UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom, a.s., Bajkalská 28, Bratislava proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, právny nástupca Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky, Továrenská 7, Bratislava o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného č. 308/PÚ/2013 z 05.11.2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu z a m i e t a.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Napadnutým rozhodnutím č. 308/PÚ/2013 z 05.11.2013 právny predchodca žalovaného (Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky) zamietol podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (správny poriadok) rozklad proti rozhodnutiu č. 1469/OER/2013 z 29.07.2013, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol vo veci uloženia povinnosti súvisiacej s reguláciou cien prístupu a pripojenia podľa § 23 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o elektronických komunikáciách“) podnikom s významným vplyvom na veľkoobchodnom trhu služby ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných sieťach, ktorá spočíva v prenose volania smerovaného ku koncovému užívateľovi mobilnej telefónnej služby z bodu prepojenia medzi mobilnými sieťami alebo medzi mobilnou sieťou a pevnou sieťou do koncového bodu v mobilnej telefónnej sieti určeného špecifickou sieťovou adresou (ďalej len „relevantný trh č. 7“) a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil, nakoľko toto považoval za vydané v súlade s platnými právnymi predpismi SR, cieľmi regulácie elektronických komunikácií podľa § 11 zákona o elektronických komunikáciách, zároveň za dostatočne odôvodnené, jasné a zrozumiteľné.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán, po konzultáciách podľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách rozhodol vo veci uloženia povinnosti súvisiacej s reguláciou cien prístupu a prepojenia podľa § 23 zákona o elektronických komunikáciách podnikom s významným vplyvom na veľkoobchodnom trhu služby ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach a to tak, že účastníci konania sú podľa § 12 ods. 3 písm. a/ zákona o elektronických komunikáciách povinní od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po dni doručenia tohto rozhodnutia účtovať za službu ukončenia volania maximálnu cenu vo výške 0,01226 € za minútu pri všetkých volaniach ukončených vo verejnej mobilnej telefónnej sieti účastníka konania zostavených v inej národnej alebo zahraničnej mobilnej prípadne fixnej sieti.
Účastník konania v rámci tzv. národných konzultácií podľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách zaslal pripomienky k návrhu rozhodnutia o regulácii cien, ktoré prvostupňový orgán zohľadnil v súlade s § 10 ods. 1 tretia veta zákona o elektronických komunikáciách a návrh rozhodnutia predložil v súlade s § 10 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách na tzv. nadnárodné konzultácie Európskej komisii, orgánu európskych regulátorov a národným regulačným orgánom členských štátov. Kladné rozhodnutie Európskej komisie bolo v súlade s § 10 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách doručené prvostupňovému orgánu dňa 25.06.2013.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal účastník v zákonnej lehote rozklad, v ktorom namietal, že prvostupňový správny orgán v rozhodnutí nedostatočne odôvodnil uloženie povinnosti účtovať cenu za ukončenie volania vo verejnej mobilnej telefónnej sieti na základe tzv. modelu BU-LRIC pure a ako cena stanovená na základe tohto modelu napĺňa účel regulácie, ktoré je úrad pri výkone povinný sledovať a zabezpečovať. Účastník ďalej v podanom rozklade namietal, že úrad pri stanovení regulovanej ceny vychádzal z dimenzovaného modelu teoretického efektívneho podniku, čo účastník považuje za rozporné s princípmi a účelom regulácie podľa § 11 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách. Takýto prístup nezohľadňuje konkrétne podmienky a situáciu, v ktorej pôsobia jednotlivé reguláciou dotknuté podniky. Inak povedané, takto stanovená regulovaná cena nie je náležite odôvodnená a primeraná a teda rozhodnutie je nezrozumiteľné, čo ho robí nezákonným. V rozhodnutí absentuje priama väzba medzi konkrétnou situáciou na dotknutom relevantnom trhu a stanovenou maximálnou cenou. Úrad tiež prikladá neprimerane veľký význam nezáväznému odporúčaniu Európskej komisie o regulácii prepojovacích poplatkov z roku 2009 (ďalej aj len,,Odporúčanie“). Úrad teda nedostatočne odôvodnil (podľa tvrdenia účastníka v rozklade), ako regulovaná cena napomôže riešiť hospodársku súťaž na dotknutom trhu. Rozhodnutím dochádza najmä k porušeniu princípu objektivity, primeranosti a odôvodnenosti regulácie, ktoré je úrad vždy povinný rešpektovať. Úrad to však nerobí a snaží sa aplikovať maximálnu cenu teoreticky efektívneho podniku na siete troch odlišných poskytovateľov mobilných služieb, pôsobiacich na konkrétnom trhu v konkrétnom čase. Účastník ďalej namietal postup stanovenia maximálnej ceny v rozhodnutí aj z toho dôvodu, že úradom zvolený postup znemožňuje uplatniť účastníkovi všetky náklady nevyhnutne potrebné na poskytovanie služby ukončovania volania, čo vyplýva z § 12 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách.
Rozhodujúc o podanom rozklade žalovaný (predseda úradu) v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že účastník nepreukázal tvrdené porušenie ustanovení zákona o elektronických komunikáciách. Prvostupňový orgán ukladá povinnosť regulácie cien v súlade s § 23 zákona o elektronických komunikáciách. Významný podnik je povinný stanoviť ceny za ukončenie volania vo svojej verejnej mobilnej telefónnej sieti tak, ako mu určí prvostupňový orgán v rozhodnutí o regulácii cien podľa § 12 zákona o elektronických komunikáciách. Vzhľadom na skutočnosť, že neexistencia súťaže na trhu ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach vytvára predpoklady na to, aby významné podniky mohli požadovať neprimeranú cenu za ukončenie volania vo svojich mobilných sieťach, prvostupňový orgán uložil významným podnikom pri poskytovaní služby ukončenia volania vo svojich verejných mobilných telefónnych sieťach povinnosť cenovej regulácie. Podľa záverov vyplývajúcich z analýzy daného relevantného trhu bez regulácie cien by veľkoobchodné ceny za ukončenie volaní nikdy neklesli na požadovanú úroveň. Uloženie povinnosti transparentnosti, nediskriminácie a prístupu nie sú postačujúce na zabezpečenie situácie, kedy podniky nebudú požadovaťza ukončenie volaní vo svojej sieti neprimerane vysoké ceny. Povinnosť cenovej regulácie bola uložená a odôvodnená samostatným rozhodnutím vo veci určenia významného podniku podľa § 18 ods. 1 a uloženia povinností podľa § 19 až 25 zákona o elektronických komunikáciách na veľkoobchodnom trhu služby ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach. V napadnutom prvostupňovom rozhodnutí sa v súlade s § 12 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách rozhodovalo o konkrétnom spôsobe regulácie cien na danom trhu a o konkrétnej výške ceny. Európska komisia v rozhodnutí k poslednému cenovému rozhodnutiu o určení výšky maximálnych cien na trhu mobilnej terminácie uviedla, že regulačné úrady by mali zaistiť, aby boli sadzby za služby ukončenia volania na nákladovo efektívnej a symetrickej úrovni a že by sa malo v plnej miere zaviesť odporúčaný model. Európska komisia ďalej pripomenula úradu, že, ak by navrhol nápravné opatrenie týkajúce sa regulácie cien na obdobie po 31.05.2013, ktoré by sa odkláňalo od práva EÚ a zásad odporúčania o sadzbách za služby ukončenia volania, Európska komisia by v takom prípade mohla pristúpiť k otvoreniu II. fázy vyšetrovania podľa článku 7a rámcovej smernice. Európska komisia vo svojom vyjadrení v rozhodnutí vo veci SK/2013/1462 uviedla, že úrad očakáva zavedenie sadzieb za služby ukončenia volania v mobilných sieťach podľa modelu BU-LRIC pure najneskôr 1. augusta 2013 ihneď, ako bude možné uzavrieť vnútroštátne správne konanie s tromi príslušnými prevádzkovateľmi s významným vplyvom na trhu. Dátum zavedenia 1. august 2013 nie je v súlade s odporúčaním o sadzbách za služby ukončenia volania na nákladovo efektívnej úrovni (BU-LRIC pure) do 31. 12. 2012. Keďže návrh opatrenia, ktorý bol Európskej komisii oznámený podľa článku 7 rámcovej smernice, neobsahuje presný dátum zavedenia, Európska komisia nemôže otvoriť druhú fázu vyšetrovania podľa článku 7a rámcovej smernice. V každom prípade by otvorenie druhej fázy vyšetrovania viedlo k väčšiemu omeškaniu zavedenia sadzieb za služby ukončenia volania podľa modelu BU-LRIC pure, než je najneskorší termín zavedenia, ktorý aktuálne predpokladá úrad. Európska komisia úrad naliehavou vyzvala, aby zaviedol symetrické nákladovo orientované sadzby za služby ukončenia volania založené na modeli BU-LRIC pure čo najskôr do 01.07.2013. Na základe článku 7 ods. 7 rámcovej smernice môže úrad návrh opatrenia prijať a pokiaľ tak urobí, oznámiť to Európskej komisii. Povinnosť úradu pri regulácii elektronických komunikácií prihliadať na odporúčania a usmernenia Európskej komisie, vrátane technických noriem a technických špecifikácií pre siete a služby, ktorých zoznam zverejňuje Európska komisia v úradnom vestníku EÚ, vyplýva priamo z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Ak sa úrad rozhodne nepostupovať podľa odporúčania Európskej komisie, informuje ju o tom aj povinný zdôvodniť svoje rozhodnutie. Výsledkom takto stanovených cien za veľkoobchodnú službu ukončovania volania (pomocou nákladovej metódy BU-LRIC pure) je, že všetky významné podniky musia na vnútornom telekomunikačnom trhu účtovať rovnaké ceny a na jednotnom európskom telekomunikačnom trhu sa ceny zjednocujú. Tým dochádza k odstraňovaniu prekážok vstupu na trh a zvyšovaniu konkurencie a tým k zvyšovaniu prospechu pre koncových užívateľov. Takto stanovené ceny za ukončenie volania podporujú ciele politiky hospodárskej súťaže a ochranu záujmov občanov EÚ, podporujú rozvoj vnútorného trhu, rozvoj súťaže a odstraňujú prekážky pre vytvorenie jednotného trhu najmä tým, že nezvýhodňujú národných operátorov na úkor operátorov v iných členských štátoch. Podľa predsedu úradu povinnosti uložené významným podnikom boli uložené na základe výsledkov analýzy predmetného trhu, sú v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách, v súlade s Odporúčaním aj s Rámcovou smernicou 2002/21/EC z 02.03.2002. Všetky povinnosti majú za cieľ podporu súťaže, inováciu a investovanie do infraštruktúry a to v prospech koncových užívateľov.
K tvrdeniu účastníka konania, že cena stanovená na základe modelu BU-LRIC pure nie je náležite odôvodnená a primeraná, a teda rozhodnutie je nezrozumiteľné, čo ho robí nezákonným, sa v rozhodnutí o rozklade uvádza, že model BU-LRIC pure je v súlade s odporúčaním Európskej komisie a vychádza z princípov dlhodobých prírastkových nákladov, ktoré vznikajú operátorovi v súvislosti s poskytovaním ďalších služieb oproti situácii, kedy by túto službu neposkytoval. Uvedená metóda meria špecifické fixné a variabilné náklady, ktoré sú operátorovi vyvolané poskytovaním danej služby. Z tohto dôvodu je táto metóda považovaná za nákladovo orientovanú. Uvedený model je odbornou verejnosťou vnímaný ako perspektívny prístup na stanovenie ceny na základe modelovania nákladov, ktoré daná služba vyvolá. V súčasnosti tento model v telekomunikačnom sektore implementujú alebo plánujú implementovať všetky krajiny Európskej únie. Uvedený model je nákladovo orientovaným modelom, a teda nie je v rozpore s národným regulačným rámcom.
K ďalšiemu tvrdeniu účastníka, že v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí absentuje priama väzba medzi konkrétnou situáciou na dotknutom relevantnom trhu a stanovenou maximálnou cenou, sa v rozhodnutí o rozklade uvádza, že účastníkovi konania nie je zrejmé, akým spôsobom úrad zohľadnil špecifiká konkrétneho slovenského relevantného trhu a konkrétnych dotknutých podnikov pri výpočte ceny a či existuje vzťah medzi touto konkrétnou trhovou situáciou a výpočtom regulovanej maximálnej ceny. Priamu väzbu medzi konkrétnou situáciou na dotknutom relevantnom trhu a stanovenou maximálnou cenou je možné vidieť v spôsobe napĺňania modelu na výpočet predmetnej ceny aj jeho kalibrácii na podmienky predmetného relevantného trhu, kde boli používané údaje predložené účastníkmi konania, vychádzajúce z reálneho ekonomického postavenia regulovaných podnikov. O tomto svedčí rozsah vyžiadaných vstupných údajov v administratívnom spise.
Pokiaľ účastník v rozklade tvrdí, že úrad prikladá neprimerane veľký význam nezáväznému odporúčaniu Európskej komisie o regulácii prepojovacích poplatkov z roku 2009, k tomuto jeho tvrdeniu sa v rozhodnutí o rozklade uvádza, že povinnosť prvostupňového orgánu postupovať podľa Odporúčania vyplýva priamo z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách,. Ak by sa úrad rozhodol nepostupovať podľa odporúčania Európskej komisie, informuje o tom Európsku komisiu a je povinný zdôvodniť svoje rozhodnutie. Nebol zistený žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by malo byť upustené od aplikácie Odporúčania na oblasť cenovej regulácie. Aplikáciou tohto Odporúčania na oblasť cenovej regulácie úrad predchádza možnému negatívnemu dopadu na súťažné prostredie.
Na tvrdenie účastníka, že prvostupňový orgán dostatočne neodôvodnil, ako regulovaná cena napomôže riešiť hospodársku súťaž na dotknutom trhu, reagoval žalovaný (predseda úradu) v rozhodnutí o rozklade nasledovne: uloženie maximálnej ceny za poskytovanie ukončovania volania v mobilnej sieti, vypočítanej na základe metódy BU-LRIC pure prispeje k motivovaniu potenciálnych investorov. Postup podľa Odporúčania prispieva k rozvoju vnútorného trhu, nevytvára bariéry rozvoja vnútorného trhu v súlade s cieľmi politiky a regulačnými princípmi zakotvenými v článku 8 rámcovej smernice. Prinesie čo najväčší prospech pre koncových užívateľov.
Pokiaľ účastník v podanom rozklade tvrdil, že tým, že výroky napadnutého rozhodnutia vychádzajú z kalkulácie nákladov teoretickej siete, dochádza v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí k porušeniu princípu objektivity, primeranosti a odôvodnenosti regulácie, ktoré je prvostupňový orgán povinný rešpektovať, k tomuto sa v rozhodnutí o rozklade uvádza, že prvostupňový orgán stanovil cenu za službu ukončenia volania, ktorá vychádza z nákladov teoretického efektívneho podniku využitím vzostupného nákladového modelu čistých prezieravých dlhodobých prírastkových nákladov. Uplatnenie modelu je v súlade s koncepciou rozvoja siete efektívneho podniku. Náklady i cena za službu ukončenia volania sú v modeli počítané na zaťaženie v hlavnej prevádzkovej hodine s prihliadnutím na technické rezervy, pretože na uvedené zaťaženie je nutné dimenzovať sieť efektívneho podniku a nesúvisí s cenovou a marketingovou politikou podniku. Prírastok prevádzkového zaťaženia, t. j. veličina, ktorá je základom pre výpočet nákladov na službu ukončenia volania sa viaže k hlavnej prevádzkovej hodine. Model vypočítal náklady efektívneho podniku na elektronické komunikačné služby so zahrnutím ukončenej prevádzky v mobilných sieťach a náklady bez zahrnutia ukončenej prevádzky v mobilných sieťach. Rozdiel, resp. prírastok v nákladoch bol následne vydelený objemom ukončenej prevádzky. Kalkulácia prírastku založená na prírastkových nákladoch identifikuje ako jediné relevantné náklady tie, ktoré závisia od objemu dodatočnej prevádzky. Takto vypočítaná cena za službu ukončenia volania nezahŕňa náklady, ktoré nezávisia od objemu prevádzky, t. j. fixné a spoločné náklady. Z uvedeného dôvodu je efektívnou cenou (transparentnou a nediskriminačnou) za služby ukončenia volania. Cieľom modelu je vypočítať cenu za službu ukončenia volania jedného teoretického podniku a preto vychádza z celkovej prevádzky všetkých podnikov poskytujúcich služby na mobilných sieťach na Slovensku, tzn. z jedného teoretického trhu, na ktorom pôsobí viac podnikov. Teoretický podnik simuluje správanie efektívneho podniku na plne konkurenčnom trhu. Efektívny podnik je podnik využívajúci efektívne technológie a efektívne sieťové prvky, pričom sa vychádza z priemernej ceny vstupov pri súčasnom zohľadnení kapacitných parametrov zariadení.
V súvislosti s tvrdením účastníka, že zvolený postup mu znemožňuje uplatniť všetky náklady nevyhnutne potrebné na poskytovanie služby ukončovania volania, čo vyplýva z § 12 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách sa v rozhodnutí o rozklade uvádza, že účastníka je potrebné upozorniť, že z hľadiska pozitívneho práva sa na napadnuté rozhodnutie ustanovenie § 12 odsek 5 zákona o elektronických komunikáciách nevzťahuje, pretože povinnosť regulácie cien bola v danej veci účastníkom správneho konania uložená podľa § 12 ods. 3 písm. a/ uvedeného zákona. Odsek 5 § 12 sa vzťahuje len na špeciálny typ rozhodnutia o metóde kalkulácie cien, kde je podniku uložená povinnosť podľa písm. c/ záväzným spôsobom vypočítať cenu. V prípade regulácie podľa písm. a/ však cenu vypočíta a určí úrad. Vo všeobecnosti však cenová regulácia na základe modelu LRIC pure nie je v rozpore so zákonom o elektronických komunikáciách, nakoľko tento zákon nikde, dokonca ani v § 12 ods. 5, explicitne neustanovuje povinnosť zahrnúť pri cenovej regulácii všetky náklady; naopak v súlade s Odporúčaním je nevyhnutné pri cenovej regulácii zohľadňovať iba efektívne vynaložené náklady. Účastníkom konania požadovaná možnosť uplatniť v cene všetky náklady v plnej výške by znamenala odklon od prístupu stanovenom v odporúčaní. Z pohľadu účastníka konania sú všetky náklady oprávnené a je potrebné zahrnúť ich do ceny. Ale každá metóda pre výpočet ceny stanovuje, ktoré náklady sú oprávnené a vstupujú do výpočtu ceny a ktoré nie. Aj keby prvostupňový orgán použil inú metódu pre reguláciu, došlo by pri nej k označeniu niektorých nákladových položiek za neoprávnené a nemohli by do výpočtu vstupovať. Ak by to tak nebolo, potom by to znamenalo v dôsledku absenciu akejkoľvek regulácie, pretože bez stanovenia modelu pre výpočet ceny nie je možné vypočítať efektívnu cenu a účastník by si mohol do ceny zarátať v podstate akékoľvek náklady. Z toho vyplýva, že model zahrňuje do vypočítanej ceny všetky objektívne a oprávnené náklady spojené s poskytovaním danej služby. Zároveň však úrad nepovažuje za opodstatnené, aby cena za ukončovanie volania kompenzovala akékoľvek iné náklady, ktoré účastník konania považuje za nezohľadnené v cene iných regulovaných služieb.
K tvrdeniu účastníka, že ceny vypočítané modelom BU-LRIC pure spôsobujú obmedzenie možnosti investovania zdrojov do rozvoja inovácií, sa v rozhodnutí o rozklade uvádza že takéto tvrdenie nie je ničím podložené. K ďalšiemu tvrdeniu účastníka konania, že cenová regulácia obsiahnutá v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí je v rozpore s ústavným právom na ochranu majetku, nakoľko obmedzuje podniky v dispozícii s majetkom a núti ho poskytovať službu so stratou, sa v rozhodnutí o rozklade uvádza, že cenová regulácia obsiahnutá v prvostupňovom rozhodnutí nie je v rozpore s ústavnými právami ani chránenými záujmami regulovaného podniku (regulovaných podnikov). Cenová regulácia je vykonávaná v súlade so zákonom a na základe zákona je aj obmedzované právo regulovaného subjektu podnikať, prípadne slobodne nakladať so svojím majetkom. Pri cenovej regulácii úrad postupuje výlučne na základe zákona a zákonom stanoveným spôsobom, čím napĺňa požiadavku vyjadrenú v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Cieľom ani výsledkom regulácie nie je nútené poskytovanie určitej služby so stratou, ale poskytovanie služby za nákladovo orientované ceny vychádzajúce z efektívne vynaložených nákladov. K efektívne vynaloženým nákladom sa pripočítava miera návratnosti vynaložených nákladov, ktorá zabezpečuje, aby poskytovanie služby bolo primerane ziskové. Žiaden významný podnik ako regulovaný subjekt, teda ani účastník konania, o rozklade ktorého sa rozhodovalo, nemôže očakávať, že mu cenová regulácia zabezpečí úhradu neefektívne vynaložených nákladov, nákladov nesúvisiacich s danou službou alebo nákladov, ktoré sa do výpočtu ceny pomocou modelu BU-LRIC pure nezahŕňajú. K efektívne vynaloženým nákladom sa pripočítava miera návratnosti vynaložených nákladov, ktorá zabezpečuje, aby poskytovanie služby bolo primerane ziskové a potom je absolútna hodnota primeraná.
Ďalšou námietkou účastníka v podanom rozklade bolo, že cenová regulácia na základe modelu je v rozpore s právom EÚ, ako konštatoval aj národný súd v Holandsku, keďže nástroje regulácie používané pred uplatnením Odporúčania sú s regulačným rámcom EÚ súladné a nie je daný právny dôvod ich sprísňovať. K tejto námietke sa v rozhodnutí o rozklade uvádza, že v prípade cenovej regulácie v Holandsku nastal prípad, kedy národný súd zaviazal národný regulačný orgán (OPTA), aby uplatnil pri cenovej regulácii inú metodiku ako je BU-LRIC pure uvádzanú v Odporúčaní. Európska komisia následne začala tzv. fázu II vyšetrovania postupu (OPTA), nakoľko zastáva názor, že odklon od odporúčanej metodiky nezaručuje naplnenie cieľov regulácie uvedených v článku 8 rámcovej smernice.Orgán európskych regulátorov pre elektronické komunikácie (BEREC) vo svojom stanovisku k danej veci podporil stanovisko Európskej komisie. Európska komisia vydala odporúčanie, v ktorom uviedla že OPTA by mala pozmeniť alebo stiahnuť opatrenia obsahujúce povinnosť cenovej kontroly týkajúcej sa poplatkov účtovaných operátormi s významným postavením na trhu/na trhoch fixného a mobilného ukončovania v Holandsku, aby sa zabezpečilo, že ocenenie skutočných nákladov pre poplatky aplikované na trhoch fixného a mobilného ukončovania je založené na metóde BU-LRIC pure, čo je najvhodnejšia metóda pre reguláciu poplatkov na trhoch fixného a mobilného úkor ukončovania. OPTA by mala zaviesť metodiku stanovenú v odporúčaní bezodkladne a v každom prípade najneskôr 01.01.2013, s ohľadom na ciele stanovené v článku 8 ods. 3 písm. d/ rámcovej smernice, ktorá požaduje, aby OPTA spolupracovala s ostatnými národnými regulačnými orgánmi, s komisiou a BEREC tak, aby bol zabezpečený rozvoj jednotného regulačného postupu ako je odporučené Európskou komisiou v Odporúčaní, ktoré uznáva naliehavú potrebu zabezpečiť, aby spotrebitelia získali čo najviac výhod pokiaľ ide o terminačné poplatky založené na skutočných nákladoch. Predseda úradu sa stotožnil s názorom Európskej komisie a rozhodol sa postupovať v súlade s Odporúčaním. Čo sa týka ďalšieho postupu pri cenovej regulácii v Holandsku, predseda úradu zistil, že Holandský národný regulátor (právny nástupca OPTY) zverejnil dňa 02.07.2013 na webovej stránke Európskej komisie návrh rozhodnutia, v ktorom navrhol uložiť významným podnikom povinnosť cenovej regulácie založenej na efektívnych nákladoch a metóde BU-LRIC pure. Maximálna cena za ukončenie volania vo verejnej mobilnej telefónnej sieti vo výške 0,01019 € na základe tohto návrhu by mala platiť v Holandsku od 01.09.2013.
Na základe uvedeného považoval predseda úradu radu prvostupňové rozhodnutie za správne, vydané v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky, cieľmi regulácie elektronických komunikácií podľa § 11 zákona o elektronických komunikáciách, zároveň za dostatočne odôvodnené, jasné a zrozumiteľné aby rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil a rozklad v celom rozsahu zamietol.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonom stanovenej lehote žalobu v ktorej žiadal, aby ho Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, nakoľko podľa jeho názoru rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení veci žalobca odôvodnil neprimeranosťou cenovej regulácie na základe nákladového modelu typu „bottom-up (BU) LRIC pure“, t. j. modelu, ktorý počíta čisté prírastkové náklady na službu ukončovania volaní tak, ako keby žalobca a ďalšie regulované telekomunikačné podniky boli tzv. ideálne efektívnymi operátormi. Namietal absenciu preukázania toho, že iný menej zaťažujúci model reguluje cenu nad úroveň nákladov efektívneho poskytovania služby. Citoval z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/57/2007 z 12.08.2008, opätovne poukázal na rozhodovanie holandského súdu v súvislosti s uložením povinnosti cenovej regulácie tamojším národným regulačným orgánom, poukázal tiež na rozhodnutie nemeckého regulátora nepoužiť pre reguláciu terminačných (ukončovacích) poplatkov prístup navrhnutý v odporúčaní Európskej komisie o terminačných poplatkoch, zopakoval že uložený model „BU LRIC pure“ mu znemožňuje uplatniť si všetky reálne vynaložené spoločné náklady a tiež náklady zariadení využívaných spoločne s inými službami, bez ktorých sa však dotknutá služba nedá poskytovať. Ďalej uviedol že aplikácia modelu BU LRIC je v rozpore so zákonom o elektronických komunikáciách.
Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia o regulácii cien videl najmä v tom, že v odôvodnení namiesto preukázania naplnenia všeobecných úvah z odporúčania Európskej komisie konkrétne v podmienkach Slovenskej republiky, najmä, že jeho implementácia je v Slovenskej republike primeraná, úrad spravil opak a považuje samotné Odporúčanie za dôkaz primeranosti ukladanej metódy. Namietal, že úrad ako hlavný a prakticky jediný argument na vecné odôvodnenie použitého modelu odkazuje na odporúčanie Európskej komisie. Takéto odôvodnenie cenovej regulácie ukladanej žalobcovi napadnutými rozhodnutiami je zjavne nedostatočné a nemôže byť dostatočným podkladom pre uloženie cenovej regulácie. Právo na odôvodnenie rozhodnutia je pritomsúčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré je garantované každému účastníkovi konania nielen pred súdom ale aj pred iným orgánom Slovenskej republiky. Pre správnosť a zrozumiteľnosť správneho rozhodnutia je nadmieru dôležité, aby sa žalovaný ako správny orgán zaoberal všetkými predloženými dôkazmi, aby ich náležite vyhodnotil a odôvodnil, ktoré dôkazy zobral do úvahy, ktoré naopak nezohľadnil a prečo tak urobil. K vyhodnoteniu dokazovania by mal žalovaný pristúpiť tak, aby bolo rozhodnutie zrozumiteľné, neprotirečivé a presvedčivé nielen pre správny orgán, ale predovšetkým pre účastníkov správneho konania. Argumentácia realizovaná v medziach správnej úvahy by mala byť logická a mala by vychádzať zo skutkových zistení obsiahnutých v administratívnom spise. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je pritom podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samostatným dôvodom na jeho zrušenie v rámci správneho súdnictva.
Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 05.02.2014. Navrhol, aby najvyšší súd žalobu zamietol. K tvrdeniam žalobcu obsiahnutým v žalobe uviedol, že na strane 15 až 18 napadnutého rozhodnutia je podrobne popísané, ako bol zohľadnený princíp primeranosti. Model BU LRIC bol použitý v súlade s Odporúčaním Európskej komisie zo 07.05.2009 o regulačnom zaobchádzaní s prepojovacími poplatkami v pevných a mobilných sieťach v EÚ (2009/396/ES). Model vychádza z princípov dlhodobých prírastkových nákladov, ktoré vznikajú operátorovi v súvislosti s poskytovaním ďalších služieb oproti situácii, kedy by túto službu neposkytol. Aplikácia čistého konceptu hraničných nákladov môže spôsobovať vysokú fluktuáciu v úrovni nákladov v čase, pretože v situácii, kedy je v sieti k dispozícii dostatočná kapacita sú hraničné náklady dodatočných služieb blížiace sa nule, avšak v situácii, kedy sa využitie existujúcej siete priblíži jej technickej kapacite, náklady na dodatočné kapacity sú veľmi vysoké. V regulačnej praxi sa preto využíva koncept dlhodobých prírastkových nákladov, ktorý je najvhodnejší na aproximáciu dlhodobých prírastkových nákladov, pretože odbúrava volatilitu hraničných nákladov v čase, avšak zároveň podporuje efektívne prideľovanie ekonomických zdrojov, podporuje udržateľnú konkurenciu na mobilnom trhu a maximalizuje úžitok pre koncového užívateľa. Metóda „pure LRIC“ meria špecifické fixné a variabilné náklady, ktoré sú operátorovi vyvolané poskytovaním danej služby. Z tohto dôvodu je táto metóda považovaná za nákladovou orientovanú. Model vychádza z regulačného rámca Európskej únie zakotveného v Odporúčaní, ktorý zavádza používanie prístupu „LRIC pure“. Odbornou verejnosťou je vnímaný ako perspektívny prístup na stanovenie ceny na základe modelovania nákladov, ktoré daná služba vyvolá. V súčasnosti takmer všetky krajiny Európskej únie implementujú alebo plánujú implementovať tento model.
Vo vyjadrení sa ďalej uvádza, že účastníkmi konania boli aj spoločnosti Telefónica Slovakia, s.r.o. a Orange Slovensko, a.s., ktoré nevyužili možnosť opravného prostriedku, preto je možné aj na základe tejto skutočnosti konštatovať, že pri vydávaní napadnutého rozhodnutia bol plne uplatnený princíp primeranosti.
Pokiaľ žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/57/2007, k tomu žalovaný uviedol, že išlo o iné správne konanie a iný typ rozhodnutia.
K námietke žalobcu, že žalovaný sa nevenoval posúdeniu iných, menej zaťažujúcich možností implementácie povinnosti cenovej regulácie, napríklad mierne odlišnému modelu (BU) LRaIC/LRIC plus, ktorý umožňuje započítať do nákladov aj oprávnené spoločné a režijné náklady telekomunikačného podniku, pričom na podporu svojich tvrdení v žalobe spomenul holandský a nemecký prípad, k tomuto žalovaný uviedol, že pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupoval v súlade s princípmi efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti a odôvodnenosti, ktoré princípy boli premietnuté do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj do rozhodnutia o rozklade. Rovnako zaťažujúca povinnosť bola uložená pre všetky významné podniky na predmetnom relevantnom trhu. Účelom regulácie a teda uloženej povinnosti nie je určiť čo najmenej zaťažujúcu povinnosť pre podnik ale v súlade s § 18 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách zabezpečiť podporu efektívnej hospodárskej súťaže a rozvoj vnútorného trhu. Žalovaný aplikoval pri určení spôsobu regulácie model, ktorý je v súlade s Odporúčaním a zabezpečuje podporu efektívnej hospodárskej súťaže a rozvoja vnútorného trhu. K holandskému a nemeckému prípadu, uvedenému v žalobe, žalovaný uviedol, žezriedkavé pokusy niektorých regulačných orgánov, ktoré sa od Odporúčania napriek usmerneniu Európskej komisie odchýlia, končia začatím tzv. II. fázy voči členskému štátu za porušenie úniového práva.
K ďalšiemu tvrdeniu žalobcu, že cena určená v napadnutom rozhodnutí a potvrdená rozhodnutím o rozklade je podnákladová, žalovaný uviedol, že výpočet nepovažuje za podnákladový, keďže umožňuje zahrnutie nákladov vzniknutých v dôsledku poskytovania služby ukončenia volania. Tieto sú v súlade európskym regulačným rámcom považované za inkrementálne, teda výpočet vychádza z princípu posledného inkrementu. Zahrnutím iných nákladov ako tých, ktoré vznikli v súvislosti so službou ukončovania volania, by úrad postupoval v rozpore so základnými regulačnými princípmi. Náklady na neregulované služby neboli financované prostredníctvom garantovanej regulovanej ceny prepojovacích poplatkov, čo by bolo v rozpore s princípmi trhovej ekonomiky, v rámci ktorých majú byť z ceny v čo najväčšej miere riadené trhovými silami. Cieľom cenovej regulácie nie je postupná degradácia regulovanej služby, ale ochrana a rozvoj efektívneho súťažného prostredia zabránením uplatňovania neprimerane vysokých cien a to tak na vnútornom telekomunikačnom trhu, ako aj na jednotnom európskom telekomunikačnom trhu. Model BU LRIC pure je nákladovo orientovaný model. Výpočet ceny za službu ukončovania volania vychádza z efektívne vynaložených nákladov vzniknutých v dôsledku poskytovania služby ukončenia volania. Úrad ani Odporúčanie nepovažujú za odôvodnené zahŕňať do výpočtu ceny za ukončenie volania náklady, ktoré nevznikli v súvislosti s poskytovaním danej služby. Vzhľadom na fakt, že stanovená cena vychádza z efektívne vynaložených nákladov, vzniknutých s poskytovaním služby ukončenia volania, nemožno ceny považovať za podnákladové.
Ďalej sa vo vyjadrení uvádza, že pri ukladaní povinností, teda pri regulácii relevantného trhu č. 7 uložením cenovej regulácie modelom BU LRIC pure podľa Odporúčania v súlade s § 11 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách dbal žalovaný na maximálny prospech koncových užívateľov a súčasne v súlade s § 11 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách:
- použil jednotný regulačný prístup,
- zabezpečil, aby za podobných okolností nedochádzalo k diskriminácii pri zaobchádzaní s podnikmi,
- chránil efektívnu hospodársku súťaž v prospech spotrebiteľov,
- podporil efektívne investície do kvalitnej a modernej infraštruktúry aj jej inovácie,
- prihliadol na investičné riziko podnikov,
- zohľadnil rovnaký stav hospodárskej súťaže v rôznych geografických oblastiach štátu,
- vzhľadom k tomu, že na predmetnom trhu neexistuje efektívna a trvalo udržateľná hospodárska súťaž, uložil všetkým trom významným podnikom povinnosti podľa tohto zákona.
Uložením maximálnej ceny za poskytovanie ukončovania volania v mobilnej sieti vypočítanej na základe metódy BU LRIC PURE žalovaný taktiež prispeje k motivovaniu potenciálnych investorov, čo vyplýva z preambuly Odporúčania. Dôkazom toho, že žalovaným použitá metóda na výpočet maximálnej ceny, ktorú sú významné podniky oprávnené maximálne účtovať za ukončenie volaní, podporuje investície, je citácia, že terminačné poplatky, ktoré sa približujú k dlhodobým prírastkovým nákladom z poskytovania tejto služby, budú viesť k zvýšenej konkurencii a k nižším maloobchodným sadzbám pre celý rad spotrebiteľov a pritom stále umožnia efektívnu úhradu nákladov a primerané podnety na investície. Podľa názoru žalovaného postup podľa Odporúčania bol správny. Prispieva k rozvoju vnútorného trhu, nevytvára bariéry rozvoja vnútorného trhu v súlade s cieľmi politiky a regulačnými princípmi zakotvenými v článku 8 rámcovej smernice a prinesie čo najväčší prospech pre koncových užívateľov.
Žalovaný ďalej vo vyjadrení zopakoval (ako to uvádza aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia), že z hľadiska pozitívneho práva sa na napadnuté rozhodnutie ustanovenie § 12 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách nevzťahuje, pretože povinnosť regulácie cien bola v danej veci účastníkom správneho konania uložená podľa § 12 ods. 3 písm. a/ uvedeného zákona. Daný odsek sa vzťahuje len na špeciálny typ rozhodnutia o metóde kalkulácie cien, kde je podniku uložená povinnosť podľa písm. c/ záväzným spôsobom vypočítať cenu. V prípade regulácie podľa písm. a/ však cenu vypočíta a určí úrad. Vo všeobecnosti však cenová regulácia na základe modelu LRIC pure nie je v rozpore so zákonom o elektronických komunikáciách, nakoľko zákon o elektronických komunikáciáchnikde (dokonca ani v paragrafe 12 ods. 5) explicitne neustanovuje povinnosť zahrnúť pri cenovej regulácii všetky náklady; naopak v súlade s Odporúčaním je nevyhnutné pri cenovej regulácii zohľadňovať iba efektívne vynaložené náklady. Účastníkom konania požadovaná možnosť uplatniť v cene všetky náklady v plnej výške by znamenala odklon od prístupu stanoveného v odporúčaní. Z pohľadu účastníka konania sú všetky náklady oprávnené a je potrebné ich zahrnúť do ceny. Ale každá metóda pre výpočet ceny stanovuje, ktoré náklady sú oprávnené a vstupujú do výpočtu ceny a ktoré nie.
K ďalšiemu tvrdeniu žalobcu, že žalovaný prikladá neprimerane veľký význam nezáväznému odporúčaniu Európskej komisie o regulácii prepojovacích poplatkov z roku 2009 žalovaný vo vyjadrení uviedol, že jeho povinnosť postupovať podľa odporúčania vyplýva priamo z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o elektronických komunikácia, podľa ktorého úrad pri regulácii elektronických komunikácií prihliada na odporúčania a usmernenia Európskej komisie. Postup podľa Odporúčania predstavuje napĺňanie cieľa ustanoveného článkom 8 rámcovej smernice, ktorým je jednotné uplatňovanie regulačného rámca. Aplikáciou tohto Odporúčania na oblasť cenovej regulácie úrad predchádza možnému negatívnemu dopadu na súťažné prostredie. Na ďalšiu podporu postupu podľa Odporúčania žalovaný uvádza vyjadrenie Európskej komisie vo veci SK/2012/1313 zo dňa 30.04.2012, v ktorom Európska komisia žiada úrad, aby upravil svoju metódu stanovovania referenčných hodnôt takým spôsobom, aby už v období pred 31.05.2013 viedla k zníženiu sadzieb za služby ukončenia volania v mobilných sieťach v súlade s Odporúčaním o sadzbách za služby ukončenia volania. Európska komisia pripomenula úradu, že ak by navrhol nápravné opatrenie týkajúce sa regulácie cien na obdobie po 31.05.2013, ktoré by sa odkláňalo od práva Európskej únie a zásad Odporúčania o sadzbách za služby ukončenia volania, Európska komisia by v takom prípade mohla pristúpiť k otvoreniu II. fázy vyšetrovania podľa článku 7a rámcovej smernice.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 74 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach žaloby a tiež v zmysle svojej ustálenej judikatúry preskúmaval, či rozhodnutie žalovaného nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či jeho závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom (rozhodnutie R č. 52/2003). Po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Z obsahu spisu a vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že predmetom súdneho prieskumu sú rozhodnutia správnych orgánov, ktorými bolo rozhodnuté vo veci uloženia povinnosti súvisiacej s reguláciou cien prístupu a pripojenia podľa § 23 zákona o elektronických komunikáciách podnikom s významným vplyvom na veľkoobchodnom trhu služby ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných sieťach, ktorá spočíva v prenose volania smerovaného ku koncovému užívateľovi mobilnej telefónnej služby z bodu prepojenia medzi mobilnými sieťami alebo medzi mobilnou sieťou a pevnou sieťou do koncového bodu v mobilnej telefónnej sieti určeného špecifickou sieťovou adresou (relevantný trh č. 7) tak, že im bola uložená povinnosť podľa § 12 ods. 3 písm. a/ zákona o elektronických komunikáciách od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po dni doručenia tohto rozhodnutia účtovať za službu ukončenia volania maximálnu cenu vo výške 0,01226 € za minútu pri všetkých volaniach ukončených vo verejnej mobilnej telefónnej sieti účastníka konania zostavených v inej národnej alebo zahraničnej mobilnej, prípadne fixnej sieti.
Žalovaný ako orgán verejnej správy dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich elektronickú komunikáciu, predovšetkým zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorého základným poslaním bola transpozícia nových smerníc Európskeho parlamentu a Rady do právneho poriadku Slovenskej republiky. Ide o Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25.11.2009, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2002/22/ES o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb, Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES týkajúcu sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia vsektore elektronických komunikácií, Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/2004 o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za vynucovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25.11.2009, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice: 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby, 2002/19/ES o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení a 2002/20/ES o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby. Tretím dokumentom je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1211/2009 z 25.11.2009, ktorým sa zriaďuje Orgán európskych regulátorov pre elektronické komunikácie (BEREC) a jeho úrad.
Pred prijatím opatrenia, ktoré bude mať značný vplyv na relevantný trh, alebo ak to ustanovuje tento zákon, umožní úrad dotknutým osobám vyjadriť sa k návrhu opatrenia. Lehota na vyjadrenie je jeden mesiac odo dňa zverejnenia návrhu opatrenia; v zložitých prípadoch môže byť lehota predĺžená najviac na dva mesiace. Ak je to primerané, úrad v čo najväčšej miere prihliadne na stanoviská združení koncových užívateľov, výrobcov telekomunikačných zariadení a podnikov (§ 10 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách).
Úrad je povinný konať a svoje rozhodnutia vydávať v súlade s princípmi efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti a odôvodnenosti. Všetky svoje rozhodnutia, všeobecne záväzné právne predpisy a informácie, ktoré prispejú k otvorenému a funkčne konkurenčnému trhu, zverejňuje na svojom webovom sídle, a ak tak ustanovuje tento zákon, aj vo vestníku, pričom tieto údaje priebežne aktualizuje (§ 11 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách).
Úrad pri regulácii elektronických komunikácií prihliada na odporúčania a usmernenia Európskej komisie, vrátane technických noriem a technických špecifikácií pre siete a služby, ktorých zoznam zverejňuje Európska komisia v Úradnom vestníku Európskej únie. Ak sa úrad rozhodne nepostupovať podľa odporúčania Európskej komisie, informuje o tom Európsku komisiu a zdôvodní svoje rozhodnutie. Ak tento zákon neustanovuje inak, úrad prihliada na technologickú neutralitu regulácie, ktorá neukladá ani nediskriminuje používanie konkrétneho typu technológie. Ak technické normy a technické špecifikácie nie sú zverejnené, používajú sa normy prijaté európskymi organizáciami pre normalizáciu. Ak takéto normy nie sú, použijú sa primerane medzinárodné normy alebo odporúčania prijaté Medzinárodnou telekomunikačnou úniou, Európskou konferenciou poštových a telekomunikačných správ, Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu alebo Medzinárodnou elektrotechnickou komisiou (§ 11 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách).
Úrad pri regulácii elektronických komunikácií uplatňuje princípy podľa odseku 1 najmä tým, že a/ podporuje predvídateľnosť regulácie elektronických komunikácií zabezpečením jednotného regulačného prístupu, b/ zabezpečuje, aby za podobných okolností nedochádzalo k diskriminácii pri zaobchádzaní s podnikmi, c/ chráni efektívnu hospodársku súťaž v prospech spotrebiteľov a vhodne podporuje súťaž v oblasti infraštruktúry, d/ podporuje efektívne investície do kvalitnej a modernej infraštruktúry a jej inovácie aj tým, že zabezpečuje, aby sa vo všetkých povinnostiach týkajúcich sa prístupu náležite prihliadlo na riziko, ktoré znášajú investujúce podniky a umožňuje dohody o rozložení investičného rizika medzi investora a osobu žiadajúcu prístup k sieti, e/ primerane prihliada na odlišné situácie v oblasti efektívnej hospodárskej súťaže a spotrebiteľov v rôznych geografických oblastiach štátu, f/ ukladá povinnosti podľa tohto zákona len vtedy, ak neexistuje efektívna a trvalo udržateľná hospodárska súťaž, a uvoľňuje alebo zrušuje tieto povinnosti, ak je táto podmienka splnená (§ 11 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách).
Ak úrad na základe analýzy relevantného trhu súvisiaceho s prístupom alebo prepojením podľa § 17 zistí, že na tomto trhu nie je efektívna hospodárska súťaž a uloženie jednej alebo viacerých povinností podľa § 19 až 22 nepostačuje na to, aby významný podnik určený podľa § 18 nepožadoval neprimerane vysoké alebo neprimerane nízke ceny súvisiace s prístupom alebo prepojením v neprospech koncovýchužívateľov, môže regulovať ceny významného podniku podľa § 12. S cieľom podporovať investície podniku vrátane investícií do sietí novej generácie úrad prihliada na mieru investovania významným podnikom s uznaním primeranej návratnosti vloženého kapitálu a s tým spojených rizík špecifických pre konkrétny nový investičný sieťový projekt (§ 23 zákona o elektronických komunikáciách).
Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 74 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách).
Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (§ 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v prvom rade zaoberal námietkou, ktorou žalobca poukazoval na skutočnosť, že správne orgány vec nesprávne právne posúdili, keď v rozpore so zákonom použili neprimeranú cenovú reguláciu na základe nákladového modelu typu „bottom-up (BU) LRIC pure“, t. j. modelu, ktorý počíta čisté prírastkové náklady na službu ukončovania volaní tak, ako keby žalobca a ďalšie regulované telekomunikačné podniky boli tzv. ideálne efektívnymi operátormi. Po dôkladnom preštudovaní administratívneho spisu túto vyhodnotil za nedôvodnú. V prvostupňovom rozhodnutí úradu o regulácii cien, v rozhodnutí o rozklade ako aj vo vyjadrení k žalobe je zrozumiteľne a dostatočne odôvodnené, z akých dôvodov bola stanovená cena za službu ukončenia volania, ktorá vychádza z nákladov teoretického efektívneho podniku využitím vzostupného nákladového modelu čistých prezieravých dlhodobých prírastkových nákladov (Bottom up Run Incremental Costs pure - „BU LRIC pure“. Úrad sa uvedenou námietkou podrobne zaoberal v rozhodnutí úradu o regulácii cien, kde o. i. uviedol, že model BU-LRIC pure vychádza z princípov dlhodobých prírastkových nákladov, ktoré vznikajú operátorovi v súvislosti s poskytovaním ďalších služieb oproti situácii, kedy by túto službu neposkytoval. Uvedená metóda meria špecifické fixné a variabilné náklady, ktoré sú operátorovi vyvolané poskytovaním danej služby. Z tohto dôvodu je táto metóda považovaná za nákladovo orientovanú. Uvedený model je odbornou verejnosťou vnímaný ako perspektívny prístup na stanovenie ceny na základe modelovania nákladov, ktoré daná služba vyvolá. V súčasnosti tento model v telekomunikačnom sektore implementujú alebo plánujú implementovať všetky krajiny Európskej únie. Uvedený model je nákladovo orientovaným modelom, a teda nie je v rozpore s národným regulačným rámcom. Úrad, Odporúčanie a ani bežná prax v krajinách Európskej únie nepovažujú za odôvodnené zahŕňať do výpočtu ceny prepojovacích poplatkov náklady, ktoré nevznikli v súvislosti s poskytovaním služby, ktorej sa predmetný výpočet a regulácia týka. Z uvedeného je zrejmé, že správne orgány sa podrobne zaoberali uvedenou námietkou žalobcu a odôvodnili aj zvolený postup. Podľa názoru najvyššieho súdu úrad dostatočne odôvodnil primeranosť cenovej regulácie na základe nákladového modelu typu „bottom-up (BU) LRIC pure“, t. j. modelu, ktorý počíta čisté prírastkové náklady na službu ukončovania volaní ako aj to, prečo nepoužil inú, podľa názoru žalobcu menej zaťažujúcu regulačnú alternatívu.
Pokiaľ ide o námietky, týkajúce sa nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a nedostatočné zistenie skutkového stavu, najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že úrad sa neriadil len samotným odporúčaním a nepovažoval ho za dôkaz primeranosti uloženej metódy, ako to tvrdí žalobca. V súvislosti s týmto tvrdením žalobcu úrad poukázal na zákonnú úpravu, keďže podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách úrad pri regulácii elektronických komunikácií prihliada na odporúčania a usmernenia Európskej komisie, vrátane technických noriem a technických špecifikácií pre siete a služby, ktorých zoznam zverejňuje Európska komisia v Úradnom vestníku Európskej únie. Ak sa úrad rozhodne nepostupovať podľa odporúčania Európskej komisie, informuje o tom Európsku komisiu a zdôvodní svoje rozhodnutie. Ak tento zákon neustanovuje inak, úrad prihliada na technologickú neutralitu regulácie, ktorá neukladá ani nediskriminuje používanie konkrétneho typu technológie. Ak technické normy a technické špecifikácie nie sú zverejnené, používajú sa normy prijaté európskymi organizáciami pre normalizáciu. Ak takéto normy nie sú, použijú sa primerane medzinárodnénormy alebo odporúčania prijaté Medzinárodnou telekomunikačnou úniou, Európskou konferenciou poštových a telekomunikačných správ, Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu alebo Medzinárodnou elektrotechnickou komisiou. Obsah administratívneho spisu tvoria, o.i. aj vstupné údaje, vyžiadané od účastníkov konania. Priamu väzbu medzi konkrétnou situáciou na dotknutom relevantnom trhu a stanovenou maximálnou cenou je možné vidieť v spôsobe napĺňania modelu na výpočet predmetnej ceny a jeho kalibrácii na podmienky trhu, kde boli použité údaje, predložené účastníkmi, teda údaje, ktoré vychádzali z reálneho ekonomického postavenia regulovaných podnikov. Z uvedeného je zrejmé, že správne orgány nevychádzali pri ukladaní povinností „len“ z nezáväzného odporúčania Európskej komisie, ale práve naopak, z podrobnej analýzy situácie na relevantnom trhu, pričom sa dostatočne podrobne vyporiadali aj s dôvodmi uloženia konkrétnych povinností. Nebol preto podľa názoru najvyššieho súdu daný dôvod na spochybňovanie postupu a rozhodnutia úradu bez konkrétnych dôkazov a argumentov.
Tvrdenie žalobcu, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí je nedostatočné (iba odkazom na nezáväzné Odporúčanie) a nezrozumiteľné (zmätočné odôvodnenie uloženia najprísnejšej cenovej regulácie) posúdil najvyšší súd ako účelové a zavádzajúce, nekorešpondujúce s obsahom administratívnych spisov.
Podľa názoru najvyššieho súdu žalovaný zákonne konformným spôsobom zdôvodnil vždy konkrétny podklad pre uloženie konkrétnej povinnosti podľa § 23 zákona o elektronických komunikáciách a pri rozhodnutí vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu. Povinnosti, uložené žalobcovi (ako aj ďalším dvom účastníkom správneho konania - Telefónica Slovakia, s.r.o. a Orange Slovensko, a.s., ktorí nepodali rozklad a teda ani žalobu v danej veci), sú primerané účelu a princípom regulácie elektronických komunikácií, ktorými sú podpora efektívnej hospodárskej súťaže a rozvoj vnútorného trhu.
Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný sa nemusí pridŕžať odporúčaní Európskej komisie a môže sa od týchto odchýliť, túto námietku považoval najvyšší súd za irelevantnú, nakoľko v prípadoch, kedy správne orgány vydávajú rozhodnutia na základe zákonom povolenej voľnej úvahy, súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP). Ide o obmedzený súdny prieskum správnych rozhodnutí založených na princípoch správneho uváženia, pretože správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne, a práve tolerančné - úvahové pásmo, obmedzuje súd pri súdnom prieskume.
Pokiaľ sa správne orgány rozhodli pridŕžať odporúčaní Európskej komisie a ich postup bol týmto kompetentným a kontrolným orgánom odobrený, nevidí najvyšší súd dôvod postup správnych orgánov spochybňovať. Všeobecné tvrdenia žalobcu a jeho poukazovanie na postupy iných regulačných úradov, u ktorých práve z tohto dôvodu bola začatá II. fáza vyšetrovania Európskou komisiou za porušenie úniového práva, v tomto prípade nepostačujú na spochybnenie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa.
Uvedenými úvahami sa riadil najvyšší súd, keď dospel k záveru, že došlo k naplneniu predpokladov stanovených v § 23 zákona o elektronických komunikáciách pre uloženie povinnosti súvisiacej s reguláciou cien prístupu a prepojenia podnikom s významným vplyvom na veľkoobchodnom trhu služby ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach a to tak, že účastníci konania sú podľa § 12 ods. 3 písm. a/ zákona o elektronických komunikáciách povinní od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po dni doručenia tohto rozhodnutia účtovať za službu ukončenia volania maximálnu cenu vo výške 0,01226 € za minútu pri všetkých volaniach ukončených vo verejnej mobilnej telefónnej sieti účastníka konania zostavených v inej národnej alebo zahraničnej mobilnej, prípadne fixnej sieti.
Okrajom najvyšší súd podotýka, že vo veci určenia významného podniku a uloženia povinností na relevantnom trhu služby ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach rozhodol právny predchodca žalovaného Telekomunikačný úrad rozhodnutím č. 1403/OER/2013 z 10.07.2013, o rozklade žalobcu bolo rozhodnuté už predsedom úradu pre reguláciu elektronickýchkomunikácií a poštových služieb rozhodnutím č. 266/PÚ/2013 z 08.10.2013. O zamietnutí podanej žaloby o preskúmanie uvedeného rozhodnutia rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sž/27/2013 z 27.02.2015.
Po preskúmaní spisového materiálu sa najvyšší súd stotožnil s názorom vysloveným v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení žalovaného, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách. Jeho rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení správneho poriadku.
Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s poslaním žalovaného definovaným v § 6 zákona o elektronických komunikáciách, bolo bez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu podľa § 250jm ods. 1 OSP ako bezdôvodnú zamietol.
O náhrade trov rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého náhradu trov možno priznať len tomu žalobcovi, ktorý mal vo veci aspoň sčasti úspech. Žalobca v danej veci nebol úspešný a žalovanému náhrada trov v súdnom preskúmavacom konaní neprináleží.
Pokiaľ ide o zmenu v osobe žalovaného, táto s účinnosťou od 01.01.2014 nastala v dôsledku prijatia zákona č. 402/2013 Z. z. o Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Dopravnom úrade a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.