Najvyšší súd  

2Oboer/300/2013

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P. s. r. o., so sídlom A., X. B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou: V., s. r. o., so sídlom K., X. B.,

IČO: X., proti povinnému: F., nar. X., bytom L., X. K., o vymoženie 345,88 eur

s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. R. D., so sídlom Exekútorského úradu

v M., Ľ. Š., M., pod sp. zn. EX 1864/12, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.

16Er/2190/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach   zo 7.

marca 2013 č. k. 15CoE/181/2013-30, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku z 25. novembra 2011 sp. zn.

IDB12100268, ktorý vydal S. zriadený pri R., a. s., so sídlom T., B., IČO: X. (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Košice I uznesením z 20. septembra 2012 č. k. 16Er/2190/2012-16

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že bez ohľadu na to, či exekučným titulom

je rozhodcovský rozsudok a teda exekučný súd má s odkazom na § 45 ods. 1 a 2 Zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon č. 244/2002 Z. z.“) rozšírené

oprávnenie preskúmať exekučný titul, v každom prípade má exekučný súd prieskumnú

právomoc v rozsahu posúdenia, či bol exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho

vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný. Ďalej uviedol, že právny

predchodca oprávneného P., a. s. uzavrel so žalovaným 17. apríla 2007 Zmluvu o úvere  

č. 9521668607 (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo „zmluva“), ktorá má povahu spotrebiteľskej

zmluvy a zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Obchodné

podmienky pre úver, v ktorých je v článku 11.2 upravená rozhodcovská doložka, na základe

ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc. Súd preskúmal rozhodcovskú doložku a jej

súlad s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Uviedol, že rozhodcovská doložka bola

zakomponovaná do zmluvy o úvere. Povinný mal možnosť sa s ňou oboznámiť  

pred podpisom zmluvy, no nemohol ovplyvniť jej obsah. Z uvedeného dôvodu súd

nepovažoval rozhodcovskú doložku za individuálne (spotrebiteľom) dojednanú. Praktickým

dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke je, že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá

možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím reálne dochádza k narušeniu

rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom

zmluvy obsahom, ktorej je rozhodcovská doložka reálne vopred vzdáva práva na účinnú

procesnú obranu. Súd uvedenú rozhodcovskú doložku posúdil ako neprijateľnú podmienku,

nakoľko sa ňou spotrebiteľ reálne vopred vzdal práva na účinnú obranu, čo má podľa § 53

ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka za následok, že táto podmienka je od počiatku neplatnou.

Neprijateľná zmluvná podmienka – rozhodcovská doložka potom nemôže založiť ani

právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať, a preto aj rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul je nulitný, neúčinný a pre jeho rozpor so zákonom je udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie vylúčené.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie

uznesenia súdu prvého stupňa, s jeho závermi sa stotožnil a v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) na ne poukázal. Uviedol, že materiálna

právoplatnosť rozhodcovského rozsudku nie je bezvýnimočná, ale existujú z nej výnimky.

Takouto výnimkou je aj ustanovenie § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z., ktoré obsahuje osobitný

prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Podľa tohto ustanovenia je

exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v tomto

ustanovení tak ako keby právoplatný nebol. Nemožno opomenúť, že právny vzťah, ktorý

vznikol medzi účastníkmi konania na základe zmluvy o úvere je vzťahom spotrebiteľským

riadiacim sa Zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde Súdny dvor EÚ zdôraznil

povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku na základe, ktorej bol vydaný

exekučný titul. Ďalej uviedol, že povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú

doložku vyplýva aj z ustanovenia § 44 Exekučného poriadku v zmysle, ktorého je súd

rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť,  

či tieto nie sú v rozpore so zákonom. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to

oprávneným má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky,  

ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej

doložky. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Nič na tom

nemení ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní

pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti poukázal  

na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedené

v uznesení z 21. marca 2012 sp.zn. 6Cdo/1/2012. Uviedol, že neobstojí ani námietka

oprávneného, že v čase podpisu zmluvy bol právny predchodca oprávneného povinný

v zmysle § 93b Zákona č. 483/2001 Z. z. ponúknuť klientom neodvolateľný návrh  

na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté

v rozhodcovskom konaní. Z exekučného titulu nevyplýva, že rozhodcovský súd, ktorý vydal

predmetný rozhodcovský rozsudok je S. zriadeným v zmysle § 67 Zákona č. 510/2002 Z. z.,

pričom jedine takýto rozhodcovský súd bol v zmysle Zákona č. 483/2001 Z. z. oprávnený

prejednávať a rozhodovať spory z bankových obchodov. Okrem uvedeného rozhodcovská

doložka je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy v zmysle § 4

ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z., pretože nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma

zmluvnými stranami. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto vydaný rozhodcovský rozsudok (vydaný na základe

neprijateľnej zmluvnej podmienky) nemôže byť exekučným titulom, nakoľko ide o nulitný

právny akt. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s §

142 O. s. p., oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a ostatným účastníkom

preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Prípustnosť

a dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237  

písm. a/ O. s. p., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ustanovením  

§ 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci

sa už prv začalo konanie, ustanovením § 237 psím. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred ním. Prípustnosť dovolania

odvodzoval aj z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. Ďalej svoje dovolanie odôvodňoval

ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,  

že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhol, aby dovolací súd

uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie

alebo aby alternatívne uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podal

včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p.  

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje  

proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2  

O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania nevyplýva ani z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p., nakoľko

v danej veci súd rozhodol uznesením, pričom odvolací súd nepotvrdil rozhodnutie súdu

prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len,

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil  

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia vedie  

k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného: P. s. r. o.,  

so sídlom A., B., IČO: X., proti povinnému: F., nar. X., bytom L., K., o vymoženie 345,88 eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16Er/2190/2012 na základe

rozhodcovského rozsudku z 25. novembra 2011 sp. zn. IDB12100268 vydaného S. zriadeným

pri R. R., a. s. nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

(§ 237 písm. d/ O. s. p.).

K ostatným obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje

prípustnosť a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 2Oboer/85/2013, 2Oboer/105/2013, 2Oboer/55/2013,  

2Oboer/30/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach sú

plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je

daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov  

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 44 ods. 1 Exekučného

poriadku).

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal  

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom

prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.

Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený

riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy len, ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc

rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia

vydaného v rozhodcovskom konaní; súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul; pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým  

aj neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného rozhodli o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, tým neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O. s. p.).

Rovnako má dovolací súd za to, že postup právneho predchodcu oprávneného –

Poštovej banky, a. s. nezodpovedal v danom prípade ustanoveniu § 93b ods. 1 Zákona  

č. 483/2001 Z. z. o bankách, pretože rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým

združením (viď § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o doplnení

a zmene niektorých zákonov).

Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd  

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.

v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd  

sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade zamietnutím žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších

stupňov nebola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom.

Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími

dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne

prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 a § 238 ods. 3  

O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.  

v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný odmietol.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 31. júla 2014

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová