2 OboE 33/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému M. P., bytom P., o vymoženie pohľadávky 736,77 eur s príslušenstvom,

vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. R. K. so sídlom E. Z., pod sp. zn. EX 6436/2008,

o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 15. januára 2013, č. k. 2CoE/459/2012-40, takto

r o z h o d o l :

Odvolacie konanie   z a s t a v u j e.

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trenčín uznesením z 13. 08. 2013, č. k. 61Er/1936/2008-18 exekúciu

zastavil a zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40,--

eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 200 ods. 1, ods. 2

, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, príslušné

ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní a príslušné ustanovenia vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z.

o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Ďalej v odôvodnení svojho uznesenia uviedol,

že z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy mal súd prvého

stupňa za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi. Zmluva medzi

oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm.

a/ zákona č. 258/2001 Z. z. a zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že

povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené

„na predtlačenom formulári." Súd prvého stupňa zdôraznil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, pričom rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech povinného, a preto boli

splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 2 ZoRK a § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku.

V odôvodnení rozhodnutia ohľadom návrhu na prerušenie konania uviedol, že podľa

§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie

nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania

nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Odvolací súd konštatoval, že návrh

oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval

za nedôvodný. Zdôraznil, že Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom

vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci

zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané

normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť

k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná

v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Dodal, že je úlohou vnútroštátneho súdu určiť,

či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky

okolnosti, týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou

vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho

práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný. Odvolací súd

uzavrel, že predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia

nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa

vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych

súdov. Preto pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zabránilo

vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôraznil, že oprávnenému nič nebránilo

uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená

rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie

konania, podal oprávnený odvolanie z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať

(§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), zlej interpretácie § 109 ods. 1 písm.

c/ O. s. p. a je nepreskúmateľné. Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu

zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal oprávnený, skúmal,

či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní konať.

Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky

súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať

za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré

musia byť nevyhnutne splnené, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania. Procesné

podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex

offo. Ak pri ich skúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý

nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Medzi tieto procesné podmienky

nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejednanie veci, vyplývajúca zo zákona.

Z podania oprávneného, či už z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného

prostriedku), ako i obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení,

ako aj argumentácie dôvodov a vymedzenia toho, čo účastník žiada) možno bez pochybností

vyvodiť, že tento procesný úkon oprávneného v predmetnej veci, ktorým napadol uznesenie

odvolacieho súdu, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O. s. p.

Podľa § 201 veta prvá O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 9 ods. 1 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu, alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je

funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9 ods. 2 O. s. p.).

V predmetnej veci rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávneného

na prerušenie konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je

rozhodnutím súdu odvolacieho, vydaného v rámci odvolacieho konania, počas ktorého

odvolací súd môže vydávať viaceré rozhodnutia, avšak po začatí odvolacieho konania

v takom prípade vždy koná ako súd odvolací. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného preto nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. zastavil

bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil oprávnený, a preto mu vznikla

povinnosť hradiť trovy odvolacieho konania povinnému (§ 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

pretože mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 16. augusta 2013

JUDr. Beata Miničová, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová