Najvyšší súd  

2 Oboer/105/2013

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpeného: V., proti povinnému: J., o vymoženie 1 163,29 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym

exekútorom J. pod sp. zn.: EX 358/11, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn.:

7Er/261/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo 14. novembra 2012 č. k.: 15CoE/190/2012-26, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku zo 17. mája 2011 sp. zn.:

ISA0410005, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený  

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s. so sídlom Trnavská cesta 7,

Bratislava, IČO: 35 862 882 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Revúca uznesením z 12. apríla 2012 č. k.: 7Er/261/2011-11 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní Zmluvy o úvere  

č. 1320755206 uzavretej 24. mája 2006 medzi právnym predchodcom oprávneného

a povinným (ďalej len „zmluva o úvere “ alebo „zmluva“) dospel k záveru, že ide

o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. V článku 9.2 Obchodných

podmienok pre úver, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je upravená rozhodcovská

doložka. Uviedol, že formulár zmluvy spolu s obchodnými podmienkami je vopred

pripravený pre všetkých spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ zmluvy. Podpisom tejto

zmluvy povinný súčasne vyslovil súhlas so všeobecnými podmienkami bez toho, aby ich

mohol meniť, či dopĺňať. Spotrebiteľ mohol celú zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť

všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskej doložke. Predmetná rozhodcovská

doložka nebola teda dojednaná individuálne. Tiež miesto rozhodcovského konania, ktoré sa

nachádza v rozhodcovskej doložke sa nachádza neprimerane ďaleko od bydliska povinného.

Vzhľadom na uvedené predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o neprijateľnú

zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.

Konštatoval, že exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým

exekučným titulom, na podklade ktorého by bolo možné viesť exekúciu.  

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd považoval  

za správny názor súdu prvého stupňa, že o rozhodcovskej doložke zakotvenej iba

v Obchodných podmienkach pre úver nemožno vysloviť iný záver, než že je neprijateľnou

podmienkou zmluvy podľa § 53 Občianskeho zákonníka a od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal

a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, ktoré

ovplyvniť nemohol. Povinný mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa

všetkým všeobecným podmienkam vrátane rozhodcovskej doložky. Na individuálne

dojednanie je potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený

v Občianskom zákonníku. Ďalej uviedol, že takto uzavretá rozhodcovská doložka nespĺňa ani

náležitosti písomnej formy, zjavne účastníkmi nie je podpísaná. Obchodné podmienky   pre úver sú nepodpísaným, neoznačeným ani inak bližšie identifikovaným dokumentom

v zmluve. Potom nemožno prijať záver, že rozhodcovská doložka bola účastníkmi uzavretá

v striktne predpísanej forme tak ako to vyžaduje ustanovenie § 4 ods. 2 Zákona č. 244/2002  

Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon č. 244/2002 Z. z.“) (písomne pod sankciou

neplatnosti). Uviedol, že, ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takto uzavretej

rozhodcovskej doložky je dôvodné pochybovať o tom, či jeho rozhodnutie možno považovať

za vydané oprávnenou osobou. Dospel k záveru, že exekučný titul nie je vykonateľný.  

Na námietku oprávneného, že z ustanovenia § 93b Zákona č. 483/2001 o bankách vyplýva

povinnosť pre banky ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté

v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona

uviedol, že právny predchodca oprávneného takto zjavne nepostupoval, keď  

pri „dojednávaní“ rozhodcovskej doložky nevytvoril priestor na faktické dojednávanie obsahu

zmluvy alebo jej zmeny v časti rozhodcovskej doložky.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom

navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že poverí súdneho

exekútora vykonaním exekúcie alebo alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu

a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Prípustnosť a dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení

s 237 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), že sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie, ustanovením § 237  

písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred ním. Ďalej svoje dovolanie odôvodňoval ustanovením § 241 ods. 2   písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ má za to, že v tej istej veci sa už

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade  

so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Podľa dovolateľa je neprijateľné, aby

súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal

návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný. Má za to, že   pri splnení zákonných podmienok sú rozhodcovské rozsudky vykonateľné rovnako ako

rozsudky všeobecných súdov. Podľa dovolateľa exekučný súd nebol oprávnený skúmať

materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie ani zmluvu,  

na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci.

Dovolateľ je toho názoru, že exekučný súd posudzuje predložené dokumenty, ale

nepreskúmava ich po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďže na takýto postup nemá

právomoc. Za odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie jeho práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd dovolateľ označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené

riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom

konaní ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.

Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom konaní vyslovil bez zákonného dôvodu

právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné.

Oprávnený dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu doplnil podaním zo dňa  

15. januára 2013 (ktoré na súd prvého stupňa podal dňa 18. januára 2013) o dovolací dôvod

v zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p. (dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4).

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým v zmysle § 236 ods. 1 O. s. p.

možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V danej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené procesná prípustnosť

dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy len, ak by v konaní došlo  

k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)  

a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver   o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p., ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,

ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania

z týchto ustanovení nie je preto daná.

Oprávnený predovšetkým namieta, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci. Táto námietka, ktorá v dovolaní nie je výslovne ani špecifikovaná, nie je však

opodstatnená.

Pri posudzovaní existencie vady podľa § 237 písm. a/ O. s. p. (rozhodlo sa vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p.,

podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné

právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ako i z ustanovenia § 104 ods. 1 O. s. p. /druhá veta pred bodkočiarkou/, podľa

ktorého, ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd

postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.

  O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepochybne

rozhoduje súd (§ 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku).

Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia, vedie  

k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových okolností, z ktorých bol

uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného: P., proti

povinnému: J., o vymoženie 1 163,29 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Revúca pod sp. zn.: 7Er/261/2011 na základe rozhodcovského rozsudku zo 17. mája 2011 sp.

zn.: ISA0410005 vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným  

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s. nepredchádzalo žiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je

zaťažené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).

Podľa dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,

ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadal.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;  

ak konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže

konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.

Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú

prípustnosť dovolania nezistil.

Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a o tejto žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2  

O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.

Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní svojím postupom odňali

možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/  

O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nezákonným rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu

nebolo umožnené uplatniť riadne a zákonným spôsobom jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní.

O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy

správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti

rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského

právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou). V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej

doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali

oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.  

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41

Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou takýto rozsudok vydať.

Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený

riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy. Iba platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského

súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného

v rozhodcovskom konaní.

Dovolací súd v danej veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je  

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení.

Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predložené listiny

preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali  

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne

prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia).

Dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. sa dovolací súd nezaoberal, nakoľko tento dovolací dôvod dovolateľ uplatnil vo svojom doplnení dovolania

po uplynutí dovolacej lehoty.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.  

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.  

v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom

konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. apríla 2014

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová