Najvyšší súd
2Oboer/53/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B., zastúpeného advokátskou kanceláriou: V., proti povinnému: P., o vymoženie 1 126,46 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom M. pod sp. zn. EX 665/2011, vedenej
na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 23Er/2678/2011, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2012 č. k. 19CoE/104/2011-24, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku z 30. júla 2010 sp. zn.
WHA0110275, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s. so sídlom Trnavská cesta 7,
Bratislava, IČO: 35 862 882 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Malacky uznesením z 8. augusta 2011 č. k. 23Er/2678/2011-12 žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Exekučný súd
z úradnej povinnosti skúmal či žiadosť o vydanie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul sú v súlade so zákonom a zistil, že uvedené podania nie sú v súlade so zákonom, pretože vychádzajú z exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, ktorý
čiastočne zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi,
teda na plnenia právom nedovolené. Exekučný súd zistil, že súčasťou Zmluvy o úvere
uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným 23. novembra 2005 (ďalej
len „zmluva o úvere“ alebo „zmluva“) sú Všeobecné obchodné podmienky, ktoré v bode 9.2
obsahujú rozhodcovskú doložku. Konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť
legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len
zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Uviedol,
že rozhodcovská doložka je z uvedených dôvodov neprijateľnou podmienkou. Neprijateľná
rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu pri preskúmavaní rozhodcovských
rozsudkov je daný ustanoveniami § 44 ods. Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. a/ až c/
Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon č. 244/2002 Z. z.“) a je
potrebné preskúmavať, či priznané plnenie nie je plnením nemožným, plnením právom
nedovoleným alebo plnením v rozpore s dobrými mravmi a preskúmať aj bez návrhu nekalú
povahu tejto doložky, či nejde o plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá viedla
k priznaniu takéhoto plnenia. Uviedol, že exekučný súd najskôr vykonal preskúmanie
rozhodcovskej doložky a zmluvy o úvere a rozhodcovskú doložku vyhodnotil za neprimeranú zmluvnú podmienku. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá
predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného
poriadku. Súčasťou tohto skúmania je, či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným
právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt
nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že súd prvého stupňa prekročil svoje právomoci
poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08, na rozhodnutia Ústavného súdu SR z 5. októbra 2010 sp. zn. III. ÚS 360/2010, z 24. februára 2011 č. k. IV. ÚS 55/2011
a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012. Ďalej odvolací
súd poukázal na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Tieto sú príkladmo uvedené
v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka s tým, že podľa ods. 4 tohto ustanovenia sú neplatné.
Uviedol, že v danom prípade súd prvého stupňa rozhodcovskú doložku, ktorou bola vylúčená
právomoc všeobecných súdov na riešenie sporov z tejto zmluvy dôvodne vyhodnotil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná, keďže vyžadovala, aby spory
vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy sa riešili výlučne v rozhodcovskom konaní.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom
navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie alebo alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu
a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prípustnosť a dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa už začalo konanie, ustanovením § 237 psím. e/ O. s. p. sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred ním, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolateľ má za to, že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté
rozhodcovským rozsudkom. Podľa dovolateľa je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania
o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný. Má za to, že pri splnení zákonných
podmienok sú rozhodcovské rozsudky vykonateľné rovnako ako rozsudky všeobecných
súdov. Podľa dovolateľa exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.
Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Dovolateľ je toho názoru, že
exekučný súd posudzuje predložené dokumenty, ale nepreskúmava ich po stránke
hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďže na takýto postup nemá právomoc. Za odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
dovolateľ označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť
jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní ako aj nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom
konaní vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné.
Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým v zmysle § 236 ods. 1 O. s. p.
možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V danej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy len, ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)
a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p., ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,
ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nie je preto daná.
Dovolateľ namietal, že v danej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia, vedie
k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových okolností, z ktorých bol
uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného: B., proti
povinnému: P., o vymoženie 1 126,46 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Malacky pod sp. zn. 23Er/2678/2011 na základe rozhodcovského rozsudku z 30. júla 2010
sp. zn.: WHA0110275, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s. nepredchádzalo žiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je
zaťažené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).
Podľa dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,
ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadal.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže
konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.
Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú
prípustnosť dovolania nezistil.
Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a o tejto žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že súdy mu v konaní svojím postupom odňali
možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nezákonným rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu
nebolo umožnené uplatniť riadne a zákonným spôsobom jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnym úkonom – spotrebiteľskou zmluvou). V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým
neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods.2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou takýto rozsudok vydať.
Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Iba platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského
súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd v danej veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení.
Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predložené listiny
preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym
exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s.p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný odmietol.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom
konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. mája 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová