2Oboer/67/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom P., IČO: X., právne zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom G.,
IČO: X., proti povinnému: A., nar. X., bytom N., o vymoženie 517,83 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 9Er/110/2005, o dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2013 č. k.
16CoE/320/2012-43, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach
z 30. januára 2013 č. k. 16CoE/320/2012-43 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi dňa 03. 05. 2005 návrh na vykonanie exekúcie
proti povinnému na vymoženie príslušenstva k pohľadávke, a to na základe exekučného titulu
– notárskej zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N 418/2005, NZ 4022/2005, ktorú
vyhotovil notár JUDr. O. so sídlom v P. dňa 30. 01. 2005. Súdny exekútor požiadal Okresný
súd Spišská Nová Ves o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Spišská Nová Ves
poverením č. 5810 *004055 zo dňa 23. 05. 2005.
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 23. 08. 2012 č. k. 9Er/110/2005-22
exekúciu zastavil, návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol a oprávnenému
uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 187,57 eur do troch
dní od právoplatnosti. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že notárska zápisnica nie je
spôsobilým exekučným titulom, z ktorého dôvodu exekúciu podľa § 57 ods. 2, 3 a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku zastavil.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením z 30. 01. 2013 č. k. 16CoE/320/2012-43 návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol, uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a o zastavení exekúcie a vo výroku o trovách exekúcie potvrdil, odvolanie proti výroku,
ktorým súd prvého stupňa návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol,
odmietol a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd uviedol, že
v Zmluve o úvere chýba nepochybný relevantný prejav vôle povinného splnomocniť advokáta
Mgr. T. na vykonanie vyhlásenia v jeho mene. Notárska zápisnica, ktorá je exekučným
titulom v tomto konaní neobsahuje prejav vôle povinného o uznaní dlhu a súhlase
s vykonateľnosťou, a preto nemôže byť exekučným titulom voči tejto osobe. Už samotná táto
skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho
základe. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodal, že
dohoda oprávnenej a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici o uznaní dlhu a súhlase
s vykonateľnosťou je ako to vplýva z § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku exekučným
titulom na základe, ktorého sa vykonáva exekúcia. Nejde však o rozhodnutie a nevyvoláva ani
účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája. Má charakter verejnej listiny (§ 3 ods. 4 zákona
č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti - Notársky poriadok), ktorej správnosť
sa predpokladá, pokiaľ nie je preukázaný opak. Notárska zápisnica o uznaní dlhu a súhlase
s vykonateľnosťou má formálny charakter, pretože obsahuje také náležitosti, ktoré sú
potrebné na to, aby bola podkladom pre výkon rozhodnutia. Notár takúto zápisnicu spíše
na základe dohody medzi osobou oprávnenou a povinnou bez toho, aby bol oprávnený
skúmať hmotnoprávny podklad pre jej spísanie. Táto skutočnosť musí byť zohľadnená aj
v exekučnom konaní, nakoľko vymáhanie plnenia, na ktoré oprávnený nárok nemá a ktoré by bol povinný vrátiť z titulu bezdôvodného obohatenia nemožno podľa odvolacieho súdu
považovať za prípustné.
K namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom a k opätovnému preskúmaniu
spôsobilosti exekučného titulu odvolací súd uviedol, že pri posudzovaní spôsobilosti notárskej
zápisnice ako exekučného titulu súd prvého stupňa vychádzal predovšetkým z tvrdení
oprávneného a povinného, z predložených listín a z exekučného titulu. V tomto štádiu
nevykonával dokazovanie, vychádzal len zo skutočností vyplývajúcich zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu
v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu
exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom a exekúcia je nezákonná
v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu.
Nedostatok spôsobilosti notárskej zápisnice byť exekučným titulom je podľa odvolacieho
súdu tak závažným nedostatkom podmienky exekučného konania, ktorý nemožno odstrániť
a pre ktorý musí byť konanie zastavené.
Pokiaľ ide o odvolanie proti výroku o zmene súdneho exekútora odvolací súd uviedol,
že v zmysle § 202 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 44 Exekučného poriadku odvolanie
proti rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora nie je prípustné, preto odvolací súd odvolanie
oprávneného v tejto časti odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie exekučného konania za účelom
podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odvolací súd uviedol, že v zmysle § 251 ods. 4 O. s. p.
na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku len vtedy,
ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 výslovne vylučuje
možnosť prerušiť exekučné konanie - okrem zákonom stanovených prípadov, napr. podľa
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Preto § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
na exekučné konanie nemožno aplikovať a teda nemožno exekučné konanie prerušiť tak ako
to žiadal oprávnený. Z tohto dôvodu odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol ako
nedôvodný. Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 2 O. s. p.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie,
v ktorom navrhol, aby dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodnosť dovolania odvodil z ustanovení § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. a/ O. s. p., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, v spojení s § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne
rozhodlo alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p. Ďalej
svoje dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. 03. 2012 sp. zn.
I. ÚS 120/2012 v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcou sa porušenia povinnosti
súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Oprávnený ďalej
poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol
doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3 v zmysle, ktorého sa na notárske zápisnice
vyhotovené pred 15. 10. 2008 tento zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje.
To znamená, že zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho
úkonu predmetom, ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňoval jej
exekúciu.
Dovolateľ ďalej uviedol, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil
tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a príslušenstva nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva
či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Touto treťou
osobou nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/
Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa exekučný súd by mal
vo svojom rozhodnutí uviesť na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53
ods. 4 písm. a/ až písm. r/ Občianskeho zákonníka.
Ďalej mal dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom
na jeho právnu kvalifikáciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovenia právnych
predpisov EÚ a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo
považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej
únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR
z 12. 04. 2012 sp. zn. IV. ÚS 95/2010.
Taktiež navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré v dovolaní bližšie špecifikoval. Tento návrh dovolateľ
odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie
týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby
účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového
práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Napokon navrhol,
aby dovolací súd podľa § 243 O. s. p. rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého
uznesenia Krajského súdu.
Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s.p. skúmal najskôr, či je
dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré sú
uvedené v dovolaní.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej
otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy,
ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,
pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia
Súdneho dvora. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu
sa dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho
práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené procesná prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné i podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s.
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku
alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom
a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr
osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí
vo svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje
návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 29)
podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho
súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného
uvedenými v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. júla 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová