Najvyšší súd
2Oboer/198/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B. I., s. r. o., so sídlom A., X. Bratislava, IČO X., zastúpeného advokátskou kanceláriou: A. s. r. o.,
so sídlom K., X. Bratislava, IČO: X., proti povinnému: A., nar. X., bytom N., X. Šaštín -
Stráže, o vymoženie 128,16 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. V. S.
so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, K., X. Bratislava pod sp. zn. EX 1322/2011, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 4Er/834/2011, o dovolaní oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 28. júna 2012 č. k. 3CoE/102/2012-31, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku z 28. apríla 2010 sp. zn.
B0209029, ktorý vydal S. zriadený pri R., a. s. so sídlom T., Bratislava, IČO: X. (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Senica uznesením z 20. decembra 2011 č. k. 4Er/834/2011-13 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Zmluva o úvere č. 4117040405 uzavretá
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo
„zmluva“) je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa aplikujú ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
sú aj Obchodné podmienky pre úver, v ktorých je v čl. 9 upravená rozhodcovská doložka. Zmluva o úvere je v danom prípade pripravená na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len
vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah zmluvných dojednaní,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou
alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Uviedol, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné podmienky, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti
takejto podmienky. V dôsledku ustanovenia rozhodcovskej doložky je fakticky povinnému
odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá
žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému
zneniu zákonného ustanovenia (§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka), avšak svojimi
dôsledkami sleduje cieľ, aby dodržané nebolo, teda zákon obchádza. Pokiaľ ide o vzťah
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným nemožno ho považovať za zmenkový
– abstraktný vôbec nesúvisiaci s existujúcim spotrebiteľským vzťahom medzi nimi.
Zmenkový vzťah v danom prípade je iba akcesorickým vzťahom, ktorý iba zabezpečuje
základný spotrebiteľský vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou o úvere. Ďalej uviedol, že
predpokladom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného
rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť
exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom príslušným na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý
v exekučnom konaní nie je možné vykonať.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Odvolací súd po preskúmaní uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil. Z toho dôvodu sa odvolací
súd stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa a poukázal naň. Aj odvolací súd
posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, že dojednanie
rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli k tomu, že
spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje ustanovenie § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok
exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“ alebo
„zákon o rozhodcovskom konaní“), teda, či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený
v § 40 písm. a/, b/ zákona č. 244/2002 Z. z. alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd
zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov musí v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. V tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 13. septembra 2011 č. k. III. ÚS
372/2011-18, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996,
rozhodnutie Súdneho dvoru EÚ vo veci C-40/08. Odvolací súd taktiež predmetnú
rozhodcovskú doložku posúdil ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Predmetná
rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom. Možno povedať, že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú
jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť a vzhľadom na slabšie postavenie v tomto vzťahu
mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom
prípade nemožno uvažovať, že išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.
K námietke oprávneného, že Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách ukladal bankám povinnosť
ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy uviedol, že zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky nie je možné jednoznačne odvodiť, že
bankou bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý povinnému a tento mal
možnosť tento návrh prijať alebo aj odmietnuť. Vzhľadom na uvedené dôvody predmetná
rozhodcovská doložka bola posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc rozhodovať daný spor, preto
predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom
navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie alebo, aby alternatívne uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prípustnosť a dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s ustanovením § 237 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p."), že v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie,
ustanovením § 237 psím. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred ním. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil ustanovením § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Uviedol, že povinný v rozhodcovskom konaní nevyužil svoje právo vyjadriť sa
k žalobe a zaujať stanovisko k vzniknutej situácii. Rozhodcovský súd tak rozhodol v súlade
so zákonom o rozhodcovskom konaní na základe jemu predložených dôkazov. Ďalej uviedol,
že nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá so spotrebiteľom sa automaticky považuje za neprijateľnú. Nezakladá to samo
osebe neprijateľnosť týchto podmienok v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Ďalej uviedol, že zo žiadnych ustanovení na ochranu
spotrebiteľa nevyplýva, že rozhodcovské konanie je oprávnený začať výlučne spotrebiteľ
a ani zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje v tomto smere podobné obmedzenie. Podľa
jeho názoru aplikáciou ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré nebolo
v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné oba súdy porušili zásadu zákazu
retroaktivity a tým významne narušili princíp právnej istoty účastníkov zmluvy. Ďalej
poukázal na ust. § 93b ods. 1 a 2 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 30. novembra 2009, v zmysle ktorého sú banky povinné predložiť svojím klientom
neodvolateľný návrh rozhodcovskej zmluvy. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej
zmluvy. Predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy si oprávnený splnil povinnosť, ktorá mu vyplývala z vyššie uvedeného ustanovenia. Ďalej dovolateľ poukázal
na ust. § 35 Zákona č. 244/2002 Z. z. a na ustanovenie § 159 ods. 2 a 3 O. s. p. a uviedol, že
rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku res iudicata a v zmysle uvedených ustanovení je
záväzný aj pre exekučný súd. Výnimkou v tomto smere je ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona
č. 244/2002 Z. z., v zmysle ktorých exekučný súd zastaví exekučné konanie, ak sú splnené
podmienky uvedené v týchto ustanoveniach. Exekučný súd je oprávnený skúmať výlučne
súlad plnenia, na ktoré povinného zaviazal rozhodcovský súd v súlade so zákonom, resp.
dobrými mravmi a nie z hľadiska platnosti alebo neprijateľnosti jednotlivých ustanovení zmluvy o úvere. Opätovným posudzovaním obsahu Zmluvy o úvere a Obchodných
podmienok pre úver, ktoré tvoria podklad rozhodnutia rozhodcovského súdu odvolací súd
porušil zásadu nezmeniteľnosti a záväznosti právoplatného rozhodcovského rozsudku. Súdy
rozhodli o neprijateľnosti zmluvného dojednania ex offo, napriek tomu, že exekučnému súdu
zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie rozhodovať o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky z úradnej povinnosti. Dovolateľ je toho názoru, že z ustanovenia
§ 153 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že o neprijateľnosti podmienky v spotrebiteľskej zmluve môže
rozhodnúť súd aj bez návrhu vždy rozsudkom, pokiaľ ide o sporové konanie. Uvedené
ustanovenie nie je možné aplikovať v exekučnom konaní, keďže exekučný súd rozhoduje
výlučne uznesením a exekučné konanie je konaním nesporovým. Uviedol, že z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je povinný skúmať ex offo iba
súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto
titulu nie vecnú správnosť exekučného titulu. Poukázal, že exekučný súd v exekučnom konaní
nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý predstavuje prekážku veci rozhodnutej
a zároveň vzhľadom na nedostatok právomoci v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje
povinnému podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, povinný však nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv v rozhodcovskom konaní a ani v čase
po vydaní rozsudku. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa oprávnenému ako účastníkovi exekučného konania odopiera právo na výkon rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti.
Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým v zmysle § 236 ods. 1 O. s. p.
možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V danej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy len, ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)
a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,
ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nie je preto daná.
Dovolateľ namietal, že v danej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať
znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia vedie
k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových okolností, z ktorých bol
uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že súd v danom prípade opätovným posudzovaním obsahu zmluvy o úvere a obchodných podmienok porušil zásadu nezmeniteľnosti a záväznosti
právoplatného rozhodcovského rozsudku a rozhodoval tak vo veci, o ktorej bolo už raz
právoplatne rozhodnuté. Exekučný súd nie je oprávnený ex offo skúmať povahu
rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku, ktorý má charakter rei iudicate. Uviedol, že exekučný súd je oprávnený v zmysle
§ 45 ods. 1 písm. c/ Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní skúmať výlučne súlad
plnenia, na ktoré bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom so zákonom, resp.
dobrými mravmi.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, že
nejde o námietku dovolateľa v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p., ale napáda vecnú správnosť
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného: B. I., s. r. o., so sídlom A., Bratislava, IČO: X., proti povinnému: A., nar. X., bytom N., Šaštín Stráže,
o vymoženie 128,16 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn.
4Er/834/2011 na základe rozhodcovského rozsudku z 28. apríla 2010 sp. zn. B0209029, ktorý
vydal S. zriadený pri R., a. s. nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo
predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou
vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).
Podľa dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,
ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadal.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;
ak konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže
konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.
Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú
prípustnosť dovolania nezistil.
Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a o tejto žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že súdy mu v konaní svojím postupom odňali
možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť
nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho sa oprávnenému ako účastníkovi exekučného
konania odpiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu
spravodlivosti.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnym úkonom – spotrebiteľskou zmluvou). V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým
neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať.
Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Iba platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského
súdu v rozhodcovskom konaní a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného
v rozhodcovskom konaní.
K námietke dovolateľa, že právny predchodca oprávneného v danom prípade len plnil
zákonnú povinnosť dovolací súd uvádza, že § 93b ods. 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
(v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť
svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom sa podľa
poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z. z. (ako celok) a tiež § 67 ods. 1 Zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov – ďalej
len „zákon č. 510/2002 Z. z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter, slúži
ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade
ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa
pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z. z. je právny
predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské
konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh
rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského konania ako aj všeobecné predpoklady
jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1 zákona
č. 510/2002 Z. z. má podstatne konkrétnejšiu povahu zohľadňujúcu individuálne postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom spore
s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového združenia
zriadiť S. podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho
rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 510/2002
Z. z. S. podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku,
ktoré vznikli medzi a) vykonávacími inštitúciami a klientmi pri vykonávaní prevodov, b)
vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických
platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov.
Citované zákonné ustanovenia mali viesť právneho predchodcu oprávneného (P., a. s.)
k tomu, aby klientovi (povinnému) ponúkol neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované:
a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadenými bankami
spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis
nenasvedčuje tomu, že právny predchodca oprávneného takto postupoval – nevyplýva z neho,
že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až
c/). Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského
súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávneného, že jeho právny
predchodca len plnil svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej
podmienke v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom prípade
za nedôvodnú.
Rovnako dovolací súd je toho názoru, že exekučný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok neprípustný odmietol.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. júna 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. I.