2 Obo 87/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., s. r. o., J. IČO: X. právne zast. JUDr. M. C., Advokátska kancelária, s. r. o., B., IČO: X., proti žalovanému H., a. s., P.,
IČO: X., právne zast. JUDr. Ľ. P., advokátom, J., o zaplatenie 49 210,42 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
8. decembra 2009, č. k. 9Cb 178/2000-810, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
8. decembra 2009, č. k. 9Cb 178/2000-810 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 08. 12. 2009, č. k. 9Cb 178/2000-810 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 49 210,42 Eur s 15% úrokom z omeškania
od 11. 02. 2000 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 14 884,28 Eur na účet jeho
právneho zástupcu. V odôvodnení uviedol, že žalobca (pôvodne Ž. S. R.) žalobou podanou
na súd dňa 05. 06. 2006 navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu
1 482 513,-- Sk (49 210,42 Eur) spolu s 15% úrokom z omeškania od 11. 02. 2000
do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania, a to z dôvodu nezaplatených doplňujúcich
poplatkov za prestoj vozňov, vyúčtovaných v zmysle príslušných ustanovení Dohody SMGS
faktúrami č. 13260105, č. 13260106 a č. 13260107, vystavenými dňa 26. 01.2000. Uviedol,
že k prestoju vozňov na tratiach Ž. v Č. N. T. došlo v dôsledku odmietnutia ich prevzatia Ž. U. z dôvodu neodsúhlasenej prepravy.
Krajský súd Trenčín po vykonanom dokazovaní a zistení skutkového stavu veci dospel
k záveru, že žaloba je nedôvodná a rozsudkom zo dňa 03. 10. 2003, č. k. 9Cb/178/2000-351 žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania
s odôvodnením, že žalobca nepredložil v konaní žiadne dôkazy o zavinení žalovaného
pri zdržaní vagónov v železničnej stanici Č. N. T.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd na odvolanie žalobcu uznesením
zo dňa 07. 03. 2005, č. k. 5 Obo/9/2004-390 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že nebol náležite zistený skutkový stav nielen
ohľadne dôvodu zadržania zásielky, ale aj z dôvodu jej následného prepustenia na územie U.
Zároveň pripustil zmenu v osobe žalobcu z dôvodu postúpenia žalovanej pohľadávky
na spoločnosť C., spol. s r.o.
Krajský súd Trenčín po doplnení dokazovania oboznámením sa s listinnými dôkazmi
a výsluchom svedkov opätovne dospel k záveru o neopodstatnenosti žaloby a rozsudkom
zo dňa 08. 09. 2006, č. k. 9Cb 178/2000-454 zamietol žalobu. Na odvolanie žalobcu Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. 01. 2008, č. k. 3 Obo/289/2006-504 opätovne
zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie po tom, čo dospel k záveru,
že odvolaním napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Vychádzal zo zistenia, že vagóny s prepravovanými zásielkami odmietla prevziať U. Ž. podľa
všeobecných zápisníc založených v spise z dôvodu neodsúhlasenej prepravy a vozne boli
následne odstavené v železničnej stanici Č. N. T. v súlade s pokynom žalovaného ako
prepravcu. Konštatoval, že hoci predmetný záväzkový vzťah, vrátane zodpovednosti
žalovaného, sa upravuje Dohovorom o medzinárodnej železničnej preprave tovaru SMGS,
súd prvého stupňa právo žalobcu a postup jeho predchodcu a tiež postup žalovaného
pri vzniku prepravnej prekážky neposudzoval v zmysle tejto právnej úpravy, preto záver
prvostupňového súdu o nedôvodnosti práva žalobcu a o nedostatku zodpovednosti žalovaného
za prestoj vozňov je nesprávny a predčasný. Za nesprávny tiež považoval jeho záver
o nezavinení prestoja vozňov žalovaným. Zdôraznil, že pojem neodsúhlasená preprava
nemožno bez ďalšieho stotožňovať s pojmom prepravy neplánovanej, teda zavinenej Ž., a bez
doplnenia dokazovania nemožno vyvodiť ani záver o splnení si všetkých povinností zo strany
žalovaného v súvislosti s prepravou tovaru. Aj keď žalovaný predložil Licenciu č. B31999
zo dňa 07. 10. 1999, ktorá mala byť podkladom povolenia tranzitu zásielky cez územie U.,
nemožno bez ďalšieho konštatovať, že táto licencia sa vzťahovala aj na zadržané vozne, lebo žalovaný v spornom období prepravoval tovar viažuci sa k tejto licencii vo viacerých
vlakových súpravách.
Krajský súd v Trenčíne, viazaný v zmysle ust. § 226 O. s. p. právnym názorom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu rozhodol napadnutým
rozsudkom, v ktorom rozhodnutí uviedol, že medzi účastníkmi spornou bola otázka
zodpovednosti za prestoje vozňov, resp. posúdenie, či si žalovaný ako odosielateľ a Ž.
(predchodca žalobcu) ako prepravca splnili všetky podmienky pre plynulú prepravu zásielky
cez územie S. a územie U., vyplývajúce im z Dohody o medzinárodnej železničnej preprave
tovaru (SMGS). Súd dospel k záveru, že po vzniku prepravnej prekážky a po podaní správy
žalovaným ako odosielateľom, ako má prepravca (Ž.) s tovarom naložiť, Ž. postupovali
v súlade s pokynom žalovaného a zásielku pozdržali v železničnej stanici Č. N. T. až do jej
prepustenia na územie U.. Výdavky vzniknuté v súvislosti s prepravnou prekážkou - poplatky
za prestoj vozňov, boli Ž. S. oprávnené účtovať v zmysle čl. 21 § 7 Dohody SMGS
v nadväznosti na čl. 15. Súd vyhodnotil obranu žalovaného, ktorý argumentoval predložením
všetkých potrebných listín na vykonanie prepravy vrátane platnej tranzitnej licencie
a čestného vyhlásenia svojho obchodného partnera L. A. T. Ltd o pripravenosti U. Ž.,
za právne bezvýznamnú vo vzťahu k povinnosti znášať dôsledky v súvislosti so vznikom
prepravnej prekážky. Ž. (predchodca žalobcu) sa totiž pri vzniku prepravnej prekážky
spravovali výslovne pokynom žalovaného o zadržaní vozňov na hraničnom prechode
v železničnej stanici Č. N. T., pričom žalovaný nepredložil v súdnom konaní žiadne dôkazy
preukazujúce akékoľvek pochybenie Ž. ako prepravcu pri vykonávaní spornej prepravy.
Keďže spôsob vyčíslenia a výška žalovanej pohľadávky inak neboli sporné, súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 49 210,42 Eur spolu s 15% ročným úrokom
z omeškania od 11. 02. 2000 do zaplatenia, uplatneným v súlade s ust. § 369 a § 502
Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase vzniku omeškania. O trovách konania súd
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmeniť, žalobu zamietnuť a uložiť povinnosť žalovanému nahradiť trovy konania.
Uviedol, že otázku zodpovednosti za prestoje vozňov, t. j. určenie, kto je zodpovedný za prestoje vozňov a posúdenie, či žalovaný resp. Ž. S. R. (predchodca žalobcu) splnili všetky
podmienky pre plynulú prepravu zásielky cez územie S. R. na územie U., prvostupňový súd nesprávne v konaní posúdil, a preto vydal nesprávne rozhodnutie. Zdôraznil, že úprava
cezhraničnej železničnej dopravy medzi S. R. a U. vyplýva zo zásad Dohody o medzinárodnej
železničnej preprave tovaru SMGS, ktorá je záväzná pre odovzdávajúcu Ž. S. R.), ako aj
pre preberajúcu Ž. (U. Ž.) a ich pracovníkov. „Všeobecnú zápisnicu“ v zmysle pokynov
SMGS, konkrétne čl. 50.5 vyhotovuje preberajúca Ž. a nie pracovník odovzdávajúcej Ž.
V tomto prípade preto došlo k flagrantnému porušeniu nielen interných predpisov, ale aj
medzinárodných dohôd, ktorými je Ž. viazaná. Predložené „všeobecné zápisnice“, odhliadnuc
od toho, že boli vyhotovené nepríslušnou stranou, podľa žalovaného nespĺňajú ani minimálne
požiadavky kladené na ich obsah a náležitosti. Na základe takto neodborného, nedostatočného
a zavádzajúceho postupu Ž. S. R. bol uvedený žalovaný ako odosielateľ do omylu tým, že ho zamestnanci Ž. len telefonicky urgovali, aby urýchlene zariadil prevzatie vozňov, ktoré neboli
prijaté U. stranou. Žiadnu zásielku, a už vôbec nie nebezpečný tovar - strelivo, však nemožno
presúvať po tratiach bez dopravcom vopred naplánovanej prepravy. Preto na výslovnú
požiadavku zamestnancov Ž., žalovaný žiadal o odstavenie vagónov na stanici v Č. N. T.
a snažil sa problém riešiť, aj keď si nebol vedomý porušenia žiadnych vnútroštátnych ani
medzinárodných predpisov, čo bolo podľa žalovaného aj potvrdené, pretože žiadne doklady
nebolo potrebné Ž. neskôr predkladať. Skutočnosť, že žalovaný požiadal o zadržanie vozňov
na tratiach Ž., sa stalo jediným argumentom súdu vo veci rozhodnutia v prospech žalobcu.
Uvedené však podľa odvolateľa nemožno chápať ako priznanie si zodpovednosti
za prepravnú prekážku. Svedčí o tom i to, že v celom konaní nebolo preukázané, že by
žalovaný spôsobil prepravnú prekážku, pretože vozne následne, bez ďalšieho prešli na územie
U.
Odvolateľ ďalej zdôraznil, že z dôvodu množstva nábojov bola preprava rozdelená
do viacerých transportov. Z toho bolo dňa 28. 10. 1999 cez slovensko-ukrajinskú hranicu
prepustených prvých 26 vagónov bez problémov. Bez toho, aby spoločnosť H., a. s.
(žalovaný), riešiaca v spolupráci so svojím obchodným partnerom vzniknutú situáciu, dodala
ďalšie doklady, boli v nasledujúcich dňoch prepustené aj ďalšie vagóny. Tento fakt podľa
odvolateľa jednoznačne a nevyvrátiteľne potvrdzuje, že k pochybeniu nedošlo na strane
žalovaného, ale na strane predchodcu žalobcu, ktorý nenaplánoval prepravu tak, ako sa
zaviazal v zmluve uzavretej so žalobcom. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na výpoveď svedka A. T., toho času zamestnanca Ž. S. R., ktorá výpoveď potvrdzuje, že k neprepusteniu
vozňov na územie U. došlo v dôsledku nenaplánovania prepravy tovaru a teda, že sám predchodca žalobcu zavinil prestoj vozňov (zápisnica z pojednávania zo dňa 18. 11. 2005).
Odvolateľ má za to, že Ž. S. R. od momentu prevzatia dodávky tovaru zodpovedajú za riadne
a včasné doručenie a nemôžu si účtovať „stojné“, ktoré nezapríčinil žalovaný. Ak bola
predmetná zásielka vrátená späť bez toho, aby príslušné orgány štátnej správy Slovenskej
republiky alebo U. žiadali doplnenie alebo odstránenie nedostatkov, tak jediným dôvodom
ostáva, že transport nebol vopred naplánovaný Ž. S. R. v kooperácií s U. Ž. Odvolateľ
uviedol, že nenaplánovaná preprava korešponduje s termínom neodsúhlasená preprava, t. j.
keď Ž. nenaplánovali prepravu, U. strana takúto prepravu neodsúhlasila, a v tomto je
zodpovednosť právneho predchodcu žalobcu.
Odvolateľ v odvolaní ďalej uviedol, že žalobca v konaní nesprávne poukazoval na čl.
12 SMGS, ktorý článok sa vzťahuje na prípad, ak by zásielku prevzal nie U. partner, alebo
adresát zásielky, ktorým má byť obchodný partner žalovaného (príjemca) podľa nákladného
listu. Podľa odvolateľa nie je možné používať všeobecnú terminológiu v takých právnych
vzťahoch (a prvostupňový súd tak robí), kde jednotlivé inštitúty sú upravené medzinárodnými
dohodami, ktorých obsah presne určuje, práva povinnosti jednotlivých subjektov. Taktiež nie
je možné zamieňať jednotlivé činnosti a oprávnenia príslušných orgánov zmluvných strán
vykonávajúcich pohraničné kontrolné operácie a zamieňať vývoz tovaru s tranzitom, zatiaľ čo
vývoz tovaru sa v tomto prípade uskutočnil z územia S. v súlade s platnými colnými
predpismi, tranzit cez územie U. sa uskutočňuje podľa U. colných predpisov.
Žalovaný nesúhlasí s tvrdením predchodcu žalobcu, že si sám zabezpečoval všetky
úkony v súvislosti s prepustením vozňov cez U. Zo skutkového stavu vyplýva, že
k uzavretiu prepravnej zmluvy došlo na území S. a tovar bol prepustený do režimu vývozu S.
colnými orgánmi (Jednotná colná deklarácia). Pretože tovar bol prepustený
do režimu vývozu, podľa odvolateľa nemôže byť sporné, že boli splnené podmienky na jeho
prepustenie. Potvrdené colné vyhlásenie (JCD) je rozhodnutím v colnom konaní podľa ust.
§ 81 ods. 5 zákona č. 180/1996 Z. z. (ďalej iba „Colný zákon“), podľa ktorého, ak je colným
orgánom v colnom konaní potvrdené colné vyhlásenie, stáva sa toto vyhlásenie rozhodnutím
v colnom konaní. Zo skutkového stavu je zrejmé, že JCD, ktorá je rozhodnutím v colnom
konaní, potvrdzuje, že tovar bol prepustený do režimu vývozu, a to v súlade s ust. § 174
a § 175 Colného zákona, podľa ktorého colný orgán prepustí tovar na vývoz s podmienkou, že
tovar vystúpi do zahraničia v rovnakom stave a za rovnakých podmienok, aké platili v čase prijatia colného vyhlásenia na vývoz. Colný orgán môže ustanoviť lehotu, v ktorej musí tovar
vystúpiť do zahraničia. Zásielku predchodca žalobcu prepravoval cez štátnu hranicu v zmysle
prepravnej zmluvy a podľa ust. § 42 Colného zákona ho bol povinný predložiť pohraničnému
colnému úradu. Podľa citovaného ustanovenia osoby, ktoré prepravujú tovar cez štátnu
hranicu, sú povinné pohraničnému colnému orgánu tovar prihlásiť a predložiť spolu
s dokladmi, ktoré sa vzťahujú na tovar. Odosielateľ po tom, čo odovzdá tovar Ž., už nerobí
žiadne úkony. Ž. bola povinná predložiť túto zásielku colným orgánom. Preto nie je pravdivé
tvrdenie žalobcu, že žalovaný zabezpečoval všetky úkony pri preprave na U.
Z hľadiska právneho posúdenia vecí je podľa odvolateľa zrejmé, že Ž. nič nebránilo
tomu, aby predložila zásielku aj s dokladmi, ktoré ju sprevádzali aj U. colným orgánom.
Žiadny právny predpis, neoprávňuje Ž. skúmať správnosť a úplnosť priložených dokladov
k nákladnému listu. Postup pri odovzdávaní vlakov na železničnom hraničnom priechode s U. je upravený viacerými dohodami a je stanovený aj celý technologický postup, upravujúci
presné postupy jednotlivých zložiek, zabezpečujúcich prepravu tovaru cez štátne hranice.
Odvolateľ preto navrhuje, aby odvolací súd žalobu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť
nahradiť žalovanému trovy konania.
Žalobca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec v rozsahu podľa ustanovenia § 212
ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní napadnutého
rozsudku v medziach dôvodov uvedených v odvolaní, dospel k záveru, že sú splnené
predpoklady pre jeho zrušenie.
Z podaného odvolania vyplýva, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu došlo podľa
žalovaného tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a preto tento súd vydal nesprávne rozhodnutie.
Podstata odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov
dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré
boli preukázané, či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť
aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,
zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
Žalobca (pôvodne Ž. S. R.) sa žalobou, podanou na súde dňa 05. 06. 2000 domáha
voči žalovanému zaplatenia 1 482 513 Sk (49 210,42 Eur) spolu s 15% úrokom z omeškania
od 11. 02. 2000 do zaplatenia a nahradenia trov konania, a to z dôvodu nezaplatených
doplňujúcich poplatkov za prestoj vozňov, vyúčtovaných v zmysle príslušných ustanovení
Dohody SMGS faktúrami č. 13260105, č. 13260106 a č. 13260107, vystavenými dňa 26. 01.
2000. Vagóny s prepravovanými zásielkami počas trvania ich prepravy odmietli prevziať Ž. U. z dôvodu neodsúhlasenej prepravy, ktorý dôvod je uvedený i vo všeobecných zápisniciach
založených v spise. Z uvedeného dôvodu došlo k prestoju vozňov na tratiach Ž. v Č. N. T.,
ktoré vozne boli odstavené so súhlasným pokynom žalovaného.
Zo spisu je zrejmé, že pri preprave zásielky došlo k vzniku prepravnej prekážky, ktorá
prekážka znemožnila pokračovať v preprave zásielky. V tejto súvislosti Najvyšší súd
Slovenskej republiky odkazuje na Dohodu o medzinárodnej železničnej preprave tovaru
(skratka SMGS), ktorým sa vzťah účastníkov konania spravuje.
Podľa čl. 21 § 1 SMGS, ak sa pri preprave v odosielacej stanici alebo v stanici na ceste
vyskytne prekážka, Ž. rozhodne, či treba požiadať odosielateľa o riešenie vzniknutej situácie,
alebo či je účelnejšie prepraviť tovar do stanice určenia po inej prepravnej ceste. Ž. je
oprávnená vybrať dovozné za zmenenú prepravnú cestu a uplatniť zodpovedajúcu predĺženú
lehotu okrem prípadov, kedy je vina na nej samotnej.
Ak nie je k dispozícii iná prepravná cesta, ak nemožno v preprave pokračovať z iných
dôvodov, alebo ak vznikne prekážka pri dodaní tovaru, vyrozumie stanica, v ktorej prekážka
vznikla, neodkladne telegraficky odosielateľa prostredníctvom odosielacej stanice a požiada
ho o návrh riešenia. Pritom oznámi odosielateľovi všetky potrebné údaje, ktoré má k dispozícii (čl. 21 § 2 SMGS).
Podľa čl. 21 § 7 SMGS, ak počas prepravy alebo pri vydaní tovaru vznikne prepravná
prekážka alebo prekážka pri dodaní, zavinená odosielateľom alebo prijímateľom, musia sa Ž.
uhradiť všetky výdavky, ktoré jej vznikli zdržaním počas prepravy alebo pri dodaní. Ak
vznikla prepravná prekážka alebo prekážka pri dodaní bez zavinenia odosielateľa alebo
prijímateľa, musia sa Ž. nahradiť všetky výdavky, ktoré vznikli tým, že odosielateľ alebo
prijímateľ na vyžiadanie Ž. v súvislosti s prepravnou prekážkou alebo prekážkou pri dodaní
nedal žiadne návrhy v lehotách stanovených v § 3 (do 8 dní, pri ľahko skaziteľnom tovare
do 4 dní) tohto článku alebo ak ním daný návrh nemožno uskutočniť. Ak vznikne prekážka
v odosielacej stanici alebo v stanici určenia, účtujú sa poplatky podľa vnútroštátnych
predpisov a taríf platných na týchto Ž. Ak vznikne prekážka na tranzitných Ž., účtujú sa
poplatky podľa tranzitnej tarify používanej zúčastnenými Ž. na príslušnú medzinárodnú
prepravu; ak však v tranzitnej tarife na takéto prípady nie sú uvedené poplatky, vyúčtujú sa
podľa vnútroštátnych predpisov a taríf platných na príslušnej tranzitnej Ž. Všetky
horeuvedené výdavky sa zapíšu do nákladného listu a vyberú sa od odosielateľa, prijímateľa
alebo platiteľa (špeditérskej organizácie, obchodného agenta a pod.) v závislosti od toho, kto
z nich realizuje platbu prepravného v súlade s článkom 15 tejto Dohody.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia, ako aj čl. 15 SMGS upravujúci platenie
prepravného a preskúmaním nákladných listov, ktoré listy sú založené v spise, Najvyšší súd
Slovenskej republiky zisťuje, že prepravné po Ž. hradí žalovaný, t. j. H., a. s., P., IČO: X.
V danom prípade prepravy došlo k vzniku prepravnej prekážky, ktorá prekážka bola
neodkladne odosielateľovi (žalovanému) prostredníctvom odosielacej stanice oznámená
a žalovaný bol požiadaný o návrh riešenia. Žalovaný požiadal o pozdržanie vagónov
v železničnej stanici Č. N. T. do dňa 02. 01. 1999, kedy predpokladal vyriešenie situácie.
Odvolací súd pri tejto skutočnosti poznamenáva, že vzhľadom na vzniknutú situáciu žalovaný
inú možnosť ani nemohol zvoliť, nakoľko predmetom zásielky boli strelivá, ktorých preprava
podlieha osobitnému režimu.
V súvislosti so vznikom prepravnej prekážky odvolací súd uvádza, že vagóny
s prepravovanými zásielkami počas trvania ich prepravy odmietli prevziať Ž. U. z dôvodu
neodsúhlasenej prepravy. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 31. 01. 2008, č. k. 3 Obo 289/2006-504, ktorým uznesením opätovne zrušil rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, okrem iného zdôraznil, že pojem neodsúhlasená preprava nemožno bez ďalšieho stotožňovať s pojmom prepravy neplánovanej,
teda zavinenej Ž., a bez doplnenia dokazovania nemožno vyvodiť ani záver o splnení si
všetkých povinností zo strany žalovaného v súvislosti s prepravou tovaru.
Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 08. 12. 2009 vyplýva, že súd prvého stupňa okrem
iného zistil, že tranzitná licencia nebola predložená slovenskej strane žalovaným, ale bola
predložená zo strany U., ktorú skutočnosť právny zástupca žalovaného spresnil tým, že
tranzitná licencia bola predložená S. Ž. dňa 11. 10. 1999, t. j. pred odoslaním prvej zásielky
vagónov. Žalovaný má za to, že si tým splnil všetky povinnosti v súvislosti s prepravou
tovaru.
Napriek skutočnosti, že súd prvého stupňa postupoval v intenciách uznesenia
odvolacieho súdu, neobjasnil príčinu vzniku prepravnej prekážky, ktorú skutočnosť je možné
zistiť dopytom na Ž. U. Informácia z U. strany je spôsobilá objasniť nielen príčinu vzniku
prepravnej prekážky, ale aj prípadné zavinenie právneho predchodcu žalobcu (Ž.) či
žalovaného. Z obsahu čl. 21 § 7 SMGS, na ktorý článok súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odkazuje, totiž vyplýva, že Ž. sa musia uhradiť všetky výdavky
vzniknuté zdržaním počas prepravy iba v tom prípade, ak prekážka je zavinená odosielateľom
alebo prijímateľom. Keďže predchodca žalobcu a žalovaný postupovali pri riešení vzniknutej
situácie (prepravnej prekážky) podľa čl. 21 SMGS, ktorý článok vyžaduje zavinenie, je
potrebné toto zavinenie preukázať a následne vyvodiť zodpovednosť úhrady za prestoj
vozňov.
Vzhľadom na uvedené zistenia Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 3 O. s. p.
rozhodne o trovách celého konania.
Podľa § 226 O. s. p. je pre Krajský súd v Trenčíne, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie, právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 17. februára 2011
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová