2 Oboer 44/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   exekučnej   veci   oprávneného: P. s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnej: N. S., bytom Š., o vymoženie 945,59 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 5Er/930/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 27. marca 2012, č. k. 6CoE/61/2012-48, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného   o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal dňa 4. novembra 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie sumy 945,59 € s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je

k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM

SÚDOM, zriadeným pri R., a. s., so sídlom v B., IČO: X., zo 4. augusta 2011, sp. zn.

IDB0710038, ktorým bola povinnej N. S. uložená povinnosť zaplatiť sumu 945,59 €

s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Humenné o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie.

Okresný súd Humenné uznesením z 25. mája 2012, č. k. 72Er/285/2012-25 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku,

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, Občianskeho zákonníka a Smernice Rady

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Uviedol, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú právny predchodca oprávneného, spoločnosť P., a. s., P., IČO: X.,

v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého

druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v

spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je nekalou v zmysle článku 3 ods. 3

a prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, pretože v porovnaní s dodávateľom, spotrebiteľ sa nachádza

v znevýhodnenom postavení, a to pokiaľ ide o vyjednávaciu silu. ale aj úroveň

informovanosti. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si

spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa v prípade, ak je

žalujúcou stranou dodávateľ. Súd prvého stupňa po posúdení listinných dôkazov, aplikujúc

právo Európskej únie, vnútroštátne právo Slovenskej republiky, rešpektujúc judikatúru ESD a eurokonformný výklad ustanovení predpisov o ochrane spotrebiteľa dospel k záveru, že

exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom a v rozpore so Smernicou Rady č. 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na podklade neplatnej

rozhodcovskej doložky, na základe čoho žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

zamietol.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného napadnutým rozhodnutím

z 27. marca 2012, č. k. 6CoE/61/2012-48, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Uviedol, že rozhodcovská

doložka, ako vyplýva z čl. 11.2. obchodných podmienok pre úver (čl. 11), vyžaduje riešenie

sporov v rozhodcovskom konaní. Odvolací súd nevidel dôvod na odklon od spoločného

stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27. septembra

2010, podľa ktorého: „Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej

po 31. decembri 2007, alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných

do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje

od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu,

aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť

exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj

vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym

súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,

spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať

obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“ Dodal, že ust. § 53 ods.

4 písm. r/ Občianskeho zákonníka bolo upravené v Občianskom zákonníku až od 1. januára

2008, a teda nie je aplikovateľné na predmetnú vec. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky odvolací súd videl tiež v geografickom faktore v zmysle judikatúry súdneho dvora

C-240/98, C-244/98 Oceano grupo editorial. Odvolací súd ďalej uviedol, že § 93b zákona č.

483/2001 Z. z. o bankách, vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania

zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia, preukázateľne.

Z obsahu spisu podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo

k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv

poučil povinnú a nechal jej priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere

dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku, je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené

a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Z uvedených dôvodov odvolací súd

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne, vrátane osvojenia si dôvodov

(§ 219 ods. 1. 2 O. s. p.). Ani odvolací súd nebol presvedčený, že by sa mal vykonať

predložený rozhodcovský rozsudok. V rámci kontraktácie nebolo preukázateľne umožnené

spotrebiteľke finančnej služby po náležitom poučení zvážiť voľbu medzi rozhodcovským

a všeobecným súdom. Práva oprávneného nie sú podľa odvolacieho súdu jeho rozhodnutím

v súvislosti s prelomením zásady res iudicatae nijako dotknuté.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,

aby dovolací   súd   uznesenie   odvolacieho   súdu   zmenil   a   poveril   súdneho   exekútora

vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O. s. p. a § 237 písm. d/, e/, f/ O. s. p.

(v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa dovolateľa exekučný súd nebol

oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie,

ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Za neprijateľné považoval, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý

podľa zákona bol potrebný. Za odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie jeho práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, dovolateľ označil skutočnosť, že mu nebolo

umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského rozsudku

v exekučnom konaní, ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom konaní vyslovil

bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom

za nevykonateľné. Mal tiež za to, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná

na základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku.

Povinná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle § 239 ods. 1 veta prvá O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnený napadol dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ani nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa

ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy, len ak by v konaní došlo

k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)

a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,

ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania

z týchto ustanovení nie je preto daná.

Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia, vedie

k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav, vymedzený žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o.,

so sídlom A., IČO: X., proti povinnej N. S., bytom Š., o vymoženie 945,59 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 5Er/930/2011, na základe

rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným

pri R., a. s., zo 4. augusta 2011, sp. zn. IDB0710038, nepredchádzalo žiadne iné konanie na

súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené

dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).

Podľa dovolateľa, je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p., ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie

rozhodcovského rozsudku, hoci povinná skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadala. Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak

konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže

konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.

Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú

prípustnosť dovolania nezistil.

Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.

Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nezákonným rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu

nebolo umožnené uplatniť riadne a zákonným spôsobom jeho práva z rozhodcovského

rozsudku v exekučnom konaní.

O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy

správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti

rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, vyplývajúcej zo spotrebiteľského

právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).

V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej

doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, rozhodli o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali

oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej.

V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným

titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok, je exekučný súd, ako v prípade rozsudku všeobecného súdu, tak v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu, povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods.2 a § 41

Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou takýto rozsudok vydať.

Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený

riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc

rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia

vydaného v rozhodcovskom konaní.

K námietke oprávneného, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná

na základe splnenia zákonnej povinnosti banky dovolací súd poukazuje na ust. § 93b ods. 1

zákona č. 483/2001 Z. z., v zmysle ktorého banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné

ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že

ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom, zriadeným podľa osobitného zákona. Podľa poznámky pod čiarou

88k sa osobitným zákonom rozumie zákona č. 244/2002 Z. z. a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov. I keď poznámka

pod čiarou nemá normatívny charakter, slúži na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2001).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd prihliadol na konkrétne ustanovenie § 67 ods. 1

zákona č. 510/2002 Z. z., podľa ktorého sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné

spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd

podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu

sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Citované zákonné ustanovenie malo viesť právneho

predchodcu oprávneného (Poštovú banku, a. s.) k tomu, aby klientovi povinnému ponúkla

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory

zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a) v rozhodcovskom konaní, b) pred stálym

rozhodcovským súdom, c) zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich

záujmového združenia. Z návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh, ani z verejne

dostupných údajov obchodného registra nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá

bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským

súdom, ktorý vykazuje znaky stanovené zákonom. Predmetné zmluvné ujednanie sa podľa

všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného bankami alebo ich záujmovým

združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol ustanoveným odlišným subjektom. Z uvedených dôvodov považoval dovolací súd túto námietku oprávneného

o zákonnej povinnosti banky za nenáležitú.

Dovolací súd v danej veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení.

Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predložené listiny

preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď

a relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími

dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne

prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. novembra 2013

JUDr. Beata Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová