2 Oboer/363/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., zastúpenej V., proti povinnému: H., o vymoženie 511,59 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Vranov nad Topľou sp. zn. 10Er/2130/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2013 č. k. 2CoE/89/2013-28, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

  Oprávnená podala dňa 13. decembra 2012 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie sumy 511,59 eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu

túto sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom v Bratislave, sp. zn.

ISC12100069 zo dňa 20. 01. 2012. Následne súdny exekútor M. požiadala Okresný súd

Vranov nad Topľou o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

  Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 08. 02. 2013 č. k. 10Er/2130/2012-13

žiadosť súdneho exekútora M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

  Vychádzal zo zistenia, že medzi právnym predchodcom oprávnenej P. a povinným bola

uzavretá zmluva o úvere. Podľa súdu prvého stupňa táto zmluva má povahu spotrebiteľskej

zmluvy, keď súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom  

na predmet činnosti dodávateľa. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu

strán zmluvy bolo súdu prvého stupňa zrejmé, že predchodca oprávneného pri uzatváraní

zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným

ako fyzickou osobou, nepodnikateľom. Konštatoval, že na právny vzťah medzi účastníkmi je

nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej

spoločnosťou aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských

zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu

strán. V odôvodnení ďalej uviedol, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom  

na vykonanie exekúcie vymoženia dlžnej sumy s príslušenstvom na podklade exekučného

titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného  

pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovská doložka

je súčasťou obsahu všeobecných obchodných podmienok formulárovej zmluvy, ktorú

predchodca oprávnenej v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch

uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je podľa súdu prvého stupňa neprijateľnou podmienkou, ktorá je

zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Poukázal na to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu

silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred

pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.

Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť.

Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno

predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie

rozhodcovskej doložky nesie. Ďalej uviedol, že výkladovým pravidlom pre posudzovanie

povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj

aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES). Svoj názor o neprimeranej

povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES)  

vo veci C-243/08 zo dňa 04. 06. 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyôrfi bod

40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej

medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa spĺňa všetky podmienky, aby

mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. V závere uviedol, že

dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli  

vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú

ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS.

  Krajský súd v Prešove ako súd odvolací na odvolanie oprávnenej napadnutým

rozhodnutím uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd  

na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol, že spotrebiteľom je

fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon

zamestnania, povolania alebo podnikania. Právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe

zmluvy o úvere uzavretej dňa 02. 05. 2008, z obsahu ktorej vyplýva, že povinná uzavrela

zmluvu o úvere ako fyzická osoba – nepodnikateľ a oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal

v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Je teda nepochybné, že predmetná zmluva o úvere je

spotrebiteľskou zmluvou. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa

samotného oprávnenia exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, ktorým je rozsudok

rozhodcovského súdu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu z 13. 10. 2011 sp. zn.

3Cdo/146/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, či rozhodnutie

(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či

bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej  

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané) ako aj

materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti

a presnosti označenia subjektov práva a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,

ktorá sa má nútene vykonať). Ďalej uviedol, že predpokladom právomoci rozhodcovského

súdu je platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už  

vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, pretože iba platná rozhodcovská

zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať

a rozhodnúť. Odvolací súd ďalej uviedol, že posúdenie rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej zmluvnej podmienky aj v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka je

v rozpore s ust. § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, lebo dojednanie

rozhodcovskej doložky nie je podpísané účastníkmi zmluvy. Na námietku odvolateľa

v súvislosti s ust. § 93b ZoB odvolací súd poukázal na to, že zákonom vyžadované

preukázateľné poučenie spotrebiteľa a jeho vôľa nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa

rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Uvedené

ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany

spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu si

oprávnená v tomto smere dôkazné bremeno nesplnila.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla,

aby dovolací   súd   uznesenie   odvolacieho   súdu   zmenil   a   poveril   súdneho   exekútora

vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O. s. p., § 238 ods. 3 a § 237 písm. a/,

d/, e/, f/ O. s. p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom).

Podľa názoru dovolateľky v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných

obchodných podmienok P. postupovala v súlade s § 93 b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá

povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky a pokiaľ by tak nerobil, došlo by

k porušeniu zákona o bankách.

Dovolateľka má za to, že súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom

rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, čím je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci,

„res iudicata“.

Považovala za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci

bol podľa zákona potrebný.

Podľa názoru dovolateľky exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu

správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol

vydaný. Zdôraznila, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať

povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku.

Taktiež namietala, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za takú vadu označila

skutočnosť, že jej nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva

z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní ako aj nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241   ods. 1 O. s. p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.  

  V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109  

ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa  

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

  Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací   súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

  Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto podľa

§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

  Dovolateľka namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).

  V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7  

O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom

súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).  

  Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

  V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Namieta, že v rozpore so zákonom „preskúmava

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke“ a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka namieta, že

rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z obsahového hľadiska nejde teda zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci

súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.  

  Dovolateľka namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.  

  Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.  

  Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.  

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j., ak vyplýva  

z rovnakého skutku).

  Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

  Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., proti povinnej H.,  

o vymoženie 511,59 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou

pod sp. zn. 10Er/2130/2012, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM

ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ

a MEDIAČNEJ, a. s. z 20.01.2012 sp. zn. ISC12100069, nepredchádzalo žiadne iné konanie

na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťažené

dovolateľkou namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.). V tejto súvislosti je potrebné

poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke

dovolateľky o výskyte vady konania v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

  Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/

O. s. p., ktorej sa mali ako to vyplýva z obsahu dovolania dopustiť zrejme tým, že skúmali

podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu  

na takýto prieskum. Oprávnená túto vadu namieta neopodstatnene.

  Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;

ak   konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj  

bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

  Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú

prípustnosť dovolania nezistil.

  Exekučný súd, ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu   na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

  Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

  Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/  

O. s. p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

  Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

  Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

  Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

  Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

  Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho jej

nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní.

O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

  Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy

správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti

rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského

právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).

V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej

doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali

oprávnenej možnosť konať pred súdom.

  Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným

titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41

Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán

s právomocou takýto rozsudok vydať.

  Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený

riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc

rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia

vydaného v rozhodcovskom konaní.

  K námietke oprávnenej, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná  

na základe splnenia zákonnej povinnosti banky dovolací súd poukazuje na ust. § 93b ods. 1

zák. č. 483/2001 Z. z., v zmysle ktorého banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné

ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že

ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Podľa poznámky pod čiarou 88k

sa osobitným zákonom rozumie zák. č. 244/2012 Z. z. a tiež § 67 ods. 1 zák. č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov. I keď poznámka pod čiarou

nemá normatívny charakter, slúži na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2001).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd prihliadol na konkrétne ustanovenie § 67 ods. 1 zák.

č. 510/2002 Z. z., podľa ktorého sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne

alebo prostredníctvom svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa

osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa

môžu zriadiť aj jeho pobočky. Citované zákonné ustanovenie malo viesť právneho

predchodcu oprávnenej (P.) k tomu, aby klientovi povinnému ponúkla neodvolateľný návrh

na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú

rozhodované: a) v rozhodcovskom konaní, b) pred stálym rozhodcovským súdom,  

c) zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. Z návrhu

na vykonanie exekúcie a jeho príloh ani z verejne dostupných údajov obchodného registra

nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje znaky stanovené

zákonom. Predmetné zmluvné ujednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského

súdu, ktorý bol ustanoveným odlišným subjektom. Z uvedených dôvodov považoval dovolací

súd túto námietku oprávnenej o zákonnej povinnosti banky za nenáležitú.  

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

  To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je  

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

  Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

  Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

  Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

  Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

  Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam.

  Oprávnená podala dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávnenej sú síce relevantnými dovolacími

dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne

prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

Uplatnený dovolací dôvod v zmysle ust. § 238 ods. 3 O s. p. nebolo možné preskúmať,

nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady na jeho uplatnenie.

  Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.  

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení

s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

  V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie

a trovy mu v dovolacom konaní nevznikli žiadne.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 19. marca 2014

  JUDr. Beáta Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová