Najvyšší súd  

2Oboer/198/2013

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B. I., s. r. o., so sídlom A., X. Bratislava, IČO X., zastúpeného advokátskou kanceláriou: A. s. r. o.,  

so sídlom K., X. Bratislava, IČO: X., proti povinnému: A., nar. X., bytom N., X. Šaštín -

Stráže, o vymoženie 128,16 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. V. S.

so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, K., X. Bratislava pod sp. zn. EX 1322/2011, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 4Er/834/2011, o dovolaní oprávneného  

proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 28. júna 2012 č. k. 3CoE/102/2012-31, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku z 28. apríla 2010 sp. zn.

B0209029, ktorý vydal S. zriadený pri R., a. s. so sídlom T., Bratislava, IČO: X. (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Senica uznesením z 20. decembra 2011 č. k. 4Er/834/2011-13 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Zmluva o úvere č. 4117040405 uzavretá

medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo

„zmluva“) je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa aplikujú ustanovenia § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy  

sú aj Obchodné podmienky pre úver, v ktorých je v čl. 9 upravená rozhodcovská doložka. Zmluva o úvere je v danom prípade pripravená na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len

vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah zmluvných dojednaní,

ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou

alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Uviedol, že spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné podmienky, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti

takejto podmienky. V dôsledku ustanovenia rozhodcovskej doložky je fakticky povinnému

odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá

žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému

zneniu zákonného ustanovenia (§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka), avšak svojimi

dôsledkami sleduje cieľ, aby dodržané nebolo, teda zákon obchádza. Pokiaľ ide o vzťah

medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným nemožno ho považovať za zmenkový

– abstraktný vôbec nesúvisiaci s existujúcim spotrebiteľským vzťahom medzi nimi.

Zmenkový vzťah v danom prípade je iba akcesorickým vzťahom, ktorý iba zabezpečuje

základný spotrebiteľský vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou o úvere. Ďalej uviedol, že

predpokladom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného

rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť

exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom príslušným na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý

v exekučnom konaní nie je možné vykonať.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd

prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil. Z toho dôvodu sa odvolací

súd stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa a poukázal naň. Aj odvolací súd

posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, že dojednanie

rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli k tomu, že

spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje ustanovenie § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok

exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“ alebo

„zákon o rozhodcovskom konaní“), teda, či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený

v § 40 písm. a/, b/ zákona č. 244/2002 Z. z. alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd

zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov musí v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. V tejto

súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 13. septembra 2011 č. k. III. ÚS

372/2011-18, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996,

rozhodnutie Súdneho dvoru EÚ vo veci C-40/08. Odvolací súd taktiež predmetnú

rozhodcovskú doložku posúdil ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Predmetná

rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym

súdom. Možno povedať, že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú

jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu

spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť a vzhľadom na slabšie postavenie v tomto vzťahu

mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom

prípade nemožno uvažovať, že išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.

K námietke oprávneného, že Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách ukladal bankám povinnosť

ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy uviedol, že zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky nie je možné jednoznačne odvodiť, že

bankou bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý povinnému a tento mal

možnosť tento návrh prijať alebo aj odmietnuť. Vzhľadom na uvedené dôvody predmetná

rozhodcovská doložka bola posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53

ods. 1 Občianskeho zákonníka. V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc rozhodovať daný spor, preto

predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom

navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že poverí súdneho

exekútora vykonaním exekúcie alebo, aby alternatívne uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Prípustnosť a dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s ustanovením § 237 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p."), že v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie,

ustanovením § 237 psím. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred ním. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil ustanovením § 241

ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Uviedol, že povinný v rozhodcovskom konaní nevyužil svoje právo vyjadriť sa

k žalobe a zaujať stanovisko k vzniknutej situácii. Rozhodcovský súd tak rozhodol v súlade

so zákonom o rozhodcovskom konaní na základe jemu predložených dôkazov. Ďalej uviedol,

že nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne

dohodnutá so spotrebiteľom sa automaticky považuje za neprijateľnú. Nezakladá to samo

osebe neprijateľnosť týchto podmienok v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách. Ďalej uviedol, že zo žiadnych ustanovení na ochranu

spotrebiteľa nevyplýva, že rozhodcovské konanie je oprávnený začať výlučne spotrebiteľ

a ani zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje v tomto smere podobné obmedzenie. Podľa

jeho názoru aplikáciou ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré nebolo

v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné oba súdy porušili zásadu zákazu

retroaktivity a tým významne narušili princíp právnej istoty účastníkov zmluvy. Ďalej

poukázal na ust. § 93b ods. 1 a 2 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom   do 30. novembra 2009, v zmysle ktorého sú banky povinné predložiť svojím klientom

neodvolateľný návrh rozhodcovskej zmluvy. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej

zmluvy. Predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy si oprávnený splnil povinnosť, ktorá mu vyplývala z vyššie uvedeného ustanovenia. Ďalej dovolateľ poukázal  

na ust. § 35 Zákona č. 244/2002 Z. z. a na ustanovenie § 159 ods. 2 a 3 O. s. p. a uviedol, že

rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku res iudicata a v zmysle uvedených ustanovení je

záväzný aj pre exekučný súd. Výnimkou v tomto smere je ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona  

č. 244/2002 Z. z., v zmysle ktorých exekučný súd zastaví exekučné konanie, ak sú splnené

podmienky uvedené v týchto ustanoveniach. Exekučný súd je oprávnený skúmať výlučne

súlad plnenia, na ktoré povinného zaviazal rozhodcovský súd v súlade so zákonom, resp.

dobrými mravmi a nie z hľadiska platnosti alebo neprijateľnosti jednotlivých ustanovení zmluvy o úvere. Opätovným posudzovaním obsahu Zmluvy o úvere a Obchodných

podmienok pre úver, ktoré tvoria podklad rozhodnutia rozhodcovského súdu odvolací súd

porušil zásadu nezmeniteľnosti a záväznosti právoplatného rozhodcovského rozsudku. Súdy

rozhodli o neprijateľnosti zmluvného dojednania ex offo, napriek tomu, že exekučnému súdu

zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie rozhodovať o neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky z úradnej povinnosti. Dovolateľ je toho názoru, že z ustanovenia  

§ 153 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že o neprijateľnosti podmienky v spotrebiteľskej zmluve môže

rozhodnúť súd aj bez návrhu vždy rozsudkom, pokiaľ ide o sporové konanie. Uvedené

ustanovenie nie je možné aplikovať v exekučnom konaní, keďže exekučný súd rozhoduje

výlučne uznesením a exekučné konanie je konaním nesporovým. Uviedol, že z ustanovenia  

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je povinný skúmať ex offo iba

súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto

titulu nie vecnú správnosť exekučného titulu. Poukázal, že exekučný súd v exekučnom konaní

nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý predstavuje prekážku veci rozhodnutej

a zároveň vzhľadom na nedostatok právomoci v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje

povinnému podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, povinný však nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv v rozhodcovskom konaní a ani v čase  

po vydaní rozsudku. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie sa oprávnenému ako účastníkovi exekučného konania odopiera právo na výkon rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti.

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým v zmysle § 236 ods. 1 O. s. p.

možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V danej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol  

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide  

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy len, ak by v konaní došlo  

k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)  

a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver  

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,

ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania

z týchto ustanovení nie je preto daná.

Dovolateľ namietal, že v danej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať

znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia vedie  

k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových okolností, z ktorých bol

uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že súd v danom prípade opätovným posudzovaním obsahu zmluvy o úvere a obchodných podmienok porušil zásadu nezmeniteľnosti a záväznosti

právoplatného rozhodcovského rozsudku a rozhodoval tak vo veci, o ktorej bolo už raz

právoplatne rozhodnuté. Exekučný súd nie je oprávnený ex offo skúmať povahu

rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku, ktorý má charakter rei iudicate. Uviedol, že exekučný súd je oprávnený v zmysle  

§ 45 ods. 1 písm. c/ Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní skúmať výlučne súlad

plnenia, na ktoré bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom so zákonom, resp.

dobrými mravmi.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona  

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, že

nejde o námietku dovolateľa v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p., ale napáda vecnú správnosť

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného: B. I., s. r. o.,   so sídlom A., Bratislava, IČO: X., proti povinnému: A., nar. X., bytom N., Šaštín Stráže,

o vymoženie 128,16 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn.

4Er/834/2011 na základe rozhodcovského rozsudku z 28. apríla 2010 sp. zn. B0209029, ktorý

vydal S. zriadený pri R., a. s. nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou

vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).

Podľa dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,

ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie

rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadal.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;  

ak konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže

konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.

Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú

prípustnosť dovolania nezistil.

Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a o tejto žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2  

O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.

Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že súdy mu v konaní svojím postupom odňali

možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť

nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho sa oprávnenému ako účastníkovi exekučného

konania odpiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu

spravodlivosti.

O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy

správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského

právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnym úkonom – spotrebiteľskou zmluvou). V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti

rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala

nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým

neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným

titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41

Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán

s právomocou takýto rozsudok vydať.

Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený

riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy. Iba platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského

súdu v rozhodcovskom konaní a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného

v rozhodcovskom konaní.

K námietke dovolateľa, že právny predchodca oprávneného v danom prípade len plnil

zákonnú povinnosť dovolací súd uvádza, že § 93b ods. 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách

(v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť

svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich

prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom sa podľa

poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z. z. (ako celok) a tiež § 67 ods. 1 Zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov – ďalej

len „zákon č. 510/2002 Z. z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter, slúži

ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade

ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa

pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z. z. je právny

predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské

konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh

rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského konania ako aj všeobecné predpoklady

jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1 zákona  

č. 510/2002 Z. z. má podstatne konkrétnejšiu povahu zohľadňujúcu individuálne postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom spore

s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky a pobočky

zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového združenia

zriadiť S. podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho

rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 510/2002

Z. z. S. podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku,

ktoré vznikli medzi a) vykonávacími inštitúciami a klientmi pri vykonávaní prevodov, b)

vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických

platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov.

Citované zákonné ustanovenia mali viesť právneho predchodcu oprávneného (P., a. s.)

k tomu, aby klientovi (povinnému) ponúkol neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej

zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované:  

a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadenými bankami

spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis

nenasvedčuje tomu, že právny predchodca oprávneného takto postupoval – nevyplýva z neho,

že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až

c/). Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského

súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávneného, že jeho právny

predchodca len plnil svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej

podmienke v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom prípade  

za nedôvodnú.

Rovnako dovolací súd je toho názoru, že exekučný súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.

Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími

dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne

prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.  

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.  

v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému  

je tento opravný prostriedok neprípustný odmietol.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. júna 2014

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. I.