Najvyšší súd

2Oboer/47/2013

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   exekučnej   veci   oprávneného:   B., zastúpeného A., proti povinnému: M., o vymoženie 1 597,25 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 18Er/1098/2011, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 24. apríla 2012 č. k. 1CoE/34/2012-29, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

  Oprávnený podaním zo dňa 14. 04. 2011 podal súdnemu exekútorovi návrh  

na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 1 597,25 eur s príslušenstvom; povinnosť

povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval rozhodcovským rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ,

a. s., so sídlom v Bratislave sp. zn. B1209408 zo dňa 17. 01. 2011. Súdny exekútor následne

požiadal Okresný súd Martin o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

  Okresný súd Martin uznesením zo 17. 05. 2011 č. k. 18Er/1098/2011-14 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutie

odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; § 45 ods. 1 písm. b/, c/,

ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní; § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 2, § 4  

ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 52, § 53 Občianskeho

zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy; čl. 3 ods.   1, 3 smernice Rady 93/13/EHS  

z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúrou Súdneho

dvora ES (rozsudok z 21. 11. 2002, Cofidis C-473/00, Zb. s. 1-10875, bod 34). Súd prvého

stupňa uzavrel, že rozhodcovská doložka uvedená v čl. 11.2 Obchodných podmienok (ktoré

sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere č. 4014652107 uzavretej 02. 04. 2007 povinným

s právnym predchodcom oprávneného - so spoločnosťou Poštová banka, a. s. - ďalej len

„zmluva“, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere) má nekalú povahu a je neplatná,  

v dôsledku čoho nemožno exekučný titul - rozhodcovský rozsudok považovať za spôsobilý.

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, na odvolanie oprávneného napadnutým

uznesením z 24. 04. 2012 č. k. 1CoE/34/2012-29 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa

uviedol, že v zmysle konštantnej judikatúry exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený a zároveň aj povinný skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk

uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/291/2010 z 29. 03. 2011). V danom prípade rozhodcovská doložka nebola

dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah.

Predmetná rozhodcovská doložka aj podľa odvolacieho súdu napĺňa charakteristiku

neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a takáto nemôže

založiť legitimitu pre exekučný titul.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil

ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O. s. p. a § 237 písm. d/, e/, f/ O. s. p. (v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa dovolateľa exekučný súd nebol oprávnený

skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu

na základe ktorej bol vydaný. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že podmienky v spotrebiteľskej

zmluve neboli individuálne dojednané sama osebe nezakladá ich neprijateľnosť. To, že

rozhodcovské konanie inicioval oprávnený z titulu neplnenia si povinnosti riadne a včas  

zo strany povinného nemôže mať za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky. Bol preto

toho názoru, že rozhodcovská   doložka   bola dohodnutá v   súlade so zákonom, a preto mal  

za to, že súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a konanie zaťažili

vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).

Dovolateľ mal taktiež za to, že súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom

rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, čím je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci,

„res iudicata“. Za odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie jeho práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd dovolateľ označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené

riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom

konaní. Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom konaní vyslovil bez zákonného dôvodu

právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné.

  Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v zmysle § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.  

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

  V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.  

  V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109  

ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa  

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle  

§ 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na

podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

  Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto

podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. procesne prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

  Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z § 237 písm. d/ O. s. p., keď

poukazoval na prekážku res iudicata.

  Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

  Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet   konania   je   daný   vtedy,   ak   ten   istý nárok alebo stav vymedzený žalobným

petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j., ak vyplýva  

z rovnakého skutku).

  Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

  Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného B., proti povinnému:

M., o vymoženie 1 597,25 eur s príslušenstvom na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn.

B1209408 zo dňa 17. 01. 2011, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený  

pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ a MEDIAČNEJ, a. s. so sídlom Trnavská cesta 7,

831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn.

18Er/1098/2011 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľom vytýkaná vyššie uvedená vada konanie

nezaťažila. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia

dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke dovolateľa o výskyte vady konania  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

  Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/

O. s. p., ktorej sa mali ako to vyplýva z obsahu dovolania dopustiť zrejme tým, že skúmali

podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu  

na takýto prieskum. Oprávnený však túto vadu namieta neopodstatnene.

  Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu je

treba konanie zastaviť.

  Exekučný súd však v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza

taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

  Oprávnený vo svojom dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorú

dovolateľ videl v tom, že súdy oboch stupňov mu odopreli vykonateľnosť právoplatného a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedol, že súdy nemôžu

preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

  Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

  Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

  Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

  Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami  

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

  Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva  

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu

nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského

rozsudku v exekučnom konaní.

O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

  Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy

správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti

rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského

právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou). V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej

doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali

oprávnenému možnosť konať pred súdom.

  Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený

výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania

splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa

exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený

exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či

rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou   na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch

vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je

exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku

všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pokiaľ ale oprávnený

v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok je exekučný súd ako

v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku rozhodcovského súdu povinný

skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku), v rámci

ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou takýto rozsudok vydať.

Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený riešiť

otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy,

iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského súdu

v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom

konaní.

Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími

dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne

prípustné.

  Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ

vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

  Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.  

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.   v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný odmietol.

  V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224  

ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie a trovy mu

v dovolacom konaní nevznikli žiadne.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 28. mája 2014

  JUDr. Beáta Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová