2Oboer/95/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., proti povinnému: M., o vymoženie 871,01 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 358/08, vedenej
na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 5Er/442/2008, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. decembra 2012 č. k. 15CoE/228/2012-73,
takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. decembra 2012 č. k. 15CoE/228/2012-73 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 18. septembra 2007 sp. zn.
SR 6473/07 zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8,
Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Veľký Krtíš
uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo 6. júla 2012 č. k. 5Er/442/2008-48 exekúciu
zastavil a oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi J. trovy exekúcie vo výške
16,- eur.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Zmluva o úvere uzavretá medzi
oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Základným právnym aktom
ochrany spotrebiteľa bola smernica Rady 93/13/EHS, ktorá bola do nášho právneho poriadku
prebratá Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorý novelizoval Občiansky zákonník. Poukázal na § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
neprijateľné podmienky. Uviedol, že ak by neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola
samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práva
v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je
rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej
rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť
legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Túto skutočnosť súd
považoval za neprijateľnú podmienku. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Súd prvého stupňa
dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, pretože nebola
so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho neodvolateľne podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv
a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, v danej veci boli splnené
podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2
Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon č. 244/2002 Z. z.“). Súd
uložil oprávnenému povinnosť nahradiť účelne vynaložené trovy exekúcie vo výške 39,83 eur
(pravdepodobne malo byť uvedené 16,- Eur) súdnemu exekútorovi, nakoľko k zastaveniu
exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného, keďže podal návrh na vykonanie
exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd s poukazom na § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) uviedol, že zastáva zhodný názor
so súdom prvého stupňa, že účastníci konania uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 2 Zákona č. 258/2001 Z. z. s prihliadnutím na povahu
účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári
pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny. Uviedol, že o rozhodcovskej doložke zakotvenej iba vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru (bod 17) nemožno vysloviť iný záver než, že je podmienkou zmluvy
neprijateľnou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od počiatku neplatnou podľa § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal
a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy
vopred pripravenými veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré povinný nemohol
ovplyvniť. Povinný mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným podmienkam vrátane rozhodcovskej doložky. Zároveň dodal, že rozhodcovská
doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne účastníkmi nie je podpísaná.
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument. Ďalej uviedol, že postup súdu prvého stupňa, keď preskúmaval exekučný titul
v štádiu konania po vydaní poverenia je opodstatnený a v súlade so zákonom. Súd môže
skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania
na návrh účastníka alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Exekučný
súd neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu. Skúmal, či exekučný titul
bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie. Vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p., pretože poverenie
na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje
oprávnenie exekúciu vykonávať. Exekučné konanie je konanie vykonávacie nie sporové,
v exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola
prejednaná v základnom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil aj vo výroku o trovách konania.
K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
uviedol, že konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov zriadených aktom Rady ES.
Ďalej uviedol, že predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa
výkladu komunitárneho práva je predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň nastolená prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná
vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor. Prvú otázku oprávneného považoval odvolací súd za akademickú, ktorá
nemá základ v prejednávanom spore. Rovnako druhú otázku nepovažoval pre rozhodnutie
prejednávaného sporu za relevantnú. Posúdenie tretej otázky bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie.
Dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.; ustanovením
§ 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/
O. s. p., že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy
s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd
uznesenie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov
dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti
napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky:
1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská
doložka individuálne dojednaná?
2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej
doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,
výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom
súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však
neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?
Uvedený návrh na prerušenie dovolacieho konania dovolateľ odôvodnil tým, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej
aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je
dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods.1 písm. c/
O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktoré sú uvedené vyššie.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej
otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej
otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci
pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu
účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho
dvora. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa
dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho
práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje preto rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, procesná prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr
osobitne zameral či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí
vo svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť
(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje
návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 57)
podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd prvého stupňa postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho
súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu
v napadnutej časti Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného
uvedenými v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. mája 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová