2 Oboer 107/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., proti povinnému: F. E., nar. X., bytom K., o vymoženie pohľadávky 1 612,47 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 39Er/1264/2012-18,

o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 15. novembra 2012, č.

k. 15CoE/302/2012-30, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného   o d m i e t a.

Povinnému trovy dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal dňa 08. 03. 2012 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie

na vymoženie sumy 1 612,47 Eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu túto

sumu preukazoval rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

pri R., a. s., so sídlom v B., sp. zn. IIA12100010, zo dňa 04. 11. 2011. Následne súdny

exekútor JUDr. R. D. požiadal Okresný súd Košice II o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Košice II uznesením z 08. 06. 2012, č. k. 39Er/1264/2012-18 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd prvého stupňa

dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nachádzajúcej sa v zmluve o úvere

č. 2340143406 zo dňa 29. 11. 2006 v bode 9.2 obchodných podmienok, keď predmetnú

zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, že doložka v zmluve o úvere

spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola dojednaná individuálne, vyžaduje

od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, najmä ak

začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, a bráni tomu, aby na základe nej vydaný

rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. Ďalej uviedol, že

rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom

na jej splynutie s ostatnými všeobecnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok

odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému

konaniu. Poukázal na to, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale

na začiatku zmluvného vzťahu. Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku

skúmal všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach

a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za také

okolnosti podľa súdu prvého stupňa možno považovať neprijateľné miesto rozhodcovského

konania, ktoré môže odradiť spotrebiteľa od uplatnenia jeho práv, v danom prípade

Bratislava, hoci trvalé bydlisko spotrebiteľa je v Košiciach.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, uznesením

z 15. novembra 2012, sp. zn. 15CoE/302/2012-30 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého dojednaná

rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd zdôraznil,

že ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, obsahuje prieskumnú právomoc

exekučného súdu a právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom

spotrebiteľským, riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej

uviedol, že dodávateľ (právny predchodca oprávneného) s odbornou starostlivosťou mal

a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich

používania. V danom prípade zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia súdom prvého stupňa

nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci i napriek tomu, že súd bol oprávnený

priamo exekučné konanie zastaviť v zmysle osobitého právneho predpisu, t. j. zákona

o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd sa zaoberal aj odvolacou námietkou oprávneného

s poukazom na povinnosť predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy

v zmysle § 93b ods. l zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Poukázal na to, že výklad zákona

v tomto smere upresnila neskoršia právna úprava, podľa ktorej je banka povinná

preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy

a možnosti voľby. Oprávnený nedal povinnému na výber a neumožnil mu voľbu medzi

rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinný mal len možnosť buď

odmietnuť službu, alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými podmienkami.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako i súdu

prvého, stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ a § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p.

(rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom). Podľa dovolateľa exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu

správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej

bol vydaný. Dovolateľ má za to, že súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už prv právoplatne

rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom

rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, čím je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci.

Považoval za neprijateľné, aby exekučný súd preskúmaval vecnú správnosť rozhodnutia,

ktoré je exekučným titulom, poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,

hoci nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, ktorý podľa zákona bol potrebný,

a boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Za odňatie

možnosti konať pred súdom a porušenie jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods.

l Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

dovolateľ označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť

jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako aj nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd

v exekučnom konaní nie oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom

na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.

Doplnením dovolania zo dňa 15. 01. 2013 dovolateľ doplnil dovolanie o dovolací

dôvod v zmysle ust. § 238 ods. (3) O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 tak, ako to vyplýva zo skutkových a právnych tvrdení

uvedených v podanom dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O. s. p.), zastúpený v súlade s § 241

ods. l O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle § 239 ods. 1 veta prvá O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. l písm. c/ O. s. p.

V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnený napadol dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ani nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa

ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je procesné prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy, len ak by v konaní došlo

k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)

a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesné neprípustné. Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,

ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania

z týchto ustanovení nie je preto daná.

Dovolateľ namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods.

O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom

súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Namieta, že v rozpore so zákonom „preskúmava

rozhodcovský rozsudok po. vecnej stránke" a že bez zákonom zvereného oprávnenia

v exekučnom konaní súdy skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľ namieta, že

rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.

Z obsahového hľadiska nejde teda zo strany oprávneného o námietku nedostatku právomoci

súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku), preto námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle

§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich

právomoci.

Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať

znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia, vedie

k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav, vymedzený žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P.,

s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému F. E., nar. X., bytom K., o vymoženie

pohľadávky 1 612,47 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.

39 Er 1264/2012-18, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM

ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R., a. s., z 11. 11. 2011, sp. zn. IIA12100010,

nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom

na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).

Podľa dovolateľa, je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,

ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie

rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadal.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj

bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.

Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú

prípustnosť dovolania nezistil.

Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho -obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2

O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.

Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania, priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (L ÚS 50/04).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu

nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského

rozsudku v exekučnom konaní.

O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy

správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti

rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, vyplývajúcej zo spotrebiteľského

právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou).

V exekučnom konaní, tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44

ods.2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej

doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali

oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej.

V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným

titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok, je exekučný súd, ako v prípade rozsudku všeobecného súdu, tak v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu, povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods.2 a § 41

Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán

s právomocou takýto rozsudok vydať.

Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, je exekučný súd oprávnený

riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc

rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia

vydaného v rozhodcovskom konaní.

Dovolací súd v danej veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Tojija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predložené listiny

preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími

dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesné

prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

Uplatnený dovolací dôvod v zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p. nebolo možné

preskúmať, nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady na jeho uplatnenie.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení

s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. októbra 2013

JUDr. Beata Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová