2OboE/6/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., proti povinnému: I., o vymoženie 663,21 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3Er/4918/2008-52, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. apríla 2013 č. k. 11CoE/213/2012-75, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Skalica uznesením zo 14. augusta 2012 č. k. 3Er/4918/2008-52 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka
v danej veci je neprijateľná podmienka, ktorá je ako taká absolútne neplatná. Neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť, preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul je neúčinný.
Oprávnený vo svojom odvolaní, ktoré podal proti uvedenému uzneseniu okresného
súdu navrhol konanie prerušiť postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré formuloval do troch bodov (č. l. 99
spisu).
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, uznesením z 30. apríla 2013 č. k.
11CoE/213/2012-75 návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie predbežných
otázok Súdnemu dvoru EÚ zamietol a uznesenie okresného súdu potvrdil. K návrhu
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. uviedol, že
predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým
skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Prvú otázku považoval krajský súd
za akademickú nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jej
výsledok. Rovnako aj druhú otázku nepovažoval krajský súd za relevantnú. Posúdenie tretej
otázky bol krajský súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.
Proti výroku napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh
na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ podal oprávnený odvolanie. Svoje odvolanie odôvodnil predovšetkým tým,
že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/
a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením
§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a že v ňom bol nesprávne poučený o nemožnosti
napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním. Navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal oprávnený skúmal,
či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní konať.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní i napriek tomu, že ich Občiansky
súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava možno považovať
za predpoklady (existujúce tak na strane súdu ako i na strane účastníkov konania), ktoré musia
byť nevyhnutne splnené, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania. Procesné
podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex
offo. Ak pri ich skúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý
nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Medzi tieto procesné podmienky
nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejednanie veci vyplývajúca zo zákona.
Z podania oprávneného (odvolanie), či už z hľadiska formálneho (najmä označenia
opravného prostriedku) ako i obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných
ustanovení ako aj argumentácie dôvodov a vymedzenia toho, čo účastník žiada) možno
bez pochybností vyvodiť, že tento procesný úkon oprávneného v predmetnej veci, ktorým
napadol uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O. s. p.
Podľa § 201 O. s. p. /prvá veta/ účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1, 2 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné
súdy. Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa: a) v sporoch o vzájomné vyporiadanie
dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere než patrila medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b) v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c) v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky.
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je
funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9 ods. 2
O. s. p.).
V predmetnej veci rozhodnutie Krajského súdu v Trnave o zamietnutí návrhu
oprávneného na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ nie
je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím súdu odvolacieho
vydaného v rámci odvolacieho konania, počas ktorého odvolací súd môže vydávať viaceré
rozhodnutia, avšak po začatí odvolacieho konania v takom prípade vždy koná ako súd
odvolací. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie
podaného odvolania oprávneného preto nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. zastavil
bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 224 ods. 1,
§ 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko oprávnený z procesného hľadiska zavinil zastavenie
odvolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy odvolacieho
konania povinnému nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie a ani mu žiadne
trovy odvolacieho konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. júna 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová