Najvyšší súd  

2 Oboer/55/2013

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpený: V., proti povinnému: D., o vymoženie 689,88 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym

exekútorom J., pod sp. zn.: EX 2288/11, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves  

pod sp. zn.: 16Er/424/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach z 24. októbra 2012 č. k.: 7CoE/22/2012-67, takto

r o z h o d o l:

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal 20. júna 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie  

na vymoženie sumy 689,88 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu

pripojený rozhodcovský rozsudok z 15. apríla 2011 sp. zn.: IIB0310151 vydaný STÁLYM

ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA

a MEDIAČNÁ, a. s. so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882, ktorým

bola povinnému D. uložená povinnosť zaplatiť sumu 689,88 eur s príslušenstvom. Súdny

exekútor   požiadal   Okresný   súd   Spišská Nová Ves o vydanie   poverenia na vykonanie

exekúcie.  

Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 13. decembra 2011 č. k.: 16Er/424/2011-

40 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Preskúmaním žiadosti o udelenie poverenia dospel súd k záveru, že túto treba v celom

rozsahu zamietnuť. Konštatoval, že Zmluva o úvere č. 265813997 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 29. marca 2007 (ďalej len „zmluva o úvere“

alebo „zmluva“) je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 zákona č. 258/2011 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasťou uvedenej zmluvy

o úvere sú aj Obchodné podmienky pre úver, v ktorých je v bode 11.2 upravená rozhodcovská

doložka. S účinnosťou od 1. apríla 2004 bola zákonom č. 150/2004 Z. z. do slovenského

právneho poriadku transponovaná smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 a v zmysle jej

prílohy bodu 1 písm. q)   neprijateľnou podmienkou je aj podmienka, ktorej zmyslom alebo

účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať

žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil

spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať

prístup k dôkazom alebo ukladať povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva malo

spočívať na inej zmluvnej strane. Uviedol, že aj vzhľadom na príkladný výpočet

neprijateľných podmienok uvedených v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v čase uzavretia

zmluvy nebolo možné rozhodcovskú doložku dojednať tak, aby povinný ako spotrebiteľ bol

nútený spory s dodávateľom riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní. Uviedol, že

rozhodcovská doložka naformulovaná v článku 11 bodu 11.2 obchodných podmienok má

charakter neprijateľnej podmienky a ako taká je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka

neplatná. Za takéhoto stavu uvedený rozhodcovský súd nemal právomoc v tejto veci konať

a rozhodovať, keďže tu absentovala platne dojednaná rozhodcovská zmluva. Ďalej uviedol, že

plnenie z takéhoto exekučného titulu je plnením v rozpore s dobrými mravmi, pretože

nerešpektuje vôľu povinného podriadiť sa výlučne rozhodnutiu toho orgánu, na ktorom sa

účastníci v súlade so zákonom dohodli. V danom prípade tu takejto dohody nie je, pretože jej

dojednanie je neplatné pre rozpor so zákonom, a preto nie je možné rozhodcovskému

rozsudku prisúdiť charakter exekučného titulu, na podklade ktorého by bolo možné viesť

exekúciu na majetok povinného.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu

prvého stupňa, podľa ktorého je dojednaná rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou

podmienkou v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že ustanovenie § 53  

ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok,

preto môže súd označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby

všetky spory vzniknuté z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní pred určeným

rozhodcovským orgánom. Odvolací súd ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR  

sp. zn.: IV. ÚS 55/2011. Uviedol, že v danom prípade nebola dodržaná ani písomná forma

rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere v zmysle § 4 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva

obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Rozhodcovská doložka

však v danom prípade je obsiahnutá v Obchodných podmienkach pre úver, ktoré nie sú

podpísané oboma zmluvnými stranami, čím nie je založená platná rozhodcovská doložka,

a tým právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať spory medzi zmluvnými stranami. V tejto

súvislosti odvolací súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) z 20. novembra 2011 sp. zn.: 2Cdo/245/2010. Vzhľadom na to, že nedošlo

k platnému uzavretiu rozhodcovskej doložky, nebol rozsudok rozhodcovského súdu

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon exekúcie. Z toho

dôvodu považoval aj námietku oprávneného týkajúcu sa povinnosti banky predložiť

povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa § 93b ods. 1 Zákona o bankách

za bezpredmetnú. Ďalej poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2012 sp. zn.:

6Cdo/1/2012 a uviedol, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa  

od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok

materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.  

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že poverí súdneho exekútora

vykonaním exekúcie alebo alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p. (dovolanie je

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Dovolateľ má  

za to, že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Podľa

dovolateľa je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol

potrebný. Má za to, že pri splnení zákonných podmienok sú rozhodcovské rozsudky

vykonateľné rovnako ako rozsudky všeobecných súdov. Podľa dovolateľa exekučný súd

nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské

konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne

rozhodnutej veci. Dovolateľ je toho názoru, že exekučný súd posudzuje predložené

dokumenty, ale nepreskúmava ich po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďže  

na takýto postup nemá právomoc. Za odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie jeho

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd dovolateľ označil skutočnosť, že mu

nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského

rozsudku v exekučnom konaní ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom konaní vyslovil  

bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom

za nevykonateľné.

Oprávnený dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu doplnil podaním zo dňa   15. januára 2013 (ktoré na súd prvého stupňa podal dňa 18. januára 2013) o dovolací dôvod

v zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p. (dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4).

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým v zmysle § 236 ods. 1 O. s. p.

možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V danej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle § 239 ods. 1 veta prvá O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie   po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnený napadol dovolaním nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ani nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa

ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy, len ak by v konaní došlo  

k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)  

a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver  

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p., ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,

ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania

z týchto ustanovení nie je preto daná.

Oprávnený predovšetkým namieta, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci. Táto námietka, ktorá v dovolaní nie je výslovne ani špecifikovaná, nie je však

opodstatnená.

Pri posudzovaní existencie vady podľa § 237 písm. a/ O. s. p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p.,

podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné

právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ako i z ustanovenia § 104 ods. 1 O. s. p. /druhá veta pred bodkočiarkou/, podľa

ktorého, ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd

postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.

  O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku).

Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia vedie  

k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových okolností, z ktorých bol

uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P. proti

povinnému: D., o vymoženie 689,88 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská

Nová Ves pod sp. zn.: 16Er/424/2011 na základe rozhodcovského rozsudku z 15. apríla 2011

sp. zn.: IIB0310151 vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri

ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s. nepredchádzalo žiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je

zaťažené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).

Podľa dovolateľa, je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,

ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie

rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadal.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak

konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže

konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.

Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú

prípustnosť dovolania nezistil.

Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a o tejto žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2  

O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza   vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.

Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní svojím postupom odňali

možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/   O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nezákonným rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v dôsledku čoho mu

nebolo umožnené uplatniť riadne a zákonným spôsobom jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní.

O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy

správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti

rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského

právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).

V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej

doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, rozhodli o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali

oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným

titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok, je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41

Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán

s právomocou takýto rozsudok vydať.

Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený

riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy. Iba platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského

súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného

v rozhodcovskom konaní.

Dovolací súd v danej veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je  

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení.

Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predložené listiny

preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali  

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď  

a relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími

dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne

prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia).

Dovolacím dôvodom v zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p. sa dovolací súd nezaoberal,

nakoľko tento dovolací dôvod dovolateľ uplatnil vo svojom doplnení dovolania po uplynutí

dovolacej lehoty.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.   a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.  

v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom

konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 20. marca 2014

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová