Najvyšší súd  

2 Obo/9/2013

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Mesto L., Š.L., IČO: X.,

právne zastúpeného JUDr. M. A., advokátom so sídlom v B., pobočka M., proti žalovanému:

JUDr. V. N., S., správca konkurznej podstaty úpadcu M. a.s. „v konkurze“, so sídlom L.,  

IČO: X., právne zastúpenému JUDr. P. T., advokátom, so sídlom N., o určenie právneho

dôvodu a výšky správcom popretej pohľadávky vo výške 100 457,38 Eur, na odvolanie

žalobcu a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12. novembra 2012, č. k. 52Cbi/3/2012-39, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

12. novembra 2012, č. k.: 52Cbi/3/2012-39 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom určil, že pohľadávka žalobcu

vo výške 100 457,38 eur je oprávnená čo do právneho dôvodu a výšky a je pohľadávkou proti

podstate, pričom žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého

rozhodnutia uviedol s poukazom na ust. § 29 a 31 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze

a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“), že žalobca sa na základe uznesenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn.: 55K/1/2004 domáhal proti žalovanému určenia pravosti pohľadávky vo výške

100 457,38 eur, ktorú mu správca na základe predloženého zoznamu pohľadávok  

proti podstate z 10. 05. 2012 poprel z dôvodu, že si svoju pohľadávku neuplatnil

kvalifikovaným spôsobom. Zo spisu súd zistil, že žalobca doručoval na adresu úpadcu

platobný výmer č. 90/2005 na daň z nehnuteľnosti podľa zákona 582/2004 Z. z. o miestnych

daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na rok 2005   a týmto platobným výmerom mu vyrubil daň z nehnuteľnosti na rok 2005 spolu vo výške

3 105 022 Sk. Uvedený platobný výmer bol doručovaný na adresu úpadcu, avšak  

na doručenke sa nachádza pečiatka SKP s dátumom prevzatia 19. 04. 2005. Žalobca

doručoval na adresu úpadcu aj výzvu na zaplatenie daňových nedoplatkov, v ktorej uviedol

nedoplatok vo výške 3 026 379 Sk ako daňový nedoplatok, daň z nehnuteľnosti za rok 2005  

a požiadal, aby tento daňový poplatok bol zaplatený do 15 dní od doručenia výzvy.  

Na doručenke, ktorá bola prevzatá 14. 11. 2005 sa nenachádza pečiatka správcu konkurznej

podstaty. Žalobca na pojednávaní predložil súdu do spisového materiálu aj žiadosť o úhradu

dane z nehnuteľnosti za 2004 adresovanú správcom konkurznej podstaty primátorovi mesta

L., v ktorej mu správca konkurznej podstaty oznamuje, že obdržal dňa 09. 06. 2004 výzvu

na zaplatenie nedoplatku na dani z nehnuteľnosti za obdobie do 04. 06. 2004 vo výške 735 810 Sk. Správca konkurznej podstaty ďalej oznámil, že M., a. s. „v konkurze“ je dlžný

na dani z nehnuteľnosti len za obdobie od vyhlásenia konkurzu, a to 245 635 Sk, pričom spoločnosť sa snaží finančne zabezpečiť prevádzku, a preto správca konkurznej podstaty

navrhol harmonogram splátok daňového nedoplatku.

  Súd prvého stupňa zdôraznil, že v predmetnej veci ide o pohľadávky proti podstate,

ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a sú splatné po vyhlásení konkurzu. Nie je pritom

rozhodujúca vecno-právna povaha nároku, ale len časové hľadisko ich vzniku a splatnosti.  

V danom prípade sa podľa súdu prvého stupňa jedná o pohľadávku, ktorá vznikla  

po vyhlásení konkurzu a je splatná po vyhlásení konkurzu, pretože ide o daň z nehnuteľností

za rok 2005, pričom konkurz bol vyhlásený na úpadcu dňa 27. 02. 2004. Preto pohľadávka

žalobcu spĺňa zaradenie pohľadávky proti podstate, avšak sporné bolo v konaní uplatnenie

pohľadávky žalobcom v konkurznom konaní. Uvedenú pohľadávku bol podľa súdu prvého

stupňa, žalobca povinný uplatniť u správcu, hoci samotný Zákon o konkurze a vyrovnaní

neuvádza a nešpecifikuje akou formou si má veriteľ uplatniť svoju pohľadávku.

  Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že nárok žalobcu je

dôvodný, teda že zaslanie jednak platobného výmeru a jednak výzvy na zaplatenie daňových

nedoplatkov možno považovať za uplatnenie jeho pohľadávky ako pohľadávky proti podstate

u správcu konkurznej podstaty v zmysle Zákona o konkurze a vyrovnaní. Podľa súdu prvého

stupňa je nepochybné, že minimálne platobný výmer č. 90/2005 sa dostal do dispozície

správcu konkurznej podstaty aj napriek tomu, že tento platobný výmer bol nesprávne adresovaný na úpadcu, avšak na doručenke o prevzatí tejto zásielky je pečiatka správcu

konkurznej podstaty a dátum prevzatia 19. 04. 2005. Obdobne tak i výzva na zaplatenie

daňových nedoplatkov, aj keď na nej sa už pečiatka správcu konkurznej podstaty nenachádza,

avšak bola prevzatá na základe splnomocnenia 14. 11. 2005. Keďže už aj v roku 2004

komunikoval správca konkurznej podstaty so žalobcom ohľadne nezaplatenej dane  

z nehnuteľnosti a v tomto prípade išlo o daň z nehnuteľností za rok 2004, považoval súd

prvého stupňa za zrejmé, že správca konkurznej podstaty vedel o povinnostiach ohľadne

zaplatenia dane z nehnuteľnosti, či už za rok 2004, prípadne za rok 2005. Tiež z uznesenia

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. 05. 2012, sp. zn.: 55K/1/2004, je podľa súdu prvého

stupňa zrejmé, že správca konkurznej podstaty v zozname pohľadávok proti podstate ním predloženom, poprel pohľadávku žalobcu v celej výške 100 457,38 eur z dôvodu, že si ju

neuplatnil kvalifikovaným spôsobom. Keďže pohľadávku žalobcu správca konkurznej

podstaty zaradil do zoznamu pohľadávok proti podstate, je podľa súdu prvého stupňa zrejmé,

že o tejto pohľadávke musel mať správca konkurznej podstaty vedomosť, a to z doručeného

platobného výmeru, ako aj výzvy na zaplatenie daňových nedoplatkov, inak by túto

pohľadávku žalobcu nemohol zaradiť do zoznamu pohľadávok proti podstate. Aj napriek

skutočnosti, že podľa názoru súdu prvého stupňa nebola pohľadávka žalobcu prihlásená  

u správcu konkurznej podstaty úplne správnym spôsobom, mal súd prvého stupňa  

za preukázané, že predsa len žalobca doručil žalovanému doklady, na základe ktorých

žalovaný túto pohľadávku žalobcu poprel z dôvodu neuplatnenia si ju kvalifikovaným

spôsobom. Potom súd prvého stupňa mal za to, že pohľadávka u správcu uplatnená bola  

a považoval by za veľmi formalistické žalobu zamietnuť len z toho dôvodu, že platobný

výmer a výzva neboli uplatnené priamo u správcu konkurznej podstaty, ale boli adresované

len úpadcovi. Keďže súd prvého stupňa považoval pohľadávku za uplatnenú u správcu

konkurznej podstaty už doručením platobného výmeru, prípadne výzvy na zaplatenie

daňových nedoplatkov, nie je ani námietka premlčania vznesená žalovaným, podľa súdu

prvého stupňa dôvodná. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa žalobe vyhovel. O trovách

rozhodol súd prvého stupňa podľa § 150 ods. 1 O. s. p. Dôvody hodné osobitného zreteľa

videl súd prvého stupňa v tom, že žalobca svojim správaním zapríčinil, že sa musel žalobou

domáhať určenia pravosti pohľadávky na súde, pretože si ju neuplatnil kvalifikovaným

spôsobom.

  Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca aj žalovaný.

  Žalobca podal odvolanie proti výroku, ktorým nebola žalobcovi priznaná náhrada trov

konania, pretože v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd prvého stupňa

napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel, avšak trovy konania žalobcovi nepriznal. Podľa

žalobcu ak bola pohľadávka uplatnená takým spôsobom, ktorý nezakladá dôvod jej popretia

správcom konkurznej podstaty a súd určí jej oprávnenosť, nemožno spravodlivo požadovať

od žalobcu, aby znášal trovy konania. Preto žalobca žiada, aby odvolací súd ním napadnutý

výrok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobcovi náhradu trov konania prizná.

  Žalovaný vo svojom odvolaní konštatoval, že pre prihlasovanie daňovej pohľadávky

platia osobitné ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb., a to § 95 a nasl. Výrub dane sa podľa

žalovaného nepovažuje za prihlásenie pohľadávky. Poukázal na to, že aj súd prvého stupňa

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil, že pohľadávka nebola riadne prihlásená,

avšak správca mohol a mal vedieť o existencii tejto pohľadávky. V danom prípade sa podľa

žalovaného je potrebné zamerať na dodržanie všetkých formálnych dôvodov a náležitostí

prihlásenia si pohľadávky. Túto si bol podľa žalovaného, žalobca povinný uplatniť priamo

u správcu. Vyplýva to aj z toho, že sídlo úpadcu a sídlo správcu nie sú totožné.  

Podľa žalovaného je nesporné, žiadnym dôkazom nevyvrátené, že prihláška nebola správcovi

relevantným spôsobom doručená, čo bol aj dôvod popretia pohľadávky. Preto je  

podľa žalovaného potrebné sa zaoberať aj behom premlčacích lehôt, keďže by k prerušeniu

mohlo dôjsť až doručením prihlášky pohľadávky správcovi. Vzhľadom na uvedené, žalovaný

navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh

zamieta, prípadne ho zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Žalobca vo svojom vyjadrení k k odvolaniu žalovaného uviedol, že ZKV neupravuje

formu prihlásenia pohľadávky proti podstate (daňovej). V iných prípadoch však formu

prihlásenia určuje. Z logického výkladu zákonodarcu je preto podľa žalobcu zrejmá vôľa

neformalizovať prihlasovanie pohľadávok počas prevádzkovania podniku, keď je podnik v konkurze. Žalobca dodal, že výkladu žalovaného nesvedčí ani zaužívaná prax, pretože

v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec v rozsahu podľa ustanovenia § 212

ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní napadnutého

rozsudku v medziach dôvodov uvedených v odvolaní, dospel k záveru, že odvolaniu

žalovaného je potrebné vyhovieť.

  Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 02. 2004, č. k.: 55K/1/2004-

348 bol na majetok spoločnosti M. a.s., so sídlom L., IČO: X., vyhlásený konkurz.

  Žalobca vydal dňa 15.4.2005 platobný výmer č. 90/2005 na daň z nehnuteľnosti  

za rok 2005, ktorý správca konkurznej podstaty prevzal dňa 19.4.2005 a výzvou na zaplatenie

daňových nedoplatkov zo dňa 08. 11. 2005 vyzval správcu konkurznej podstaty na zaplatenie

daňového nedoplatku vo výške 100 457,38 eur (3 026 379 Sk) za daň z nehnuteľnosti  

za rok 2005.

  Žalovaný poprel pohľadávku žalobcu v celej výške z dôvodu, že si ju neuplatnil

kvalifikovaným spôsobom. Túto pohľadávku si v dôsledku toho žalobca uplatnil v zmysle  

§ 29 ods. 5 ZKV na súde.

  Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov daňová povinnosť

vzniká okamihom, kedy nastali skutočnosti zakladajúce daňovú povinnosť podľa tohto

zákona alebo osobitných predpisov (napr. zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach  

a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších

predpisov).

  Podľa § 31 ods. 1 písm. f) ZKV (platného a účinného v posudzovanom prípade)

v priebehu konkurzného konania možno uspokojiť kedykoľvek pohľadávky proti podstate.

  Podľa § 31 ods. 3 písm. a) ZKV pohľadávkami proti podstate sú pohľadávky, ktoré

vznikli po vyhlásení konkurzu a sú splatné v priebehu konkurzu.

  Podľa § 31 ods. 5 ZKV nárok podľa odseku 1 okrem nárokov uvedených v písmenách

c/, d/ a e/ treba uplatniť u správcu.

  Daňová povinnosť, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu je prednostnou pohľadávkou

v zmysle ust. § 31 ods. 1 písm. f) a ods. 3 zák. č. 328/1991 Zb. v neskoršom znení (ZKV),

ktorá má favorizované postavenie, s uspokojením kedykoľvek v priebehu konkurzu, mimo

rozvrhu a zásadne v plnej výške.

  Žalobcom prihlásená pohľadávka predstavuje daňový nedoplatok za daň nehnuteľnosti

za rok 2005. V danom prípade ide preto o daňovú pohľadávku podľa § 95 ods. 5  

zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Medzi účastníkmi konania nie je sporné,

že uplatnená pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti podstate (daňový nedoplatok za daň

nehnuteľnosti za rok 2005), pretože vznikla po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu a je

splatná v priebehu konkurzu (ust. § 31 ods. 2 ZKV). Predmetnú pohľadávku si žalobca

uplatnil v súlade s ust. § 31 ods. 5 ZKV priamo u správcu konkurznej podstaty, a to

doručením platobného výmeru č. 90/2005, ktorý bol doručený správcovi konkurznej podstaty

dňa 19.4.2005. Keďže ustanovenie § 31 ods. 5 ZKV neupravuje striktne formu, v akej si

veriteľ má uplatniť pohľadávku proti podstate u správcu, veriteľ tak môže urobiť aj

doručením daňového platobného výmeru, z ktorého obsahu vyplýva bez pochybnosti

charakter pohľadávky, jej výška a právny dôvod uplatnenia pohľadávky. Iné náležitosti

uplatnenia pohľadávky proti podstate ako upravené v § 31 ods. 5 ZKV zákon neukladá.  

Preto námietku správcu, že žalobca (veriteľ) si u neho nemohol uplatniť pohľadávku  

proti podstate doručením platobného výmeru, bez označenia, že ide o konkurznú prihlášku,

odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Uplatnenie pohľadávky proti podstate, ktorá vznikla

po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, priamo u správcu sleduje urýchliť, zjednodušiť

a nekomplikovať prevádzku úpadcu správcom a jeho každodenné rozhodovanie o správe

majetku úpadcu. Zo skutkových zistení súdom prvého stupňa je zrejmé, že žalobca – veriteľ

doručil platobný výmer na daň z nehnuteľnosti za rok 2005 správcovi konkurznej podstaty,

tento prevzatie výmeru nenamietol, namietol nedodržanie formy uplatnenia pohľadávky,

ktorá námietka z vyššie uvedeného nebola zistená ako dôvodná.  

  Odvolací súd pri skúmaní dôvodnosti ďalšej námietky odvolateľa, námietky premlčania

zistil, že touto námietkou sa súd prvého stupňa nezaoberal, resp. svoje rozhodnutie v tejto

časti náležite neodôvodnil.

  Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

  Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.  

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

  Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že považoval pohľadávku

za uplatnenú u správcu konkurznej podstaty už doručením platobného výmeru, prípadne

výzvy na zaplatenie daňových nedoplatkov, a preto nie je ani námietka premlčania vznesená

žalovaným dôvodná. Súd prvého stupňa dospel k takémuto záveru bez toho, aby uviedol

k akým skutkovým záverom a na základe akých vykonaných dôkazov k tomuto záveru

dospel, necitoval právne predpisy, ktoré prípadne použil na posúdenie námietky premlčania

a z ktorých vyvodili svoje právne závery.  

  Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ a ods. 2  

O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie,

v ktorom vec riadne prejedná, rozhodne o veci a rozhodnutie náležite v zmysle ust. § 157  

ods. 2 O. s. p. odôvodní.

  V zmysle ust. § 224 ods. 3 O. s. p. opätovne, podľa výsledku konania, rozhodne o náhrade

trov konania v novom rozhodnutí o veci.

  Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 17. decembra 2013

JUDr. Beata Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová