Najvyšší súd  

2Oboer/29/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., právne zastúpenému F., proti povinnému: J., o vymoženie sumy 1 239,23 eur s príslušenstvom,

vedenej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 291/2006, vedenej na Okresnom súde Brezno

pod sp. zn. 5Er/269/2006, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 13. augusta 2012 č. k. 14CoE/253/2012-67, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici   z 13. augusta 2012 č. k. 14CoE/253/2012-67 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

notárskej zápisnice spísanej 25. decembra 2005 notárom J. pod č. N 7070/2005,  

NZ 68185/2005, NCRLs 67347/2005 (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Brezno

uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.

Okresný súd Brezno uznesením zo dňa 26. marca 2012 č. k. 5Er/269/2006-49

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

V odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom je v tomto

exekučnom konaní notárska zápisnica. Nevyhnutým predpokladom notárskej zápisnice ako

spôsobilého exekučného titulu je jej formálna a materiálna vykonateľnosť. Splnenie všetkých

podmienok pre zákonné vedenie exekúcie pritom exekučný súd skúma počas celého trvania

exekučného konania, a to na návrh účastníka konania ako aj bez takéhoto návrhu. Ďalej

uviedol, že splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu  

pre M. je obsiahnuté v Zmluve o úvere č. 6041601 z 15. júna 2005, ktorú uzavrel povinný

s dlžníkom a ktorá bola podkladom na spísanie notárskej zápisnice. Podľa tejto zmluvy

povinný zároveň splnomocnil M., advokáta, aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak,

aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp.  

pre exekúciu na celý majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a je príslušenstva. Zmluvné

zastúpenie povinného vzniklo zároveň v deň uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, teda

v čase, keď žiaden dlh neexistoval a kedy bolo možné len predpokladať, že by mohol

vzniknúť, nebolo však určité v akej výške. Súd prvého stupňa mal za to, že ak teda oprávnený

postupoval tak, že vopred určil osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného došlo tým   k spochybneniu základného predpokladu pre udelenie plnej moci, že splnomocnenec bude

hájiť záujmy povinného, pretože v danom prípade ide o osobu, ktorá už pri spisovaní

predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a ktorá mala hájiť jeho záujmy v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Uviedol, že absolútna neplatnosť

právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému, pričom súd na ňu prihliada

ex offo. Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a nemôže byť

konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Súd dospel k záveru, že

dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi povinným a M. v zmluve o úvere je absolútne

neplatná v dôsledku čoho notárska zápisnica, na podklade ktorej sa vedie predmetné exekučné

konanie nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto súd exekúciu z dôvodu jej

neprípustnosti aj bez návrhu zastavil.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že námietka oprávneného, že exekučný súd

prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného

titulu so zákonom neobstojí. Ustanovenia § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku

poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie skúmať exekučný titul počas celého

exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo

formálnej vykonateľnosti exekučného titulu musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie

aj adekvátne procesne zareagovať. Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma

rovnako ako pri iných vykonateľných rozhodnutiach, ktoré sú spôsobilými exekučnými

titulmi. Ďalej uviedol, že závery o povinnosti exekučného súdu venovať náležitú pozornosť

formálnym a materiálnym náležitostiam notárskej zápisnice vyplývajú z viacerých rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR (napr. 4Cdo/264/2007) ako aj nálezov a uznesení Ústavného súdu SR

(napr. nález I. ÚS 5/2000). Uviedol, že neobstoja ani dôvody odvolateľa spochybňujúce

postup súdu s dôrazom na údajné porušenie garantovaných práv oprávneného ako účastníka

konania na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom.

Exekučný súd dospel k správnemu záveru o neprípustnosti vedenia exekúcie na podklade

listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Všetky skutočnosti sú zrejmé

z predloženej zmluvy o úvere a notárskej zápisnice. Rovnako nemá opodstatnenie ani

námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu exekučného

súdu v danom prípade je odvolanie prípustné. Ďalej uviedol, že podstatným z hľadiska

posúdenia správnosti úvahy exekučného titulu je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby

v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa

povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo v čase kedy ešte záväzok v zmysle určitého

a konkrétneho dlhu neexistoval odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase uznania,

pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný. Zástupca povinného

navyše určil lehotu dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným,

navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť.

Súd prvého stupňa správne považoval uvedené splnomocnenie za neplatné. Odvolací súd sa

stotožnil so záverom súdu prvého stupňa ohľadom rozporu záujmov povinného a ním

zvoleného zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ďalej

uviedol, že povinného zmluvná voľnosť pri zvolení si splnomocneného zástupcu bola zjavne

obmedzená, nakoľko pri možnej jednej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere nemožno

hovoriť o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu. Ďalej má odvolací súdu za to, že dohoda o plnomocenstve medzi advokátom M. a povinným nebola nikdy spísaná. Uviedol, že

z neplatne udeleného plnomocenstva nemohli vyplynúť účinky vykonaného právneho úkonu

v mene povinného, a preto ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom

na základe, ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa

mohol v rámci exekúcie domáhať.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie prostredníctvom dvoch

podaní doručených na súd prvého stupňa 8. a 16. októbra 2012. Dovolanie odôvodnil

ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali § 58 ods. 1

Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.; ustanovením § 237 písm. d/

O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom tým, že súdy s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych

a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho námietky proti prejednaniu veci, konali  

bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec

bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho

základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, súd

nerešpektoval procesný návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109

ods. 1   písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ustanovením § 237 písm. g/  

O. s. p., že rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát – v súvislosti s touto námietkou poukázal na uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/2008, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,

ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právne posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali

ustanovenia § 44 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ustanovenia § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. ochrane spotrebiteľa a tiež

Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky:

1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny

úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť ho kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby

v jeho mene uznala v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ?

2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky

veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Uvedený návrh na prerušenie dovolacieho konania dovolateľ odôvodnil tým, že

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov

konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný sa vo vyjadrení k dovolaniu oprávneného stotožnil s uznesením súdu prvého

stupňa a s uznesením odvolacieho súdu. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie oprávneného

zamietol a zároveň si uplatnil náhradu trov súdneho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je

dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré sú

uvedené vyššie.

V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej

otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej

otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci  

pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu

účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci

aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť

jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu

komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd  

pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho

práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom

prípade ani procesné vady konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. g/ O. s. p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia

Súdneho dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých

výkladu sa dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.

V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 234a ods. 3  

O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval  

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súdu vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené procesná prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.  

§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa

zaoberal i otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku

alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom

a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát).

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a e/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

§ 237 písm. a/, d/, f/, g/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr

osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí  

vo svojom dovolaní.

Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je

taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať

pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym

hodnotením zaujatým v napadnutom uznesení. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť

(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa

k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje

návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.

Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 54)

podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1

písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh  

na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1

ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti

oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom

právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok

možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

a to bez akejkoľvek časovej limitácie.

Z obsahu spisu dovolací súdu tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu

oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol

žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.

Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/  

O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté

rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je

možné považovať za správne.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.

Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného

uvedenými v dovolaní nezaoberal.

V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. júna 2014  

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová