Najvyšší súd
2 Oboer/55/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpený: V., proti povinnému: D., o vymoženie 689,88 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym
exekútorom J., pod sp. zn.: EX 2288/11, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves
pod sp. zn.: 16Er/424/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 24. októbra 2012 č. k.: 7CoE/22/2012-67, takto
r o z h o d o l:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal 20. júna 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 689,88 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu
pripojený rozhodcovský rozsudok z 15. apríla 2011 sp. zn.: IIB0310151 vydaný STÁLYM
ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
a MEDIAČNÁ, a. s. so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882, ktorým
bola povinnému D. uložená povinnosť zaplatiť sumu 689,88 eur s príslušenstvom. Súdny
exekútor požiadal Okresný súd Spišská Nová Ves o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 13. decembra 2011 č. k.: 16Er/424/2011-
40 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Preskúmaním žiadosti o udelenie poverenia dospel súd k záveru, že túto treba v celom
rozsahu zamietnuť. Konštatoval, že Zmluva o úvere č. 265813997 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 29. marca 2007 (ďalej len „zmluva o úvere“
alebo „zmluva“) je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 zákona č. 258/2011 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasťou uvedenej zmluvy
o úvere sú aj Obchodné podmienky pre úver, v ktorých je v bode 11.2 upravená rozhodcovská
doložka. S účinnosťou od 1. apríla 2004 bola zákonom č. 150/2004 Z. z. do slovenského
právneho poriadku transponovaná smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 a v zmysle jej
prílohy bodu 1 písm. q) neprijateľnou podmienkou je aj podmienka, ktorej zmyslom alebo
účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať
žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil
spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať
prístup k dôkazom alebo ukladať povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva malo
spočívať na inej zmluvnej strane. Uviedol, že aj vzhľadom na príkladný výpočet
neprijateľných podmienok uvedených v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v čase uzavretia
zmluvy nebolo možné rozhodcovskú doložku dojednať tak, aby povinný ako spotrebiteľ bol
nútený spory s dodávateľom riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní. Uviedol, že
rozhodcovská doložka naformulovaná v článku 11 bodu 11.2 obchodných podmienok má
charakter neprijateľnej podmienky a ako taká je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná. Za takéhoto stavu uvedený rozhodcovský súd nemal právomoc v tejto veci konať
a rozhodovať, keďže tu absentovala platne dojednaná rozhodcovská zmluva. Ďalej uviedol, že
plnenie z takéhoto exekučného titulu je plnením v rozpore s dobrými mravmi, pretože
nerešpektuje vôľu povinného podriadiť sa výlučne rozhodnutiu toho orgánu, na ktorom sa
účastníci v súlade so zákonom dohodli. V danom prípade tu takejto dohody nie je, pretože jej
dojednanie je neplatné pre rozpor so zákonom, a preto nie je možné rozhodcovskému
rozsudku prisúdiť charakter exekučného titulu, na podklade ktorého by bolo možné viesť
exekúciu na majetok povinného.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvého stupňa, podľa ktorého je dojednaná rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že ustanovenie § 53
ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok,
preto môže súd označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby
všetky spory vzniknuté z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní pred určeným
rozhodcovským orgánom. Odvolací súd ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR
sp. zn.: IV. ÚS 55/2011. Uviedol, že v danom prípade nebola dodržaná ani písomná forma
rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere v zmysle § 4 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Rozhodcovská doložka
však v danom prípade je obsiahnutá v Obchodných podmienkach pre úver, ktoré nie sú
podpísané oboma zmluvnými stranami, čím nie je založená platná rozhodcovská doložka,
a tým právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať spory medzi zmluvnými stranami. V tejto
súvislosti odvolací súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) z 20. novembra 2011 sp. zn.: 2Cdo/245/2010. Vzhľadom na to, že nedošlo
k platnému uzavretiu rozhodcovskej doložky, nebol rozsudok rozhodcovského súdu
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon exekúcie. Z toho
dôvodu považoval aj námietku oprávneného týkajúcu sa povinnosti banky predložiť
povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa § 93b ods. 1 Zákona o bankách
za bezpredmetnú. Ďalej poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2012 sp. zn.:
6Cdo/1/2012 a uviedol, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa
od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že poverí súdneho exekútora
vykonaním exekúcie alebo alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p. (dovolanie je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Dovolateľ má
za to, že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Podľa
dovolateľa je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol
potrebný. Má za to, že pri splnení zákonných podmienok sú rozhodcovské rozsudky
vykonateľné rovnako ako rozsudky všeobecných súdov. Podľa dovolateľa exekučný súd
nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne
rozhodnutej veci. Dovolateľ je toho názoru, že exekučný súd posudzuje predložené
dokumenty, ale nepreskúmava ich po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďže
na takýto postup nemá právomoc. Za odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie jeho
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd dovolateľ označil skutočnosť, že mu
nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského
rozsudku v exekučnom konaní ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom konaní vyslovil
bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
za nevykonateľné.
Oprávnený dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu doplnil podaním zo dňa 15. januára 2013 (ktoré na súd prvého stupňa podal dňa 18. januára 2013) o dovolací dôvod
v zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p. (dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4).
Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým v zmysle § 236 ods. 1 O. s. p.
možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V danej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 veta prvá O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnený napadol dovolaním nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ani nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy, len ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)
a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p., ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,
ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nie je preto daná.
Oprávnený predovšetkým namieta, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci. Táto námietka, ktorá v dovolaní nie je výslovne ani špecifikovaná, nie je však
opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie vady podľa § 237 písm. a/ O. s. p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p.,
podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány ako i z ustanovenia § 104 ods. 1 O. s. p. /druhá veta pred bodkočiarkou/, podľa
ktorého, ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd
postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku).
Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia vedie
k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových okolností, z ktorých bol
uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P. proti
povinnému: D., o vymoženie 689,88 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská
Nová Ves pod sp. zn.: 16Er/424/2011 na základe rozhodcovského rozsudku z 15. apríla 2011
sp. zn.: IIB0310151 vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s. nepredchádzalo žiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je
zaťažené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).
Podľa dovolateľa, je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,
ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadal.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže
konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.
Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú
prípustnosť dovolania nezistil.
Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a o tejto žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní svojím postupom odňali
možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nezákonným rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v dôsledku čoho mu
nebolo umožnené uplatniť riadne a zákonným spôsobom jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).
V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej
doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, rozhodli o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali
oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok, je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať.
Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Iba platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského
súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd v danej veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení.
Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predložené listiny
preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď
a relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym
exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia).
Dovolacím dôvodom v zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p. sa dovolací súd nezaoberal,
nakoľko tento dovolací dôvod dovolateľ uplatnil vo svojom doplnení dovolania po uplynutí
dovolacej lehoty.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom
konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 20. marca 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová