2 OboE 21/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., so sídlom P., IČO: X., zastúpeného, advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom G., IČO: 36 864 421, proti povinnému V. D., rod. B., nar. X., bytom U., zastúpená

opatrovníkom E. P., tajomníčka informačného centra Okresného súdu vo Zvolene, Okresný

súd Zvolen, J. Kozáčeka 19, 960 68 Zvolen, o vymoženie pohľadávky 509,86 Eur

s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. R. K. so sídlom Exekútorského

úradu v B. pod sp. zn. EX 484/2006, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 17. októbra 2012, č. k. 15 CoE/178/2012-81, takto

r o z h o d o l :

Odvolacie konanie   z a s t a v u j e .

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e:

Okresný súd Lučenec uznesením z 25. júna 2012, č. k. 9Er/678/2006-52 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného

poriadku. O trovách konania súd rozhodne osobitným uznesením.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením z 17. októbra 2012, č. k. 15 CoE/178/2012-81 uznesenie súdu prvého

stupňa potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení uviedol,

že povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto

povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Podľa

odvolacieho súdu zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke

o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka a rovnako predpokladom takéhoto

procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým

skutočnosť, že otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového

práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je

rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc

aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho

determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ

nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej

potencionálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie

ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom

spore. Podľa názoru odvolacieho súdu otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania

je otázka akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá

ovplyvniť jeho výsledok. Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru

exekučného súdu odvolací súd považoval druhú otázku odvolateľa za nie zásadnú,

pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie relevantnú, pretože spor po právnej stránke

nedeterminuje. Na margo tretej otázky odvolací súd uviedol, že navrhované posúdenie bol

odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry

Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, nakoľko

toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudicálne konanie je plne

v súlade s doktrínou acte éclaire, ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky

z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Na tomto základe

odvolací súd uzavrel, že v danom prípade nie je daný žiadny dôvod na prerušenie konania.  

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie

konania, podal oprávnený odvolanie z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať

(§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.

2 písm. f/ O. s. p.), zlej interpretácie a aplikácie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu

v uvedenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal oprávnený, skúmal,

či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní konať.

Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky

súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať  

za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré

musia byť nevyhnutne splnené, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania. Procesné

podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma  

ex offo. Ak pri ich skúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý

nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Medzi tieto procesné podmienky

nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci, vyplývajúca zo zákona.  

Z podania oprávneného, či už z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného

prostriedku), ako i obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení,

ako aj argumentácie dôvodov a vymedzenia toho, čo účastník žiada) možno bez pochybností

vyvodiť, že tento procesný úkon oprávneného v predmetnej veci, ktorým napadol uznesenie

odvolacieho súdu, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O. s. p..

Podľa § 201 veta prvá O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 9 ods. 1 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom   a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky  

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9   ods. 2

O. s. p.).

V predmetnej veci rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávneného

na prerušenie konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je

rozhodnutím súdu odvolacieho, vydaného v rámci odvolacieho konania, počas ktorého

odvolací súd môže vydávať viaceré rozhodnutia, avšak po začatí odvolacieho konania

v takom prípade vždy koná ako súd odvolací. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného preto nie je daná.  

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. zastavil

bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil oprávnený, a preto mu vznikla

povinnosť hradiť trovy odvolacieho konania povinnému (§ 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

pretože mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 25. júla 2013

JUDr. Beata Miničová, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová