Najvyšší súd  

2 Obo/6/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M., právne zastúpenej J., proti odporcovi M., správcovi konkurznej podstaty úpadcu V., zastúpenému

spoločnosťou Advokátska kancelária J., o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty,  

na odvolanie odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. júna 2012 č. k.

10Cbi/32/2010-246, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa  

28. júna 2012 č. k. 10Cbi/32/2010-246 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil odporcovi M., správcovi

konkurznej podstaty úpadcu V. povinnosť vylúčiť zo súpisu majetku úpadcu V. nehnuteľnosti

zapísané v LV č. X. ako: zastavané plochy a nádvoria, parc. č. X., o výmere 122 m2, parc.  

č. X., o výmere 117 m2 a záhrady parcela č. X., o výmere 300m2. Odporcovi ďalej uložil

povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume 833,06 eur na účet právneho

zástupcu navrhovateľky do 3 dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku a na účet tunajšieho

súdu trovy konania štátu v sume 21,30 eur. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd

prvého stupňa uviedol, že navrhovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že nehnuteľnosti

nadobudla na základe darovacej zmluvy od rodičov I., ktorí riadne zaplatili kúpnu cenu

predávajúcim, a to manželom B., ktorí predmetné nehnuteľnosti nadobudli   od predávajúceho – V. Navrhovateľka dodala, že má vedomosť o tom, že FNM SR súhlas  

na odpredaj nehnuteľného majetku dal 31. 08. 2000 s tým, že V. mali zaplatiť na účet FNM

SR 4,8 milióna Sk. K úhrade tejto platby došlo tak, že medzi FNM SR a V. došlo

k započítaniu pohľadávok s N. Výzvou Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 05. 2010

doručenou navrhovateľke dňa 12. 07. 2010 bola navrhovateľke uložená 30 dňová lehota  

na podanie žaloby v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní  

v znení neskorších predpisov, o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu, z dôvodu

žiadosti správkyne konkurznej podstaty J., ktorá žiadosť zdôvodnila tým, že úpadca si  

po súhlase FNM SR k prevodu predmetných nehnuteľností, nesplnil svoju zákonnú

povinnosť, nakoľko žiadna kúpna cena na účet fondu uhradená nebola.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, odporcu, svedkov

I., listinnými dôkazmi - výpis z LV č. X. kat. úz. N., notárska zápisnica N 128/2004,  

NZ 83681/2004 zo dňa 23. 11. 2004, kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim V.

a kupujúcim P. zo dňa 12. 10. 2000 vrátane Dodatku č. 1, kúpna zmluva zo dňa 16. 07. 2001

uzatvorená medzi predávajúcimi manželmi B. a manželmi L., súhlas na odpredaj

nehnuteľného majetku zo dňa 31. 08. 2000 a súvisiace doklady, Dohoda o vzájomnom

započítaní pohľadávok uzavretá medzi FNM SR, N. a V. zo dňa 21. 02. 2001, kúpna zmluva

uzavretá medzi úpadcom a K., výzva Krajského súdu v Bratislave podľa § 19 ods. 2 ZKV,

zmluva č. 48/92 uzatvorená medzi FNM SR a V., konkurzná prihláška, zápisnica o výsluchu

svedka I. ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise, písomnými a ústnymi

prednesmi právnych zástupcov účastníkov konania.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že predmetné nehnuteľnosti boli

odporcom zaradené do súpisu konkurznej podstaty, sú jeho súčasťou doteraz a účinky

konkurzu naďalej trvajú. Navrhovateľka uplatnila svoj nárok v súlade s § 19 ods. 2 ZKV,

pričom návrh na začatie konania podala včas. Súd ďalej uviedol, že vec v konkurznej podstate

je zapísaná správcom konkurznej podstaty podľa príslušných procesných predpisov a nie

predpisov hmotného práva. Účelom návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty je

zrušenie obmedzenia vysloveného týmito procesnými predpismi a potrebná procesná ochrana

je vylučovateľovi poskytovaná tým, že v prípade vyhovenia návrhu bude vec výrokom

rozsudku súdu vylúčená z podstaty. V danom prípade ide podľa súdu prvého stupňa o žalobu

na plnenie nie žalobu určovaciu. Je nesporné, že navrhovateľka svoje vlastnícke právo  

k predmetnej nehnuteľnosti zapísanej do konkurznej podstaty osvedčuje listom vlastníctva   č. X., je preto osobou konkurzom dotknutou a k podaniu návrhu na vylúčenie veci  

zo súpisu oprávnenou. Vzhľadom na ustanovenia § 4 ods. 1 a § 41 ods. 1 zákona č. 162/1995

Z. z. katastrálneho zákona, podľa ktorého sú údaje v katastri hodnoverné, kým sa nepreukáže

opak, súd prvého stupňa prejudiciálne riešil otázku, či navrhovateľka a jej právni

predchodcovia nadobudli vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti na základe platných

právnych úkonov. Podľa súdu prvého stupňa je nesporné, že úpadca nadobudol predmetnú

nehnuteľnosť od FNM SR na základe privatizačnej zmluvy, preto sa na tento prevod vzťahujú

okrem všeobecných predpisov aj špeciálny právny predpis, a to zákon o veľkej privatizácii

(zákon č. 92/91 Zb.). Z ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii vyplýva, že zákon  

o veľkej privatizácii ako osobitný právny predpis vzťahujúci sa na privatizáciu majetku štátu

špecificky upravuje otázku neplatnosti právnych úkonov vykonaných v súvislosti  

s privatizovaným majetkom, a to nielen právnych úkonov medzi nadobúdateľom

privatizovaného majetku a treťou osobou, ale aj všetkých na ne nadväzujúcich právnych

úkonov. Súd prvého stupňa zdôraznil, že zákonodarca s účinnosťou od 14. 09. 1995 zaviedol

do Zákona o veľkej privatizácii § 19a, ktorý postihuje právne úkony vykonané v rozpore  

s predmetným ustanovením absolútnou neplatnosťou. Ak aj zákonodarca umožnil kupujúcim

prevádzať majetok s predchádzajúcim súhlasom FNM SR tak len s rozväzovacou

podmienkou, že v prípade, ak predávajúci poruší povinnosti uložené ustanovením § 19a, t. j.

nepoužije výnos z predaja privatizovaného majetku na splatenie záväzkov voči FNM SR,

právne úkony (prevod privatizovaného majetku) ako aj nadväzujúce právne úkony (akékoľvek

ďalšie prevody) sú zo zákona neplatné. Paragraf 19a zákona č. 92/1 991 Zb. zavedený

zákonom č. 190/1995 Z. z. je účinný od 14. 09. 1995 bez prechodných a záverečných

ustanovení. Podľa názoru súdu prvého stupňa ide o normu, ktorá vykazuje znaky nepravej

retroaktivity. Súd prvého stupňa dodal, že o nepravú retroaktivitu môže ísť v prípade, že

zákonodarca novým právnym predpisom s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj

tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Za prípustné sa

považuje pokiaľ nová právna úprava zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus

uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy

priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku

nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, ale akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej  

a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.

Súd prvého stupňa preto konštatoval, že nakoľko k prevodu predmetnej nehnuteľnosti

na právneho predchodcu navrhovateľky došlo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 10. 2000,

t. j. po zavedení novely § 19a zákona o veľkej privatizácii účinnej od 14. 09. 1995  

na platnosť prevodu sa vyžadovalo splnenie oboch podmienok stanovených v § 19a ods. 2 a 3

zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony nadobúdateľa a na ne nadväzujúce

úkony týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné. Vykonaným

dokazovaním súd prvého stupňa dospel k záveru, že obe podmienky boli splnené, a preto  

v danom prípade nemožno hovoriť o prevode privatizovaného majetku ako o absolútne

neplatnom právnom úkone pre rozpor s §19a uvedeného zákona. Podľa ust. §19a ods. 2

zákona o veľkej privatizácii podmienkou k platnému prevodu sprivatizovaného majetku  

na tretie osoby je súhlas FNM SR. Podľa súdu prvého stupňa je nesporné, že FNM SR udelil

dňa 31. 08. 2000 súhlas na odpredaj predmetného majetku za podmienky, že výnos z tohto

predaja - podľa predložených znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk použije

kupujúci na úhradu svojich záväzkov voči FNM SR. Pokiaľ ide o náležitosti „súhlasu“ je

podľa súdu prvého stupňa zrejmé, že zákon o veľkej privatizácii v citovanom ustanovení ani

na inom mieste náležitosti súhlasu neupravuje. Súd prvého stupňa preto uzavrel, že bolo  

v právomoci FNM SR ako súhlas vydá, resp. či ho niečím obmedzí. Podľa súdu prvého stupňa

to vyplýva aj z dôvodovej správy k ust. §19a, podľa ktorého ustanovenie zabezpečuje určitú

ingerenciu fondu vo vzťahu k privatizovanému majetku nachádzajúcemu sa u nadobúdateľa

a vzhľadom na hroziace exekúcie privítal snahu P. ako majoritného záložného veriteľa

postupovať spoločne. Súd prvého stupňa dospel k názoru, že bol naplnený účel zákona,

pretože týmto súhlasom chcel FNM SR zabezpečiť aspoň čiastočné uspokojenie svojej

pohľadávky vzhľadom na ekonomickú situáciu u úpadcu.

Druhou podmienkou k platnosti prevodu privatizovaných nehnuteľností bolo použitie

takto získaných finančných prostriedkov prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu.

Súd prvého stupňa uzavrel, že odporca si túto povinnosť splnil. V napadnutom rozsudku

považoval za potrebné uviesť, že ani zo zákona ani zo súhlasu nevyplýva akým spôsobom  

a dokedy má úpadca takto získané finančné prostriedky uhradiť v prospech FNM SR.  

Zo zákona je podľa súdu prvého stupňa iba zrejmé, že nadobúdateľ je povinný použiť

finančné prostriedky získané na základe predaja po predchádzajúcom súhlase fondu

prednostne na úhradu svojich záväzkov. K úhrade, resp. použitiu finančných prostriedkov  

v prospech FNM SR získaných na základe súhlasu došlo uzatvorením Dohody o vzájomnom

započítaní pohľadávok medzi FNM SR, N. a úpadcom. Uzavretím dohody o započítaní zanikla pohľadávka, ktorú mal úpadca voči spoločnosti K. a pohľadávka, ktorú mala

spoločnosť K. voči FNM SR. Pohľadávka FNM SR sa voči úpadcovi znížila o sumu  

11 801 460 Sk. Uvedené podľa súdu prvého stupňa potvrdzuje aj následne správanie sa jej

účastníkov, kedy úpadca prestal evidovať pohľadávku voči K., K. voči FNM SR a naopak,

úpadca prestal evidovať záväzok v tomto rozsahu voči FNM SR, a preto ju už samotný

správca úpadcu v uvedenom rozsahu poprel. Skutočnosť, že FNM SR nepodal žalobu  

na určenie pravosti a výšky popretej pohľadávky svedčí podľa súdu prvého stupňa o tom, že

aj fond považoval popretie pohľadávky za dôvodné práve z titulu trojdohody a zápočtu

pohľadávok. Túto skutočnosť podľa súdu prvého stupňa potvrdil aj vypočutý svedok I., ktorý

si pamätal   na uzatvorenie dohody o započítaní a uviedol, že FNM SR chcel aspoň týmto

spôsobom znížiť dlh úpadcu. Svedok podľa súdu prvého stupňa potvrdil, že súhlasy

neobsahovali lehotu dokedy je potrebné použiť finančné prostriedky ani spôsob úhrady. Preto

súd prvého stupňa konštatoval, že ak teda došlo až dňa 21. 02. 2001 k uzavretiu dohody  

o započítaní, neznamená to, že nesúvisí so splnením záväzku na základe predmetného

súhlasu, keďže FNM SR vedel, že zo strany úpadcu ide o použitie prostriedkov získaných  

z predaja časti privatizovaného majetku na úhradu záväzkov úpadcu voči nemu. Započítanie

pohľadávok je podľa súdu prvého stupňa nesporne jednou z foriem zániku záväzku.

Súd prvého stupňa sa preto nestotožnil s právnym názorom odporcu, že dohoda  

o započítaní s týmto predajom nesúvisí a môže sa týkať iba vzťahu úpadcu a K. Dohoda  

o započítaní je podľa súdu prvého stupňa právny úkon, ktorý v sebe zahŕňa jednak postúpenie

pohľadávky (§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka) a jednak započítanie (§ 580 a nasl.

Občianskeho zákonníka). Postúpením pohľadávky (ako výnos získaný z predaja

nehnuteľnosti úpadcu realizovaný na základe súhlasu fondu) úpadcu voči K. na FNM SR  

a následným započítaním odplaty za postúpenie so záväzkom voči fondu si podľa súdu

prvého stupňa úpadca riadne splnil záväzok vyplývajúci zo zákona i zo znenia súhlasu  

na prevod nehnuteľnosti. Podľa názoru súdu prvého stupňa bol tento úkon vykonaný

dostatočne určito a zrozumiteľne a je z neho zrejmý úmysel a vôľa strán započítať vzájomné

pohľadávky FNM SR a úpadcu čo do výšky 11 801 460 Sk. Tomuto podľa súdu prvého

stupňa zodpovedá aj následné správanie účastníkov, predovšetkým odporcu, ktorý poprel

pohľadávku FNM SR v tejto výške a následne FNM SR, ktorý nepodal incidenčnú žalobu,

teda uznal zníženie pohľadávky úpadcu o túto čiastku.

Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa dospel k záveru, že nadobúdateľ nekonal  

v rozpore s ustanovením § 19a ods. 2 a 3 zákona o veľkej privatizácii a právny úkon, ktorým

bola prevedená predmetná nehnuteľnosť na právneho predchodcu navrhovateľa je platným

právnym úkonom. Vykonaným dokazovaním bolo podľa súdu prvého stupňa preukázané, že

bol vydaný predchádzajúci súhlas k prevodu majetku a takto získané finančné prostriedky  

(v intenciách súhlasu) boli použité v prospech FNM SR na úhradu záväzkov úpadcu formou

započítania. Súd prvého stupňa zdôraznil, že nemalo by byť na ťarchu navrhovateľa ako tretej

osoby prípadné pochybenie FNM SR. Keďže započítanie je jednou z foriem zániku záväzku,

súd prvého stupňa je toho názoru, že úpadca splnil svoj záväzok vyplývajúci zo súhlasu

započítaním.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej dodal, že pokiaľ ide  

o námietku odporcu, že svedka I. možno pokladať za zaujatého pre pomer k účastníkom sporu

(navrhovateľka je jeho dcéra a syn s nevestou sú navrhovateľmi v inej žalobe o vylúčenie veci

konkurznej podstaty na tom istom skutkovom základe) sa s touto námietkou súd stotožnil,  

a preto jeho svedeckú výpoveď pri rozhodovaní nezobral do úvahy, z tohto dôkazu

nevychádzal. Ďalej zdôraznil, že vzhľadom na obsiahle vyjadrenia účastníkov konania sa  

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal iba s tými otázkami, ktoré pokladal  

pre rozhodnutie vo veci za rozhodujúce. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa § 142  

ods. 1 O. s. p.

Proti napadnutému rozsudku podal odvolanie odporca z dôvodov, že v konaní došlo  

k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza  

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca mal za to, že súd prvého stupňa skutkový

stav veci nevyhodnotil správne, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neoprel  

o jednoznačné, všeobecne akceptovateľné a prijateľné argumenty; naopak, svoje rozhodnutie

oprel podľa odporcu len o svoj vlastný úsudok a vlastný výklad právnych noriem,

predovšetkým § 19a zákona o veľkej privatizácii.

K posúdeniu predmetnej kúpnej zmluvy vo vzťahu k splneniu podmienok uvedených  

v § 19a zákona o veľkej privatizácii odporca uviedol, že, ak úpadca prevádzal nehnuteľnosti

na tretie osoby v čase, kedy nemal splnené všetky svoje záväzky voči FNM SR vyplývajúce   z predmetnej privatizačnej zmluvy, museli byť pod sankciou absolútnej neplatnosti právneho

úkonu splnené podmienky stanovené v § 19a zákona o veľkej privatizácii. Podľa názoru

odporcu nebola splnená ani jedna z potrebných podmienok, a to udelenie predchádzajúceho

súhlasu zo strany FNM SR na prevod majetku a súčasne použitie získaných finančných

prostriedkov na úhradu záväzkov voči FNM SR. Odporca zdôraznil, že zo strany FNM SR

boli udelené tri súhlasy na predaj majetku úpadcu, ktoré sa však netýkali uzatvorenia

konkrétnych kúpnych zmlúv, pričom úpadca žiadal FNM SR o súhlas s predajom ním

špecifikovanej časti majetku a FNM SR mu súhlas s predajom tohto majetku udelil. Podľa

odporcu v konaní nebolo preukázané, že úpadca predkladal konkrétne kúpne zmluvy FNM

SR, preto nebolo preukázané, že bol FNM SR oboznámený s podmienkami, ktoré boli

dohodnuté medzi úpadcom a kupujúcimi v jednotlivých kúpnych zmluvách.

Kúpna zmluva, ktorá je predmetom posúdenia v prejednávanej veci bola uzatvorená

12. 10. 2000 a súd prvého stupňa dospel podľa odporcu k záveru, že FNM SR v súhlase  

zo dňa 31. 08. 2012 uviedol, že úpadca má na úhradu svojich záväzkov voči FNM SR použiť

len sumu 4,8 mil. Sk a nie celú kúpnu cenu. S týmto záverom sa odporca nestotožnil a dodal,

že takúto podmienku FNM SR je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka potrebné považovať

za neplatný právny úkon, lebo sa bez akýchkoľvek pochýb prieči, resp. obchádza § 19a

zákona o veľkej privatizácii. Odporca preto považoval súhlas FNM SR zo dňa 31. 08. 2012  

za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemohol vyvolať žiadne dôsledky a je potrebné  

na neho hľadieť ako keby neexistoval. Neplatnosť súhlasu implikuje neplatnosť zmluvy  

o disponovaní s privatizovaným majetkom, ku ktorej mal byť súhlas udelený. Odporca

poukázal aj na to, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal ani skutočnosťou, že  

v samotných kúpnych zmluvách bol dohodnutý taký spôsob zaplatenia kúpnej ceny, ktorý

podľa názoru odporcu sám o sebe spôsobuje absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Odporca

uviedol, že v predmetnej kúpnej zmluve je dohodnutý spôsob zaplatenia kúpnej ceny určito

a zrozumiteľne, pričom je nepochybné, že je v priamom rozpore nielen so zákonným ust.  

§ 19a zákona o veľkej privatizácii, ale aj so žiadosťou úpadcu zo dňa 28. 07. 2000. Preto

teória obhajujúca pomyselný odklad plnenia povinnosti danej zákonom na budúce splnenie

povinnosti je podľa odporcu neodôvodnená a takýto výklad predmetného ustanovenia § 19a

účelový a špekulatívny. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/96/95

a 1MObdoV/16/2006 odporca tvrdil, že žiadny z úkonov, ktoré boli v predmetnej veci

vykonané po podpise predmetných kúpnych zmlúv, nemohli konvalidovať ich absolútnu

neplatnosť.

K otázke, či uzatvorením kúpnej zmluvy medzi úpadcom ako predávajúcim  

a spoločnosťou K. ako kupujúcim a následným započítaním vzájomných pohľadávok medzi

úpadcom, FNM SR, K. mohlo dôjsť ku splneniu povinnosti úpadcu v zmysle § 19a zákona  

o veľkej privatizácii, odporca uviedol, že, ak by dlžník (privatizér) mohol svojvoľne  

bez akýchkoľvek následkov použiť kúpnu cenu aj na iný účel ako na prednostné uhradenie

svojich záväzkov voči FNM SR tak by sa po získaní kúpnej ceny za predaj privatizovaného

majetku mohol do nekonečna brániť tým, že svoje záväzky voči FNM SR uhradí niekedy

inokedy v neurčitej budúcnosti z nejakých iných budúcich príjmov a uplatnenie sankcie

neplatnosti právneho úkonu stanovenej v § 19a zákona o veľkej privatizácii by bolo podľa

odporcu nevykonateľné. Odporca zdôraznil, že celková kúpna cena za predaj privatizovaného

majetku, ktorú mal úpadca získať od tretích osôb v zmysle kúpnych zmlúv predstavovala

spolu sumu 46 199 100 Sk, pričom na základe Dohody o zápočte mohla byť FNM SR

uhradená maximálne suma 11 801 460 Sk. Preto podľa odporcu je zrejmé, že suma 11 801

460 Sk je výrazne nižšia ako celková suma 46 199 100 Sk získaná z predaja privatizovaného

majetku, na základe čoho sa tento zápočet nemôže týkať všetkých odporcom uvedených

kúpnych zmlúv. Odporca ďalej v odvolaní tvrdil, že samotná Dohoda o zápočte neobsahuje

žiadnu sumu odplaty dohodnutú medzi úpadcom a FNM SR za postúpenie pohľadávky

úpadcu voči K., a preto je potrebné postúpenie pohľadávky úpadcu na FNM SR považovať  

za bezodplatné.

Odporca mal tiež za to, že nie je podložené tvrdenie súdu prvého stupňa, že ak FNM

SR nepodal incidenčnú žalobu uznal zníženie pohľadávky. Táto skutočnosť by podľa odporcu

mohla spočívať aj v nedostatočnej starostlivosti zamestnancov FNM SR, čo dokumentuje ust.

čl. IV bod 4.4. druhá veta zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17. 02. 2006.

K otázke, či uzatváraním kúpnych zmlúv s vybratými tretími osobami počas

exekučného konania došlo k obchádzaniu zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

(Exekučný poriadok), čím by bol aj právny úkon - kúpna zmluva neplatná v zmysle § 39

Občianskeho zákonníka odporca aj naďalej tvrdil, že súdna exekútorka J. prekročila svoje

právomoci a postupovala spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ustanoveniami zákona  

č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku. Podľa odporcu, ak úpadca nakladal s majetkom  

a uzatváral kúpne zmluvy s tretími osobami so súhlasom súdnej exekútorky mimo exekučnej

dražby tým došlo k obchádzaniu zákona č.233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok), resp. došlo ku konaniu, ktoré je v rozpore s týmto zákonom. V tejto súvislosti odporca uviedol, že predseda

predstavenstva úpadcu I. vo svojich svedeckých výpovediach v iných konaniach týkajúcich sa

predaja majetku úpadcu pred vyhlásením konkurzu označil súdnu exekútorku J. ako osobu,

ktorá predaj organizovala a zabezpečovala podpisovanie jednotlivých kúpnych zmlúv.

V závere odvolania odporca poukázal vo veci výkladu § 19a zákona o veľkej

privatizácii zo strany súdu prvého stupňa na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky  

č. 58/2010 pričom dodal, že riadne odôvodnenie písomnej formy rozsudku nie je len

požiadavkou formálnou, ale je prameňom poznania úvahy súdu tak v otázke zisťovania

skutkového stavu veci ako aj jeho právneho posúdenia. Odporca uviedol, že z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia jeho opodstatnenosť, pravdivosť, zákonnosť a spravodlivosť

nevyplýva, a preto napadnuté rozhodnutie nespĺňa podmietky uvedené v ustanovení § 157

ods. 2 O. s. p. a ostatných právnych predpisoch vrátane Ústavy SR. Ak súd prvého stupňa

dospel na základe vlastného výkladu § 19a zákona o veľkej privatizácii k záveru, že FNM SR

je oprávnený rozhodnúť o tom, že na úhradu privatizačných záväzkov stačí použiť len časť

získaných finančných prostriedkov tak v tomto prípade FNM SR potvrdil, že súhlas zo dňa

31. 08. 2000 neobsahoval žiadnu možnosť zníženia sumy, ktorá mala byť použitá na úhradu

záväzkov voči FNM SR. Odporca poukázal na to, že dôvod uprednostnenia stanoviska

navrhovateľa pred jasným stanoviskom FNM SR v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie

je uvedený.

Na základe vyššie uvedeného odporca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa v plnom rozsahu zmenil tak, že návrh navrhovateľa v plnom

rozsahu zamietne a zaviaže navrhovateľa na úhradu trov odvolacieho konania vo výške 57 eur

za jeden úkon právnej pomoci (vypracovanie odvolania) plus režijný paušál 7,41 eur plus

príslušná DPH alebo aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil veci súdu prvého

stupňa na nové konanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Poukázal, že odporca v odvolaní nenamietal zistený skutočný stav veci, a to ani  

vo vzťahu k vykonaným dôkazom, či dôkazom vykonaným vo vzťahu k exekútorke. Podľa

navrhovateľa, úpadca bol viazaný kúpnou zmluvou č. 48/1992 z 27. 07. 1992 vrátane jej

dodatku, preto v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka tento záväzkový

vzťah bolo možné meniť len so súhlasom strán, ak zákon nestanovil inak.

Naďalej trval na tom, že v prejednávanej veci je aplikácia právneho režimu ust. § 19a

zákona č. 92/1991 Zb. vylúčená, a to z dôvodu retroaktivity. K legislatívnej zmene formou

vloženia ust § 19a do zákona č. 92/1991 Zb. došlo s účinnosťou od 14. 09. 1995. Uviedol tiež,

že samotné znenie ust. § 19a zákona č. 92/1991 Zb. nie je interpretačne dokonalé, preto

k plneniu mohlo dôjsť kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom, teda aj započítaním.

Poukázal na svoje vyjadrenie z 03. 11. 2010, kde sa zaoberal aj otázkou oneskorenej

úhrady kúpnej ceny v prospech FNM SR a vyslovil domnienku, že daný prípad by mohol mať

za následok iba relatívnu neplatnosť právneho úkonu /§ 40a Občianskeho zákonníka

v nadväznosti na § 101 a nasl. Občianskeho zákonníka/.

Nesúhlasil s odporcovým výkladom ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácií,

pričom na základe predložených písomných dôkazov týkajúcich sa súhlasu fondu s predajom

nehnuteľností mal za to, že na účet fondu nemala byť poukázaná vyššia suma ako 4,8 mil. Sk.

Splnenie povinnosti zaplatiť kúpnu cenu za odpredaný majetok akceptoval fond uzavretím

dohody dňa 21. 02. 2001.

Podľa navrhovateľa skutočnosť, že povinný porušil zákaz nakladať s majetkom

podliehajúcim exekúcií, ktorý uložil súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie /§ 47

ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku/ nemá za následok neplatnosť právneho úkonu

povinného, ktorým tento zákon porušil, ale vznik práva oprávneného odporovať tomuto

právnemu úkonu povinného podľa § 42a a 42b Občianskeho zákonníka.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec v rozsahu podľa ustanovenia § 212

ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní napadnutého

rozsudku v medziach dôvodov uvedených v odvolaní, dospel k záveru, že odvolanie odporcu

je dôvodné.

V predmetom konaní navrhovateľ žiadal, aby súd uložil odporcovi M., správcovi

konkurznej podstaty úpadcu V. povinnosť vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu V.

ním označené nehnuteľnosti. Správca konkurznej podstaty navrhovateľom uvedené

nehnuteľnosti zapísal do konkurznej podstaty, nakoľko pri ich prevode došlo k porušeniu

ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácií.  

Z obsahu spisu vyplýva, že na základe zmluvy č. 48/92 zo dňa 27. 07. 1992 došlo  

k prevodu vlastníckeho práva k veciam, iným právam a iným majetkovým hodnotám, ktoré

slúžia alebo vzhľadom na svoju povahu majú slúžiť k prevádzkovaniu činnosti

privatizovaného podniku z FNM SR na V. (ďalej označované ako úpadca). Písomnou

žiadosťou o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa 28. 07. 2000 požiadali V.

Fond národného majetku Slovenskej republiky o súhlas s odpredajom nehnuteľností, ktoré sú

predmetom sporu. Svoju žiadosť odôvodnili tým, že stavebná výroba je sprevádzaná

nedostatkom finančných prostriedkov a neplnením finančných záväzkov, čo viedlo k čerpaniu

úveru cestou P. Uvedená banka je záložným veriteľom a požiadala úpadcu o plnenie

záväzkov. Úpadca súčasne uviedol, že zaplatenie kúpnej ceny kupujúcim bude dohodnuté

v konkrétnych kúpnych zmluvách a kúpna cena bude zaplatená bez zbytočného odkladu  

na účet Fondu národného majetku Slovenskej republiky. Listom zo dňa 31. 08. 2000 Fond

národného majetku Slovenskej republiky v súlade s uznesením Výkonného výboru fondu  

č. 16/35/00 zo dňa 22. 08. 2000 udelil súhlas na uvoľnenie záložného práva a odpredaj

nehnuteľného majetku /špecifikovaného v súhlase/ za podmienky, že výnos z tohto predaja

podľa predložených znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk použije kupujúci

na úhradu svojich záväzkov vo FNM SR.

Dňa 12. 10. 2000 uzatvorili V. /označované tiež ako úpadca/ ako predávajúci  

s kupujúcimi P. s manželkou I. a I. s manželkou J. kúpnu zmluvu, ktorou kupujúci nadobudli

nehnuteľnosti evidované na liste vlastníctva úpadcu č. X. kat. územie N., parc. č. X., X., X. -

zastavané pozemky a   stavbu so súpisným číslom X. Zmluvné strany sa dohodli na kúpnej

cene 4 543 660 Sk za pozemky a 85 060 Sk za stavbu, pričom táto cena podľa dohody mala

byť vyplatená na účet súdnej exekútorky J. Dňa 21. 11. 2000 uzatvorili zmluvné strany

Dodatok č. 1 k predmetnej kúpnej zmluve.

Kúpnou zmluvou z 16. 07. 2001 P. s manželkou I. a I. s manželkou J. previedli

nehnuteľnosti evidované na liste vlastníctva č. X. kat. územie N., parc. č. X., X., X. na I.

Navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam na základe

darovacej zmluvy spísanej do notárskej zápisnice NZ 83681/2004 dňa 23. 11. 2004.

Úpadca nadobudol nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu na základe

privatizačnej zmluvy, preto pri posudzovaní prevodu nehnuteľností bolo potrebné aplikovať

špeciálny právny predpis, zákon č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácií.

Súd prvého stupňa konštatoval, že k prevodu predmetnej nehnuteľnosti na právneho

predchodcu navrhovateľa došlo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 10. 2000,   t. j.  

po zavedení novely § 19a zákona o veľkej privatizácii účinnej od 14. 09. 1995, preto sa  

na platnosť prevodu vyžadovalo splnenie oboch podmienok stanovených v § 19a ods. 2 a 3

zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony nadobúdateľa a na ne nadväzujúce

úkony týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné.

Keďže základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR zodpovedá

taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen znaky rozhodnutia predloženého mu  

na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka

niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania, najvyšší súd preskúmal

napadnuté rozhodnutie z aspektu dodržania princípu právnej istoty, rovnosti a zákazu

retroaktivity práva.

K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem,

ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. (PL. ÚS

16/95). V ústavnom poriadku SR všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov

alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika

právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka

(princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je  

i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.  

V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí,  

z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho

ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia,

by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť

(poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje podľa práva

by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napríklad

jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne

neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie

podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné  

s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou  

a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti

právnych predpisov (ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady, že ten, kto konal, resp.

postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže

byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný. (PL. ÚS 36/95).

V súvislosti s problematikou spätnej účinností však právna teória   Slovenskej

republiky ako aj európskych krajín rozlišuje medzi   pravou a nepravou spätnou účinnosťou

právnych predpisov (pravou retroaktivitou a nepravou retroaktivitou).

Význam uvedeného rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá

retroaktivita (spätná účinnosť) v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu

právneho štátu, nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje ako prípustný nástroj

na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.

Pri uvedenom rozlišovaní je nevyhnutné si uvedomiť, že za pravú retroaktivitu sa

pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento v novom právnom predpise (zákone)

neuzná práva (alebo povinnosti) založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne

skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu (zákona).

Za nepravú retroaktivitu sa však pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento

v novom právnom predpise uzná právne skutočností, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho

zákona, no zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo povinnosti), ktoré vznikli na základe

týchto právnych skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti.

Nepravá retroaktivita jednoznačne umožňuje zákonodarcovi vstúpiť aj do tých právnych

vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Nepravá

retroaktivita teda nepripúšťa, aby neskoršia právna norma neuznala právne skutočnosti,  

na základe ktorých došlo k vzniku určitých právnych vzťahov podľa predchádzajúcej právnej

normy, no jednoznačne pripúšťa zmeny tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr

prijatej právnej normy (pripúšťa teda zmenu právneho režimu vzťahov, ktoré vznikli  

v minulosti).  

Výsledkom rozlišovania medzi pravou a nepravou retroaktivitou je poznanie, že

zďaleka nie každú zmenu, ktorú prinesie nový zákon na právne vzťahy založené právnymi

skutočnosťami v predchádzajúcom zákone (na vzťahy, ktoré vznikli počas platnosti minulej

právnej normy) je možné spájať s jeho spätným pôsobením a ako takú odmietať.

Podľa Európskeho súdneho dvora spätnú účinnosť európskych právnych predpisov je

potrebné posudzovať so zreteľom   na rozpor medzi nutnosťou flexibility právneho poriadku  

a nevyhnutnosti naplnenia účelu právnej regulácie na strane jednej (teda všeobecný záujem

môže spätnú účinnosť ospravedlniť) a potrebou zaručiť subjektom práva stabilitu ich

právnych vzťahov (právna istota) a ochranu ich legitimného očakávania na strane druhej.

Podmienka legitimného očakávania je Európskym súdnym dvorom posudzovaná na základe

kritéria jeho predvídateľnosti. Porušenie tohto princípu nastáva vtedy, keď je retroaktívny

predpis vydaný náhle a nečakane. Európsky súdny dvor konštatuje porušenie zásady

legitimného očakávania vtedy, ak opatrný podnikateľ nemohol rozumne s vydaním

retroaktívnej právnej úpravy počítať a kedy neexistujú žiadne náznaky týkajúce sa ich

vydania.

S účinnosťou od 14. 09. 1995 bol zákonom č. 190/1995 Zb. novelizovaný zákon  

č. 91/1992 Zb. zákon o veľkej privatizácií. Ustanovenie § 19 citovaného zákona bolo

doplnené o ustanovenie § 19a bez prechodných ustanovení. Z dôvodovej správy zákona  

č. 190/1995 Zb. vyplýva, že toto ustanovenie zabezpečuje určitú ingerenciu fondu vo vzťahu

k privatizovanému majetku nachádzajúceho sa u nadobúdateľa, ktorý ešte nesplatil celú

kúpnu cenu. Účelom bolo zabezpečiť sledovanie stavu majetku ako aj zabrániť prípadnému

prevodu majetku alebo jeho založeniu v prospech tretieho subjektu. Ustanovenie zaviedlo

právnu povinnosť vyžiadať si písomný súhlas k prevodu privatizovaného majetku na inú

osobu. Zároveň stanovilo, že do uhradenia celej kúpnej ceny nemôže nadobúdateľ platne

previesť privatizovaný majetok na ďalšie subjekty. Znenie zákona určuje ex lege neplatnosť

úkonov nadobúdateľa, pokiaľ by boli v rozpore s ustanovením tejto časti zákona.

Podľa ustanovenia § 19a ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zákona o veľkej privatizácií  

do splatenia celej kúpnej ceny je nadobúdateľ privatizovaného majetku povinný odo dňa

účinnosti zmluvy strpieť, aby fond kontroloval stav a nakladanie s privatizovaným majetkom

a na ten účel nahliadal do účtovných dokladov nadobúdateľa privatizovaného majetku.

Do splatenia celej kúpnej ceny je prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti

nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho založenie

v prospech tretích osôb možné len po predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak fond  

do 60 dní od doručenia písomnej žiadosti nadobúdateľa fondu na nakladanie s privatizovaným

majetkom písomne nevyjadrí nesúhlas, má sa za to, že súhlas bol udelený. Predchádzajúci

písomný súhlas fondu je potrebný aj pri akciových spoločnostiach, ktorých majetkové účasti

na podnikaní akciovej spoločnosti sú predmetom predaja. Ak nadobúdateľ privatizovaného

majetku nedodrží pri nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného

majetku alebo jeho časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho založenie  

v prospech tretích osôb sú neplatné.

Ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas podľa odseku 2 nadobúdateľ

privatizovaného majetku je povinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu

svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa § 14.

Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky

na ne nadväzujúce úkony sú neplatné.

Spätná účinnosť tohto zákonného ustanovenia sa viaže na dispozičné právo

nadobúdateľa k privatizovanému majetku. Najvyšší súd považuje za potrebné poukázať  

na privatizačnú zmluvu č. 48/1992, v ktorej úpadca súhlasil s obmedzením dispozície

s nehnuteľnosťami do splatenia kúpnej ceny a že kúpna zmluva medzi nadobúdateľom

privatizovaného majetku a novým vlastníkom bola uzavretá po zmene právneho režimu

vzťahu, ktorý vznikol v minulosti. Okrem toho právne vzťahy upravujúce nadobudnutie

majetku vo veľkej privatizácií prechádzali mnohými legislatívnymi zmenami.

Vzhľadom na vyššie uvedené kritéria Európskeho súdneho dvora a ústavného súdu

posudzovania prípustnosti nepriamej retroaktivity, najvyšší súdu dospel k názoru, že

ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácií nie je neprimerane zaťažujúce a nepredstavuje

neodôvodnený zásah v dôsledku čoho jeho aplikáciou nedošlo k porušeniu princípu právnej

istoty a princípu rovnosti.

Najvyššiemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti taktiež nie je známe, že by ústavný

súd vyslovil rozpor ustanovenia § 19a citovaného zákona s Ústavou Slovenskej republiky.

Pri aplikácií ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácií, najvyšší súd vychádzal  

z   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07, podľa ktorého

ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona a z už uvedeného znenia dôvodovej správy k novele zákona  

č. 190/1995 Z. z. účinnej od 14. 09. 1995.

Účelom Zákona o veľkej privatizácií okrem iného bolo zabezpečiť zaplatenie kúpnej

ceny privatizovaného majetku Fondu národného majetku v dôsledku čoho nadobúdateľ

privatizovaného majetku bol povinný použiť získané prostriedky z tohto majetku prednostne

na úhradu svojich záväzkov voči fondu. Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s touto

povinnosťou a všetky na ne nadväzujúce úkony sú podľa ustanovenia § 19a ods. 4 zákona  

o veľkej privatizácií neplatné. Neplatnosť právnych úkonov súd skúma ex offo.

  Zo znenia kúpnej zmluvy z 12. 10. 2000 vyplýva, že kúpna cena 4 458 600 Sk  

a 85 060 Sk nebola v zmysle prísľubu obsiahnutého v písomnej žiadosti úpadcu o vyslovenie

súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa 28. 07. 2000 ako aj podľa ustanovenia § 19a zákona

o veľkej privatizácií poukázaná na účet fondu národného majetku, ale na účet súdnej

exekútorky.

  V prejednávanej veci ako aj v konaniach vedených na najvyššom súdu pod sp. zn.

2Obo/66/2012 a 2Obo/6/2013 úpadca - nadobúdateľ privatizovaného majetku preukazoval

splnenie svojej povinnosti voči fondu /prednostná úhrada súm 6 866 021 Sk a 4 800 000 Sk

v prospech fondu/ dohodou zo dňa 21. 02. 2001.  

Dňa 21. 02. 2001 V. ako predávajúci a N. ako kupujúci uzatvorili kúpnu zmluvu,

predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v cene 11 801 460 Sk. V ten istý deň, t. j. 21. 02. 2001

bola medzi V., N. a Fondom národného majetku Slovenskej republiky uzatvorená dohoda,

ktorú zmluvné strany označili ako Dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok.  

Súd prvého stupňa uzavrel, že touto dohodou došlo k platnému postúpeniu

pohľadávky úpadcom na Fond národného majetku Slovenskej republiky vo výške 11 801 460

Sk v súlade s ustanovením § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka.  

Ustanovenie § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka upravuje zmenu v osobe veriteľa  

na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Podstatnými náležitostiami zmluvy o postúpení

pohľadávky je označenie zmluvných strán, identifikácia postúpenej pohľadávky /popis

pohľadávky, čo do jej výšky a právneho dôvodu jej vzniku/. Nevyhnutnou súčasťou zmluvy

o postúpenie pohľadávky je dojednanie o tom, či ide o bezodplatnú, či odplatnú zmluvu.

V prípade odplaty musí byť vyjadrená aj cena za postúpenie pohľadávky. V opačnom prípade

je zmluva o postúpení pohľadávky z dôvodu neurčitosti a možnosti obchádzania zákona

neplatná /§ 37 a 39 Občianskeho zákonníka/.

Podľa čl. I bod 1 uvedenej dohody z 21. 02. 2001 sa Fond národného majetku

Slovenskej republiky a V. dohodli tak, že V. má pohľadávku voči K., ktorá vyplýva z kúpnej

zmluvy zo dňa 21. 02. 2001, ktorou boli tejto spoločnosti odpredané nehnuteľnosti za kúpnu

cenu 11 801 460 Sk. Podľa čl. I bod 2 V. postupuje túto svoju pohľadávku na Fond národného

majetku Slovenskej republiky.

Predmetná zmluva o postúpení pohľadávky neobsahuje dohodu, že sa jedná o odplatné

postúpenie pohľadávky, a teda ani cenu za jej postúpenie v dôsledku čoho najvyšší súd

uzavrel, že na základe tejto zmluvy o postúpení pohľadávky sa Fond národného majetku

bezodplatne stal veriteľom pohľadávky vo výške 11 801 460 Sk voči dlžníkovi K.

Podľa ustanovenia § 364 Obchodného zákonníka na základe dohody strán možno

započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ

a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu zaniknú

započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav

smerujúci k započítaniu, zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé  

na započítanie.

V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia podmienkou platného započítania je, že

musí ísť o vzájomné pohľadávky. Každá započítavaná pohľadávka musí byť tiež označená

dostatočne určito tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou. Dostatočná identifikácia pohľadávky ďalej slúži na to, aby medzi zmluvnými stranami nevznikali pochybnosti o tom

aká pohľadávka a kedy bola započítaná. Neurčitosť pohľadávky v zmluve o jej započítaní

spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o započítaní podľa ustanovenia § 37 Občianskeho

zákonníka.

Podľa článku I bodu 3 dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok Fond národného

majetku Slovenskej republiky má pohľadávku voči V., ktorá pozostáva z nezaplatenej kúpnej

ceny vo výške 24 954 000 Sk a príslušenstva, ktorá vyplýva z kúpnej zmluvy o predaji

podniku č. 42/1992 zo dňa 27. 07. 1992 vrátane dodatku č. 1 zo dňa 29. 09. 1994.

V článku I bod 4 sa V. a Fond národného majetku dohodli, že započítajú pohľadávku

FNM SR vyplývajúcu z kúpnej zmluvy č. 42/1992 zo dňa 27. 07. 1992 voči pohľadávke V.

vyplývajúcej z postúpenej pohľadávky voči K.  

Podľa čl. III pohľadávky špecifikované v čl. I a čl. II sa započítavajú do výšky v akej

sa kryjú, t. j. v sume 11 801 460 Sk.  

Najvyšší súd na rozdiel od vysloveného právneho názoru súdom prvého stupňa

v napadnutom rozhodnutí, dospel k záveru, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému

započítaniu pohľadávok medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky a V.

/úpadcom/. Z článku I bod 1 a 2 dohody o vzájomnom započítaní vyplýva, že V. stratili

postavenie veriteľa vo vzťahu k pohľadávke 11 801 460 Sk, pričom novým veriteľom tejto

pohľadávky sa stal Fond národného majetku Slovenskej republiky. Nakoľko V. nemali voči

Fondu národného majetku v dohode uvedenú pohľadávku /naopak veriteľom tejto

pohľadávky už   bol bezodplatne fond/, podľa článku I bod 4 nemohlo dôjsť k platnému

započítaniu. Okrem toho predmetom dohody neboli vzájomné pohľadávky medzi Fondom

národného majetku Slovenskej republiky a V., a preto nemohlo dôjsť k stretu vzájomných

pohľadávok ako i zániku pohľadávky Fondu národného majetku Slovenskej republiky

špecifikovanej v čl. I bod 3 uvedenej dohody. Naviac pohľadávka započítavána fondom t. j.

24 954 000 Sk a príslušenstvo nie je určitá. Nie je zrejmé z čoho sa skladá pohľadávka  

a príslušenstvo pohľadávky a aká je jeho výška, či spôsob jeho určenia.

Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že úpadca pri predaji

privatizovaných nehnuteľnosti postupoval v rozpore s ustanovením § 19a zákona o veľkej

privatizácií, nakoľko získanými finančnými prostriedkami prednostne neuhradil svoj záväzok

voči fondu. Navrhovateľ preto svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam

doložil neplatnými zmluvami.

Odvolateľ v závere podaného odvolania spochybnil naplnenie ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

pri vyhotovení napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti najvyšší súd zdôrazňuje, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti

má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám

logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť

rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.

Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci

vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva

vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť  

a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Najvyšší súd musel konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti

týkajúcej sa dobrej viery navrhovateľky s poukazom, že nemalo by byť na ťarchu

navrhovateľky, ako tretej osoby, prípadné pochybenie Fondu národného majetku, nie je

súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., neobsahuje všetky náležitosti kladené zákonom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky s prihliadnutím

k zistenej vade konania majúcej za následok odňatie odporcovi možnosti konať pred súdom,

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa ust. § 221 ods.1 písm. f/ a ods. 2  

O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na ust. § 224

ods. 3 O. s. p. rozhodne o trovách celého konania.

V novom konaní vo veci bude úlohou súdu prvého stupňa postupovať podľa ust. § 157

O. s. p. pri posudzovaní právnej skutočnosti nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľkou

k vylučovaným nehnuteľnostiam podľa ustanovenia § 134 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Podľa ust. § 226 O. s. p. pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie

konanie, je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave, 26. februára 2014

  JUDr. Beáta Miničová, v. r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová