2OboE/112/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., proti povinnému: J., o vymoženie 488 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 5Er/1918/2011, o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 27. septembra 2012 č. k. 17CoE/139/2012-40, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie konanie z a s t a v u j e.

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov uznesením zo 17. apríla 2012 č. k. 5Er/1918/2011-11 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 Zákona  

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol. Dospel k záveru, že

medzi účastníkmi konania nebola platne uzatvorená rozhodcovská doložka, pretože neboli

dodržané podmienky v zmysle § 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, preto

nebola daná právomoc rozhodcovského súdu v zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „O. s. p.“) na konanie o nároku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere  

na základe vyplnenej zmenky.

 

Oprávnený vo svojom odvolaní, ktoré podal proti uzneseniu súdu prvého stupňa

navrhol konanie prerušiť postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru EÚ

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré

formuloval do troch bodov (č. l. 38 spisu).

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, uznesením z 27. septembra 2012 č. k.  

17CoE/139/2012-40 návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/  

O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie poukázal na judikatúru Súdneho dvora

EÚ, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa

vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej

zmluve. Poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-243/08 a C-237/02.

Proti výroku napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh

na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie. Svoje odvolanie odôvodnil predovšetkým

tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2  

písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval

ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení

s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a že v ňom bol nesprávne poučený o nemožnosti

napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Navrhol, aby odvolací

súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal oprávnený skúmal,

či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní konať. Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

  Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní i napriek tomu, že ich Občiansky

súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava možno považovať

za predpoklady (existujúce tak na strane súdu ako i na strane účastníkov konania), ktoré musia

byť nevyhnutne splnené, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania. Procesné

podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex

offo. Ak pri ich skúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý

nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Medzi tieto procesné podmienky

nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejednanie veci vyplývajúca zo zákona.  

  Z podania oprávneného (odvolanie), či už z hľadiska formálneho (najmä označenia

opravného prostriedku) ako i obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných

ustanovení ako aj argumentácie dôvodov a vymedzenia toho, čo účastník žiada) možno  

bez pochybností vyvodiť, že tento procesný úkon oprávneného v predmetnej veci, ktorým

napadol uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O. s. p.

  Podľa § 201 O. s. p. /prvá veta/ účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

  Podľa § 9 ods. 1, 2 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné

súdy. Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa: a) v sporoch o vzájomné vyporiadanie

dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere než patrila medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b) v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c) v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky.

  Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

  Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je

funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9 ods. 2

O. s. p.).

  V predmetnej veci rozhodnutie Krajského súdu v Prešove o zamietnutí návrhu

oprávneného na prerušenie konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale je rozhodnutím súdu odvolacieho vydaného v rámci odvolacieho konania, počas

ktorého odvolací súd môže vydávať viaceré rozhodnutia, avšak po začatí odvolacieho konania

v takom prípade vždy koná ako súd odvolací. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného preto nie je daná.  

  Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. zastavil

bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 224 ods. 1,  

§ 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko oprávnený z procesného hľadiska zavinil zastavenie

odvolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy odvolacieho

konania povinnému nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie a ani mu žiadne

trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. júna 2014

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová