UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, proti povinnému: S. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. 32 N. D. č. XX, o vymoženie 358,24 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné, pod sp. zn. 6Er/82/2010, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. júla 2013, č. k. 21CoE/106/2013 - 94, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamieta.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. júla 2013, č. k. 21CoE/106/2013 - 94 v napadnutej časti zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Okresný súd Humenné uznesením zo dňa 30. decembra 2011, č. k. 6Er/82/2010 - 44 exekúciu zastavil s tým. že o trovách súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom exekútorského úradu Bratislava. Záhradnícka 62 rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súd prvého stupňa pri preskúmavaní spisu zistil, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, (ďalej len „VPPÚ") tvoriacich neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o úvere, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom, v prípade ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Predmetná rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom osobitne dojednaná. Spotrebiteľ mal možnosť Zmluvu o poskytnutí úveru spolu so VPPÚ len ako celok prijať, alebo odmietnuť. Prvostupňový súd zároveň poukázal na to, že uvedená rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, tzn. po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Postupom oprávneného a následným konaním rozhodcu bola spotrebiteľovi podľa názoru súdu prvého stupňa odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Prvostupňový súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, preto ňou spotrebiteľ nie je viazaný, to znamená, že rozhodcovský súd nemal právomocrozhodovať a vydať exekučný titul, pričom takto vydaný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný a na základe takéhoto exekučného titulu nie je možné viesť exekučné konanie.
Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, ktorý napadnutým uznesením zo dňa 31. júla 2013, č. k. 21CoE/106/2013 - 94 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd skonštatoval, že na prejednávanú vec sa vzťahuje právny názor obsiahnutý v spoločnom stanovisku občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 09. 2010, s ktorým sa už oprávnený mal možnosť oboznámiť v konaniach sp. zn. 6CoE/73/2012, 6CoE/74/2012, 6CoE/95/2012, 6CoE/16/2012, 6CoE/12/2011, 6CoE/173/2011, 6CoE/1/2012, 20CoE/40/2012, 20CoE/70/2012, 20CoE/73/2012, 20CoE/132/2012, 20CoE/200/2012, 20CoE/210/2012. Po preštudovaní spisu odvolací súd uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve. Nakoľko sa na neprijateľnú zmluvnú podmienku vzťahuje sankcia neplatnosti, tak nevyvoláva žiadne právne účinky. Dôvodom determinácie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky odvolacím súdom bolo. že táto nebola individuálne vyjednaná, ale zakomponovaná vo formulári, ktorého obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Odvolací súd zároveň poukázal aj na neprimeranú vzdialenosť rozhodcovského súdu od miesta trvalého pobytu spotrebiteľa. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd prihliadal aj na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne na rozsudok C-240/98 - C-244/98 Oceano Grupo Editorial, C-243/08 Pannon, C-40/08 Asturcom. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia s prihliadnutím na návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ odvolací súd uviedol, že ustálená judikatúra Súdneho dvora nepodporuje právny názor oprávneného s poukazom na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci Pannon C-243/08, Asturcom C-40/08, Freiburger Kommunalbauten C-237/02 a Mostaza Claro C- 168/05. Odvolací súd považoval návrh oprávneného za neopodstatnený, a preto ho zamietol.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku napadol oprávnený dovolaním, v ktorom uviedol, že súdy: 1. rozhodli nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p. v znení účinnom do 1. januára 2015, ďalej len „O. s. p.'"), 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.), 3. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný § 237 písm. e/ O. s. p.), 4. oprávnenému odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), 5. sa v konaní dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali náležité dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľ žiadal napadnuté uznesenia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvostupňovému súdu; zároveň žiadal dovolacie konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s §243c O. s. p. a Súdnemu dvoru EU predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 ačl. 47 Charty základných práv EU a predložil oprávneným navrhované prejudiciálne otázky.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom EÚ o predbežnej otázke mápovahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor EÚ v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nieje povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EU na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014 dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom nauvedené, prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná. zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.. Iba v prípade, že by rozhodnutie odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014 by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné i podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. a/, d/, e/, í7 O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., tak ako to tvrdí vo svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv. ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. 1. 54 spisu), podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania, súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie vždyzrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. rozhodne o ňom. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, v napadnutej časti Najvyšší s ú d Slovenskej republiky s a ďalš ími námietkami oprávneného uvedenými v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.