Najvyšší súd  

2 OboE 32/2013

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., so sídlom U., IČO: X., právne zastúpeného, advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnej E. K., nar. X., bytom R., vedenej pod sp. zn. EX 6562/2007

súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu B.,

o vymoženie pohľadávky 840,47 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2012, č. k.

2CoE/443/2012-48, takto

r o z h o d o l :

Odvolacie konanie   z a s t a v u j e .

Povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec uznesením z 17. februára 2012, č. k. 21Er/1005/2007-18  

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil s tým, že o trovách exekučného konania

súd rozhodne osobitným uznesením. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je materiálne nevykonateľným exekučným titulom, pre ktorý dôvod exekúciu podľa

§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením zo dňa 31. októbra 2012, č. k. 2CoE/443/2012-48 návrh na prerušenie

konania zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú

zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní. Preto odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným

navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah

na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným

navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej.

Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t. j. upravuje výnimky z povinnosti

súdu predložiť predbežnú otázku, týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom,

proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej

otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva

Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t. j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie  

potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire, ako aj

s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené)

je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda

na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku

existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Odvolací súd zdôraznil, že Doktrína acté

clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania

o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva

natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodal, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak

osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť

zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu

exekučného konania. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/

O. s. p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd

oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie

konania, podal oprávnený odvolanie z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať

(§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p.),

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.

2 písm. f/ O. s. p.), zlej interpretácie a aplikácie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal oprávnený, skúmal,

či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní konať.

Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky

súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať  

za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré

musia byť nevyhnutne splnené, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania. Procesné

podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma  

ex offo. Ak pri ich skúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý

nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Medzi tieto procesné podmienky

nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejednanie veci, vyplývajúca zo zákona.  

Z podania oprávneného, či už z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného

prostriedku), ako i obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení,

ako aj argumentácie dôvodov a vymedzenia toho, čo účastník žiada) možno bez pochybností

vyvodiť, že tento procesný úkon oprávneného v predmetnej veci, ktorým napadol uznesenie

odvolacieho súdu, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O. s. p.

Podľa § 201 veta prvá O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 9 ods. 1 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom  

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky  

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9 ods. 2

O. s. p.).

V predmetnej veci rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu oprávneného

na prerušenie konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je

rozhodnutím súdu odvolacieho, vydaného v rámci odvolacieho konania, počas ktorého

odvolací súd môže vydávať viaceré rozhodnutia, avšak po začatí odvolacieho konania

v takom prípade vždy koná ako súd odvolací. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného preto nie je daná.  

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. zastavil

bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil oprávnený, a preto mu vznikla

povinnosť hradiť trovy odvolacieho konania povinnej (§ 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2

O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

pretože jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom   hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 16. augusta 2013

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová