Najvyšší súd
2 Oboer/110/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., proti povinnému: K., o vymoženie 1 834,96 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 2055/2008, vedenej
na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.: 2Er/412/2008, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. augusta 2012 č. k. 14CoE/267/2012-39,
takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo 14. augusta 2012 č. k. 14CoE/267/2012-39 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor J. požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
1 834,96 eur s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu z 06. 11. 2007 sp. zn. SR 8136/07 zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Rimavská Sobota uvedenej žiadosti vyhovel
a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 13. 03. 2012 č. k. 2Er/412/2008-16
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil s tým, že o trovách exekúcie rozhodne
po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že o neprípustnosti exekúcie rozhodol
podľa § 53 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase podpísania zmluvy s použitím
európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv
spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil
ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj Smernicu Rady
93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
smernica), konkrétne čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 smernice. Exekučný súd konštatoval, že
rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, ale ako
súčasť formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa
v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred
pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Rozhodcovská doložka, hoci aj bola formulovaná alternatívne, nie je vyvážená, pretože
vylučuje spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ
už vopred podal návrh na rozhodcovský súd. Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie
v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku
absolútne neplatnou v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Keďže rozhodcovská doložka,
ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul bola absolútne neplatnou podmienkou,
v dôsledku toho súd prvého stupňa považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný,
a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie
a tým aj dôvodom na vyhlásenie za neprípustnú a zastavenie exekúcie.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého
stupňa v zmysle § 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).
Na zdôraznenie správnosti uviedol, že súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie,
predovšetkým či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41
Exekučného poriadku. Preto odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd
prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom neobstojí, a to aj s akcentom na judikát
Súdneho dvora ES vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Krajský súd zdôraznil,
že neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s dôrazom na údajné
porušenie ústavne garantovaných práv oprávneného ako účastníka konania na spravodlivý
súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Podľa krajského súdu exekučný
súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej
zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Krajský
súd dodal, že súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní
ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné
posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne vychádzajúc
z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie zdôvodnil. Takéto
stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr.
C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08. C-76/10)
dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej zdôraznil, že rozhodcovskú doložku
koncipovanú v takom znení ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok poskytovania
úveru správne exekučný súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie
§ 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú
v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Nedostatky
rozhodcovského rozsudku, ktorý priznal oprávnenému nárok v rozpore so zákonom a dobrými
mravmi (neprimerane vysoký úrok z omeškania, úroky a poplatky aj napriek absencii RPMN)
krajský súd vyhodnotil už len ako dôvod navyše potvrdzujúci správnosť úvahy exekučného
súdu o nezákonnosti uplatneného nároku a tým aj nezákonnosti vedenia exekúcie.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie
prostredníctvom dvoch podaní doručených súdu prvého stupňa 24. októbra 2012. Dovolanie
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákon č. 244/2002 Z. z.; ustanovením
§ 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/
O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy
s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 237 písm. g/ O. s. p.,
nakoľko bol súd nesprávne obsadený s tým, že súd nerešpektoval návrh oprávneného
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a neumožnil mu tak uplatňovať svoje argumenty, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania
a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že dovolanie oprávneného je dôvodné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p.. Vzhľadom na uvedené, procesná prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie procesne prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239
O. s. p., ale sa zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237
písm. a/ až g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/, f/, g/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr
osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí vo
svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť
(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje
návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 23)
podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby odvolací súd postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho
súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom, rovnako odvolací súd rozhodne aj o podanom
procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
na č. l. 47 spisu.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného uvedenými
v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. apríla 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová