Najvyšší súd
2Sž/21/2010
-27 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: M., s.r.o., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. Z.,
proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, v konaní o opravnom prostriedku
navrhovateľa proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/42/2010 zo dňa 31. augusta 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/42/2010 zo dňa
31. augusta 2010 z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku a vec v r a c i a odporkyni na ďalšie konanie.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozhodnutím č. RP/42/2010 zo dňa 31. augusta 2010 odporkyňa podľa
§ 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii
a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že zo dňa 2. marca 2010 o cca
19.31 hod. odvysielal v programe Televízne noviny príspevok D., ktorý svojím obsahom a
spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti spoločenskej skupiny dôchodcov, za
čo mu bola podľa § 64 ods. 1 písm. d) v spojení s § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.
z. uložená sankcia – pokuta vo výške 10 000 eur.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporkyňa uviedla, že príspevok D. sa zaoberal
problémom starnutia populácie a dopadom tejto skutočnosti na slovenskú ekonomiku.
Príspevok poukázal na skutočnosť, že nepriaznivý demografický vývoj bude mať
v budúcnosti za následok zvýšenie sociálnych odvodov pracujúcich z dôvodu, že dvaja
pracujúci budú musieť zo svojich odvodov prispievať na dôchodok jedného dôchodcu.
V posudzovanom príspevku tiež odznela informácia, že na nepriaznivý demografický vývoj
populácie na Slovensku, ako aj v iných krajinách, významne vplýva pokrok v medicíne, ktorá
je schopná predlžovať život ľudí, v dôsledku čoho budú občania v dôchodkovom veku
poberať dôchodok dlhšie ako kedysi.
Odporkyňa sa viac – menej stotožnila s tvrdením navrhovateľky, že pokiaľ ide o obsahovú stránku, v príspevku odzneli pravdivé a overiteľné informácie. Neprijateľný bol
však spôsob spracovania ponúkaných informácií poukazujúcich na skutočnosť, že zvyšovanie
veku populácie súvisí s pokrokom v medicíne. Odporkyňa poukázala na úvodný vstup
moderátorky, v ktorom odznelo: „Dvaja pracujúci budú musieť zo svojich platov uživiť
jedného dôchodcu.... Môže za to pokrok v medicíne. Vďaka nemu dokážu lekári zachraňovať
životy starším ľuďom, a tí tak poberajú dôchodky dlhšie ako kedysi.“ Následne v príspevku
redaktor konštatoval nasledovné: „Dôchodkový systém musí počítať aj s ďalším rizikom.
Slovensko starne totiž tým rýchlejšie, čím väčší je pokrok v medicíne. Inými slovami, čím
dlhšie dokážu lekári udržiavať pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti
stáť.“ Tieto vyjadrenia podľa odporkyne vykresľujú ľudí v dôchodkovom veku ako záťaž,
ako osoby, ktoré budú musieť pracujúci „živiť“ zo svojich platov a tak im zostane z ich
zárobkov menej peňazí. Odporkyňa konštatovala, že vyjadrenie redaktora „čím dlhšie dokážu
lekári udržiavať pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť“ je v rozpore
so všeobecne zaužívanými morálnymi hodnotami, kde úcta k starším je samozrejmosťou.
Uvedené konštatovanie je dehonestujúce vo vzťahu k ľuďom v dôchodkovom veku,
zasahujúce do ich ľudskej dôstojnosti.
Proti rozhodnutiu odporkyne podala opravný prostriedok navrhovateľka poukazujúc
na právnu úpravu ochrany osobnosti v Občianskom zákonníku (§ 11 a nasl.), kde je ochrana
priznaná fyzickým osobám, pričom nevyhnutnou podmienkou na podanie žaloby o ochranu
osobnosti je identifikácia takejto osoby. Poukazujúc na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a)
zákona č. 308/2000 Z. z. navrhovateľka uviedla, že na uplatnenie práva na ochranu osobnosti
je aktívne legitimovaná vždy len tá fyzická osoba, voči ktorej neoprávnený zásah smeroval.
Z obsahu odvysielaného príspevku však nie je zrejmé, kto má byť konkrétnou osobou
(resp. osobami), do práv ktorých bolo zasiahnuté.
Navrhovateľka ďalej uviedla, že dotknutá osoba má nárok domáhať sa svojho práva na
opravu podľa § 21 zákona č. 308/2000 Z. z. Navrhovateľka má však za to, že odvysielané
informácie sú v súlade s pravidlami morálky, etiky, a nijakým spôsobom nezasahujú
do ľudských práv kohokoľvek. Z napadnutého rozhodnutia nie je podľa navrhovateľky
zrejmé, aký zásah malo vysielanie spôsobiť spoločenskej skupine dôchodcov a aké následky
mali pre túto skupinu nastať.
Navrhovateľka poukázala na ústavou zaručenú slobodu prejavu, pričom informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu patrí k významným nástrojom kontroly moci. Úlohou
spravodajstva a publicistiky je prinášať faktické informácie, kritické pohľady ako aj rozvíjať
tvorivú diskusiu a spoločensky prospešnú kritiku. Pritom nevyhnutne dochádza aj ku kontaktu
s jednotlivými osobnostnými právami, pričom môže dôjsť ku kolízii práva na informácie
s právom na ochranu osobnosti a v takom prípade je potrebné brať zreteľ na požiadavku
proporcionality uplatňovania týchto základných práv. Navrhovateľka uviedla, že relácia
Televízne noviny je seriózna spravodajská relácia, ktorá poukazuje na závažné spoločenské
problémy, na ktoré reaguje z rozličných uhlov pohľadu. Príspevky týkajúce sa dôchodcov,
či dôchodkového systému sú pravidelnými príspevkami, pričom navrhovateľka uviedla
konkrétne príklady, a to príspevok Lienka pomoci seniorom (odvysielaný dňa 30.9.2010
o 19.00 hod), príspevok Staroba sa nás dotýka (odvysielaný dňa 30.9.2010 o 22.00 hod)
a príspevok Chcú meniť mediálne zákony (odvysielaný dňa 19.9.2010 o 19.00 hod).
V odvolaní ďalej navrhovateľka namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu,
že jeho výroková časť neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý, nezameniteľný popis
skutku, ktorým bola naplnená skutková podstata správneho deliktu. Vo výroku absentuje
popis spáchania alebo popis ďalších skutočností, na základe ktorých by daný správny delikt bol identifikovaný, aby bolo zrejmé, akým konaním, akými výrokmi bol správny delikt
spáchaný. Táto miera podrobnosti je potrebná pre zamedzenie dvojitého postihu za ten istý
skutok, ako aj z dôvodu vylúčenia prekážky veci už rozhodnutej.
Navrhovateľka namieta, že odporkyňa rozhodla v rozpore so závermi konštatovanými
v Správe o šetrení sťažnosti č. 1318/171-2010 zo dňa 4.5.2010. Preto nie je zrejmé, čo bolo
podkladom pre rozhodnutie odporkyne vo veci samej, na základe akých argumentov
a dôvodov postupovala a rozhodla. Navrhovateľka nemala možnosť sa s týmito dôvodmi
oboznámiť ani nemala vedomosť o tom, že odporkyňa rozhodne ináč, ako sa konštatuje
v monitorovacej správe.
Navrhovateľka namietala aj výšku uloženej sankcie, ktorá je neprimerane vysoká,
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nespĺňa funkciu výchovnú ani preventívnu. Zároveň
poukázala na skutočnosť, že rozhodnutie v časti uloženia sankcie nie je dostatočne
odôvodnené, obsahuje len paušálny výpočet dôvodov uvedených zákonom bez konkrétnych
logických argumentov. Tiež obsahuje vo svojom znení časť odôvodnenia z iného rozhodnutia
odporkyne, ktoré sa netýka tohto správneho konania, čo svedčí o paušalizácií odôvodnení
akýchkoľvek rozhodnutí odporkyne.
Z uvedených dôvodov má navrhovateľka za to, že rozhodnutie vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia a je nezákonné a nepreskúmateľné. Navrhovateľka preto
žiada, aby najvyšší súd rozhodnutie odporkyne č. RP/42/2010 zo dňa 31. augusta 2010 zrušil
a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie. V prípade, ak najvyšší súd napadnuté rozhodnutie
potvrdí, navrhovateľka žiada o zníženie výšky finančnej sankcie. Zároveň si uplatnila náhradu
trov konania.
K podanému opravnému prostriedku sa písomne vyjadrila odporkyňa pridržiavajúc
sa argumentov, ktoré uviedla v napadnutom rozhodnutí. Zdôraznila, že porušením § 19 ods. 1
písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. nebol obsah informácií, ktoré zazneli v posudzovanom
príspevku, ale spôsob, akým boli prezentované. Konštatovanie redaktora, že „čím dlhšie
dokážu lekári udržiavať pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť“,
je v rozpore so všeobecne zaužívanými morálnymi hodnotami, kde úcta k starším ľuďom
je samozrejmosťou. Uvedené konštatovanie je dehonestujúce vo vzťahu k ľuďom
v dôchodkovom veku, zasahujúce do ich ľudskej dôstojnosti.
Pokiaľ navrhovateľka porovnávala ochranu osobnosti v Občianskom zákonníku
a v zákone č. 308/2000 Z. z., odporkyňa k tomu uviedla, že inštitút ochrany osobnosti podľa
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je inštitútom súkromného práva, zatiaľ čo zákon
č. 308/2000 Z. z. spadá do oblasti verejného práva, pričom odporca je týmto zákonom
splnomocnený vykonávaním dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich
vysielanie a retransmisiu. Odporkyňa rozhoduje o porušení zákona č. 308/2000 Z. z.
a o uložení sankcie bez ohľadu na to, či dotknutý subjekt inicioval občiansko-právne konanie
alebo nie.
Odvysielaním posudzovaného príspevku došlo ku kolízii viacerých právom
chránených záujmov, a to práva na ochranu ľudskej dôstojnosti a rovnosti s právom
na slobodu prejavu a právom na informácie. V tejto súvislosti odporkyňa uviedla, že sloboda
prejavu nemá absolútny charakter a je garantovaná len do tej miery, pokiaľ v neprimeranom
rozsahu nezasahuje do základných práv a slobôd a právnom chránených záujmov iných.
K absencii podrobného popisu skutku vo výroku rozhodnutia odporkyňa uviedla,
že takýto opis skutku s vymedzením konkrétnych slov, resp. fráz vo výroku rozhodnutia by nebol v súlade s ustanovením § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., nakoľko toto
ustanovenie je formulované veľmi široko. Podľa odporkyne výrok rozhodnutia
je formulovaný tak, aby nemohlo dôjsť k zámene identifikovaného skutku s iným skutkom.
K výške uloženej sankcie odporkyňa uviedla, že kritériá na jej uloženie sú uvedené
v napadnutom rozhodnutí a sú riadne odôvodnené. V tejto časti odôvodnenia rozhodnutia bola
uvedená aj veta, ktorá pochádza z predchádzajúceho rozhodnutia smerujúceho proti
navrhovateľke, pričom za túto administratívnu chybu sa odporkyňa ospravedlňuje. Dôvody
uvedené pred touto vetou však dostatočne popísali, v čom vidí odporkyňa závažnosť
správneho deliktu.
Vzhľadom na vyššie uvedené odporkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnuté rozhodnutie č. RP/42/2010 zo dňa 31. augusta 2010 potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 250f ods. 3
O.s.p. v spojení s ustanovením § 250j ods. 3 O.s.p. za použitia ustanovenia § 250l ods. 2
O.s.p., a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250q ods. 2
O.s.p. v spojení s § 250j ods.3 O.s.p. za použitia ust. § 250l ods. 2 O.s.p.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa ustanovení
tretej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 250l ods. 1 O.s.p.).
Predmetom posúdenia, t.j. predmetom správneho konania, ktoré viedla odporkyňa
proti navrhovateľke, bol príspevok D., ktorý navrhovateľka odvysielala v programe Televízne
noviny dňa 2. marca 2010 o cca 19.31 hod. Podľa odporkyne tento príspevok svojím obsahom
a spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti spoločenskej skupiny dôchodcov,
čím došlo k porušeniu povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
Príspevok D. sa zaoberal problémom starnutia populácie a dopadom tejto skutočnosti na
našu ekonomiku a na odvodové zaťaženie obyvateľstva v budúcnosti. Odznela v ňom
informácia, že podľa Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj sa do roku 2030 u nás
zdvojnásobí počet dôchodcov oproti pracujúcim. K dôchodkovému systému a k veku odchodu
do dôchodku zazneli vyjadrenia predsedu vlády, R. F., experta na dôchodkový systém, M. N.,
a bývalého ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, Ľ. K.. V posudzovanom príspevku tiež
odznela informácia, že na nepriaznivý demografický vývoj populácie vplýva aj pokrok
v medicíne, ktorá je schopná predlžovať život ľudí, v dôsledku čoho budú občania
v dôchodkovom veku poberať dôchodok dlhšie ako kedysi.
Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z. audiovizuálna
mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho
spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd
iných.
Vo výroku napadnutého rozhodnutia odporkyňa vyslovila, že posudzovaný príspevok
svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti spoločenskej
skupiny dôchodcov. Navrhovateľka k uvedenému namieta, že skupina dôchodcov nie je
dostatočne individualizovaný subjekt, a preto nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty
správneho deliktu podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z. Najvyšší
súd k námietke navrhovateľky uvádza, že z citovaného ustanovenia, ktoré vylučuje „zásah
do ľudskej dôstojnosti iných“, možno vyvodiť, že predmetom zásahu musia byť práva
konkrétnych osôb, ktoré je možné identifikovať. To však neznamená, že musí ísť len o osoby,
ktoré sú absolútne konkrétne pomenované, čiže identifikované prostredníctvom určitých
osobných údajov. Zásah do práva na ľudskú dôstojnosť môže smerovať aj voči celej skupine
osôb, pričom takáto skupina musí byť objektívne identifikovaná a identifikovateľná. V danom
prípade odporkyňa rozhodla, že zásah bol vykonaný do práv skupiny osôb pomenovanej
ako dôchodcovia. Táto skupina je konkrétne a nezameniteľne identifikovaná aj napriek tomu,
že nie sú identifikovaní a pomenovaní jednotliví členovia tejto skupiny. Najvyšší súd sa preto
nestotožnil s námietkou navrhovateľky, že v danom prípade nejde o zásah do sféry práva
konkrétnej osoby.
V tejto súvislosti možno poukázať na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. b) zákona
č. 308/2000 Z. z., ktoré zakazuje podnecovať nenávisť, znevažovať alebo hanobiť na základe
pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania,
národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že protiprávne konanie môže smerovať nielen voči
právam jednotlivcov, ale aj voči právam celej skupiny osôb identifikovanej podľa rozličných
kritérií.
Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám
možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať
do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným
spôsobom.
Z administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že odporkyňa začala voči navrhovateľovi
správne konanie vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., ku ktorému
malo dôjsť odvysielaním príspevku D. v programe Televízne noviny dňa 2. marca 2010 o cca
19.31 hod. Oznámenie o začatí správneho konania spolu s prepisom predmetného príspevku
a výzvou na zaslanie stanoviska a navrhnutie dôkazov bolo navrhovateľovi doručené dňa 26.
mája 2010. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka mala možnosť oboznámiť sa s podkladmi
rozhodnutia a zaujať k nim stanovisko, resp. navrhnúť dôkazy. Jej argument, že odporkyňa
rozhodla v rozpore so závermi konštatovanými v Správe o šetrení sťažnosti č. 1318/171-2010
zo dňa 4.5.2010, nie je relevantný, nakoľko táto správa nie je záväzné rozhodnutie odporkyne
vo veci samej. Dohliadať na dodržiavanie povinností ustanovených v zákone
č. 308/2000 Z. z., a v osobitných predpisoch, ako aj rozhodovať o uložení sankcií za
porušenie týchto povinností patrí do pôsobnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu, pričom
túto pôsobnosť vykonávajú členovia rady, ktorí rozhodujú spôsobom stanoveným v zákone č. 308/2000 Z. z. Zamestnanci kancelárie rady plnia len úlohy spojené s činnosťou rady, ide teda
o podporný aparát, do pôsobnosti ktorého nepatrí rozhodovať podľa zákona č. 308/2000 Z. z.
Správa o šetrení sťažnosti, ktorú vypracúvajú zamestnanci kancelárie rady, má len
informatívny charakter a v žiadnom prípade nejde o formu záväzného odporúčania, ktorým by
boli členovia rady pri svojom rozhodovaní viazaní. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú
z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z., a preto námietka navrhovateľky, že nemala vedomosť
o tom, že odporkyňa rozhodne ináč, ako sa konštatuje v monitorovacej správe, je absolútne
nedôvodná. Predstava, že rada by mala rozhodnúť v súlade so závermi správy o šetrení
sťažnosti je mylná a nemá oporu v zákone. Námietke navrhovateľky, že v správnom konaní
nebolo zrejmé, čo tvorilo podklad rozhodnutia odporkyne, najvyšší súd nemôže prisvedčiť.
Z oznámenia o začatí správneho konania je predsa zrejmé, že podkladom pre rozhodnutie je
samotný obsah posudzovaného príspevku, ktorého prepis bol navrhovateľke spolu
s oznámením aj zaslaný.
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky ohľadom nepreskúmateľnosti rozhodnutia
z dôvodu absencie presného popisu skutku vo výrokovej časti rozhodnutia, najvyšší súd
dospel k záveru, že táto námietka je dôvodná.
Výrok rozhodnutia predstavuje záväznú, a teda najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo
sú v ňom určené práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny,
aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania.
Správne delikty, ako aj priestupky a trestné činy, sú premietnutím verejnoprávnej
zodpovednosti za protispoločenské konanie. Pri správnych deliktoch a priestupkoch ide
o súčasť tzv. správneho trestania, ktoré sa riadi zásadami platnými aj v trestnom práve.
Osobitne nevyhnutné je dbať na konkretizáciu skutku v rozhodnutí. V tomto smere
je jednoznačná platná právna úprava pokiaľ ide o konanie o trestných činoch a priestupkoch.
Podľa Trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka,
a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia,
ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných,
aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Obdobne upravuje náležitosti výroku rozhodnutia
o priestupku aj zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, podľa ktorého výrok rozhodnutia musí
obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh
a výmeru sankcie. Neexistuje však takáto jednoznačná zákonná úprava pokiaľ ide o výrok
rozhodnutia o správnych deliktoch. V tomto prípade je treba aplikovať § 47 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), podľa ktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého
sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.
Výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať špecifikáciu konania (deliktu)
v takej miere, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver
vyplýva z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku, ako aj zo zásad správneho trestania,
podľa ktorých v rozhodnutiach sankčného charakteru, ktorými sú i rozhodnutia o správnych
deliktoch, je nevyhnutné presne vymedziť konanie, za ktoré je subjekt postihnutý. Presné
pomenovanie protiprávneho konania sa uskutočňuje konkretizáciou údajov obsahujúcich
popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných
skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Výrok
rozhodnutia musí jednoznačne vymedziť, akého protiprávneho konania sa páchateľ dopustil
a v akom skutkovom priebehu spáchaný delikt spočíva. Nepostačuje pritom, ak tieto
náležitosti obsahuje len odôvodnenie rozhodnutia, keďže len výroková časť rozhodnutia môže
zasiahnuť do práv a povinností účastníka konania.
Odporkyňa vo výroku napadnutého rozhodnutia uviedla, že navrhovateľka porušila
povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že zo dňa 2.
marca 2010 o cca 19.31 hod. odvysielala v programe Televízne noviny príspevok D., ktorý
svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti spoločenskej
skupiny dôchodcov.
Takto formulovaný výrok rozhodnutia nespĺňa zákonné požiadavky na jeho presnosť
a určitosť s ohľadom na nedostatočné vymedzenie spôsobu konania, ktorým došlo spáchania
správneho deliktu.
Skutkové vymedzenie protiprávneho konania vo výroku rozhodnutia navodzuje
dojem, že celý obsah príspevku D., ako aj spôsob jeho spracovania, boli v rozpore s
ustanovením § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia však takýto záver nevyplýva. Odporkyňa sa v zásade stotožnila s obsahovou
stránkou príspevku, v ktorom odzneli pravdivé a overiteľné informácie. Neprijateľný bol však
podľa nej spôsob spracovania ponúkaných informácií poukazujúcich na skutočnosť, že
zvyšovanie veku populácie súvisí s pokrokom v medicíne. Konkrétne poukázala na úvodný
vstup moderátorky: „Dvaja pracujúci budú musieť zo svojich platov uživiť jedného dôchodcu.
... Môže za to pokrok v medicíne. Vďaka nemu dokážu lekári zachraňovať životy starším
ľuďom, a tí tak poberajú dôchodky dlhšie ako kedysi.“ a na následné konštatovanie redaktora:
„Dôchodkový systém musí počítať aj s ďalším rizikom. Slovensko starne totiž tým rýchlejšie,
čím väčší je pokrok v medicíne. Inými slovami, čím dlhšie dokážu lekári udržiavať pri živote
ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť.“ Tieto vyjadrenia podľa odporkyne
vykresľujú ľudí v dôchodkovom veku ako záťaž, ako osoby, ktoré budú musieť pracujúci
„živiť“ zo svojich platov a tak im zostane z ich zárobkov menej peňazí. Odporkyňa
v odôvodnení rozhodnutia konštatovala, že vyjadrenie redaktora „čím dlhšie dokážu lekári
udržiavať pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť“ je v rozpore so
všeobecne zaužívanými morálnymi hodnotami, kde úcta k starším je samozrejmosťou.
Ako už bolo vyššie uvedené, výrok rozhodnutia musí byť určitý, tak aby nevznikli
pochybnosti, aký skutok bol predmetom postihu. Odôvodnenie rozhodnutia nadväzuje
na výrokovú časť a musí byť s ňou v súlade. Preskúmavané rozhodnutie však tieto
požiadavky na jeho obsahové náležitosti nespĺňa. Ako vyplýva z vyššie uvedeného,
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nevysvetľuje, prečo bolo rozhodnuté tak, ako je to vyslovené vo výroku, ale správny orgán v odôvodnení spresňuje a dopĺňa výrok
rozhodnutia. Takýto postup je v rozpore s ustanovením § 47 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.
Podľa výroku rozhodnutia celý posudzovaný príspevok, a to jeho obsah ako aj spôsob jeho
spracovania, je v rozpore s ustanovením § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
Z odôvodnenia rozhodnutia však nevyplýva, že celý príspevok, najmä pokiaľ ide o jeho
obsahovú stránku, je v rozpore s citovaným ustanovením. Odporkyňa sa v odôvodnení
rozhodnutia sústredila najmä na jeden opakujúci sa výrok týkajúci sa predlžovania veku
obyvateľov z dôvodu pokroku v medicíne. Ak bolo podľa odporkyne problematické len toto
konštatovanie navrhovateľky v posudzovanom príspevku, táto skutočnosť mala byť vyjadrená
vo výroku napadnutého rozhodnutia. Účastník konania musí mať vedomosť, pre aký
konkrétny skutok mu bola uložená sankcia. Skutkovú podstatu správneho deliktu pritom
nemusí naplniť celá odvysielaná relácia, ale aj jej časť. Presné vymedzenie skutku
je nevyhnutné aj z dôvodu právnej istoty a prevencie do budúcnosti, aby účastník konania
poznal, akého konania sa má vyvarovať.
Podľa § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom,
ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.
Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.
Podľa § 250l ods. 2 O.s.p., pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije
sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 250j ods. 3 O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa
okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu
orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho
predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisu správneho orgánu alebo
z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie
zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom
a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch súd nie je viazaný.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporkyne najvyšší súd dospel k záveru,
že rozhodnutie č. RP 42/2010 zo dňa 31. augusta 2010 je nepreskúmateľné pre jeho
nezrozumiteľnosť vzhľadom na nedostatočne konkrétne vymedzenie skutku, ktorým mali byť naplnené znaky protiprávneho konania. Úlohou odporkyne bude vo veci znovu rozhodnúť
a pritom dbať na dodržiavanie zákonných požiadaviek na výrokovú časť rozhodnutia,
ako aj na jeho odôvodnenie tak, aby jednotlivé časti rozhodnutia neboli vo vzájomnom
rozpore, či nesúlade.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
odporkyne zrušil podľa § 250j ods. 3 O.s.p.
Námietkou navrhovateľky týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia skutku
sa bude možné eventuálne zaoberať až v prípadnom novom súdnom prieskumnom konaní,
potom ako odporkyňa vo veci znovu rozhodne v intenciách tohto rozsudku a navrhovateľka
by podala návrh na preskúmanie takého rozhodnutia.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení
s § 250l ods. 2 O.s.p. a úspešnej navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal vzhľadom
na okolnosti a povahu preskúmavanej veci. Odvolací súd má za to, že pre nepriznanie trov
konania navrhovateľke sú tu dôvody osobitného zreteľa. Tieto dôvody vyplývajú nesporne
podľa názoru odvolacieho súdu z príslušnej odvysielanej relácie týkajúcej sa kategórie
dôchodcov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 18. mája 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová