Najvyšší súd  

2Sž/21/2010

  -27 Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny  

Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: M., s.r.o., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. Z.,

proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, v konaní o opravnom prostriedku

navrhovateľa proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/42/2010 zo dňa 31. augusta 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/42/2010 zo dňa  

31. augusta 2010 z r u š u j e   podľa § 250j ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku a vec   v r a c i a   odporkyni na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím č. RP/42/2010 zo dňa 31. augusta 2010 odporkyňa podľa  

§ 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii  

a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú   v § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že zo dňa 2. marca 2010 o cca  

19.31 hod. odvysielal v   programe Televízne noviny príspevok D., ktorý svojím obsahom a

spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti spoločenskej skupiny dôchodcov, za

čo mu bola podľa § 64 ods. 1 písm. d) v spojení s § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.

z. uložená sankcia – pokuta vo výške 10 000 eur.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporkyňa uviedla, že príspevok D. sa zaoberal

problémom starnutia populácie a dopadom tejto skutočnosti na slovenskú ekonomiku.

Príspevok poukázal na skutočnosť, že nepriaznivý demografický vývoj bude mať

v budúcnosti za následok zvýšenie sociálnych odvodov pracujúcich z dôvodu, že dvaja

pracujúci budú musieť zo svojich odvodov prispievať na dôchodok jedného dôchodcu.

V posudzovanom príspevku tiež odznela informácia, že na nepriaznivý demografický vývoj

populácie na Slovensku, ako aj v iných krajinách, významne vplýva pokrok v medicíne, ktorá

je schopná predlžovať život ľudí, v dôsledku čoho budú občania v dôchodkovom veku

poberať dôchodok dlhšie ako kedysi.

Odporkyňa sa viac – menej stotožnila s tvrdením navrhovateľky, že pokiaľ ide o obsahovú stránku, v príspevku odzneli pravdivé a overiteľné informácie. Neprijateľný bol

však spôsob spracovania ponúkaných informácií poukazujúcich na skutočnosť, že zvyšovanie

veku populácie súvisí s pokrokom v medicíne. Odporkyňa poukázala na úvodný vstup

moderátorky, v ktorom odznelo: „Dvaja pracujúci budú musieť zo svojich platov uživiť

jedného dôchodcu.... Môže za to pokrok v medicíne. Vďaka nemu dokážu lekári zachraňovať

životy starším ľuďom, a tí tak poberajú dôchodky dlhšie ako kedysi.“ Následne v príspevku

redaktor konštatoval nasledovné: „Dôchodkový systém musí počítať aj s ďalším rizikom.

Slovensko starne totiž tým rýchlejšie, čím väčší je pokrok v medicíne. Inými slovami, čím

dlhšie dokážu lekári udržiavať pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti

stáť.“ Tieto vyjadrenia podľa odporkyne vykresľujú ľudí v dôchodkovom veku ako záťaž,

ako osoby, ktoré budú musieť pracujúci „živiť“ zo svojich platov a tak im zostane z ich

zárobkov menej peňazí. Odporkyňa konštatovala, že vyjadrenie redaktora „čím dlhšie dokážu

lekári udržiavať pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť“ je v rozpore

so všeobecne zaužívanými morálnymi hodnotami, kde úcta k starším je samozrejmosťou.

Uvedené konštatovanie je dehonestujúce vo vzťahu k ľuďom v dôchodkovom veku,

zasahujúce do ich ľudskej dôstojnosti.

Proti rozhodnutiu odporkyne podala opravný prostriedok navrhovateľka poukazujúc

na právnu úpravu ochrany osobnosti v Občianskom zákonníku (§ 11 a nasl.), kde je ochrana

priznaná fyzickým osobám, pričom nevyhnutnou podmienkou na podanie žaloby o ochranu

osobnosti je identifikácia takejto osoby. Poukazujúc na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a)

zákona č. 308/2000 Z. z. navrhovateľka uviedla, že na uplatnenie práva na ochranu osobnosti

je aktívne legitimovaná vždy len tá fyzická osoba, voči ktorej neoprávnený zásah smeroval.

Z obsahu odvysielaného príspevku však nie je zrejmé, kto má byť konkrétnou osobou  

(resp. osobami), do práv ktorých bolo zasiahnuté.

Navrhovateľka ďalej uviedla, že dotknutá osoba má nárok domáhať sa svojho práva na

opravu podľa § 21 zákona č. 308/2000 Z. z. Navrhovateľka má však za to, že odvysielané

informácie sú v súlade s pravidlami morálky, etiky, a nijakým spôsobom nezasahujú  

do ľudských práv kohokoľvek. Z napadnutého rozhodnutia nie je podľa navrhovateľky

zrejmé, aký zásah malo vysielanie spôsobiť spoločenskej skupine dôchodcov a aké následky

mali pre túto skupinu nastať.

Navrhovateľka poukázala na ústavou zaručenú slobodu prejavu, pričom informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu patrí k významným nástrojom kontroly moci. Úlohou

spravodajstva a publicistiky je prinášať faktické informácie, kritické pohľady ako aj rozvíjať

tvorivú diskusiu a spoločensky prospešnú kritiku. Pritom nevyhnutne dochádza aj ku kontaktu

s jednotlivými osobnostnými právami, pričom môže dôjsť ku kolízii práva na informácie

s právom na ochranu osobnosti a v takom prípade je potrebné brať zreteľ na požiadavku

proporcionality uplatňovania týchto základných práv. Navrhovateľka uviedla, že relácia

Televízne noviny je seriózna spravodajská relácia, ktorá poukazuje na závažné spoločenské

problémy, na ktoré reaguje z rozličných uhlov pohľadu. Príspevky týkajúce sa dôchodcov,  

či dôchodkového systému sú pravidelnými príspevkami, pričom navrhovateľka uviedla

konkrétne príklady, a to príspevok Lienka pomoci seniorom (odvysielaný dňa 30.9.2010

o 19.00 hod), príspevok Staroba sa nás dotýka (odvysielaný dňa 30.9.2010 o 22.00 hod)  

a príspevok Chcú meniť mediálne zákony (odvysielaný dňa 19.9.2010 o 19.00 hod).

V odvolaní ďalej navrhovateľka namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu,

že jeho výroková časť neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý, nezameniteľný popis

skutku, ktorým bola naplnená skutková podstata správneho deliktu. Vo výroku absentuje

popis spáchania alebo popis ďalších skutočností, na základe ktorých by daný správny delikt bol identifikovaný, aby bolo zrejmé, akým konaním, akými výrokmi bol správny delikt

spáchaný. Táto miera podrobnosti je potrebná pre zamedzenie dvojitého postihu za ten istý

skutok, ako aj z dôvodu vylúčenia prekážky veci už rozhodnutej.

Navrhovateľka namieta, že odporkyňa rozhodla v rozpore so závermi konštatovanými

v Správe o šetrení sťažnosti č. 1318/171-2010 zo dňa 4.5.2010. Preto nie je zrejmé, čo bolo

podkladom pre rozhodnutie odporkyne vo veci samej, na základe akých argumentov

a dôvodov postupovala a rozhodla. Navrhovateľka nemala možnosť sa s týmito dôvodmi

oboznámiť ani nemala vedomosť o tom, že odporkyňa rozhodne ináč, ako sa konštatuje

v monitorovacej správe.

Navrhovateľka namietala aj výšku uloženej sankcie, ktorá je neprimerane vysoká,

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nespĺňa funkciu výchovnú ani preventívnu. Zároveň

poukázala na skutočnosť, že rozhodnutie v časti uloženia sankcie nie je dostatočne

odôvodnené, obsahuje len paušálny výpočet dôvodov uvedených zákonom bez konkrétnych

logických argumentov. Tiež obsahuje vo svojom znení časť odôvodnenia z iného rozhodnutia

odporkyne, ktoré sa netýka tohto správneho konania, čo svedčí o paušalizácií odôvodnení

akýchkoľvek rozhodnutí odporkyne.

Z uvedených dôvodov má navrhovateľka za to, že rozhodnutie vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia a je nezákonné a nepreskúmateľné. Navrhovateľka preto

žiada, aby najvyšší súd rozhodnutie odporkyne č. RP/42/2010 zo dňa 31. augusta 2010 zrušil

a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie. V prípade, ak najvyšší súd napadnuté rozhodnutie

potvrdí, navrhovateľka žiada o zníženie výšky finančnej sankcie. Zároveň si uplatnila náhradu

trov konania.

K podanému opravnému prostriedku sa písomne vyjadrila odporkyňa pridržiavajúc  

sa argumentov, ktoré uviedla v napadnutom rozhodnutí. Zdôraznila, že porušením § 19 ods. 1

písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. nebol obsah informácií, ktoré zazneli v posudzovanom

príspevku, ale spôsob, akým boli prezentované. Konštatovanie redaktora, že „čím dlhšie

dokážu lekári udržiavať pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť“,

je v rozpore so všeobecne zaužívanými morálnymi hodnotami, kde úcta k starším ľuďom  

je samozrejmosťou. Uvedené konštatovanie je dehonestujúce vo vzťahu k ľuďom

v dôchodkovom veku, zasahujúce do ich ľudskej dôstojnosti.

Pokiaľ navrhovateľka porovnávala ochranu osobnosti v Občianskom zákonníku

a v zákone č. 308/2000 Z. z., odporkyňa k tomu uviedla, že inštitút ochrany osobnosti podľa  

§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je inštitútom súkromného práva, zatiaľ čo zákon  

č. 308/2000 Z. z. spadá do oblasti verejného práva, pričom odporca je týmto zákonom

splnomocnený vykonávaním dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich

vysielanie a retransmisiu. Odporkyňa rozhoduje o porušení zákona č. 308/2000 Z. z.

a o uložení sankcie bez ohľadu na to, či dotknutý subjekt inicioval občiansko-právne konanie

alebo nie.

Odvysielaním posudzovaného príspevku došlo ku kolízii viacerých právom

chránených záujmov, a to práva na ochranu ľudskej dôstojnosti a rovnosti s právom  

na slobodu prejavu a právom na informácie. V tejto súvislosti odporkyňa uviedla, že sloboda

prejavu nemá absolútny charakter a je garantovaná len do tej miery, pokiaľ v neprimeranom

rozsahu nezasahuje do základných práv a slobôd a právnom chránených záujmov iných.

K absencii podrobného popisu skutku vo výroku rozhodnutia odporkyňa uviedla,  

že takýto opis skutku s vymedzením konkrétnych slov, resp. fráz vo výroku rozhodnutia   by nebol v súlade s ustanovením § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., nakoľko toto

ustanovenie je formulované veľmi široko. Podľa odporkyne výrok rozhodnutia  

je formulovaný tak, aby nemohlo dôjsť k zámene identifikovaného skutku s iným skutkom.

K výške uloženej sankcie odporkyňa uviedla, že kritériá na jej uloženie sú uvedené

v napadnutom rozhodnutí a sú riadne odôvodnené. V tejto časti odôvodnenia rozhodnutia bola

uvedená aj veta, ktorá pochádza z predchádzajúceho rozhodnutia smerujúceho proti

navrhovateľke, pričom za túto administratívnu chybu sa odporkyňa ospravedlňuje. Dôvody

uvedené pred touto vetou však dostatočne popísali, v čom vidí odporkyňa závažnosť

správneho deliktu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odporkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnuté rozhodnutie č. RP/42/2010 zo dňa 31. augusta 2010 potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2  

písm. a/ O.s.p. v spojení s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 250f ods. 3

O.s.p. v spojení s ustanovením § 250j ods. 3 O.s.p. za použitia ustanovenia § 250l ods. 2

O.s.p., a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250q ods. 2

O.s.p. v spojení s § 250j ods.3 O.s.p. za použitia ust. § 250l ods. 2 O.s.p.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa ustanovení

tretej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 250l ods. 1 O.s.p.).

Predmetom posúdenia, t.j. predmetom správneho konania, ktoré viedla odporkyňa

proti navrhovateľke, bol príspevok D., ktorý navrhovateľka odvysielala v programe Televízne

noviny dňa 2. marca 2010 o cca 19.31 hod. Podľa odporkyne tento príspevok svojím obsahom

a spôsobom spracovania zasiahol   do ľudskej dôstojnosti spoločenskej skupiny dôchodcov,

čím došlo k porušeniu povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z.

Príspevok D. sa zaoberal problémom starnutia populácie a dopadom tejto skutočnosti na

našu ekonomiku a na odvodové zaťaženie obyvateľstva v budúcnosti. Odznela v ňom

informácia, že podľa Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj sa do roku 2030 u nás

zdvojnásobí počet dôchodcov oproti pracujúcim. K dôchodkovému systému a k veku odchodu

do dôchodku zazneli vyjadrenia predsedu vlády, R. F., experta na dôchodkový systém, M. N.,

a bývalého ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, Ľ. K.. V posudzovanom príspevku tiež

odznela informácia, že na nepriaznivý demografický vývoj populácie vplýva aj pokrok

v medicíne, ktorá je schopná predlžovať život ľudí, v dôsledku čoho budú občania

v dôchodkovom veku poberať dôchodok dlhšie ako kedysi.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z. audiovizuálna

mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho

spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd

iných.

Vo výroku napadnutého rozhodnutia odporkyňa vyslovila, že posudzovaný príspevok

svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti spoločenskej

skupiny dôchodcov. Navrhovateľka k uvedenému namieta, že skupina dôchodcov nie je

dostatočne individualizovaný subjekt, a preto nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty

správneho deliktu podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z. Najvyšší

súd k námietke navrhovateľky uvádza, že z citovaného ustanovenia, ktoré vylučuje „zásah  

do ľudskej dôstojnosti iných“, možno vyvodiť, že predmetom zásahu musia byť práva

konkrétnych osôb, ktoré je možné identifikovať. To však neznamená, že musí ísť len o osoby,

ktoré sú absolútne konkrétne pomenované, čiže identifikované prostredníctvom určitých

osobných údajov. Zásah do práva na ľudskú dôstojnosť môže smerovať aj voči celej skupine

osôb, pričom takáto skupina musí byť objektívne identifikovaná a identifikovateľná. V danom

prípade odporkyňa rozhodla, že zásah bol vykonaný do práv skupiny osôb pomenovanej  

ako dôchodcovia. Táto skupina je konkrétne a nezameniteľne identifikovaná aj napriek tomu,

že nie sú identifikovaní a pomenovaní jednotliví členovia tejto skupiny. Najvyšší súd sa preto

nestotožnil s námietkou navrhovateľky, že v danom prípade nejde o zásah do sféry práva

konkrétnej osoby.

V tejto súvislosti možno poukázať na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. b) zákona  

č. 308/2000 Z. z., ktoré zakazuje podnecovať nenávisť, znevažovať alebo hanobiť na základe

pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania,

národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že protiprávne konanie môže smerovať nielen voči

právam jednotlivcov, ale aj voči právam celej skupiny osôb identifikovanej podľa rozličných

kritérií.

Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších

predpisov správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám

možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho

zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších

predpisov účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať  

do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc   o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným

spôsobom.

Z administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že odporkyňa začala voči navrhovateľovi

správne konanie vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., ku ktorému

malo dôjsť odvysielaním príspevku D. v programe Televízne noviny dňa 2. marca 2010 o cca

19.31 hod. Oznámenie o začatí správneho konania spolu s prepisom predmetného príspevku

a výzvou na zaslanie stanoviska a navrhnutie dôkazov bolo navrhovateľovi doručené dňa 26.

mája 2010. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka mala možnosť oboznámiť sa s podkladmi

rozhodnutia a zaujať k nim stanovisko, resp. navrhnúť dôkazy. Jej argument, že odporkyňa

rozhodla v rozpore so závermi konštatovanými v Správe o šetrení sťažnosti č. 1318/171-2010

zo dňa 4.5.2010, nie je relevantný, nakoľko táto správa nie je záväzné rozhodnutie odporkyne

vo veci samej. Dohliadať na dodržiavanie povinností ustanovených v zákone  

č. 308/2000 Z. z.,   a v osobitných predpisoch, ako aj rozhodovať o uložení sankcií za

porušenie týchto povinností patrí do pôsobnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu, pričom

túto pôsobnosť vykonávajú členovia rady, ktorí rozhodujú spôsobom stanoveným v zákone č. 308/2000 Z. z. Zamestnanci kancelárie rady plnia len úlohy spojené s činnosťou rady, ide teda

o podporný aparát, do pôsobnosti ktorého nepatrí rozhodovať podľa zákona č. 308/2000 Z. z.

Správa o šetrení sťažnosti, ktorú vypracúvajú zamestnanci kancelárie rady, má len

informatívny charakter a v žiadnom prípade nejde o formu záväzného odporúčania, ktorým by

boli členovia rady pri svojom rozhodovaní viazaní. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú

z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z., a preto námietka navrhovateľky, že nemala vedomosť

o tom,   že odporkyňa rozhodne ináč, ako sa konštatuje v monitorovacej správe, je absolútne

nedôvodná. Predstava, že rada by mala rozhodnúť v súlade so závermi správy o šetrení

sťažnosti je mylná a nemá oporu v zákone. Námietke navrhovateľky, že v správnom konaní

nebolo zrejmé, čo tvorilo podklad rozhodnutia odporkyne, najvyšší súd nemôže prisvedčiť.

Z oznámenia o začatí správneho konania je predsa zrejmé, že podkladom pre rozhodnutie je

samotný obsah posudzovaného príspevku, ktorého prepis bol navrhovateľke spolu

s oznámením aj zaslaný.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky ohľadom nepreskúmateľnosti rozhodnutia

z dôvodu absencie presného popisu skutku vo výrokovej časti rozhodnutia, najvyšší súd

dospel k záveru, že táto námietka je dôvodná.

Výrok rozhodnutia predstavuje záväznú, a teda najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo  

sú v ňom určené práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny,

aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania.

Správne delikty, ako aj priestupky a trestné činy, sú premietnutím verejnoprávnej

zodpovednosti za protispoločenské konanie. Pri správnych deliktoch a priestupkoch ide

o súčasť tzv. správneho trestania, ktoré sa riadi zásadami platnými aj v trestnom práve.

Osobitne nevyhnutné je dbať na konkretizáciu skutku v rozhodnutí. V tomto smere  

je jednoznačná platná právna úprava pokiaľ ide o konanie o trestných činoch a priestupkoch.

Podľa Trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka,

a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia,  

ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných,

aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Obdobne upravuje náležitosti výroku rozhodnutia

o priestupku aj zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, podľa ktorého výrok rozhodnutia musí

obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh

a výmeru sankcie. Neexistuje však takáto jednoznačná zákonná úprava pokiaľ ide o výrok

rozhodnutia o správnych deliktoch. V tomto prípade je treba aplikovať § 47 ods. 2 zákona  

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), podľa ktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého  

sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.

Výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať špecifikáciu konania (deliktu)

v takej miere, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver

vyplýva z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku, ako aj zo zásad správneho trestania,

podľa ktorých v rozhodnutiach sankčného charakteru, ktorými sú i rozhodnutia o správnych

deliktoch, je nevyhnutné presne vymedziť konanie, za ktoré je subjekt postihnutý. Presné

pomenovanie protiprávneho konania sa uskutočňuje konkretizáciou údajov obsahujúcich

popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných

skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Výrok

rozhodnutia musí jednoznačne vymedziť, akého protiprávneho konania sa páchateľ dopustil

a v akom skutkovom priebehu spáchaný delikt spočíva. Nepostačuje pritom, ak tieto

náležitosti obsahuje len odôvodnenie rozhodnutia, keďže len výroková časť rozhodnutia môže

zasiahnuť do práv a povinností účastníka konania.

Odporkyňa vo výroku napadnutého rozhodnutia uviedla, že navrhovateľka porušila

povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že zo dňa 2.

marca 2010 o cca 19.31 hod. odvysielala v programe Televízne noviny príspevok D., ktorý

svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti spoločenskej

skupiny dôchodcov.

Takto formulovaný výrok rozhodnutia nespĺňa zákonné požiadavky na jeho presnosť

a určitosť s ohľadom na nedostatočné vymedzenie spôsobu konania, ktorým došlo spáchania

správneho deliktu.

Skutkové vymedzenie protiprávneho konania vo výroku rozhodnutia navodzuje

dojem, že celý obsah príspevku D., ako aj spôsob jeho spracovania, boli v rozpore s

ustanovením § 19 ods. 1 písm.. a) zákona č. 308/2000 Z. z. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia však takýto záver nevyplýva. Odporkyňa sa v zásade stotožnila s obsahovou

stránkou príspevku, v ktorom odzneli pravdivé a overiteľné informácie. Neprijateľný bol však

podľa nej spôsob spracovania ponúkaných informácií poukazujúcich na skutočnosť, že

zvyšovanie veku populácie súvisí s pokrokom v medicíne. Konkrétne poukázala na úvodný

vstup moderátorky: „Dvaja pracujúci budú musieť zo svojich platov uživiť jedného dôchodcu.

... Môže za to pokrok v medicíne. Vďaka nemu dokážu lekári zachraňovať životy starším

ľuďom, a tí tak poberajú dôchodky dlhšie ako kedysi.“ a na následné konštatovanie redaktora:

„Dôchodkový systém musí počítať aj s ďalším rizikom. Slovensko starne totiž tým rýchlejšie,

čím väčší je pokrok v medicíne. Inými slovami, čím dlhšie dokážu lekári udržiavať pri živote

ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť.“ Tieto vyjadrenia podľa odporkyne

vykresľujú ľudí v dôchodkovom veku ako záťaž, ako osoby, ktoré budú musieť pracujúci

„živiť“ zo svojich platov a tak im zostane z ich zárobkov menej peňazí. Odporkyňa

v odôvodnení rozhodnutia konštatovala, že vyjadrenie redaktora „čím dlhšie dokážu lekári

udržiavať pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť“ je v rozpore so

všeobecne zaužívanými morálnymi hodnotami, kde úcta k starším je samozrejmosťou.

Ako už bolo vyššie uvedené, výrok rozhodnutia musí byť určitý, tak aby nevznikli

pochybnosti, aký skutok bol predmetom postihu. Odôvodnenie rozhodnutia nadväzuje  

na výrokovú časť a musí byť s ňou v súlade. Preskúmavané rozhodnutie však tieto

požiadavky na jeho obsahové náležitosti nespĺňa. Ako vyplýva z vyššie uvedeného,

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nevysvetľuje, prečo bolo rozhodnuté tak, ako je   to vyslovené vo výroku, ale správny orgán v odôvodnení spresňuje a dopĺňa výrok

rozhodnutia. Takýto postup je v rozpore s ustanovením § 47 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Podľa výroku rozhodnutia celý posudzovaný príspevok, a to jeho obsah ako aj spôsob jeho

spracovania, je v rozpore s ustanovením § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.

Z odôvodnenia rozhodnutia však nevyplýva, že celý príspevok, najmä pokiaľ ide o jeho

obsahovú stránku, je v rozpore s citovaným ustanovením. Odporkyňa sa v odôvodnení

rozhodnutia sústredila najmä na jeden opakujúci sa výrok týkajúci sa predlžovania veku

obyvateľov z dôvodu pokroku v medicíne. Ak bolo podľa odporkyne problematické len toto

konštatovanie navrhovateľky v posudzovanom príspevku, táto skutočnosť mala byť vyjadrená

vo výroku napadnutého rozhodnutia. Účastník konania musí mať vedomosť, pre aký

konkrétny skutok mu bola uložená sankcia. Skutkovú podstatu správneho deliktu pritom

nemusí naplniť celá odvysielaná relácia, ale aj jej časť. Presné vymedzenie skutku  

je nevyhnutné aj z dôvodu právnej istoty a prevencie do budúcnosti, aby účastník konania

poznal, akého konania sa má vyvarovať.

Podľa § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom,  

ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p., pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije  

sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250j ods. 3 O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa

okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu

orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho

predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok

dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisu správneho orgánu alebo

z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie

zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom

a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch súd nie je viazaný.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporkyne najvyšší súd dospel k záveru,  

že rozhodnutie č. RP 42/2010 zo dňa 31. augusta 2010 je nepreskúmateľné pre jeho

nezrozumiteľnosť vzhľadom na nedostatočne konkrétne vymedzenie skutku, ktorým mali byť naplnené znaky protiprávneho konania. Úlohou odporkyne bude vo veci znovu rozhodnúť

a pritom dbať na dodržiavanie zákonných požiadaviek na výrokovú časť rozhodnutia,  

ako aj na jeho odôvodnenie tak, aby jednotlivé časti rozhodnutia neboli vo vzájomnom

rozpore, či nesúlade.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

odporkyne zrušil podľa § 250j ods. 3 O.s.p.

Námietkou navrhovateľky týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia skutku  

sa bude možné eventuálne zaoberať až v prípadnom novom súdnom prieskumnom konaní,

potom ako odporkyňa vo veci znovu rozhodne v intenciách tohto rozsudku a navrhovateľka

by podala návrh na preskúmanie takého rozhodnutia.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení  

s § 250l ods. 2 O.s.p. a úspešnej navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal vzhľadom  

na okolnosti a povahu preskúmavanej veci. Odvolací súd má za to, že pre nepriznanie trov

konania navrhovateľke sú tu dôvody osobitného zreteľa. Tieto dôvody vyplývajú nesporne

podľa názoru odvolacieho súdu z príslušnej odvysielanej relácie týkajúcej sa kategórie

dôchodcov.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 18. mája 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová