Najvyšší súd
2Oboer/29/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., právne zastúpenému F., proti povinnému: J., o vymoženie sumy 1 239,23 eur s príslušenstvom,
vedenej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 291/2006, vedenej na Okresnom súde Brezno
pod sp. zn. 5Er/269/2006, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 13. augusta 2012 č. k. 14CoE/253/2012-67, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. augusta 2012 č. k. 14CoE/253/2012-67 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
notárskej zápisnice spísanej 25. decembra 2005 notárom J. pod č. N 7070/2005,
NZ 68185/2005, NCRLs 67347/2005 (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Brezno
uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Brezno uznesením zo dňa 26. marca 2012 č. k. 5Er/269/2006-49
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
V odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom je v tomto
exekučnom konaní notárska zápisnica. Nevyhnutým predpokladom notárskej zápisnice ako
spôsobilého exekučného titulu je jej formálna a materiálna vykonateľnosť. Splnenie všetkých
podmienok pre zákonné vedenie exekúcie pritom exekučný súd skúma počas celého trvania
exekučného konania, a to na návrh účastníka konania ako aj bez takéhoto návrhu. Ďalej
uviedol, že splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu
pre M. je obsiahnuté v Zmluve o úvere č. 6041601 z 15. júna 2005, ktorú uzavrel povinný
s dlžníkom a ktorá bola podkladom na spísanie notárskej zápisnice. Podľa tejto zmluvy
povinný zároveň splnomocnil M., advokáta, aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp.
pre exekúciu na celý majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a je príslušenstva. Zmluvné
zastúpenie povinného vzniklo zároveň v deň uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, teda
v čase, keď žiaden dlh neexistoval a kedy bolo možné len predpokladať, že by mohol
vzniknúť, nebolo však určité v akej výške. Súd prvého stupňa mal za to, že ak teda oprávnený
postupoval tak, že vopred určil osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného došlo tým k spochybneniu základného predpokladu pre udelenie plnej moci, že splnomocnenec bude
hájiť záujmy povinného, pretože v danom prípade ide o osobu, ktorá už pri spisovaní
predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a ktorá mala hájiť jeho záujmy v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Uviedol, že absolútna neplatnosť
právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému, pričom súd na ňu prihliada
ex offo. Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a nemôže byť
konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Súd dospel k záveru, že
dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi povinným a M. v zmluve o úvere je absolútne
neplatná v dôsledku čoho notárska zápisnica, na podklade ktorej sa vedie predmetné exekučné
konanie nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto súd exekúciu z dôvodu jej
neprípustnosti aj bez návrhu zastavil.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že námietka oprávneného, že exekučný súd
prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného
titulu so zákonom neobstojí. Ustanovenia § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku
poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie
aj adekvátne procesne zareagovať. Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma
rovnako ako pri iných vykonateľných rozhodnutiach, ktoré sú spôsobilými exekučnými
titulmi. Ďalej uviedol, že závery o povinnosti exekučného súdu venovať náležitú pozornosť
formálnym a materiálnym náležitostiam notárskej zápisnice vyplývajú z viacerých rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (napr. 4Cdo/264/2007) ako aj nálezov a uznesení Ústavného súdu SR
(napr. nález I. ÚS 5/2000). Uviedol, že neobstoja ani dôvody odvolateľa spochybňujúce
postup súdu s dôrazom na údajné porušenie garantovaných práv oprávneného ako účastníka
konania na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom.
Exekučný súd dospel k správnemu záveru o neprípustnosti vedenia exekúcie na podklade
listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Všetky skutočnosti sú zrejmé
z predloženej zmluvy o úvere a notárskej zápisnice. Rovnako nemá opodstatnenie ani
námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu exekučného
súdu v danom prípade je odvolanie prípustné. Ďalej uviedol, že podstatným z hľadiska
posúdenia správnosti úvahy exekučného titulu je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby
v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa
povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo v čase kedy ešte záväzok v zmysle určitého
a konkrétneho dlhu neexistoval odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase uznania,
pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný. Zástupca povinného
navyše určil lehotu dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným,
navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť.
Súd prvého stupňa správne považoval uvedené splnomocnenie za neplatné. Odvolací súd sa
stotožnil so záverom súdu prvého stupňa ohľadom rozporu záujmov povinného a ním
zvoleného zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ďalej
uviedol, že povinného zmluvná voľnosť pri zvolení si splnomocneného zástupcu bola zjavne
obmedzená, nakoľko pri možnej jednej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere nemožno
hovoriť o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu. Ďalej má odvolací súdu za to, že dohoda o plnomocenstve medzi advokátom M. a povinným nebola nikdy spísaná. Uviedol, že
z neplatne udeleného plnomocenstva nemohli vyplynúť účinky vykonaného právneho úkonu
v mene povinného, a preto ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom
na základe, ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa
mohol v rámci exekúcie domáhať.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie prostredníctvom dvoch
podaní doručených na súd prvého stupňa 8. a 16. októbra 2012. Dovolanie odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.; ustanovením § 237 písm. d/
O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom tým, že súdy s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych
a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho námietky proti prejednaniu veci, konali
bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec
bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho
základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, súd
nerešpektoval procesný návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ustanovením § 237 písm. g/
O. s. p., že rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát – v súvislosti s touto námietkou poukázal na uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/2008, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,
ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právne posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali
ustanovenia § 44 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ustanovenia § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. ochrane spotrebiteľa a tiež
Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky:
1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny
úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť ho kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby
v jeho mene uznala v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ?
2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi ?
Uvedený návrh na prerušenie dovolacieho konania dovolateľ odôvodnil tým, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov
konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinný sa vo vyjadrení k dovolaniu oprávneného stotožnil s uznesením súdu prvého
stupňa a s uznesením odvolacieho súdu. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie oprávneného
zamietol a zároveň si uplatnil náhradu trov súdneho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je
dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré sú
uvedené vyššie.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej
otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej
otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci
pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu
účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu
komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd
pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho
práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom
prípade ani procesné vady konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých
výkladu sa dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 234a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súdu vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené procesná prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal i otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku
alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom
a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a e/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, f/, g/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr
osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí
vo svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením zaujatým v napadnutom uznesení. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť
(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje
návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 54)
podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Z obsahu spisu dovolací súdu tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného
uvedenými v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. júna 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová