Najvyšší súd  

2Oboer/20/2014

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., proti povinnému: I., o vymoženie 1 564,31 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 18467/10, vedenej  

na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 21Er/43/2011, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. júla 2012 č. k. 2CoE/294/2012-28, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

II. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

III. Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu z 01. októbra 2010, sp. zn. SR 08328/10 zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Lučenec uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho

exekútora poveril vykonaním exekúcie.

Okresný súd Lučenec uznesením z 19. decembra 2011 č. k. 21Er/43/2011-14 exekúciu

vykonávanú súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 18467/10 vyhlásil za neprípustnú  

a zastavil ju.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Zmluvu o úvere č. 614600136

uzatvorenú medzi oprávneným a povinným dňa 24. augusta 2009 posudzoval ako vzťah,

ktorý sa riadi aj Smernicou Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach  

v spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka  

v Zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia  

do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy. Preto

exekučný súd uzavrel, že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere bola už v čase jej

uzatvorenia neprijateľnou podmienkou a teda od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4

Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania Zmluvy. Rozhodcovské konanie sa

uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok

vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom. Exekučný súd považoval

predložený exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti  

za neodstrániteľnú prekážku brániacu pri vykonávaní exekúcie a preto podľa § 57 ods. 1

písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len

„Exekučný poriadok“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, napadnutým uznesením z 31. júla

2012 č. k. 2CoE/294/2012-28 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa odvolacieho súdu oprávnený správne tvrdí, že v danom prípade nejde o zmluvu

o spotrebiteľskom úvere podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže podľa § 3 ods. 2

Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej úverovej

zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel

ako na výkon zamestnania a podľa predloženej Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi

oprávneným a povinným bol povinnému poskytnutý úver na výkon zamestnania. Súd prvého

stupňa však postupoval správne a v súlade so zákonom, keď posudzoval rozhodcovskú doložku v predmetnej zmluve z hľadiska jej prijateľnosti či neprijateľnosti ako zmluvnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve (§ 52 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom

od 01. januára 2008). Odvolací súd ďalej poukázal na rozhodnutie, ku ktorému došiel Súdny

dvor Európskej únie pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých

praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) vo veci C-40/08 a zdôraznil,

že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského

rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa musí hneď ako sa oboznámi s právnymi  

a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu

rozhodcovskej doložky. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide  

o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu

rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc

na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení ako vyplýva  

z bodu 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou

Zmluvy exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku

obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.

Odvolací súd navyše v napadnutom rozhodnutí zastáva názor, že už samotná forma  

v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobulinkým, ťažko čitateľným, resp. takmer

nečitateľným, husto popísaným textom - už sama o sebe podstatne sťažuje reálne

oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Takto

vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu

medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa odvolacieho súdu neprijateľnou podmienkou  

v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka na základe čoho je potrebné túto rozhodcovskú

doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy a teda za absolútne neplatný právny

úkon. Neprijateľné podmienky sú v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného  

v čase uzatvorenia Zmluvy neplatné.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré odôvodnil

ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne

rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom

odňal možnosť konať pred súdom, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ustanovením  

§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol

o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky:

1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská

doložka individuálne dojednaná ?

2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku je možné ustanovenie

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej

doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,

výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva

svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie

všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom

súde alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však

neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,  

v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu

založená právomoc rozhodcovského súdu ?

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia   s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi ?

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

(§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 (veta druhá) O. s. p. najskôr skúmal,

či je dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1  

písm. c/ O. s. p.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie  

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktoré sú uvedené vyššie.

V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom EÚ

o predbežnej otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom

Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej

únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie,

výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je

inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože

Súdny dvor EÚ v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu

a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu  

vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej

otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci  

pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu

účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady

konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho

dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa

dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho

práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.

II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2  

O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil a existencia

týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietal vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať

znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia vedie  

k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu v exekučnej veci oprávneného: P., proti

povinnému: I., o vymoženie 1 564,31 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Lučenec pod sp. zn. 21Er/43/2011 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s. z 01. októbra 2010, sp. zn.

SR 08328/10 nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného

oprávneným. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či rozhodcovský rozsudok

ako exekučný titul je materiálne vykonateľný. Rovnako ani vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie  

na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky

len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný

súdnemu exekútorovi na základe, ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu

a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (uznesenie

najvyššieho súdu   sp. zn. 5Cdo/205/2011). Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťažené

dovolateľom namietanou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.

K ostatným obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje

prípustnosť a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd

uvádza rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/342/2012, 5Cdo/382/2012, 3Cdo/427/2012, 3Cdo/437/2012,

2Oboer/11/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach sú

plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je

daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov  

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal  

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom

prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia  

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).

Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený

riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy. Iba platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského

súdu v rozhodcovskom konaní a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného

v rozhodcovskom konaní.

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ

v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Dovolací súd v danej veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu, ktorá vyplýva z obsahu dovolania. Rozhodnutia súdov nižších stupňov nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili  

od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ich rozhodnutia zodpovedajú

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení  

s § 167 ods. 2 O. s. p. a ako celok spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia.

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa

stotožňuje so záverom, že v danom prípade zastavením exekúcie z dôvodov vysvetlených už

súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa dovolateľa k naplneniu vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

došlo aj tým, že súdy konali bez nariadenia pojednávania, dokazovania a napriek tomu

rozhodovali vo veci. Táto námietka dovolateľa nie je dôvodná. Zákonom č. 230/2012 Z. z.

účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57

Exekučného poriadku doplnil o ods. 5 v zmysle, ktorého súd nariadi pojednávanie,  

ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa však v danom prípade

exekúciu zastavil uznesením z 19. decembra 2011. Z uvedeného je zrejmé, že súdu prvého

stupňa v danom prípade zo zákona nevyplývala povinnosť nariadiť pojednávanie, nakoľko

uvedený zákon nadobudol účinnosť až 09. augusta 2012. Rovnako odvolací súd v danom

prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného

rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden

z ostatných dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/, c/ a d/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu

odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie

pojednávania bolo v danom prípade na úvahe odvolacieho súdu. V tejto súvislosti dovolací

súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení

oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto

štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní  

za prítomnosti oprávneného a povinného.

K námietke oprávneného, že exekučný súd mu neumožnil viesť kontradiktórne

konanie dovolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

vedené pod sp. zn. II. ÚS 160/2013. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej

republiky porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho dvora EÚ   vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky zhodne

potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“) za účelom

zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že

vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely

efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza

k porušeniu práv oprávneného na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom.

Z vyššie uvedených dôvodov dovolanie v zmysle § 237 O. s. p. nie je procesne

prípustné.

Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími

dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne

prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.  

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.   v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný odmietol.

III. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle § 243b

ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom

konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 28. novembra 2014  

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová