadol. Odpadol prvýkrát, potom začali neskutočné bolesti hlavy."

V. ďalej hovorí do kamery: "Išla som za doktorkou. Bol tam, hej. Dajte si Ibalgin, žiadna magnetická rezonancia, nič." Pod hovorené slovo v obraze ďalšia fotka: muž so starším synom.

V. ďalej hovorí do kamery: „Na to odpadol druhýkrát a už sa nám neprebral." V obraze ďalšia fotka. Muž drží v rukách malú dcérku, mimo obraz V.R. hovorí: „N. má koľko?" V. odpovedá: „Pätnásť mesiacov." V.R. sedí za stolom, pri ňom stoja žena s dievčatkom. V.R. hovorí: „Ona mala 7 mesiacov keď... Keď ti zomrel muž?" V. odpovedá s dcérkou na kolenách: „Áno... Ani ho nepozná." V obraze ďalšie fotky. V. s manželom a malou dcérkou, V. manžel, mimo obraz V.R. hovorí: „Koľko mal muž rokov?" V. odpovedá mimo obraz: „32." Strih na V.R., ktorý sa rozpráva so starším chlapcom: „Čo si najradšej s tatom robil?" Chlapec odpovedá: „Hral...hral futbal." Strih na detail jeho tváre, utiera si slzy. V obraze V., hovorí do kamery: „Verím tomu, ako ja - obyčajný človek, že keby sa urobila tá magnetická rezonancia, našiel by sa tam ten nádor, mal tri centimetre, takže ten nádor by sa vybral. Bol nezhubný a mohol žiť ďalej s nami tu." Strih na F. J. - darkyňu, hovorí: „No, dosť ťažko to zvláda. Preto som... teda z tohto aj dôvodu som jej toto vysnívala, tento sen, aby išla do teho Izraela. Aby sa trošku dokázala s tým vyrovnať, aby trošku zabudla. Aby bola aspoň raz teda blízko neho." V obraze V. kladie zapálenú sviečku v kostole a hovorí: „Túto sviečku, ocinko, som zapálila pre teba. Je to pre teba." 17:49 Strih na ďalší príbeh z programu Modré z neba. V obraze žena s malým dievčatkom, obzerajú si hračku. Mimo obraz mužský hlas hovorí: „W. z Modrého z neba už poznáte. Vtedy bola drogovo závislá a vysnívala sen svojím rodičom. Teraz niekto sníval sen pre ňu." Strih na čierno-biely obraz - zábery na W.. Mimo obraz V.R. hovorí: „Ty si brala drogy." W. odpovedá najprv mimo obraz, potom strih na rozhovor s V.R.: „Pervitín. Abstinujem teraz momentálne rok, štyri mesiace, čo sa mi darí." V.R.: „Ty si odvtedy úplne čistá. Si hrdá na seba?" W.: „Hej. Mám sa dobre, som šťastná, mám proste rodinu." V obraze strih do štúdia Modrého z neba. E. E. - darkyňa, hovorí: „Chcela som vysnívať dvojitú svadbu svojim dcéram, s tým, aby mali najkrajší deň v živote." Strih na čierno-biely obraz - zábery z dvojitej svadby, postupne prejdú do farebnej verzie.. Mimo obraz mužský hlas hovorí: „Cesta k vytúženému oltáru však nebude úplne bez problémov a poriadne sa zamotá. Nakoniec to však bude veľká romantika, ktorú si večer v Modrom z neba určite pozrite.", ktoré naplnili definíciu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie podľa § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., za čo správny orgán uložil navrhovateľovi podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona vo vysielaní sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní vo výške 5000 eur a zároveň v zmysle § 64 ods. 5 zákona o vysielaní rozhodol, že uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sasankcia uložila. Proti rozhodnutiu odporcu podal opravný prostriedok navrhovateľ a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie Rady zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Sžo/200/2009 a na jeho podstatný obsah týkajúci sa odôvodnenia rozsudku. V tejto súvislosti navrhovateľ uviedol, že správny orgán napadnutým rozhodnutím už jednoznačne konštatoval, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 31a ods. 4 zákona o vysielaní, pričom navrhovateľ nemal možnosť adekvátne pred nezávislým súdnym orgánom hájiť svoje práva, nemal možnosť vyjadriť sa k nezákonne získanému dôkazu, ktorý bol navrhovateľ povinný v dôsledku hrozby ďalšej finančnej sankcie správnemu orgánu predložiť, nebolo vytýčené v správnom konaní ústne pojednávanie, v ktorom by mohol účinnejšie hájiť svoje práva a záver správneho orgánu vyslovený v napadnutom rozhodnutí považuje žalobca za porušenie prezumpcie neviny navrhovateľa. Navrhovateľ ďalej uviedol, že ako podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia slúžil okrem nezákonne získaného dôkazu - záznamu vysielania programu Reflex zo dňa 7. marca 2012 odvysielaný od cca 17: 25 hod. aj písomný prepis/popis skutkového stavu zo dňa 7. marca 2012 o cca 17: 25 hod., avšak správny orgán neuvádza, kto takýto prepis uskutočnil, z akého záznamu vysielania bol písomný prepis uskutočnený. Bez overenia pravdivosti prepisu porovnaním so záznamom vysielania zo dňa 7. marca 2012 nie je možné takýto dôkaz považovať za relevantný dôkaz v súdnom konaní, nie je možné jednoznačne posúdiť, či obsah písomného prepisu je obsahom reálne odvysielaného zo dňa 7. marca 2012. Ďalej navrhovateľ vo svojom opravnom prostriedku dôvodil tým, že prezumpcia neviny zahŕňa právo nevypovedať vo svoj neprospech, ktoré pozostáva z práva odoprieť výpoveď a z práva, ktorým je zaručené, aby nikto nemohol byť nútený predkladať dôkazy vo svoj neprospech. Platí zásada, že,,nikto nemôže byť nútený svedčiť vo svoj neprospech". Obvinený môže odmietnuť odpovedať na otázky a predkladať dôkazy. Ďalej navrhovateľ uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že aj keď právo nevypovedať vo svoj neprospech nie je osobitne uvedené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je všeobecne uznávanou medzinárodnou normou, ktorá predstavuje,,základný prvok spravodlivého konania". Toto právo chráni obžalovaného proti neprimeranému nátlaku zo strany orgánov a takto prispieva k zníženiu počtu súdnych omylov a umožňuje uplatňovať zásadu rovnosti zbraní. Obžaloba nemôže založiť svoje dokazovanie v prípade na dôkazoch, ktoré boli získané donútením alebo nátlakom. Obmedzovanie týchto práv nie je možné odôvodniť bezpečnosťou a verejným poriadkom. Tieto práva spolu súvisia, každé donútenie, ktorého cieľom je získať dôkazy v neprospech obvineného je porušením práva odoprieť výpoveď. Poukázal na to, že štát porušuje právo obvineného odoprieť výpoveď, ak sa ho snaží prinútiť, aby predložil daňovým úradom bankové výpisy. Donútením obvineného k spolupráci s orgánmi v predsúdnom konaní sa môže porušiť právo nevypovedať v jeho neprospech a môže byť ohrozené právo na spravodlivé konanie. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že vyvodenie primeraných záverov zo správania obvineného nemá za následok prenesenie dôkazného bremena z obžaloby na obhajobu a týmto porušenie tohto aspektu prezumpcie neviny. Súdny dvor Európskych spoločenstiev uviedol, že právnické osoby nedisponujú úplným právom odoprieť výpoveď, sú povinné odpovedať na faktické otázky, ale nemôžu byť donútené priznať sa k spáchaniu trestného činu. Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že Európsky súd pre ľudské práva rozlišuje medzi informáciami, ktoré sú získané donútením a informáciami, ktoré existujú nezávisle od vôle podozrivej osoby: v prvom rade ide o právo nevypovedať vo svoj neprospech... spolu s rešpektovaním vôle obvineného odoprieť výpoveď. Ak bol vydaný príkaz na predloženie listiny alebo na vykonanie prehliadky alebo konfiškácie, mal by byť v ňom presne stanovený cieľ, aby sa predišlo používaniu všeobecných žiadostí na odôvodnenie náhodného získavania kompromitujúcich informácií v prípadoch, ak existuje iba vágne podozrenie.

K podanému opravnému prostriedku navrhovateľa sa odporkyňa písomne vyjadrila a žiadala, aby najvyšší súd rozhodnutie Rady č. RP/053/2012 zo dňa 11. septembra 2012 potvrdil. K námietke týkajúcej sa vyžiadania záznamov vysielania Rada uviedla, že povinnosť uchovávať súvislý záznam vysielania a doručiť ho Rade vyplýva priamo zo zákona č. 308/2000 Z. z. Túto povinnosť vysielateľovi neukladá Rada vydaním individuálneho správneho aktu, ale priamo zákon č. 308/2000 Z. z. Argumentom týkajúcim sa formy vyžiadania záznamov sa zaoberal aj ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 564/2012, kde uviedol, že v tomto prípade je dôležitá len obsahová stránka úkonu, nakoľko zákon formálnu podobu tohto procesného úkonu nepredpisuje. V danom prípade Rada postupovala v súlade sozákonom na základe svojich zákonných splnomocnení a povinností a v prípade vyžiadania si záznamov vysielania sa zo strany vysielateľa (všeobecne akéhokoľvek vysielateľa) jedná o splnenie si povinnosti stanovenej priamo zákonom o vysielaní a z tohto dôvodu nie je potrebné, aby pri vyžiadavaní si záznamov Rada uvádzala dôvod, pre ktorý záznam vysielania žiada doručiť. Povinnosť poskytnúť súvislý záznam vysielania je obdobná povinnostiam zakotveným v iných právnych predpisoch regulujúcich kontinuálnu činnosť podnikajúcich subjektov, (napr. podľa § 40 zákona č. 351/2011 Z. z. musia subjekty podnikajúce na úseku elektronických komunikácií pod hrozbou sankcie § 73 ods. 1 písm. c/ zákona č. 351/2011 Z. z. poskytovať Telekomunikačnému úradu SR informácie o svojej činnosti. Ak by takto získané údaje nasvedčovali existencii protiprávneho stavu, Telekomunikačný úrad SR by mohol na ich základe začať vo veci konať a rozhodnúť). Navrhovateľovi bolo začatie správneho konania oznámené dňa 30. mája 2012 a z textu tohto oznámenia je zrejmé, že Rada neprezumovala ani nevyslovovala vinu navrhovateľa v danom správnom konaní, ale na jeho začiatku konštatovala možnosť, teda podozrenie, že sa navrhovateľ mohol svojim konaním správneho deliktu dopustiť, pričom toto malo byť v priebehu správneho konania preukázané, alebo vyvrátené. Porušenie ust. § 31a ods. 4 zákona o vysielaní Rada konštatovala až v napadnutom rozhodnutí, ktoré po uzavretí procesu dokazovania završovalo správne konanie a až v procese správneho konania bolo navrhovateľovi porušenie predmetného ustanovenia bezpochyby preukázané. V rámci správneho konania bol navrhovateľ opakovane riadne vyzvaný, aby uplatnil svoje procesné práva a vyjadril sa k predmetu správneho konania. Navrhovateľ v správnom konaní len požiadal o zaslanie podkladu pre rozhodnutie vo veci - záznamu vysielania a pracovného materiálu - monitorovacej správy a zároveň požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k predmetu správneho konania a jeho žiadosti bolo správnym orgánom vyhovené. Použitie záznamu vysielania ako podkladu pre rozhodnutie navrhovateľ v správnom konaní ani nenamietal. Z toho je zrejmé, že procesné práva navrhovateľa boli plne rešpektované a bol o nich upovedomený a bola mu daná možnosť na ich uplatnenie. Čo sa týka námietky nenariadenia ústneho pojednávania, tak v tomto prípade nariadenie ústneho pojednávania v zmysle § 21 ods. 1 správneho poriadku povaha danej veci nijako neodôvodňovala, nakoľko by takýto úkon nijako neprispel k objasneniu skutkového stavu, ani iných skutočností a podľa Rady bol skutkový stav v predmetnej veci zistený úplne a presne, nakoľko bol zistený zo záznamu vysielania jednotlivých komunikátov. Ani navrhovateľ nenamietal odvysielanie posudzovaného programu a ani jeho právne posúdenie a preto nepovažovala Rada za potrebné nariadiť vo veci ústne pojednávanie a taktiež navrhovateľ o vytýčenie ústneho pojednávania Radu nepožiadal. Čo sa týka námietky prepisu skutkového stavu - doslovné ako aj popisné zachytenie toho, čo bolo odvysielané, je irelevantné, že kto prepis vyhotovil. Podstatné je to, že ho Rada doručila navrhovateľovi ako prílohu oznámenia o začatí správneho konania č. 248-PLO/O-2717/2012, v ktorom ho upovedomila o tom, že bude podkladom pre rozhodnutie a vyzvala vysielateľa na vyjadrenie. Rada už v oznámení o začatí správneho konania oboznámila vysielateľa, že priložený prepis je vyhotovený zo záznamu vysielania predmetného programu Reflex a zároveň ho vyzvala, aby uplatnil svoje prípadné námietky k obsahu tohto prepisu, avšak navrhovateľ v správnom konaní žiadne námietky neuplatnil a v konečnom dôsledku ani v opravnom prostriedku neuvádza konkrétne nepresnosti, resp. neidentifikoval časť tohto prepisu skutkového stavu, ktoré by nezodpovedali skutočnosti (obsahu záznamu vysielania programu reflex zo dňa 7. marca 2012 odvysielaného o cca 17: 25 hod.).

Navrhovateľ namietal vo svojom opravnom prostriedku predovšetkým spôsob, akým bol získaný dôkaz

- záznam z vysielania programu, ktorý považuje za formu štátneho donútenia, ktoré je zásahom do jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Avšak povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania a na vyžiadanie odporkyne jej ich poskytnúť je upravená v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. Táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona a zabezpečuje odporkyni možnosť zistiť obsah toho, čo bolo odvysielané. V prípade, ak na základe obsahu vysielania vznikne dôvodné podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu niektorej povinnosti stanovenej v zákone, rozhodne odporkyňa o začatí správneho konania. Záznam vysielania, ktorý je poskytnutý odporkyni nie je dôkazom usvedčujúcim vysielateľa zo spáchania správneho deliktu, ale je len podkladom pre rozhodnutie, ktorý presne a úplne zachytáva skutkový stav. V danom prípade v čase vyžiadania záznamov a jeho doručenia neprebiehalo žiadne správne konanie voči vysielateľovi a v tomto čase nie je vysielateľ účastníkom konania a teda použitím analógie s trestným právom nemá status podozrivého, obvineného, ani obžalovaného zo spáchania trestného činu. Plní si lenpovinnosť vyplývajúcu zo zákona, na splnenie ktorej bol správnym orgánom vyzvaný a nejedná sa preto o poskytnutie dôkazu proti sebe, ale o poskytnutie informácií o svojej činnosti. Podľa odporcu je argumentácia navrhovateľa bez relevancie, nakoľko predkladanie záznamov vysielania má úplne inú kvalitu ako,,predkladanie dôkazov proti sebe". Navrhovateľ tiež zámerne ignoruje fakt, že podklad pre rozhodnutie - záznam vysielania nie je Radou získaný v rámci vyšetrovacej zásady, kedy by správny orgán sám rozhodol a určil, aký dôkaz svojou činnosťou získa, ale je získaný na základe zákonného splnomocnenia. S takýmto konaním počíta všeobecne záväzný právny akt, ktorý je v súlade s ústavnými princípmi a takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní stane podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný, respektíve neprípustný a jeho použitie v správnom konaní je v súlade so správnym poriadkom a nijako nezasahuje do procesných právach vysielateľa ako účastníka konania. V tejto súvislosti správny orgán poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sž/29/2011 ktorým potvrdil najvyšší súd rozhodnutie Rady č. RP/24/2011, ktorým Rada uložila účastníkovi konania sankciu - pokutu za to, že jej na vyžiadanie nedoručil záznam vysielania, pričom Najvyšší súd SR sa v uvedenom rozsudku vysporiadal okrem iného aj s argumentom vysielateľa ohľadne ústavnosti § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní, ku ktorému uviedol, cit.:,,Porušenie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu môže podľa ustálenej judikatúry ESĽP viesť v určitých prípadoch k porušeniu čl. 6 Dohovoru, avšak v prejednávanej veci sa jednalo o splnenie zákonom stanovenej povinnosti, navrhovateľka nekonala ako osoba obvinená, resp. podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu konania o správnom delikte". Rada uviedla, že vzhľadom na uvedené nemá dôvod pochybovať o súladnej povinnosti podľa § 16 ods. 3 písmeno l/ zákona o vysielaní s právnym poriadkom Slovenskej republiky a s ústavnými princípmi, a teda nemá dôvod správať sa inak ako jej zákon prikazuje a rovnako neexistuje dôvod považovať túto povinnosť vysielateľa za zasahujúcu do jeho procesných práv. V závere svojho vyjadrenia Rada uviedla, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti uvedené v § 47 správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení správneho poriadku, a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím ani postupom správneho orgánu, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie je v súlade s obsahom spisov a vysielateľ mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým relevantným skutočnostiam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku navrhovateľa preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. a na pojednávaní dňa 18. septembra 2013 po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu správneho orgánu, s obsahom rozhodnutia Rady č. RP/053/2012 zo dňa 11. septembra 2012, ako aj s obsahom obrazovo-zvukových záznamov a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný a to z nasledovných dôvodov:

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 250l ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom.

Najvyšší súd preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí a hľadískustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto záver boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

K námietke navrhovateľa ohľadom postupu Rady voči navrhovateľovi pri vyžiadaní záznamov vysielania, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia, v ktorých sa už obdobnou námietkou vysielateľa podrobne zaoberal. Ide napr. o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/18/2011 zo dňa 29. marca 2012, z ktorého vyplýva, že : „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto ustanovenia zákona. Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu vysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§ 6 zákona č. 308/2000 Z. z.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti žiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako odvolacieho dôvodu, najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z., jeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry, vyhodnotil ako zjavne účelové až špekulatívne."

Taktiež aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 564/2012 zo dňa 13. novembra 2012 uviedol: „K problému formy, akou Rada požadovala záznam vysielania od sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že ide o námietku, ktorá nedosahuje ústavnú relevanciu. Ak zákon formálnu podobu procesného úkonu smerujúceho k realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska nie je významné, akou formou správny orgán predmetný procesný úkon uskutoční. Dôležitá je len jeho obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol spôsobilý jednoznačne identifikovať správny orgán a povinnosť, ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v tomto zmysle žiadne námietky v sťažnosti nepredniesla, preto je akceptovateľný spôsob, akým sa najvyšší súd s otázkou formy realizácie dotknutého oprávnenia Rady vysporiadal."

V súvislosti s námietkou nezákonného procesného postupu a nezákonne získaného dôkazného prostriedku najvyšší súd poukazuje na rímskoprávne pravidlo „nullus videtur dolo facere, qui iure suo utitur" (nekoná protiprávne ten, kto využíva svoje práva), podľa ktorého, ak niekto koná v súlade s právom, nemožno takéto konanie považovať za protiprávne, nezákonné. Vysielatelia majú v zmysle § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. povinnosť uchovávať záznamy vysielania počas 45 dní od ich vysielania a na vyžiadanie ich poskytnúť Rade. Rada má tejto povinnosti zodpovedajúce oprávnenie podľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z. z. žiadať záznamy vysielania od vysielateľov. Je pravdou, že na administratívne konanie týkajúce sa porušenia zákona č. 308/2000 Z. z. je potrebné aplikovať zásady trestného konania, avšak je potrebné uviesť, že Rada postupovala v súlade so zákonom č. 308/2000 Z. z. a predloženie záznamu vysielania nie je možné považovať za predloženie dôkazu vo svoj neprospech. Predloženie záznamu vysielania predstavuje predloženie informácií, ktoré je vysielateľ povinný predložiť podľa zákona č. 308/2000 Z. z., je získaný na základe zákonného splnomocnenia a podmienok stanovených pri udelení licencie na vysielanie a preto nie je získaný v rozpore so zákonom.

K problematike ústavnosti § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. sa tiež najvyšší súd vyjadril už viackrát vo svojich rozhodnutiach, napr. rozhodnutie sp. zn. 8Sž/29/2011 zo dňa 24. júla 2012: „Porušenie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) môže podľa ustálenej judikatúry ESĽP viesť v určitých prípadoch k porušeniu čl. 6 Dohovoru, avšak v prejednávanej veci sa jednalo o splnenie zákonom stanovenej povinnosti, navrhovateľka nekonala ako osoba obvinená respektíve podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu konania o správnom delikte." Obdobne aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/19/2012 zo dňa 30. októbra 2012: „Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav, obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnychpredpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie, nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ."

Pre úplnosť senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Sž/24/2012 zo dňa 27. marca 2013: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľky uvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania a vysielateľ poskytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú povinnosť vysielateľa. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky a predloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu proti sebe, ako sa mylne domnieva navrhovateľka, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľka. Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru, naviac, ide o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na svoju judikatúru, ktorá sa charakterom záznamu vysielania zaoberala (napríklad rozsudky vo veciach 3Sž/23/2012, 5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011) a od ktorej nemá dôvod sa v prejednávanom prípade odchýliť. Námietka navrhovateľky týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená." Rovnako je potrebné poukázať i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), predovšetkým na tie prípady, keď vnútroštátne právo stanovuje povinnosť poskytnúť štátnym orgánom určité informácie, pričom za nerešpektovanie tejto povinnosti hrozí subjektu uloženie sankcie. Podľa ESĽP právo neobviňovať sám seba nejde až tak ďaleko, aby zahŕňalo napr. právo (nie povinnosť) podať daňové priznanie, aj keď je nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, možno si len ťažko predstaviť účinné fungovanie daňových systémov v zmluvných krajinách. Privilégium nebyť nútený k vlastnému sebaobviňovaniu nie je podľa ESĽP možné vykladať tak, že ide o poskytnutie určitej imunity pre činy motivované snahou vyhnúť sa sankcionovaniu (bližšie pozri napr. rozsudky Allen proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 10. septembra 2002; Elomaa proti Fínsku zo dňa 21. apríla 2009; O´ Halloran a Francis proti Spojenému kráľovstvu. Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnuté rozhodnutie Rady č. RP/053/2012 zo dňa 11. septembra 2012 podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň rozhodol o uložení povinnosti navrhovateľovi ako neúspešnému účastníkovi zaplatiť súdny poplatok podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. tak, že navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemal úspech. Odporkyni napriek úspechu vo veci, náhrada trov konania zo zákona neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.