2 Oboer 107/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., proti povinnému: F. E., nar. X., bytom K., o vymoženie pohľadávky 1 612,47 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 39Er/1264/2012-18,
o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 15. novembra 2012, č.
k. 15CoE/302/2012-30, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému trovy dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal dňa 08. 03. 2012 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 1 612,47 Eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu túto
sumu preukazoval rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri R., a. s., so sídlom v B., sp. zn. IIA12100010, zo dňa 04. 11. 2011. Následne súdny
exekútor JUDr. R. D. požiadal Okresný súd Košice II o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Košice II uznesením z 08. 06. 2012, č. k. 39Er/1264/2012-18 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd prvého stupňa
dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nachádzajúcej sa v zmluve o úvere
č. 2340143406 zo dňa 29. 11. 2006 v bode 9.2 obchodných podmienok, keď predmetnú
zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, že doložka v zmluve o úvere
spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola dojednaná individuálne, vyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, najmä ak
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, a bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. Ďalej uviedol, že
rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými všeobecnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Poukázal na to, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale
na začiatku zmluvného vzťahu. Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku
skúmal všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za také
okolnosti podľa súdu prvého stupňa možno považovať neprijateľné miesto rozhodcovského
konania, ktoré môže odradiť spotrebiteľa od uplatnenia jeho práv, v danom prípade
Bratislava, hoci trvalé bydlisko spotrebiteľa je v Košiciach.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, uznesením
z 15. novembra 2012, sp. zn. 15CoE/302/2012-30 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého dojednaná
rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd zdôraznil,
že ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, obsahuje prieskumnú právomoc
exekučného súdu a právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom
spotrebiteľským, riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej
uviedol, že dodávateľ (právny predchodca oprávneného) s odbornou starostlivosťou mal
a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich
používania. V danom prípade zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia súdom prvého stupňa
nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci i napriek tomu, že súd bol oprávnený
priamo exekučné konanie zastaviť v zmysle osobitého právneho predpisu, t. j. zákona
o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd sa zaoberal aj odvolacou námietkou oprávneného
s poukazom na povinnosť predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
v zmysle § 93b ods. l zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Poukázal na to, že výklad zákona
v tomto smere upresnila neskoršia právna úprava, podľa ktorej je banka povinná
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy
a možnosti voľby. Oprávnený nedal povinnému na výber a neumožnil mu voľbu medzi
rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinný mal len možnosť buď
odmietnuť službu, alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými podmienkami.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako i súdu
prvého, stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ a § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p.
(rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom). Podľa dovolateľa exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej
bol vydaný. Dovolateľ má za to, že súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už prv právoplatne
rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom
rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, čím je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci.
Považoval za neprijateľné, aby exekučný súd preskúmaval vecnú správnosť rozhodnutia,
ktoré je exekučným titulom, poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,
hoci nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, ktorý podľa zákona bol potrebný,
a boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Za odňatie
možnosti konať pred súdom a porušenie jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods.
l Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
dovolateľ označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť
jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako aj nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd
v exekučnom konaní nie oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom
na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Doplnením dovolania zo dňa 15. 01. 2013 dovolateľ doplnil dovolanie o dovolací
dôvod v zmysle ust. § 238 ods. (3) O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 tak, ako to vyplýva zo skutkových a právnych tvrdení
uvedených v podanom dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O. s. p.), zastúpený v súlade s § 241
ods. l O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 veta prvá O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. l písm. c/ O. s. p.
V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnený napadol dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ani nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je procesné prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy, len ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)
a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesné neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,
ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nie je preto daná.
Dovolateľ namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods.
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom
súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Namieta, že v rozpore so zákonom „preskúmava
rozhodcovský rozsudok po. vecnej stránke" a že bez zákonom zvereného oprávnenia
v exekučnom konaní súdy skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľ namieta, že
rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.
Z obsahového hľadiska nejde teda zo strany oprávneného o námietku nedostatku právomoci
súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade založili svoje rozhodnutia.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku), preto námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci.
Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať
znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia, vedie
k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav, vymedzený žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P.,
s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému F. E., nar. X., bytom K., o vymoženie
pohľadávky 1 612,47 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.
39 Er 1264/2012-18, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM
ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R., a. s., z 11. 11. 2011, sp. zn. IIA12100010,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).
Podľa dovolateľa, je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,
ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadal.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj
bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.
Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú
prípustnosť dovolania nezistil.
Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho -obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania, priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (L ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu
nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského
rozsudku v exekučnom konaní.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou).
V exekučnom konaní, tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44
ods.2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej
doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali
oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok, je exekučný súd, ako v prípade rozsudku všeobecného súdu, tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu, povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods.2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať.
Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, je exekučný súd oprávnený
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd v danej veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Tojija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predložené listiny
preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym
exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesné
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Uplatnený dovolací dôvod v zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p. nebolo možné
preskúmať, nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady na jeho uplatnenie.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. októbra 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová