2Oboer/60/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., proti povinnému: M., o vymoženie 388,37 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom M. pod sp. zn. EX 260/2006, vedenej  

na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15Er/306/2006, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. októbra 2012 č. k. 1CoE/82/2012-52, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove z 31. októbra

2012 č. k. 1CoE/82/2012-52 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

notárskej zápisnice spísanej 01. novembra 2005 notárom J. pod č. N 5627/2005,  

NZ 51587/2005, NCRLs 50940/2005 (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Humenné

uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.

Okresný súd Humenné uznesením z 5. apríla 2012 č. k. 15Er/306/2006-27 návrh

oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a exekučné konanie zastavil. Oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi  

M. trovy exekúcie vo výške 131,53 eur.  

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili

24. mája 2005 Zmluvu o úvere č. 8190677 (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo „zmluva“),

súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil advokáta M. na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa

notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo  

pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.

Splnomocnený zástupca M. v mene povinného vyhlásil, že uvedený dlh, ktorý je opísaný

v notárskej zápisnici vrátane úroku splatí povinný v lehote do 01. 12. 2005, v opačnom

prípade vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Súd poukázal

na rozpor záujmov povinného a splnomocneného zástupcu M. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože ako zmluva bola použitá predtlač,

ktorá obsahovala meno uvedeného splnomocnenca. Ak bola už dopredu určitá osoba

predurčená, že bude konať za povinného, spochybňuje to základný predpoklad pri slobodnom

rozhodovaní o udelení plnej moci a to, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujmy

povinného. Súd dospel k záveru, že uznanie dlhu ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice sú právne úkony, ktoré osoba konajúca na základe plnej moci v mene povinného

urobila v rozpore s jeho záujmami. Tie svojím účelom odporovali zákonu, a preto sú v zmysle

§ 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Uviedol, že notárska zápisnica nezodpovedá

požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu kladie § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Taktiež plnomocenstvo udelené povinným je v rozpore s § 31 Občianskeho zákonníka tak

i uznanie záväzku spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú

neplatné. Notársku zápisnicu nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, a preto súd

v danej veci vyhlásil exekúciu za neprípustnú. O náhrade trov exekúcie rozhodol podľa § 203

ods. 1 Exekučného poriadku a na ich náhradu zaviazal oprávneného, nakoľko zavinil, že sa

exekúcia musela zastaviť.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, návrh oprávneného na prerušenie konania

zamietol a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá nepodporuje právny názor

oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade

ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Poukázal na rozsudky Súdneho dvora

EÚ vo veci C-243/08 a C-237/02. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako

exekučný titul zákonodarca hlavný dôraz kladie na výslovný súhlas povinnej osoby

s exekúciou. Nepochybne až tento prejav vôle povinného realizuje z notárskej zápisnice

verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej

obsahu. Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa konštatoval, že pri zastupovaní

povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože  

za povinného uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného.

Aspekt zjavnosti vyplýva z toho, že oprávnený predformuloval splnomocnenca  

vo formulárovej zmluve o úvere, a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného.  

Za povinného tak konal advokát, ktorý o povinnom mohol mať v čase prijatia splnomocnenia

len takú vedomosť, že je v omeškaní s peňažným záväzkom a že si ho povinný nevybral.

Tento stav nasvedčuje, že prijatím splnomocnenia sa splnomocnenec zaviazal konať podľa

pokynov a v prospech oprávneného s tým, že existencia tohto právneho vzťahu medzi

splnomocnencom dlžníka a oprávneným sa dá vyvodiť zo splnomocnenia bez spísania

notárskej zápisnice. Dlžník sa udelením splnomocnenia vopred vzdal svojho práva  

na uznanie, resp. neuznanie dlhu v čase, keď ešte nemal ani nemohol mať vedomosť o jeho

prípadnom vzniku a výške. Súd prvého stupňa správne uzavrel, že notárska zápisnica ako

exekučný titul je v danom prípade v rozpore so zákonom a nemá tak vlastnosť materiálnej

vykonateľnosti a na základe nej nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie exekúcie.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1

O. s. p., nakoľko oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a povinný si právo  

na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.  

Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie.

Dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd

rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali

§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.; ustanovením  

§ 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože o formálnych

a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu bolo právoplatne rozhodnuté

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím

postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy s oprávneným nekomunikovali

o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho námietky proti prejednaniu

veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jeho právo, aby jeho

právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho

právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva

EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav,

pretože nevykonal náležite dokazovanie, ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy

nesprávne aplikovali a interpretovali ustanovenia § 44 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného

poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. ochrane spotrebiteľa a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania

a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky:

1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny

úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť ho kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby

v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?

2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky

veriteľa voči spotrebiteľovi?

Uvedený návrh na prerušenie dovolacieho konania dovolateľ odôvodnil tým, že

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov

konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva  

a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je

dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré sú

uvedené vyššie.

V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej

otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej

otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci  

pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu

účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci

aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady

konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho

dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa

dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho

práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.

V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3  

O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje preto rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval  

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide  

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, procesná prípustnosť

dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.  

§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka

konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát).

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

§ 237 písm. a/, d/, f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr

osobitne zameral či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí  

vo svojom dovolaní.

Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je

taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať

pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym

hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť

(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa  

k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje

návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.

Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 36)

podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1

písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh   na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1

ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti

oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom

právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok

možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

a to bez akejkoľvek časovej limitácie.

Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu

oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol

žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.

Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/  

O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté

rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je

možné považovať za správne.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho

súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil  

na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s.p. a rozhodne o ňom.

Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu

v napadnutej časti, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného

uvedenými v dovolaní nezaoberal.

V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 28. mája 2014

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová