Najvyšší súd
2 Obo/6/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M., právne zastúpenej J., proti odporcovi M., správcovi konkurznej podstaty úpadcu V., zastúpenému
spoločnosťou Advokátska kancelária J., o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty,
na odvolanie odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. júna 2012 č. k.
10Cbi/32/2010-246, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
28. júna 2012 č. k. 10Cbi/32/2010-246 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil odporcovi M., správcovi
konkurznej podstaty úpadcu V. povinnosť vylúčiť zo súpisu majetku úpadcu V. nehnuteľnosti
zapísané v LV č. X. ako: zastavané plochy a nádvoria, parc. č. X., o výmere 122 m2, parc.
č. X., o výmere 117 m2 a záhrady parcela č. X., o výmere 300m2. Odporcovi ďalej uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume 833,06 eur na účet právneho
zástupcu navrhovateľky do 3 dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku a na účet tunajšieho
súdu trovy konania štátu v sume 21,30 eur. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd
prvého stupňa uviedol, že navrhovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že nehnuteľnosti
nadobudla na základe darovacej zmluvy od rodičov I., ktorí riadne zaplatili kúpnu cenu
predávajúcim, a to manželom B., ktorí predmetné nehnuteľnosti nadobudli od predávajúceho – V. Navrhovateľka dodala, že má vedomosť o tom, že FNM SR súhlas
na odpredaj nehnuteľného majetku dal 31. 08. 2000 s tým, že V. mali zaplatiť na účet FNM
SR 4,8 milióna Sk. K úhrade tejto platby došlo tak, že medzi FNM SR a V. došlo
k započítaniu pohľadávok s N. Výzvou Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 05. 2010
doručenou navrhovateľke dňa 12. 07. 2010 bola navrhovateľke uložená 30 dňová lehota
na podanie žaloby v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov, o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu, z dôvodu
žiadosti správkyne konkurznej podstaty J., ktorá žiadosť zdôvodnila tým, že úpadca si
po súhlase FNM SR k prevodu predmetných nehnuteľností, nesplnil svoju zákonnú
povinnosť, nakoľko žiadna kúpna cena na účet fondu uhradená nebola.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, odporcu, svedkov
I., listinnými dôkazmi - výpis z LV č. X. kat. úz. N., notárska zápisnica N 128/2004,
NZ 83681/2004 zo dňa 23. 11. 2004, kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim V.
a kupujúcim P. zo dňa 12. 10. 2000 vrátane Dodatku č. 1, kúpna zmluva zo dňa 16. 07. 2001
uzatvorená medzi predávajúcimi manželmi B. a manželmi L., súhlas na odpredaj
nehnuteľného majetku zo dňa 31. 08. 2000 a súvisiace doklady, Dohoda o vzájomnom
započítaní pohľadávok uzavretá medzi FNM SR, N. a V. zo dňa 21. 02. 2001, kúpna zmluva
uzavretá medzi úpadcom a K., výzva Krajského súdu v Bratislave podľa § 19 ods. 2 ZKV,
zmluva č. 48/92 uzatvorená medzi FNM SR a V., konkurzná prihláška, zápisnica o výsluchu
svedka I. ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise, písomnými a ústnymi
prednesmi právnych zástupcov účastníkov konania.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že predmetné nehnuteľnosti boli
odporcom zaradené do súpisu konkurznej podstaty, sú jeho súčasťou doteraz a účinky
konkurzu naďalej trvajú. Navrhovateľka uplatnila svoj nárok v súlade s § 19 ods. 2 ZKV,
pričom návrh na začatie konania podala včas. Súd ďalej uviedol, že vec v konkurznej podstate
je zapísaná správcom konkurznej podstaty podľa príslušných procesných predpisov a nie
predpisov hmotného práva. Účelom návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty je
zrušenie obmedzenia vysloveného týmito procesnými predpismi a potrebná procesná ochrana
je vylučovateľovi poskytovaná tým, že v prípade vyhovenia návrhu bude vec výrokom
rozsudku súdu vylúčená z podstaty. V danom prípade ide podľa súdu prvého stupňa o žalobu
na plnenie nie žalobu určovaciu. Je nesporné, že navrhovateľka svoje vlastnícke právo
k predmetnej nehnuteľnosti zapísanej do konkurznej podstaty osvedčuje listom vlastníctva č. X., je preto osobou konkurzom dotknutou a k podaniu návrhu na vylúčenie veci
zo súpisu oprávnenou. Vzhľadom na ustanovenia § 4 ods. 1 a § 41 ods. 1 zákona č. 162/1995
Z. z. katastrálneho zákona, podľa ktorého sú údaje v katastri hodnoverné, kým sa nepreukáže
opak, súd prvého stupňa prejudiciálne riešil otázku, či navrhovateľka a jej právni
predchodcovia nadobudli vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti na základe platných
právnych úkonov. Podľa súdu prvého stupňa je nesporné, že úpadca nadobudol predmetnú
nehnuteľnosť od FNM SR na základe privatizačnej zmluvy, preto sa na tento prevod vzťahujú
okrem všeobecných predpisov aj špeciálny právny predpis, a to zákon o veľkej privatizácii
(zákon č. 92/91 Zb.). Z ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii vyplýva, že zákon
o veľkej privatizácii ako osobitný právny predpis vzťahujúci sa na privatizáciu majetku štátu
špecificky upravuje otázku neplatnosti právnych úkonov vykonaných v súvislosti
s privatizovaným majetkom, a to nielen právnych úkonov medzi nadobúdateľom
privatizovaného majetku a treťou osobou, ale aj všetkých na ne nadväzujúcich právnych
úkonov. Súd prvého stupňa zdôraznil, že zákonodarca s účinnosťou od 14. 09. 1995 zaviedol
do Zákona o veľkej privatizácii § 19a, ktorý postihuje právne úkony vykonané v rozpore
s predmetným ustanovením absolútnou neplatnosťou. Ak aj zákonodarca umožnil kupujúcim
prevádzať majetok s predchádzajúcim súhlasom FNM SR tak len s rozväzovacou
podmienkou, že v prípade, ak predávajúci poruší povinnosti uložené ustanovením § 19a, t. j.
nepoužije výnos z predaja privatizovaného majetku na splatenie záväzkov voči FNM SR,
právne úkony (prevod privatizovaného majetku) ako aj nadväzujúce právne úkony (akékoľvek
ďalšie prevody) sú zo zákona neplatné. Paragraf 19a zákona č. 92/1 991 Zb. zavedený
zákonom č. 190/1995 Z. z. je účinný od 14. 09. 1995 bez prechodných a záverečných
ustanovení. Podľa názoru súdu prvého stupňa ide o normu, ktorá vykazuje znaky nepravej
retroaktivity. Súd prvého stupňa dodal, že o nepravú retroaktivitu môže ísť v prípade, že
zákonodarca novým právnym predpisom s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj
tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Za prípustné sa
považuje pokiaľ nová právna úprava zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus
uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy
priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku
nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, ale akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej
a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.
Súd prvého stupňa preto konštatoval, že nakoľko k prevodu predmetnej nehnuteľnosti
na právneho predchodcu navrhovateľky došlo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 10. 2000,
t. j. po zavedení novely § 19a zákona o veľkej privatizácii účinnej od 14. 09. 1995
na platnosť prevodu sa vyžadovalo splnenie oboch podmienok stanovených v § 19a ods. 2 a 3
zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony nadobúdateľa a na ne nadväzujúce
úkony týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné. Vykonaným
dokazovaním súd prvého stupňa dospel k záveru, že obe podmienky boli splnené, a preto
v danom prípade nemožno hovoriť o prevode privatizovaného majetku ako o absolútne
neplatnom právnom úkone pre rozpor s §19a uvedeného zákona. Podľa ust. §19a ods. 2
zákona o veľkej privatizácii podmienkou k platnému prevodu sprivatizovaného majetku
na tretie osoby je súhlas FNM SR. Podľa súdu prvého stupňa je nesporné, že FNM SR udelil
dňa 31. 08. 2000 súhlas na odpredaj predmetného majetku za podmienky, že výnos z tohto
predaja - podľa predložených znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk použije
kupujúci na úhradu svojich záväzkov voči FNM SR. Pokiaľ ide o náležitosti „súhlasu“ je
podľa súdu prvého stupňa zrejmé, že zákon o veľkej privatizácii v citovanom ustanovení ani
na inom mieste náležitosti súhlasu neupravuje. Súd prvého stupňa preto uzavrel, že bolo
v právomoci FNM SR ako súhlas vydá, resp. či ho niečím obmedzí. Podľa súdu prvého stupňa
to vyplýva aj z dôvodovej správy k ust. §19a, podľa ktorého ustanovenie zabezpečuje určitú
ingerenciu fondu vo vzťahu k privatizovanému majetku nachádzajúcemu sa u nadobúdateľa
a vzhľadom na hroziace exekúcie privítal snahu P. ako majoritného záložného veriteľa
postupovať spoločne. Súd prvého stupňa dospel k názoru, že bol naplnený účel zákona,
pretože týmto súhlasom chcel FNM SR zabezpečiť aspoň čiastočné uspokojenie svojej
pohľadávky vzhľadom na ekonomickú situáciu u úpadcu.
Druhou podmienkou k platnosti prevodu privatizovaných nehnuteľností bolo použitie
takto získaných finančných prostriedkov prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu.
Súd prvého stupňa uzavrel, že odporca si túto povinnosť splnil. V napadnutom rozsudku
považoval za potrebné uviesť, že ani zo zákona ani zo súhlasu nevyplýva akým spôsobom
a dokedy má úpadca takto získané finančné prostriedky uhradiť v prospech FNM SR.
Zo zákona je podľa súdu prvého stupňa iba zrejmé, že nadobúdateľ je povinný použiť
finančné prostriedky získané na základe predaja po predchádzajúcom súhlase fondu
prednostne na úhradu svojich záväzkov. K úhrade, resp. použitiu finančných prostriedkov
v prospech FNM SR získaných na základe súhlasu došlo uzatvorením Dohody o vzájomnom
započítaní pohľadávok medzi FNM SR, N. a úpadcom. Uzavretím dohody o započítaní zanikla pohľadávka, ktorú mal úpadca voči spoločnosti K. a pohľadávka, ktorú mala
spoločnosť K. voči FNM SR. Pohľadávka FNM SR sa voči úpadcovi znížila o sumu
11 801 460 Sk. Uvedené podľa súdu prvého stupňa potvrdzuje aj následne správanie sa jej
účastníkov, kedy úpadca prestal evidovať pohľadávku voči K., K. voči FNM SR a naopak,
úpadca prestal evidovať záväzok v tomto rozsahu voči FNM SR, a preto ju už samotný
správca úpadcu v uvedenom rozsahu poprel. Skutočnosť, že FNM SR nepodal žalobu
na určenie pravosti a výšky popretej pohľadávky svedčí podľa súdu prvého stupňa o tom, že
aj fond považoval popretie pohľadávky za dôvodné práve z titulu trojdohody a zápočtu
pohľadávok. Túto skutočnosť podľa súdu prvého stupňa potvrdil aj vypočutý svedok I., ktorý
si pamätal na uzatvorenie dohody o započítaní a uviedol, že FNM SR chcel aspoň týmto
spôsobom znížiť dlh úpadcu. Svedok podľa súdu prvého stupňa potvrdil, že súhlasy
neobsahovali lehotu dokedy je potrebné použiť finančné prostriedky ani spôsob úhrady. Preto
súd prvého stupňa konštatoval, že ak teda došlo až dňa 21. 02. 2001 k uzavretiu dohody
o započítaní, neznamená to, že nesúvisí so splnením záväzku na základe predmetného
súhlasu, keďže FNM SR vedel, že zo strany úpadcu ide o použitie prostriedkov získaných
z predaja časti privatizovaného majetku na úhradu záväzkov úpadcu voči nemu. Započítanie
pohľadávok je podľa súdu prvého stupňa nesporne jednou z foriem zániku záväzku.
Súd prvého stupňa sa preto nestotožnil s právnym názorom odporcu, že dohoda
o započítaní s týmto predajom nesúvisí a môže sa týkať iba vzťahu úpadcu a K. Dohoda
o započítaní je podľa súdu prvého stupňa právny úkon, ktorý v sebe zahŕňa jednak postúpenie
pohľadávky (§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka) a jednak započítanie (§ 580 a nasl.
Občianskeho zákonníka). Postúpením pohľadávky (ako výnos získaný z predaja
nehnuteľnosti úpadcu realizovaný na základe súhlasu fondu) úpadcu voči K. na FNM SR
a následným započítaním odplaty za postúpenie so záväzkom voči fondu si podľa súdu
prvého stupňa úpadca riadne splnil záväzok vyplývajúci zo zákona i zo znenia súhlasu
na prevod nehnuteľnosti. Podľa názoru súdu prvého stupňa bol tento úkon vykonaný
dostatočne určito a zrozumiteľne a je z neho zrejmý úmysel a vôľa strán započítať vzájomné
pohľadávky FNM SR a úpadcu čo do výšky 11 801 460 Sk. Tomuto podľa súdu prvého
stupňa zodpovedá aj následné správanie účastníkov, predovšetkým odporcu, ktorý poprel
pohľadávku FNM SR v tejto výške a následne FNM SR, ktorý nepodal incidenčnú žalobu,
teda uznal zníženie pohľadávky úpadcu o túto čiastku.
Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa dospel k záveru, že nadobúdateľ nekonal
v rozpore s ustanovením § 19a ods. 2 a 3 zákona o veľkej privatizácii a právny úkon, ktorým
bola prevedená predmetná nehnuteľnosť na právneho predchodcu navrhovateľa je platným
právnym úkonom. Vykonaným dokazovaním bolo podľa súdu prvého stupňa preukázané, že
bol vydaný predchádzajúci súhlas k prevodu majetku a takto získané finančné prostriedky
(v intenciách súhlasu) boli použité v prospech FNM SR na úhradu záväzkov úpadcu formou
započítania. Súd prvého stupňa zdôraznil, že nemalo by byť na ťarchu navrhovateľa ako tretej
osoby prípadné pochybenie FNM SR. Keďže započítanie je jednou z foriem zániku záväzku,
súd prvého stupňa je toho názoru, že úpadca splnil svoj záväzok vyplývajúci zo súhlasu
započítaním.
Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej dodal, že pokiaľ ide
o námietku odporcu, že svedka I. možno pokladať za zaujatého pre pomer k účastníkom sporu
(navrhovateľka je jeho dcéra a syn s nevestou sú navrhovateľmi v inej žalobe o vylúčenie veci
konkurznej podstaty na tom istom skutkovom základe) sa s touto námietkou súd stotožnil,
a preto jeho svedeckú výpoveď pri rozhodovaní nezobral do úvahy, z tohto dôkazu
nevychádzal. Ďalej zdôraznil, že vzhľadom na obsiahle vyjadrenia účastníkov konania sa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal iba s tými otázkami, ktoré pokladal
pre rozhodnutie vo veci za rozhodujúce. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa § 142
ods. 1 O. s. p.
Proti napadnutému rozsudku podal odvolanie odporca z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca mal za to, že súd prvého stupňa skutkový
stav veci nevyhodnotil správne, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neoprel
o jednoznačné, všeobecne akceptovateľné a prijateľné argumenty; naopak, svoje rozhodnutie
oprel podľa odporcu len o svoj vlastný úsudok a vlastný výklad právnych noriem,
predovšetkým § 19a zákona o veľkej privatizácii.
K posúdeniu predmetnej kúpnej zmluvy vo vzťahu k splneniu podmienok uvedených
v § 19a zákona o veľkej privatizácii odporca uviedol, že, ak úpadca prevádzal nehnuteľnosti
na tretie osoby v čase, kedy nemal splnené všetky svoje záväzky voči FNM SR vyplývajúce z predmetnej privatizačnej zmluvy, museli byť pod sankciou absolútnej neplatnosti právneho
úkonu splnené podmienky stanovené v § 19a zákona o veľkej privatizácii. Podľa názoru
odporcu nebola splnená ani jedna z potrebných podmienok, a to udelenie predchádzajúceho
súhlasu zo strany FNM SR na prevod majetku a súčasne použitie získaných finančných
prostriedkov na úhradu záväzkov voči FNM SR. Odporca zdôraznil, že zo strany FNM SR
boli udelené tri súhlasy na predaj majetku úpadcu, ktoré sa však netýkali uzatvorenia
konkrétnych kúpnych zmlúv, pričom úpadca žiadal FNM SR o súhlas s predajom ním
špecifikovanej časti majetku a FNM SR mu súhlas s predajom tohto majetku udelil. Podľa
odporcu v konaní nebolo preukázané, že úpadca predkladal konkrétne kúpne zmluvy FNM
SR, preto nebolo preukázané, že bol FNM SR oboznámený s podmienkami, ktoré boli
dohodnuté medzi úpadcom a kupujúcimi v jednotlivých kúpnych zmluvách.
Kúpna zmluva, ktorá je predmetom posúdenia v prejednávanej veci bola uzatvorená
12. 10. 2000 a súd prvého stupňa dospel podľa odporcu k záveru, že FNM SR v súhlase
zo dňa 31. 08. 2012 uviedol, že úpadca má na úhradu svojich záväzkov voči FNM SR použiť
len sumu 4,8 mil. Sk a nie celú kúpnu cenu. S týmto záverom sa odporca nestotožnil a dodal,
že takúto podmienku FNM SR je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka potrebné považovať
za neplatný právny úkon, lebo sa bez akýchkoľvek pochýb prieči, resp. obchádza § 19a
zákona o veľkej privatizácii. Odporca preto považoval súhlas FNM SR zo dňa 31. 08. 2012
za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemohol vyvolať žiadne dôsledky a je potrebné
na neho hľadieť ako keby neexistoval. Neplatnosť súhlasu implikuje neplatnosť zmluvy
o disponovaní s privatizovaným majetkom, ku ktorej mal byť súhlas udelený. Odporca
poukázal aj na to, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal ani skutočnosťou, že
v samotných kúpnych zmluvách bol dohodnutý taký spôsob zaplatenia kúpnej ceny, ktorý
podľa názoru odporcu sám o sebe spôsobuje absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Odporca
uviedol, že v predmetnej kúpnej zmluve je dohodnutý spôsob zaplatenia kúpnej ceny určito
a zrozumiteľne, pričom je nepochybné, že je v priamom rozpore nielen so zákonným ust.
§ 19a zákona o veľkej privatizácii, ale aj so žiadosťou úpadcu zo dňa 28. 07. 2000. Preto
teória obhajujúca pomyselný odklad plnenia povinnosti danej zákonom na budúce splnenie
povinnosti je podľa odporcu neodôvodnená a takýto výklad predmetného ustanovenia § 19a
účelový a špekulatívny. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/96/95
a 1MObdoV/16/2006 odporca tvrdil, že žiadny z úkonov, ktoré boli v predmetnej veci
vykonané po podpise predmetných kúpnych zmlúv, nemohli konvalidovať ich absolútnu
neplatnosť.
K otázke, či uzatvorením kúpnej zmluvy medzi úpadcom ako predávajúcim
a spoločnosťou K. ako kupujúcim a následným započítaním vzájomných pohľadávok medzi
úpadcom, FNM SR, K. mohlo dôjsť ku splneniu povinnosti úpadcu v zmysle § 19a zákona
o veľkej privatizácii, odporca uviedol, že, ak by dlžník (privatizér) mohol svojvoľne
bez akýchkoľvek následkov použiť kúpnu cenu aj na iný účel ako na prednostné uhradenie
svojich záväzkov voči FNM SR tak by sa po získaní kúpnej ceny za predaj privatizovaného
majetku mohol do nekonečna brániť tým, že svoje záväzky voči FNM SR uhradí niekedy
inokedy v neurčitej budúcnosti z nejakých iných budúcich príjmov a uplatnenie sankcie
neplatnosti právneho úkonu stanovenej v § 19a zákona o veľkej privatizácii by bolo podľa
odporcu nevykonateľné. Odporca zdôraznil, že celková kúpna cena za predaj privatizovaného
majetku, ktorú mal úpadca získať od tretích osôb v zmysle kúpnych zmlúv predstavovala
spolu sumu 46 199 100 Sk, pričom na základe Dohody o zápočte mohla byť FNM SR
uhradená maximálne suma 11 801 460 Sk. Preto podľa odporcu je zrejmé, že suma 11 801
460 Sk je výrazne nižšia ako celková suma 46 199 100 Sk získaná z predaja privatizovaného
majetku, na základe čoho sa tento zápočet nemôže týkať všetkých odporcom uvedených
kúpnych zmlúv. Odporca ďalej v odvolaní tvrdil, že samotná Dohoda o zápočte neobsahuje
žiadnu sumu odplaty dohodnutú medzi úpadcom a FNM SR za postúpenie pohľadávky
úpadcu voči K., a preto je potrebné postúpenie pohľadávky úpadcu na FNM SR považovať
za bezodplatné.
Odporca mal tiež za to, že nie je podložené tvrdenie súdu prvého stupňa, že ak FNM
SR nepodal incidenčnú žalobu uznal zníženie pohľadávky. Táto skutočnosť by podľa odporcu
mohla spočívať aj v nedostatočnej starostlivosti zamestnancov FNM SR, čo dokumentuje ust.
čl. IV bod 4.4. druhá veta zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17. 02. 2006.
K otázke, či uzatváraním kúpnych zmlúv s vybratými tretími osobami počas
exekučného konania došlo k obchádzaniu zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
(Exekučný poriadok), čím by bol aj právny úkon - kúpna zmluva neplatná v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka odporca aj naďalej tvrdil, že súdna exekútorka J. prekročila svoje
právomoci a postupovala spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ustanoveniami zákona
č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku. Podľa odporcu, ak úpadca nakladal s majetkom
a uzatváral kúpne zmluvy s tretími osobami so súhlasom súdnej exekútorky mimo exekučnej
dražby tým došlo k obchádzaniu zákona č.233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok), resp. došlo ku konaniu, ktoré je v rozpore s týmto zákonom. V tejto súvislosti odporca uviedol, že predseda
predstavenstva úpadcu I. vo svojich svedeckých výpovediach v iných konaniach týkajúcich sa
predaja majetku úpadcu pred vyhlásením konkurzu označil súdnu exekútorku J. ako osobu,
ktorá predaj organizovala a zabezpečovala podpisovanie jednotlivých kúpnych zmlúv.
V závere odvolania odporca poukázal vo veci výkladu § 19a zákona o veľkej
privatizácii zo strany súdu prvého stupňa na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. 58/2010 pričom dodal, že riadne odôvodnenie písomnej formy rozsudku nie je len
požiadavkou formálnou, ale je prameňom poznania úvahy súdu tak v otázke zisťovania
skutkového stavu veci ako aj jeho právneho posúdenia. Odporca uviedol, že z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia jeho opodstatnenosť, pravdivosť, zákonnosť a spravodlivosť
nevyplýva, a preto napadnuté rozhodnutie nespĺňa podmietky uvedené v ustanovení § 157
ods. 2 O. s. p. a ostatných právnych predpisoch vrátane Ústavy SR. Ak súd prvého stupňa
dospel na základe vlastného výkladu § 19a zákona o veľkej privatizácii k záveru, že FNM SR
je oprávnený rozhodnúť o tom, že na úhradu privatizačných záväzkov stačí použiť len časť
získaných finančných prostriedkov tak v tomto prípade FNM SR potvrdil, že súhlas zo dňa
31. 08. 2000 neobsahoval žiadnu možnosť zníženia sumy, ktorá mala byť použitá na úhradu
záväzkov voči FNM SR. Odporca poukázal na to, že dôvod uprednostnenia stanoviska
navrhovateľa pred jasným stanoviskom FNM SR v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie
je uvedený.
Na základe vyššie uvedeného odporca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa v plnom rozsahu zmenil tak, že návrh navrhovateľa v plnom
rozsahu zamietne a zaviaže navrhovateľa na úhradu trov odvolacieho konania vo výške 57 eur
za jeden úkon právnej pomoci (vypracovanie odvolania) plus režijný paušál 7,41 eur plus
príslušná DPH alebo aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil veci súdu prvého
stupňa na nové konanie.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Poukázal, že odporca v odvolaní nenamietal zistený skutočný stav veci, a to ani
vo vzťahu k vykonaným dôkazom, či dôkazom vykonaným vo vzťahu k exekútorke. Podľa
navrhovateľa, úpadca bol viazaný kúpnou zmluvou č. 48/1992 z 27. 07. 1992 vrátane jej
dodatku, preto v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka tento záväzkový
vzťah bolo možné meniť len so súhlasom strán, ak zákon nestanovil inak.
Naďalej trval na tom, že v prejednávanej veci je aplikácia právneho režimu ust. § 19a
zákona č. 92/1991 Zb. vylúčená, a to z dôvodu retroaktivity. K legislatívnej zmene formou
vloženia ust § 19a do zákona č. 92/1991 Zb. došlo s účinnosťou od 14. 09. 1995. Uviedol tiež,
že samotné znenie ust. § 19a zákona č. 92/1991 Zb. nie je interpretačne dokonalé, preto
k plneniu mohlo dôjsť kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom, teda aj započítaním.
Poukázal na svoje vyjadrenie z 03. 11. 2010, kde sa zaoberal aj otázkou oneskorenej
úhrady kúpnej ceny v prospech FNM SR a vyslovil domnienku, že daný prípad by mohol mať
za následok iba relatívnu neplatnosť právneho úkonu /§ 40a Občianskeho zákonníka
v nadväznosti na § 101 a nasl. Občianskeho zákonníka/.
Nesúhlasil s odporcovým výkladom ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácií,
pričom na základe predložených písomných dôkazov týkajúcich sa súhlasu fondu s predajom
nehnuteľností mal za to, že na účet fondu nemala byť poukázaná vyššia suma ako 4,8 mil. Sk.
Splnenie povinnosti zaplatiť kúpnu cenu za odpredaný majetok akceptoval fond uzavretím
dohody dňa 21. 02. 2001.
Podľa navrhovateľa skutočnosť, že povinný porušil zákaz nakladať s majetkom
podliehajúcim exekúcií, ktorý uložil súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie /§ 47
ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku/ nemá za následok neplatnosť právneho úkonu
povinného, ktorým tento zákon porušil, ale vznik práva oprávneného odporovať tomuto
právnemu úkonu povinného podľa § 42a a 42b Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec v rozsahu podľa ustanovenia § 212
ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní napadnutého
rozsudku v medziach dôvodov uvedených v odvolaní, dospel k záveru, že odvolanie odporcu
je dôvodné.
V predmetom konaní navrhovateľ žiadal, aby súd uložil odporcovi M., správcovi
konkurznej podstaty úpadcu V. povinnosť vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu V.
ním označené nehnuteľnosti. Správca konkurznej podstaty navrhovateľom uvedené
nehnuteľnosti zapísal do konkurznej podstaty, nakoľko pri ich prevode došlo k porušeniu
ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácií.
Z obsahu spisu vyplýva, že na základe zmluvy č. 48/92 zo dňa 27. 07. 1992 došlo
k prevodu vlastníckeho práva k veciam, iným právam a iným majetkovým hodnotám, ktoré
slúžia alebo vzhľadom na svoju povahu majú slúžiť k prevádzkovaniu činnosti
privatizovaného podniku z FNM SR na V. (ďalej označované ako úpadca). Písomnou
žiadosťou o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa 28. 07. 2000 požiadali V.
Fond národného majetku Slovenskej republiky o súhlas s odpredajom nehnuteľností, ktoré sú
predmetom sporu. Svoju žiadosť odôvodnili tým, že stavebná výroba je sprevádzaná
nedostatkom finančných prostriedkov a neplnením finančných záväzkov, čo viedlo k čerpaniu
úveru cestou P. Uvedená banka je záložným veriteľom a požiadala úpadcu o plnenie
záväzkov. Úpadca súčasne uviedol, že zaplatenie kúpnej ceny kupujúcim bude dohodnuté
v konkrétnych kúpnych zmluvách a kúpna cena bude zaplatená bez zbytočného odkladu
na účet Fondu národného majetku Slovenskej republiky. Listom zo dňa 31. 08. 2000 Fond
národného majetku Slovenskej republiky v súlade s uznesením Výkonného výboru fondu
č. 16/35/00 zo dňa 22. 08. 2000 udelil súhlas na uvoľnenie záložného práva a odpredaj
nehnuteľného majetku /špecifikovaného v súhlase/ za podmienky, že výnos z tohto predaja
podľa predložených znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk použije kupujúci
na úhradu svojich záväzkov vo FNM SR.
Dňa 12. 10. 2000 uzatvorili V. /označované tiež ako úpadca/ ako predávajúci
s kupujúcimi P. s manželkou I. a I. s manželkou J. kúpnu zmluvu, ktorou kupujúci nadobudli
nehnuteľnosti evidované na liste vlastníctva úpadcu č. X. kat. územie N., parc. č. X., X., X. -
zastavané pozemky a stavbu so súpisným číslom X. Zmluvné strany sa dohodli na kúpnej
cene 4 543 660 Sk za pozemky a 85 060 Sk za stavbu, pričom táto cena podľa dohody mala
byť vyplatená na účet súdnej exekútorky J. Dňa 21. 11. 2000 uzatvorili zmluvné strany
Dodatok č. 1 k predmetnej kúpnej zmluve.
Kúpnou zmluvou z 16. 07. 2001 P. s manželkou I. a I. s manželkou J. previedli
nehnuteľnosti evidované na liste vlastníctva č. X. kat. územie N., parc. č. X., X., X. na I.
Navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam na základe
darovacej zmluvy spísanej do notárskej zápisnice NZ 83681/2004 dňa 23. 11. 2004.
Úpadca nadobudol nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu na základe
privatizačnej zmluvy, preto pri posudzovaní prevodu nehnuteľností bolo potrebné aplikovať
špeciálny právny predpis, zákon č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácií.
Súd prvého stupňa konštatoval, že k prevodu predmetnej nehnuteľnosti na právneho
predchodcu navrhovateľa došlo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 10. 2000, t. j.
po zavedení novely § 19a zákona o veľkej privatizácii účinnej od 14. 09. 1995, preto sa
na platnosť prevodu vyžadovalo splnenie oboch podmienok stanovených v § 19a ods. 2 a 3
zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony nadobúdateľa a na ne nadväzujúce
úkony týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné.
Keďže základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR zodpovedá
taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen znaky rozhodnutia predloženého mu
na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka
niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania, najvyšší súd preskúmal
napadnuté rozhodnutie z aspektu dodržania princípu právnej istoty, rovnosti a zákazu
retroaktivity práva.
K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem,
ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. (PL. ÚS
16/95). V ústavnom poriadku SR všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov
alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika
právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka
(princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je
i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.
V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí,
z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho
ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia,
by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť
(poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje podľa práva
by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napríklad
jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne
neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie
podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné
s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou
a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti
právnych predpisov (ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady, že ten, kto konal, resp.
postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže
byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný. (PL. ÚS 36/95).
V súvislosti s problematikou spätnej účinností však právna teória Slovenskej
republiky ako aj európskych krajín rozlišuje medzi pravou a nepravou spätnou účinnosťou
právnych predpisov (pravou retroaktivitou a nepravou retroaktivitou).
Význam uvedeného rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá
retroaktivita (spätná účinnosť) v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu
právneho štátu, nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje ako prípustný nástroj
na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.
Pri uvedenom rozlišovaní je nevyhnutné si uvedomiť, že za pravú retroaktivitu sa
pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento v novom právnom predpise (zákone)
neuzná práva (alebo povinnosti) založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne
skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu (zákona).
Za nepravú retroaktivitu sa však pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento
v novom právnom predpise uzná právne skutočností, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho
zákona, no zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo povinnosti), ktoré vznikli na základe
týchto právnych skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti.
Nepravá retroaktivita jednoznačne umožňuje zákonodarcovi vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Nepravá
retroaktivita teda nepripúšťa, aby neskoršia právna norma neuznala právne skutočnosti,
na základe ktorých došlo k vzniku určitých právnych vzťahov podľa predchádzajúcej právnej
normy, no jednoznačne pripúšťa zmeny tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr
prijatej právnej normy (pripúšťa teda zmenu právneho režimu vzťahov, ktoré vznikli
v minulosti).
Výsledkom rozlišovania medzi pravou a nepravou retroaktivitou je poznanie, že
zďaleka nie každú zmenu, ktorú prinesie nový zákon na právne vzťahy založené právnymi
skutočnosťami v predchádzajúcom zákone (na vzťahy, ktoré vznikli počas platnosti minulej
právnej normy) je možné spájať s jeho spätným pôsobením a ako takú odmietať.
Podľa Európskeho súdneho dvora spätnú účinnosť európskych právnych predpisov je
potrebné posudzovať so zreteľom na rozpor medzi nutnosťou flexibility právneho poriadku
a nevyhnutnosti naplnenia účelu právnej regulácie na strane jednej (teda všeobecný záujem
môže spätnú účinnosť ospravedlniť) a potrebou zaručiť subjektom práva stabilitu ich
právnych vzťahov (právna istota) a ochranu ich legitimného očakávania na strane druhej.
Podmienka legitimného očakávania je Európskym súdnym dvorom posudzovaná na základe
kritéria jeho predvídateľnosti. Porušenie tohto princípu nastáva vtedy, keď je retroaktívny
predpis vydaný náhle a nečakane. Európsky súdny dvor konštatuje porušenie zásady
legitimného očakávania vtedy, ak opatrný podnikateľ nemohol rozumne s vydaním
retroaktívnej právnej úpravy počítať a kedy neexistujú žiadne náznaky týkajúce sa ich
vydania.
S účinnosťou od 14. 09. 1995 bol zákonom č. 190/1995 Zb. novelizovaný zákon
č. 91/1992 Zb. zákon o veľkej privatizácií. Ustanovenie § 19 citovaného zákona bolo
doplnené o ustanovenie § 19a bez prechodných ustanovení. Z dôvodovej správy zákona
č. 190/1995 Zb. vyplýva, že toto ustanovenie zabezpečuje určitú ingerenciu fondu vo vzťahu
k privatizovanému majetku nachádzajúceho sa u nadobúdateľa, ktorý ešte nesplatil celú
kúpnu cenu. Účelom bolo zabezpečiť sledovanie stavu majetku ako aj zabrániť prípadnému
prevodu majetku alebo jeho založeniu v prospech tretieho subjektu. Ustanovenie zaviedlo
právnu povinnosť vyžiadať si písomný súhlas k prevodu privatizovaného majetku na inú
osobu. Zároveň stanovilo, že do uhradenia celej kúpnej ceny nemôže nadobúdateľ platne
previesť privatizovaný majetok na ďalšie subjekty. Znenie zákona určuje ex lege neplatnosť
úkonov nadobúdateľa, pokiaľ by boli v rozpore s ustanovením tejto časti zákona.
Podľa ustanovenia § 19a ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zákona o veľkej privatizácií
do splatenia celej kúpnej ceny je nadobúdateľ privatizovaného majetku povinný odo dňa
účinnosti zmluvy strpieť, aby fond kontroloval stav a nakladanie s privatizovaným majetkom
a na ten účel nahliadal do účtovných dokladov nadobúdateľa privatizovaného majetku.
Do splatenia celej kúpnej ceny je prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti
nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho založenie
v prospech tretích osôb možné len po predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak fond
do 60 dní od doručenia písomnej žiadosti nadobúdateľa fondu na nakladanie s privatizovaným
majetkom písomne nevyjadrí nesúhlas, má sa za to, že súhlas bol udelený. Predchádzajúci
písomný súhlas fondu je potrebný aj pri akciových spoločnostiach, ktorých majetkové účasti
na podnikaní akciovej spoločnosti sú predmetom predaja. Ak nadobúdateľ privatizovaného
majetku nedodrží pri nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného
majetku alebo jeho časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho založenie
v prospech tretích osôb sú neplatné.
Ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas podľa odseku 2 nadobúdateľ
privatizovaného majetku je povinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu
svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa § 14.
Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky
na ne nadväzujúce úkony sú neplatné.
Spätná účinnosť tohto zákonného ustanovenia sa viaže na dispozičné právo
nadobúdateľa k privatizovanému majetku. Najvyšší súd považuje za potrebné poukázať
na privatizačnú zmluvu č. 48/1992, v ktorej úpadca súhlasil s obmedzením dispozície
s nehnuteľnosťami do splatenia kúpnej ceny a že kúpna zmluva medzi nadobúdateľom
privatizovaného majetku a novým vlastníkom bola uzavretá po zmene právneho režimu
vzťahu, ktorý vznikol v minulosti. Okrem toho právne vzťahy upravujúce nadobudnutie
majetku vo veľkej privatizácií prechádzali mnohými legislatívnymi zmenami.
Vzhľadom na vyššie uvedené kritéria Európskeho súdneho dvora a ústavného súdu
posudzovania prípustnosti nepriamej retroaktivity, najvyšší súdu dospel k názoru, že
ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácií nie je neprimerane zaťažujúce a nepredstavuje
neodôvodnený zásah v dôsledku čoho jeho aplikáciou nedošlo k porušeniu princípu právnej
istoty a princípu rovnosti.
Najvyššiemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti taktiež nie je známe, že by ústavný
súd vyslovil rozpor ustanovenia § 19a citovaného zákona s Ústavou Slovenskej republiky.
Pri aplikácií ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácií, najvyšší súd vychádzal
z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07, podľa ktorého
ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj
zmyslom a účelom zákona a z už uvedeného znenia dôvodovej správy k novele zákona
č. 190/1995 Z. z. účinnej od 14. 09. 1995.
Účelom Zákona o veľkej privatizácií okrem iného bolo zabezpečiť zaplatenie kúpnej
ceny privatizovaného majetku Fondu národného majetku v dôsledku čoho nadobúdateľ
privatizovaného majetku bol povinný použiť získané prostriedky z tohto majetku prednostne
na úhradu svojich záväzkov voči fondu. Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s touto
povinnosťou a všetky na ne nadväzujúce úkony sú podľa ustanovenia § 19a ods. 4 zákona
o veľkej privatizácií neplatné. Neplatnosť právnych úkonov súd skúma ex offo.
Zo znenia kúpnej zmluvy z 12. 10. 2000 vyplýva, že kúpna cena 4 458 600 Sk
a 85 060 Sk nebola v zmysle prísľubu obsiahnutého v písomnej žiadosti úpadcu o vyslovenie
súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa 28. 07. 2000 ako aj podľa ustanovenia § 19a zákona
o veľkej privatizácií poukázaná na účet fondu národného majetku, ale na účet súdnej
exekútorky.
V prejednávanej veci ako aj v konaniach vedených na najvyššom súdu pod sp. zn.
2Obo/66/2012 a 2Obo/6/2013 úpadca - nadobúdateľ privatizovaného majetku preukazoval
splnenie svojej povinnosti voči fondu /prednostná úhrada súm 6 866 021 Sk a 4 800 000 Sk
v prospech fondu/ dohodou zo dňa 21. 02. 2001.
Dňa 21. 02. 2001 V. ako predávajúci a N. ako kupujúci uzatvorili kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v cene 11 801 460 Sk. V ten istý deň, t. j. 21. 02. 2001
bola medzi V., N. a Fondom národného majetku Slovenskej republiky uzatvorená dohoda,
ktorú zmluvné strany označili ako Dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok.
Súd prvého stupňa uzavrel, že touto dohodou došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky úpadcom na Fond národného majetku Slovenskej republiky vo výške 11 801 460
Sk v súlade s ustanovením § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Ustanovenie § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka upravuje zmenu v osobe veriteľa
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Podstatnými náležitostiami zmluvy o postúpení
pohľadávky je označenie zmluvných strán, identifikácia postúpenej pohľadávky /popis
pohľadávky, čo do jej výšky a právneho dôvodu jej vzniku/. Nevyhnutnou súčasťou zmluvy
o postúpenie pohľadávky je dojednanie o tom, či ide o bezodplatnú, či odplatnú zmluvu.
V prípade odplaty musí byť vyjadrená aj cena za postúpenie pohľadávky. V opačnom prípade
je zmluva o postúpení pohľadávky z dôvodu neurčitosti a možnosti obchádzania zákona
neplatná /§ 37 a 39 Občianskeho zákonníka/.
Podľa čl. I bod 1 uvedenej dohody z 21. 02. 2001 sa Fond národného majetku
Slovenskej republiky a V. dohodli tak, že V. má pohľadávku voči K., ktorá vyplýva z kúpnej
zmluvy zo dňa 21. 02. 2001, ktorou boli tejto spoločnosti odpredané nehnuteľnosti za kúpnu
cenu 11 801 460 Sk. Podľa čl. I bod 2 V. postupuje túto svoju pohľadávku na Fond národného
majetku Slovenskej republiky.
Predmetná zmluva o postúpení pohľadávky neobsahuje dohodu, že sa jedná o odplatné
postúpenie pohľadávky, a teda ani cenu za jej postúpenie v dôsledku čoho najvyšší súd
uzavrel, že na základe tejto zmluvy o postúpení pohľadávky sa Fond národného majetku
bezodplatne stal veriteľom pohľadávky vo výške 11 801 460 Sk voči dlžníkovi K.
Podľa ustanovenia § 364 Obchodného zákonníka na základe dohody strán možno
započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ
a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu zaniknú
započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav
smerujúci k započítaniu, zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie.
V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia podmienkou platného započítania je, že
musí ísť o vzájomné pohľadávky. Každá započítavaná pohľadávka musí byť tiež označená
dostatočne určito tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou. Dostatočná identifikácia pohľadávky ďalej slúži na to, aby medzi zmluvnými stranami nevznikali pochybnosti o tom
aká pohľadávka a kedy bola započítaná. Neurčitosť pohľadávky v zmluve o jej započítaní
spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o započítaní podľa ustanovenia § 37 Občianskeho
zákonníka.
Podľa článku I bodu 3 dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok Fond národného
majetku Slovenskej republiky má pohľadávku voči V., ktorá pozostáva z nezaplatenej kúpnej
ceny vo výške 24 954 000 Sk a príslušenstva, ktorá vyplýva z kúpnej zmluvy o predaji
podniku č. 42/1992 zo dňa 27. 07. 1992 vrátane dodatku č. 1 zo dňa 29. 09. 1994.
V článku I bod 4 sa V. a Fond národného majetku dohodli, že započítajú pohľadávku
FNM SR vyplývajúcu z kúpnej zmluvy č. 42/1992 zo dňa 27. 07. 1992 voči pohľadávke V.
vyplývajúcej z postúpenej pohľadávky voči K.
Podľa čl. III pohľadávky špecifikované v čl. I a čl. II sa započítavajú do výšky v akej
sa kryjú, t. j. v sume 11 801 460 Sk.
Najvyšší súd na rozdiel od vysloveného právneho názoru súdom prvého stupňa
v napadnutom rozhodnutí, dospel k záveru, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému
započítaniu pohľadávok medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky a V.
/úpadcom/. Z článku I bod 1 a 2 dohody o vzájomnom započítaní vyplýva, že V. stratili
postavenie veriteľa vo vzťahu k pohľadávke 11 801 460 Sk, pričom novým veriteľom tejto
pohľadávky sa stal Fond národného majetku Slovenskej republiky. Nakoľko V. nemali voči
Fondu národného majetku v dohode uvedenú pohľadávku /naopak veriteľom tejto
pohľadávky už bol bezodplatne fond/, podľa článku I bod 4 nemohlo dôjsť k platnému
započítaniu. Okrem toho predmetom dohody neboli vzájomné pohľadávky medzi Fondom
národného majetku Slovenskej republiky a V., a preto nemohlo dôjsť k stretu vzájomných
pohľadávok ako i zániku pohľadávky Fondu národného majetku Slovenskej republiky
špecifikovanej v čl. I bod 3 uvedenej dohody. Naviac pohľadávka započítavána fondom t. j.
24 954 000 Sk a príslušenstvo nie je určitá. Nie je zrejmé z čoho sa skladá pohľadávka
a príslušenstvo pohľadávky a aká je jeho výška, či spôsob jeho určenia.
Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že úpadca pri predaji
privatizovaných nehnuteľnosti postupoval v rozpore s ustanovením § 19a zákona o veľkej
privatizácií, nakoľko získanými finančnými prostriedkami prednostne neuhradil svoj záväzok
voči fondu. Navrhovateľ preto svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam
doložil neplatnými zmluvami.
Odvolateľ v závere podaného odvolania spochybnil naplnenie ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
pri vyhotovení napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti najvyšší súd zdôrazňuje, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti
má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový
stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci
vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva
vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť
a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Najvyšší súd musel konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti
týkajúcej sa dobrej viery navrhovateľky s poukazom, že nemalo by byť na ťarchu
navrhovateľky, ako tretej osoby, prípadné pochybenie Fondu národného majetku, nie je
súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., neobsahuje všetky náležitosti kladené zákonom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky s prihliadnutím
k zistenej vade konania majúcej za následok odňatie odporcovi možnosti konať pred súdom,
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa ust. § 221 ods.1 písm. f/ a ods. 2
O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na ust. § 224
ods. 3 O. s. p. rozhodne o trovách celého konania.
V novom konaní vo veci bude úlohou súdu prvého stupňa postupovať podľa ust. § 157
O. s. p. pri posudzovaní právnej skutočnosti nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľkou
k vylučovaným nehnuteľnostiam podľa ustanovenia § 134 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Podľa ust. § 226 O. s. p. pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie, je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave, 26. februára 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová